Almohádovci
| Almohádovci ber. ⵉⵎⵡⵃⵃⴷⵉⵢⵏ arab. الموَحدون
| |||||||||||||||||||||||||||
Geografia
| |||||||||||||||||||||||||||
Rozloha
|
2 300 000 km² (rok 1150)
| ||||||||||||||||||||||||||
| Obyvateľstvo | |||||||||||||||||||||||||||
Národnostné zloženie
|
|||||||||||||||||||||||||||
| Štátny útvar | |||||||||||||||||||||||||||
| |||||||||||||||||||||||||||
.svg)
_(1554-1659).svg){kind=small}
.svg){kind=small}
.svg){kind=small}
.svg){kind=small}
Almohádovci [slov. výslovnosť Almoadovci][1] (iné názvy: Almohadovci[2], Almohádi,[3] Almohadi;[4] arab. al-Muvahhidún[1] alebo al-Muwahhidún[5], v preklade unitári,[2] či vyznávači Božej jedinosti[6]) bola berberská dynastia[5] vládnuca v rokoch 1121 – 1269 v severozápadnej Afrike (Maghrebe) a v moslimskom Španielsku. Nahradila dynastiu Almorávidovcov. Zakladateľom hnutia bol mystik Ibn Túmart. Najvýznamnejšími panovníkmi boli Abd al-Mu’min bin Alí a Abú Júsuf Ja'kúb al-Mansúr. Ideovým základom almohádovského hnutia bol islamský puritanizmus, no teokratický ideál položený Ibn Túmartom postupne oslabol a almohádovská ríša sa stala dedičnou monarchiou[1][5][7][8]
Dejiny
[upraviť | upraviť zdroj]Vznik hnutia a dynastie
[upraviť | upraviť zdroj]
Zakladateľom almohádovského hnutia bol náboženský reformátor a mystik Ibn Túmart (Muhammad ibn Túmart) pochádzajúci z kmeňa Masmúdov. Berber pôvodom zo Súsu študoval v mladosti na Blízkom Východe, kde sa spoznal so smerom islamskej jurisprudencie, ktorý reprezentoval al-Ghazálí. Niekedy po roku 1117 sa po štúdiách vrátil do svojej vlasti a okolo roku 1120 vystúpil s kritikou domácej dynastie Almorávidovcov. Hlásal potrebu návratu k pôvodnému zmyslu islamu a k striktnému výkladu islamského práva, ktorý bol v rozpore s koncepciou málikovskej školy aplikovanej v Maghrebe. Túmartovým heslom bol tawhíd, teda doktrína o Božej jedinosti. Vyznávačov svojej náuky preto nazval vyznávačmi Božej jedinosti (almohádmi) a všetkých ostatných označil za nevercov.[5][6][9]
Spočiatku, pre svoju často až násilnú horlivosť, Ibn Túmart v Magrebe prílišnú podporu nenašiel a odvšadiaľ bol vyháňaný. Oporu našiel u svojho domáceho kmeňa, kde bol tento mystický askéta vnímaný ako učenec. V roku 1121 sa vyhlásil za mahdího a vytvoril okolo seba úzky kruh spolupracovníkov. Po tom, čo sa mu podarilo zjednotiť niekoľko berberských kmeňov a odstránil svoju opozíciu, vyhlásil Almorávidovcom vojnu. Väčších úspechov však nedosiahol. V pohorí Atlas si vybudoval sídlo Tín Malál (Tinmal, Tinmel), ktoré sa stalo duchovným centrom hnutia a pohrebiskom dynastie.[5][9]
Vláda Abd al-Mu’mina
[upraviť | upraviť zdroj]
Ibn Túmartovým nástupcom sa po roku 1130 stal jeho vojvodca Abd al-Mu’min bin Alí.[5] Prijal titul kalifa a kým Ibn Túmart môže byť považovaný za ideového zakladateľa almohádovského hnutia, bol to Abd al-Mu'min, kto rozšíril moc hnutia na väčšinu územia ovládaného Almorávidovcami a kto založil novú dynastiu, v rámci ktorej moc dedil najstarší syn. Po skonsolidovaní moci Abd al-Mu'min opäť zaútočil na Almorávidovcov. V roku 1145 porazil Almorádovca Tášufína a obsadil významné mesto Fez. V roku 1147 obsadil aj Marrakéš, čím rozbil jadro almorádovskej moci v Maghrebe. V Španielsku sa po rozvrate almorávidskej ríše moslimské panstvo opäť rozčlenilo na taify. Južné územia (Sevilla, Córdoba) Abd al-Mu’min ľahko obsadil, a tak rozšíril moc novej dynastie aj na Pyrenejský polostrov. Výnimku tvorili východné územia Valencie, Murcie a Jaénu, kde vládol Ibn Mardaníš. Nedokázal tiež zabrániť strate Lisabonu a niektorých severných území (Lérida, Tortosa), ktoré obsadili kresťanskí panovníci. V roku 1152 sa ujal vlády v hammádovskom Banú Chúrásan. Ku koncu jeho života sa mu v roku 1160 ešte podarilo z tuniskej Syrty a Tripolska vyhnať sicílskych Normanov. Pod nadvládu Almohádovcov sa tak dostala celá severná Afrika (Ifrikíja).[6][9]
Almohádovci na vrchole moci
[upraviť | upraviť zdroj]
Abd al-Mu’minovho syn Abú Ja'kúb najprv skonsolidoval moc v ríši. Porazil odbojné rífske kmene i svojich bratov spravujúcich územia severnej Afriky a južného Španielska. V rokoch 1171 – 1172 následne viedol expedíciu do východného Španielska, kde sa zmocnil panstva Ibn Mardaníša. Opäť tak zjednotil moslimské krajiny v Španielsku. Za hlavné mesto následne ustanovil Sevillu, ktorá sa stala centrom moslimskej vzdelanosti v západnom svete. V roku 1180 musel s armádou potiahnuť do severnej Afriky, kde porazil mamlúckeho generála Karákúša. Už o štyri roky neskôr musel zase brániť severné hranice pred Španielmi a Portugalcami. Portugalcami bol zabitý počas obliehania Santaréma.[9]
Nástupcom Abú Ja'kúba sa stal jeho syn Abú Júsuf. Júsufovými protivníkmi okrem kresťanov na severe boli Ghániovci, ktorí vládli na Baleárach a ktorí sa spojili s Karákúšom a Arabmi v severnej Afrike. Obsadili značnú časť almohádovských území a ani expedícia vyslaná do severnej Afriky nedokázala obnoviť vládu nad nimi. V rokoch 1190 až 1191 viedol výpravu proti Portugalcom, no najväčšieho úspechu svojej vlády dosiahol v roku 1195, keď porazil kastílske vojská v bitke pri Alarcose (aj Bitka pri al-Arku). Víťazstvo Júsufovi prinieslo titul al-Mansúr, teda „Víťazný“.[9]
Úpadok almohádovskej moci
[upraviť | upraviť zdroj]Mocenská situácia na Pyrenejskom polostrove bola po al-Mansúrovej smrti spočiatku vyrovnaná. Úpadok ríše však nastal po tom, čo bol jeho syn Muhammad an-Násir v roku 1212 porazený kastílskym kráľom Alfonzom VIII. Šľachetným v bitke pri Las Navas de Tolosa (Hisn al-Ukáb). V Afrike zase záujmy Almohádovcov ohrozovali mocenské ambície miestodržiteľov. V roku 1222 sa v Tunisku osamostatnili Hafsovci, v roku 1247 sa v Tripolsku a Gabeši zase osamostatnili Gháníovci. Ríša následne zanikla v roku 1269 po dobytí Marrákeša berberskými Merínovcami (aj Marínovci), zvyšnú časť územia si rozdelili alžírski berberskí Zajjánovci (aj Abdalwádovci) a rozličné španielske dynastie.[1][6]
Vláda a správa
[upraviť | upraviť zdroj]
Almohádovci tvorili vládnucu vrstvu, ktorá sa svojou morálkou a správaním odlišovala od bežnej moslimskej populácie v severnej Afrike a Španielsku. Členovia pochádzali z berberských kmeňov z pohoria Atlas. Okrem kmeňového puta však bola vernosť členov rádu voči svojím vodcom umocnená vierou v mahdího a neskôr jeho nástupcov (kalifov). Miestni učenci študovali spisy zakladateľa hnutia Ibn Túmarta a slúžili ako efektívni správcovia. Dobyté provincie spravovali od vlády Abd al-Mu’mina mladší princovia z novej dynastie a najstarší syn dedil trón (primogenitúra). Tento systém vlády však spôsoboval krehkosť pri výmene panovníka, nakoľko mladší členovia rodu sa často dožadovali podielu na moci. Vojsko pozostávalo z členov berberských kmeňov, otrokov a jednotiek z obsadených miest. Všetci obyvatelia ríše, ktorí neboli členmi hnutia však boli Almohádovcami považovaní za neveriacich, a to aj napriek tomu, že boli moslimami. Ako držitelia pôdy preto platili Almohádom pozemkovú daň charádž. Dane vyberali spoľahlivé kmene, ktoré boli zároveň od platenia daní oslobodené.[9]
Kultúra a veda
[upraviť | upraviť zdroj]._Reales_Alc%C3%A1zares_de_Sevilla.jpg)
Almohádovská veda a filozofia významne prispeli do úrovne stredovekého poznania sveta. Medzi najvýznamnejších predstaviteľov patrili: Ibn Tufajl (Abubacer) a Ibn Rušd (Averroes), židovský lekár Moše ben Majmon (Maimonides), astronóm al-Bitrúdží (Alpetragius), kozmograf al-Kazvíní, či kartograf al-Idrísí. Významná bola almohádovska architektonická činnosť, v ktorej nadviazali na Umajjovcov a Almorávidovcov, vznikali viaceré pamiatky, pevnosti a mestské opevnenia, mešity s charakteristickými bohato zdobenými, vertikálne členitými minaretmi. Centrami boli najmä Marrákeš, Rabat, Tlemcen, či Sevilla).[1] Nutno však dodať, že puritánstvo Almohádovcov významnejšie inovácie v už rozvinutom islamskom umení neprinieslo.[6]
Zoznam vládcov
[upraviť | upraviť zdroj]Zoznam vládcov podľa Felixa Tauera:[10]
- Ibn Túmart (1121 – 1130)
- Abd al-Mu’min bin Alí (aj Abdulmu’min) (1130 – 1163)
- Abú Ja‘kúb Júsuf (1163 – 1184)
- Abú Júsuf Ja'kúb al-Mansúr (1184 – 1199)
- Muhammad an-Násir (1199 – 1214)
- Júsuf al-Mustansir (1214 – 1224)
- Abdulvahíd (1224)
- al-Ádil (1224 – 1227)
- al-Ma‘mún (1227 – 232)
- ar-Rašíd (1232 – 1242)
- as-Sa‘íd (1242 – 1248)
- al-Murtadá (1248 – 1266)
- Abú-l-Ulá (1266 – 1269)
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d e Almohádovci In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2020-02-26]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
- ↑ a b Obrazové dejiny sveta. Bratislava : Slovart, 2006. 656 s. ISBN 80-8085-101-8. S. 199.
- ↑ Almohádi [online]. www.iencyklopedie.cz, [cit. 2020-02-26]. Dostupné online.
- ↑ KUBUŠ, Tomáš. Marakéš je červená perla Maroka [online]. Petit Press, [cit. 2020-02-26]. Dostupné online.
- ↑ a b c d e f Almohádovci. In: Encyclopaedia Beliana. Zväzok 1. A – Belk. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied. ISBN 80-224-0554-X. S. 173 – 174.
- ↑ a b c d e TAUER, Felix. Svět islámu. Dějiny a kultura. 2. Vyd. Praha : Vyšehrad, 2006. ISBN 80-7021-828-2. S. 204 – 208.
- ↑ Almohádovci. In: Ottova všeobecná encyklopédia v dvoch zväzkoch A-L. Bratislava : Agentúra Cesty, 2006. ISBN 8096915932. S. 36.
- ↑ Almohádové. In: Všeobecná encyklopedie v osmi svazcích. Vydání první. Svazek a/b. Praha : Diderot, 1999. S. 99 – 100.
- ↑ a b c d e f BRETT, Michael. ALMOHADS. In: Dictionary of the Middle Ages. Ed. Joseph R. Strayer. Vol. 1. Aachen – Augustinism. New York : Charles Scribner's Sons, 1982. ISBN 0-684-16760-3. S. 193 – 196.
- ↑ Tauer, str. 387