Americký sen (divadelná hra)

Americký sen (angl. The American Dream) je absurdná dráma Edwarda Albeeho z roku 1961. Dráma nesie podtitul Hra o jednom akte (1939-1960).

Téma

Hra o meštianskej rodine, v ktorej rodičia utýrajú adoptovaného syna, pretože nevyhovuje ich predstavám o dokonalom americkom mládencovi. Témou drámy je i materializmus, chýbajúci zmysel života, hodnoty v živote postáv, dosiahnutie práva, či nedefinovaného ideálu.

Idea

Vyjadruje paródiu na americkú rodinu, ktorá pozostáva z členov mamky a tatka, a tiež ich adoptívneho syna označovaného v hre ako Americký sen, kde rodičia neustále riešia otázku dosiahnutia svojho práva.

Prostredie

Celá hra sa odohráva v obývacej izbe v dome mamky a tatka. Postavy sedia na pohovke alebo idú do vedľajšej izby, či k dverám otvoriť hosťom. Celý dej sa odohráva v jeden deň (v hre nie je uvedený čas, ani rok), ale ako uvádza podnadpis, zrejme pôjde o obdobie medzi rokmi 1939-1960.

Postavy

• Mamka – žena v stredných rokoch, ktorá má v dome hlavné slovo. Žije s mužom a svojou matkou, s ktorou sa neustále hašterí (podľa nej starí ľudia nikdy nemajú čo povedať). Ako sama tvrdí, vydala sa za bohatého muža, a tak má právo nechať sa od neho vydržiavať. Podľa babky je to pobehlica a štetka.
• Tatko – muž v stredných rokoch, ktorý nemá vlastný názor. Svojej žene na všetko pritaká, opakuje po nej celé vety a musí ju pozorne počúvať. Bol na operácii a teraz má problémy. Odjakživa sa túžil stať senátorom, ale teraz už chce byť len guvernérom. Život babky mu nie je ľahostajný (na rozdiel od mamky), nechce aby ju odviezli do ústavu. Nevie si zapamätať priezvisko verejnej pracovníčky, ktorá k nim prišla na návštevu.
• Babka – urečnená stará žena, matka mamky. V hre tvrdí, že potrebuje podporu, pretože sa jej chce zbaviť vlastná dcéra (chce ju odviezť do ústavu). Podľa nej musí mať človek vedomie vlastnej dôstojnosti. Rada balí balíčky, v ktorých má uložený televízor, psa (pudla), a dokonca aj zuby. Podľa nej ľudia v stredných rokoch nič nedokážu, hoci si to myslia. Tento rok sa zúčastnila na jednej súťaži v pečení, ktorou si privyrobila 25 000 dolárov (získala prvú cenu za tzv. uležaný koláč), aby ju nikto nespoznal dala si pseudonym strýko Antonin.
• Pani Barkerová – verejná pracovníčka a predsedníčka dámskeho klubu; často dostáva úplatky vo forme košíčkov. Keď ju manželia ponúknu, aby si sadla, či zobliekla šaty (aby sa cítila ako doma) odpovedá vetou: „Keď inak nedáte.“ Má brata, ktorý vydáva článok „Literárne blbiny“ a má skvelú ženu. K babke cíti dôveru; chce vedieť, prečo si ju dali manželia zavolať.
• Mládenec – mladý, svalnatý, sebavedomý muž s typickými rysmi Američana. Do rodiny prichádza s prosbou o prácu a túži po peniazoch. Predtým žil v Kalifornii a bol model. Podľa neho vie starý človek všeličo postrehnúť, preto sa zdôverí babke o svojej minulosti - mal jednovaječné dvojča, ale keď boli malí, rozdelili ich a teraz nevie, čo je s bratom.

Postavy v hre sú zobrazené pre ne v nepochopiteľnom svete a stále opakujú, že chcú dosiahnuť svoje právo. Vzťahy medzi nimi sú absurdné, nevedia medzi sebou komunikovať, stále opakujú tie isté vety, riešia banálne vety (napríklad kúpu klobúka). Nachádzajú sa tu monológy, ktoré na seba logicky nenadväzujú. Postavy sú podriadené modernej dobe, ktorú však vnímajú ako niečo, čo ich ohrozuje. Nie sú charakterizované ani bližšie vykreslené (nemajú konkrétne mená, aby sa posolstvo hry mohlo vzťahovať na všetkých ľudí sveta). Hrdinovia odnikiaľ neprichádzajú a nikam nesmerujú, ocitajú sa v chaotickom svete osamelí, bez možnosti a snahy svoju situáciu zmeniť. Mamka a tatko márne čakajú na ľudí, ktorí by im opravili záchod, chladničku, či zvonček pri dverách. Keď však musia zaplatiť mesačný nájom, vtedy si po peniaze verejní pracovníci prídu.

Jazyk

Jazyk postáv je chaotický, monológy na seba prevažne nenadväzujú, niekedy sú dokonca príliš dlhé. Autor naznačuje neschopnosť komunikácie medzi postavami. Výpovede a situácie sa často opakujú, čím sa naznačuje monotónnosť života a zdôrazňuje sa pocit beznádeje a chodenia v kruhu. Albee vymenúva banality, ktoré parodujú tradičnú rodinu bez lásky.

Dej

Príbeh začína rozhovorom manželov (mamky a tatka), ktorý sedia v obývacej izbe a riešia problém pokazeného záchoda, chladničky, zvončeka pri dverách. Náhle sa však téma mení, pretože mamka spomína na kúpu klobúka. V obchode jej tvrdili, že je béžový, tak si ho kúpila. V dámskom klube jej však predsedníčka s určitosťou tvrdila, že klobúk nie je béžovej, ale brezovej farby. Nahnevaná mamka išla klobúk vrátiť, urobila v obchode scénu, a ako sama hovorí dosiahla svoje právo. Tatko so všetkým súhlasí a pozorne počúva. Do rozhovoru vstupuje babka, ktorá je už veľmi stará a jej vlastná dcéra ju chce dať do ústavu. Prináša zo sebou balíčky, v ktorých je zabalený pes, televízor, či zuby (o obsahu balíčkov sa dozvedáme až v závere hry). Babka odjakživa rada balila balíčky, ktoré potom dávala dcére do školy, tá ich však nezjedla, priniesla ich naspäť domov a „uležané jedlo“ zjedla babka. Postavy vedú rozhovor, no každý z nich rozpráva o niečom inom - mamka o svojom práve na vydržiavanie sa od bohatého manžela, babka o vedomí vlastnej zodpovednosti. Postupne na povrch vyplávajú ďalšie skutočnosti – babka si o dcére myslí, že je pobehlica, dokonca tvrdí, že má radšej tatka. Medzi ženami dochádza k hádke, do toho však zazvoní zvonček. Vstupuje pani Barkerová, verejná pracovníčka a predsedníčka dámskeho klubu. Sama nevie, prečo prišla, dozvedá sa to až od babky (musí ju však úpenlivo prosiť). Pred dvadsiatimi rokmi totiž prišli manželia do adopčnej kancelárie Čiapočka, pretože túžili po dieťati (v hre používajú výraz náplň). Babka spomína, že vtedy tam pracovala žena podobná pani Barkerovej. Rodičia však dieťa utýrali (najskôr si vykričalo pľúca, potom mu odrezali prirodzenie a následne aj ručičky), pretože nebolo podľa ich predstáv. Pani Barkerová pozorne počúva, dokonca sa jej príbeh zdá napínavý. Rodičia sa teraz cítia ukrivdení, chcú aby im vrátili peniaze, keďže dieťa zomrelo. Na scénu prichádza posledná postava – mládenec, ktorý prichádza s požiadavkou o prácu. Pri rozhovore s babkou zisťujeme, že mládenec je brat zosnulého dieťaťa. Záver drámy končí odchodom babky z domu (spolu s balíčkami) a prijatím mládenca za svojho. Všetci okrem babky si pripijú šampanským. Babka sa prihovára publiku, že toto mala byť komédia a nech sú všetci šťastní. Zároveň čitateľom praje dobrú noc.

Dráma nemá súvislý dej, skladá sa len z množstva obrazov, ktoré nie sú dejovo skĺbené (hra dokonca nie je rozdelená na dejstvá). Je to vlastne groteskný, absurdný príbeh odohrávajúci sa v bližšie neurčenom čase a priestore. Scéna pozostáva len s minimálnej dekorácie, jednej izby. Albee vyjadruje pocit hroziacej katastrofy, všeobecného ohrozenia a absurdity – nezmyselnosť sveta. Nazdáva sa, že svet si nezaslúži nijaké iné, len parodické a paradoxné zobrazenie.

Záver

Americký sen (spolu s dvoma ranými hrami Stalo sa to v ZOO a Pieskovisko) predstavuje zrod americkej absurdnej drámy. Edward Albee sa nimi postavil do radu vedľa Samuela Becketta a Eugèna Ionesca, no sám sa najviac prikláňal k anglickému dramatikovi a básnikovi Haroldovi Pinterovi. Sám tvrdí, že jeho hry sú skôr alegóriami, ktoré odkrývajú súkromné životy. Snažil sa odhaliť nezmyselnosť sentimentálnych predstáv o rodinnom živote.

V dráme Albee využíva absurdné divadelné prvky, predovšetkým druh Ionescovej satiry v rozpore s rodinnou dobrotou. Vďaka autorovmu nadanému písaniu, v ktorom mieša prvky vtipnej paródie a citových záležitostí, jeho satira stále šokuje a posúva sa ešte ďalej od jednoduchej alegórie. Je to hra o skúške americkej spoločnosti, útočí ňou na zmeny hodnôt v spoločnosti. Vytvára požiadavky pre autorovo neskoršie a komplexnejšie svedectvo o americkej rodine a objasňuje charakteristickú absurdnú techniku vyjadrovaním doslova klišé. Albee podáva dramatický život jednej rodiny pútavými všednými výrazmi a zobrazovaním hrozivých následkov.

Hry Edwarda Albeeho sa objavujú aj v repertoári slovenských divadiel (Malá scéna SND).

Citáty

"Když jeden zestárne, tak si už nemúže s nikým povídat, poněvadž se na něj každej utrhuje. Na tak starýho člověka jako jsem já už nikdo kloudně nepromluví. Starý lidi kolikrát radiš umřou." (babka)

"Až jednou umřeš, tak budu mít právo na všechny tvoje peníze. Po tvý smrti si budem žít s babí samy...jestli bude babí ještě tady." (mamka)

"Liďi středních let si myslej, že ješte dokážou búhvíco. Ale ve skutečnosti už většinou nedokážou ani to, co kdysi. Liďi středních let si myslej, že to je něco extra, když jsou jako každej druhej. Žijeme v éře abnormalizace." (babka)

"Byl jednou jeden mužskej - a není to tak dávno, ale zase už dost dávno - asi tak dvacet let - a ten se moc podobal taťkovi. A byla jedna ženská, která se moc podobala mamce; a ty dva spolu byli ženatý, moc podobně jako mamka s taťkou, a žili v bytě, kterej se moc podobal jednomu bytu, kterej se moc podobá tomuhle; a v tom bytě bydleli s jednou starou pani, která se moc podobala vaši v úctě oddaně, jenže byla tehdy mladší, poněvadž se to všechno stalo před nějakým tím rokem." (babka)

"Ja síce skutečně vykonávám dobrovolnou funkci v jedně adopčni kanceláři...Karkulka...a i když se pamatuju, že si ke mně mamka s taťkou před nějakými dvaceti ley přišli koupit životní nádivku, nedovedu se rozpomenout na nikoho, kdo by si ke mně prišel koupit životní nádivku a taťkovi a mamce se jen moc podobal. Chápete?" (pani Barkerová)

"Byli jsme pravá dvojčata...my dva...ne prostě dva bratři...pravá dvojčata; vznikli jsme ze stejného vajíčka; a právě proto, poněvadž jsme nebyli dvojčata ze dvou rúzných vajíček, ale z jednoho, proto nás spojovalo pokrevní bratrství, jaké si nedovedete ani představiť." (mládenec)