Preskočiť na obsah

Atanaziánske vyznanie viery

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Atanázovo vyznanie viery)
Atanáz Alexandríjsky, ktorému býva krédo pripisované a podľa ktorého je pomenované

Atanaziánske vyznanie viery[1] (iné názvy pozri nižšie) je jedno z kresťanských vyznaní viery (kréd). Napísané bolo v latinčine. V minulosti sa tradične, no nesprávne pripisovalo svätému Atanázovi z Alexandrie, po ktorom je aj pomenované.[2][3] Podľa moderných výskumov vyznanie vzniklo zrejme v druhej polovici 6. storočia v Galii.[4] Vyznanie uznávajú rímskokatolícka cirkev,[5] anglikánske a luteránske cirkvi.[6][3] Pravoslávna cirkev ho formálne nikdy neuznala,[7] hoci sa bez frázy Filioque od 17. storočia vyskytovalo v ruských liturgických knihách a od konca 18. storočia aj v gréckom horológiu.[2][3]

Katolícka cirkev žiadne svoje vyznanie nepovažuje za prekonané a zbytočné. Pri výklade viery však dnes vychádza najmä z apoštolského vyznania viery alebo z nicejsko-carihradského vyznania viery.[5] V stredoveku bolo ctené rovnako ako ostatné a bolo dokonca používané pri liturgii.[4] Neskôr sa pre svoje odsudzujúce klauzuly začalo v jednotlivých cirkvách dostávať do úzadia a dnes sa používa zriedkavo.[2]

Názvy

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné názvy sú:

  • slovenské: Atanázovo vyznanie viery, Atanaziánske krédo, Atanázovské vyznanie viery, Atanázovské krédo, Atanázov symbol, Atanázovo krédo, vyznanie svätého Atanáza, vyznanie Quicumque, symbol Quicumque
  • latinské: Quicumque vult, Psalmus Quicumque, Symbolum Athanasianum alebo Expositio fidei catholicae

Názvy obsahujúce slovo Quicumque sú odvodené podľa prvého slova vyznania.[4][3][5][8][9]

Pôvod

[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvod kréda je predmetom sporov. Zrejme od 7. storočia bolo tradične pripisované svätému Atanázovi Alexandrijskému, podľa ktorého bolo pomenované. Táto teória bola prijímaná až do 16./17 storočia, dnes je všeobecne odmietaná. Veľkú zásluhu na tom mal holandský teológ Gerrit Janszoon Vos[2] so svojím dielom De Tribus Symbolis[10]. Medzi hlavné argumenty proti Atanázovmu autorstvu možno zaradiť že: nebolo napísané v gréčtine, ale v latinčine; mu ho rané autority nepripisujú; obsahuje doktrinálne vyjadrenia, ktoré boli predmetom sporov až v neskoršom období; vychádza zo západnej tradície, kde bolo známe omnoho skôr než na Východe.[2][10] Neskôr bolo pripisované aj svätému Ambrózovi, Eusébiovi z Vercelli, Vincentovi z Lérins či Fulgentiovi z Ruspe, no tieto teórie sa zdajú byť tiež nepravdepodobné.[4]

Teológia kréda je zreteľne odvodená z učenia svätého Augustína z Hippa a z diela Vincenta z Lérins. Krédo bolo určite známe Cézariovi z Arles (470 – 543), ktorý ho použil vo svojej kázni. Spomína ho aj Vincent z Lérins vo svojich Excerpta. Vzniklo teda zrejme najneskôr v 6. storočí. Podľa moderného bádateľa Johna Normana Davidsona Kellyho vzniklo v Lérinskom kláštore v južnom Francúzsku a bolo vytvorené Cézariom z Arles alebo niekým z jeho okolia približne medzi rokmi 440 až 520.[4][7]

Schéma ponímania kresťanského trojjediného Boha (tzv. Scutum Fidei - štít viery). Zobrazuje tiež ponímanie podľa Atanázovho kréda: Otec, Syn i Duch svätý sú zároveň jedným božstvom, no navzájom nie sú tou istou osobou

Učenie a štruktúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Krédo je jasne zamerané na vyvrátenie učenia Ária a Nestoria, ale nevykazuje žiadny badateľný vplyv chalcedónskej definície.[7]

Pozostáva zo stručnej expozície neskorej západnej formy trinitárnej náuky s výslovným potvrdením Filioque. Po nej nasleduje pomerne krátka expozícia náuky o vtelení, ktorá okrem iného vylučuje apollinarizmus, t.j. doktrínu, že Kristovi chýbala ľudská duša. Jeho odsudzujúce klauzuly, ktoré každého kto neprijíma jeho doktrínu zaviažu do večného zatratenia spôsobili, že krédo sa síce hodilo do nálady stredoveku, ale moderné kresťanstvo prinútilo, aby si od neho začalo udržiavať odstup. Jeho forma je úplne západná a východná cirkev ju nikdy formálne neschválila.[3][7]

Štýl kréda umožňuje recitovať vyznanie viery v celom rozsahu, čo bolo zrejme dôvodom, že synoda v Autun (670) prikázala, aby sa ho všetci duchovní naučili naspamäť.[4]

Znenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Slovenský text:[8]

Kto chce byť spasený, musí sa predovšetkým pridržiavať katolíckej viery. Kto by ju v celosti a neporušiteľnosti nezachovával, bezpochyby naveky zahynie. Katolícka viera je však táto: uctievame si jedného Boha v Trojici a Trojicu v jednote bez zmiešania Osôb a bez oddeľovania podstaty. Iná je totiž osoba Otca, iná Syna, iná Ducha Svätého. Avšak Otec a Syn a Duch Svätý majú iba jedno božstvo, rovnakú slávu, súvečnú vznešenosť. Ako Otec, tak Syn, tak Duch Svätý: nestvorený Otec, nestvorený Syn, nestvorený Duch Svätý. Nezmerný Otec, nezmerný Syn, nezmerný Duch Svätý. Večný Otec, večný Syn, večný Duch Svätý. A predsa nie sú to traja veční, ale jeden Večný, ako ani traja nestvorení ani traja nezmerní, ale jeden Nestvorený, jeden Nezmerný. Takisto všemohúci Otec, všemohúci Syn, všemohúci Duch Svätý, a predsa nie sú to traja všemohúci, ale jeden Všemohúci. Tak Otec Boh, Syn Boh, Duch Svätý Boh a predsa nie sú to traja Bohovia, ale len jeden Boh. Tak Otec Pán, Syn Pán, Duch Svätý Pán, a predsa nie sú to traja Páni, ale len jeden Pán. Pretože ako podľa kresťanskej pravdy vyznávame každú Osobu jednotlivo ako Boha a Pána, tak nám katolícka viera zakazuje, aby sme hovorili o troch Bohoch alebo Pánoch. Otec nie je nikým utvorený ani stvorený, ani splodený. Syn nie je samým Otcom ani utvorený ani stvorený, ale splodený. Duch Svätý nie je Otcom a Synom ani utvorený, ani stvorený, ani splodený, ale vychádzajúci. Je teda jeden Otec, nie traja Otcovia, jeden Syn, nie traja Synovia, jeden Duch Svätý, nie traja Duchovia Svätí. A v tejto trojjedinosti nič nie je skôr alebo neskôr, nič nie je väčšie alebo menšie, ale všetky tri Osoby sú si rovnako večné a rovnako veľké; a tak treba vo všetkom, ako už bolo vyššie povedané, i uctievať jednotu v Trojici i Trojicu v jednote. Kto teda chce byť spasený, nech toto verí o Trojici. Amen.

Latinský text:[10]

Quicumque vult salvus esse, ante omnia opus est, ut teneat catholicam fidem. Quam nisi quisque integram inviolatamque servaverit, absque dubio in aeternam peribit. Fides autem catholica haec est: ut unum Deum in Trinitate, et Trinitatem in unitate veneremur. Neque confundentes personas, neque substantiam separantes. Alia est enim persona Patris alia Filii, alia Spiritus Sancti. Sed Patris, et Fili, et Spiritus Sancti una est divinitas, aequalis gloria, coeterna maiestas. Qualis Pater, talis Filius, talis Spiritus Sanctus. Increatus Pater, increatus Filius, increatus Spiritus Sanctus. Immensus Pater, immensus Filius, immensus Spiritus Sanctus. Aeternus Pater, aeternus Filius, aeternus Spiritus Sanctus. Et tamen non tres aeterni, sed unus aeternus. Sicut non tres increati, nec tres immensi, sed unus increatus, et unus immensus. Similiter omnipotens Pater, omnipotens Filius, omnipotens Spiritus Sanctus. Et tamen non tres omnipotentes, sed unus omnipotens. Ita Deus Pater, Deus Filius, Deus Spiritus Sanctus. Et tamen non tres dii, sed unus est Deus. Ita Dominus Pater, Dominus Filius, Dominus Spiritus Sanctus. Et tamen non tres Domini, sed unus est Dominus. Quia, sicut singillatim unamquamque personam Deum ac Dominum confiteri christiana veritate compelimur, ita tres Deos aut Dominos dicere catholica religione prohibemur. Pater a nullo est factus: nec creatus, nec genitus. Filius a Patre solo est: non factus, nec creatus, sed genitus. Spiritus Sanctus a Patre et Filio: non factus, nec creatus, nec genitus, sed procedens. Unus ergo Pater, non tres Patres, unus Filius, non tres Filii, unus Spiritus Sanctus, non tres Spiritus Sancti. Et in hac Trinitate nihil prius aut posterius, nihil maius aut minus, sed totae tres personae coaeternae sibi sunt et coaequales. Ita ut per omnia, sicut iam supra dictum est, et unitas in Trinitate, et Trinitas in unitate veneranda sit. Qui vult ergo salvus esse, ita de Trinitate sentiat. Sed necessarium est ad aeternam salutem, ut incarnationem quoque Domini nostri Iesu Christi fideliter credat. Est ergo fides recta ut credamus et confiteamur, quia Dominus noster Iesus Christus, Dei Filius, Deus et homo est. Deus est ex substantia Patris ante saecula genitus, et homo est ex substantia matris in saeculo natus. Perfectus Deus, perfectus homo, ex anima rationali et humana carne subsistens. Aequalis Patri secundum divinitatem, minor Patre secundum humanitatem. Qui licet Deus sit et homo, non duo tamen, sed unus est Christus. Unus autem non conversione divinitatis in carnem, sed assumptione humanitatis in Deum. Unus omnino, non confusione substantiae, sed unitate personae. Nam sicut anima rationalis et caro unus est homo: ita Deus et homo unus est Christus. Qui passus est pro salute nostra, descendit ad inferos, tertia die resurrexit a mortuis. Ascendit ad caelos, sedet ad dexteram Dei Patris omnipotentis, inde venturus est iudicare vivos et mortuos. Ad cuius adventum omnes homines resurgere habent cum corporibus suis, et reddituri sunt de factis propriis rationem. Et qui bona egerunt, ibunt in vitam aeternam, qui vero mala, in ignem aeternum. Haec est fides catholica, quam nisi quisque fideliter firmiterque crediderit, salvus esse non poterit. Amen.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Atanaziánske vyznanie viery. In: Encyklopédia Beliana. Zväzok 1. (A – Belk). Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 1999. ISBN 80-224-0554-X. S. 429.
  2. ↑ a b c d e Athanasian Creed In: The Oxford Dictionary of the Christian Church. Ed. Frank Leslie Cross, Elizabeth A. Livingstone. 3rd. ed. Oxford : Oxford University Press, 1997. 1786 s. ISBN 019211655X, 9780192116550. S. 119.
  3. ↑ a b c d e Athanasian Creed. In: The Encyclopedia of Early Christianity. Ed. Everett Ferguson, Michael P. McHugh, Frederick W. Norris. 2nd Ed. New York : Routledge, 1999. ISBN 0-8153-3319-6, 978-0-8153-3319-7. S. 137.
  4. ↑ a b c d e f QUICUMQUE VULT. In: Encyclopedia of Ancient Christianity. Downers Grove : InterVarsity Press, 2014. ISBN 978-0-8308-9717-9. S. 3:364.
  5. ↑ a b c Symboly viery. In: Katechizmus Katolíckej Cirkvi o viere [online]. Diecézny katechetický úrad Bratislavskej diecézy, [cit. 2021-01-03]. Dostupné online.
  6. ↑ CANER, Daniel F.. The Cambridge Dictionary of Christianity. Ed. Daniel Patte. Cambridge : Cambridge University Press, 2010. ISBN 978-0-521-52785-9, 978-0-521-82096-7. S. 79.
  7. ↑ a b c d CREEDS and CONFESSIONS of FAITH. In: Encyclopedia of Ancient Christianity. Downers Grove : InterVarsity Press, 2014. ISBN 978-0-8308-9717-9. S. 1:633.
  8. ↑ a b Symbol viery (1. časť) [online]. Mnísi z rehole svätého Benedikta, [cit. 2021-01-03]. Dostupné online.
  9. ↑ MITANA, Dušan. Hľadanie strateného autora. Bratislava : Smena, 1991. ISBN 978-80-221-0169-1. S. 159.
  10. ↑ a b c DREXLER, Lukáš. Quicumque - Athanášské vyznání víry [online]. Revue Theofil, [cit. 2021-01-03]. Latinské znenie prevzaté zo Žaltára Rímskeho breviára, Praha 1947. Mierne upravené redakciou Revue Theofil.. Dostupné online. Archivované 2021-04-14 z originálu.

Ďalšia literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Atanaziánske_vyznanie_viery&oldid=7890761“