Berytská právnická škola
Berytská právnická škola alebo bejrútska právnická škola bola renomovaná antická škola práva v Beryte (dnešnom Bejrúte). Hoci podľa niektorých názorov vznikla už za vlády cisára Hadriána,[1] o jej pôsobení s istotou vieme až v 3. storočí.[2] Pôsobilo na nej veľké množstvo neskoro-rímskych právnikov, medzi najvýznamnejších patrili Patrikios, Leontios, Thalelaios[3] či Eudoxios. Vďaka vysokej povestí povolal cisár Justinián dvoch univerzitných profesorov, Anatolia a Dorothea do Konštantínopola, kde sa spolu s Triboniánom podieľali na práci kodifikačnej komisie justiniánskej kodifikácie Corpus iuris civilis.[4] Samotné Digesty vo svojom úvode vyzdvihujú postavenie Berytu a jeho školy a oprávňujú ju učiť justiniánske právo.[1]
Študenti školy boli prijímaní z celej východnej časti Rímskej ríše od Grécka po Arméniu a Egypt. Okrem samotného práva sa študenti učili aj umeniu rétoriky. Jazykom školy bola pôvodne latinčina. Absolventi často nachádzali uplatnenie v ríšskej správe i v súdoch, na škole študovali pohania aj kresťania. Mnohí z kresťanských študentov neskôr získali vysoké cirkevné posty.[5] Značný bol vplyv školy na ekonomiku mesta.[1] Škola v meste pôsobila do roku 551,[6][7] keď bola po ničivom zemetrasení prenesená do Sidónu.[2] Pád Levanty do rúk Arabom a zánik rímskej právnej školy prispel k úpadku štúdiu práv v Byzantskej ríši.[8]
Vďaka škole bol Bejrút prezývaný aj matkou či ošetrovateľkou práv (Berytus Nutrix Legum).[1][5][9] Dielo Expositio totius mundi et gentium napísané neznámym Rimanom v období vlády Constantia II. Bejrút popisuje ako: „najpôvabnejšie mesto s právnickými školami, ktoré zaisťujú stabilitu celého rímskeho právneho systému. Odtiaľ prichádzajú učení muži, ktorí pomáhajú sudcom na celom svete a svojimi znalosťami zákonov chránia provincie, do ktorých sa zasielajú právne normy.“[1][5]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d e HALL, Linda Jones. Roman Berytus: Beirut in Late Antiquity. 1. vyd. London, New York : Routledge, 2004. ISBN 978-1-134-44013-9. S. 36, 195, 198 – 200. (po anglicky)
- ↑ a b Bérytos In: Encyklopedie antiky. Ed. Ludvík Svoboda. 1. vyd. Praha : Academia, 1973. S. 100. (po česky)
- ↑ LAW SCHOOLS In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1196. (po anglicky)
- ↑ BLAHO, Peter; HARAMIA, Ivan; ŽIDLICKÁ, Michaela. Základy rímskeho práva. 1. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo MANZ a Vydavateľské nakladateľstvo Právnickej fakulty UK, 1997. ISBN 80-85719-07-X, 80-7160-086-5. S. 81 – 82.
- ↑ a b c The Oxford Handbook of Roman Law and Society. Ed. Paul J. du Plessis, Clifford Ando, Kaius Tuori. 1. vyd. New York, Oxford : Oxford University Press, 2016. ISBN 0198728689, 9780198728689. S. 33, 160 – 161.
- ↑ BEIRUT In: The Oxford Encyclopedia of Archeology in the Near East. Ed. Eric M. Meyers. 1. vyd. New York, Oxford : Oxford University Press, 1997. ISBN 0-19-506512-3. S. 292.
- ↑ Beirut In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-11-02]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ DOSTÁLOVÁ, Růžena. Byzantská vzdělanost. 1. vyd. Praha : Vyšehrad, 1990. 415 s. ISBN 80-7021-034-6. S. 161.
- ↑ WAUTERS, Bart; BENITO, Marco de. The History of Law in Europe: An Introduction. Cheltenham : Edward Elgar Publishing, 2017. Dostupné online. ISBN 978-1-78643-076-2. (po anglicky)