Blitzkrieg

Jeden z najznámejších príkladov bleskovej vojny – nemecká 7. tanková divízia pod vedením E. Rommela, ktorá sa pri svojom rýchlom postupe Francúzskom, dostala mimo dosahu vysielačiek, pre čo bola prezývaná „divízia duchov“. Na fotke obrnené vozidlo SdKfz. 251 s ťažkými mínometmi, južné Francúzsko rok 1942.

Blitzkrieg (z nemeckého blitz – blesk a krieg – vojna) alebo blesková vojna je vojenská teória založená na rýchlom prieniku motorizovaných, mechanizovaných v súčasnosti aj aeromobilných jednotiek do hĺbky obrany nepriateľa. Podstatnou myšlienkou tohto postupu je rýchle obsadenie veliteľských a zásobovacích uzlov nepriateľa, prerušenie jeho dôležitých komunikácií a narušenie komunikácie a zmysluplného usporiadania jeho bojových formácií. Hlavnú úlohu pri pri uskutočňovaní Blitzkriegu v minulosti zohrali vysoko mobilné tankové sily, ale aby boli skutočne účinné, vyžadovali si tanky podporu a zahrňujúcu spoluprácu s plne mechanizovanými jednotkami pechoty, motorizovaného delostrelectva a letectva.

Pôvodná myšlienka vznikla v Nemecku na začiatku 20. storočia. Termín prvýkrát použilo nemecké hlavné velenie pri plánovaní útoku na Francúzsko počas prvej svetovej vojny. Z vojenského hľadiska, však útok v konečnom dôsledku nespĺňal podstatu bleskového útoku a bol čoskoro zastavený. Doktrína nasadenia tankových a mechanizovaných vojsk bola prvýkrát podrobnejšie rozpracovaná britskými ozbrojenými silami (veľký vplyv mal najmä John F.C. Fuller a podľa niektorých názorov aj Basil Liddell Hart). Britské vojská na ňu ale nekládli zvláštny dôraz a v rámci malej pozemnej armády Spojeného kráľovstva, ktoré neviedlo vojny, v ktorých by mohla túto teóriu odskúšať v praxi, ju nebolo možné ani dôkladne rozpracovať. Británia viac uprednostňovala výstavbu námorných s leteckých síl. Okrem Britov sa touto teóriou zaoberali vo veľmi obmedzenej miere aj Francúzi, spomedzi nich najmä mladší dôstojníci, ako bol Charles de Gaulle (pozri jeho teoretický spis Vers l'armée de Métier), ich teórie sa však nepresadili prakticky vôbec.

V Nemecku sa tejto doktríny chopil budovateľ nemeckých tankových vojsk Heinz Guderian, ktorý ju rozvinul do použiteľnej podoby a presadil ako jednu z hlavných doktrín v nemeckých ozbrojených silách. Hrala primárnu úlohu v priebehu nemeckej invázie do Poľska a do Francúzska v rokoch 1939 až 1940, kedy sa nepripravení protivníci s touto taktikou nedokázali vyrovnať a boli porazení. Veľkú zásluhu na tom mal plán útoku vypracovaný gen. Erichom von Mansteinom.

Nemecká taktika sa spoliehala koncentrovaný útok, ktorý vytvorí nebránenú medzeru v nepriateľskej línii a následne na rýchly postup motorizovaných jednotiek, ktoré napádajú nepriateľské krídla a rozvracajú tylo. Blitzkrieg v nemeckom prevedení spoliehal na vyvedení nepriateľa z rovnováhy rýchlosťou postupu a prekvapením. Zároveň spoliehal na rýchle víťazstvo. Vo všetkých prípadoch, kedy k rýchlemu víťazstvu nedošlo, nebola nemecká blesková vojna úspešná (napr. bitka o Britániu, operácia Barbarossa).

Časom sa však protivníci Nemecka dokázali prispôsobiť, prijali túto koncepciu medzi svoje vlastné metódy a vyvinuli účinné spôsoby, ako sa jej brániť. Najúspešnejší sa ukázal Sovietsky zväz, ktorý síce za ťažkých ľudských a materiálnych strát, sa dokázal ubrániť. Nemci síce napadli nepriateľa prekvapivo, ale podcenili nepriateľskú protitankovú obranu, sovietske obrnené jednotky a boli nedostatočne logisticky pripravení na vedenie vojny v tak rozsiahlych priestoroch a náročných poveternostných podmienkach. Sovieti boli schopní viesť protiútoky, ktoré končili obkľúčením nemeckých vojsk. Postupne Nemcov vyčerpali a prinútili ich prejsť k statickej forme vedenia obrany. V neskorších fázach vojny uskutočnili vlastné hlboké ofenzívy, ktorými dosiahli rozhodujúcu strategickú porážku Nemecka.

Teória blitzkriegu je do dnešných dní dôležitou súčasťou bojových doktrín moderných armád (pozri asymetrická taktika). Za dokonale prevedenú operáciu podľa intencií bleskovej vojny je možné považovať napríklad šesťdňovú vojnu (v roku 1967) alebo operáciu iracká sloboda (2003).

Možnosť viesť bleskovú vojnu účinným spôsobom sa výrazne znižuje ak má protivník kvalitne vybudovanú hlbokú obranu a disponuje dostatočne silnými a mobilnými jednotkami a infraštruktúrou (spojenie, zásobovanie), ktoré mu umožňujú viesť efektívne protiútoky a alebo taktický ústup. V prípade, že dôjde k stretu dvoch porovnateľne silných mobilných armád v teréne umožňujúcom dobré manévrovanie akým je napr. púšť alebo step, sú pri správne uskutočnených akciách ciele bleskovej vojny nerealizovateľné, pretože sa len ťažko podarí vytvoriť dostatočne pevné obkľúčenie, okolo brániacich sa vojsk. Vedenie bleskovej vojny tiež sťažuje nepriechodný terén, napr. hory, husté lesy alebo rozsiahle zastavané oblasti a väčšie mestá.