Dekabrista
Dekabristi (z rus. декабрь [vysl. ďekabr'] = december) boli šľachtickí revolucionári, predovšetkým dôstojníci ruskej armády, ktorí 14. decembra (26. decembra podľa gregoriánskeho kalendára) 1825, na námestí pred senátom a synodou v Petrohrade, odmietli prísahu novému cisárovi Mikulášovi I.. Tým vyjadrili protest proti autokratickému cárskemu režimu, poddanstvu, policajnej tyranii a cenzúre. Rebelskí dôstojníci slúžili v petrohradskom regimente a mali západné vzdelanie. Ich hlavní vodcovia boli obesení, niektorí degradovaní a približne 600 z nich odsúdených do vyhnanstva a na nútené práce na Sibír. Do vtedajšej relatívne málo kultivovanej oblasti doniesli ako zajatci kultúru a vzdelanie a sú tu dodnes uznávaní.
Dekabristi utvorili prvé, vedome proti cárskej autokracii nasmerované revolučné hnutie, ktorého programom bolo zrušenie poddanstva a politické zavedenie republiky resp. zväčša skôr konštitučnej monarchie, v ktorej by cár zastával úlohu podobnú anglickým kráľom.
Povstanie dekabristov
[upraviť | upraviť zdroj]Konflikt, ktorý vyvrcholil decembrovou vzburou, sa rodil už v období napoleonských vojen. Zrýchlil sa spoločenský život európskych národov, dovtedy málo pochopiteľné pojmy „vlasť“ a „národ“ sa stali životným vyznaním stredných vrstiev spoločnosti. Princíp nacionality, pre ktorý bola najvyššia morálna autorita právo ľudu-národa, bol ideovým protipólom monarchizmu, ktorého najvyššou autoritou bol panovník.
V sociálno-ekonomickej situácii Ruska sa novodobý nacionalizmus nemohol stať vyznaním širokých más. Predstavy a názory, odmietajúce v mene vlasti a v záujme národa despociu a nevoľníctvo, sa obmedzili na úzku vrstvu inteligencie. K špecifickým tradíciám ruského vývoja patrilo, že sa najlepšie sily ruskej spoločnosti sústreďovali v armáde. Spoločenská kritika sa teda ozývala hlavne v dôstojníckych kruhoch, ktoré boli presvedčené, že armáda, ktorá ochránila Rusko zvonka, je povolaná, aby ho oslobodila aj zvnútra. Na začiatku 20. rokov mali tajné dekabristické organizácie niekoľko sto členov. Keď cár Alexander I. na svojej inšpekčnej ceste na juh krajiny v decembri 1825 náhle zomrel, bol to pre tajné spolky signál k povstaniu. Príhodnou situáciou pre povstanie bola okolnosť, že ani najvyšší štátni hodnostári nepoznali tajnú dohodu, podľa ktorej sa mal stať nástupcom trónu (proti tradícii) mladší z dvoch cárových bratov, Mikuláš. Po správe o smrti cára bolo obyvateľstvo i vojsko vedené zložiť prísahu vernosti Konštantínovi a vzápätí, keď došli tajné inštrukcie z Petrohradu, Mikulášovi. Vládny zmätok využili dekabristi k povstaniu. 14. decembra 1825 doviedli revoluční dôstojníci časť svojich plukov na Senátne námestie v Petrohrade, aby donútili Senát vyhlásiť ústavu a politické slobody. Vojenský veliteľ povstania, plukovník Trubeckoj, zlyhal a na Senátne námestie neprišiel. Medzi povstalcami zavládla bezradnosť a zmätok. Cár Mikuláš I. dal obkľúčiť vojsko niekoľkonásobnou presilou a povstanie delostreleckou paľbou krvavo potlačil.
Vypočúvanie zatknutých dekabristov trvalo pol roka. Hlavní vodcovia povstania boli popravení.
- Kondratij Fiodorovič Rylejev (Кондра́тий Фёдорович Рыле́ев)
- Pavel Ivanovič Pesteľ (Па́вел Ива́нович Пе́стель)
- Sergej Ivanovič Muravjev-Apostol (Серге́й Ива́нович Муравьёв-Апо́стол)
- Michail Pavlovič Bestužev-Rjumin (Михаи́л Па́влович Бесту́жев-Рю́мин)
- Piotr Griorievič Kachovskij (Пётр Григо́рьевич Кахо́вский)
Ďalších viac ako sto ľudí bolo poslaných do vyhnanstva na Sibír. V trestoch pre dekabristov bol cár neoblomný. Hŕstka tých, ktorí prežili, sa zo Sibíri mohli vrátiť až po smrti Mikuláša I., teda po 30 rokoch.
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Zdroje
[upraviť | upraviť zdroj]- ŠVANKMAJER, Milan., et al. Dějiny Ruska. 2. dopl. a přeprac vyd. Praha : NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 1996. 558 s. (Dějiny států.) ISBN 80-7106-216-2.