Letisko Oslo-Gardermoen

Letisko Oslo-Gardermoen je najväčším letiskom Nórskeho Kráľovstva a po kodaňskom letisku je druhým najväčším letiskom severnej Európy. Tento dopravný uzol je situovaný približne 35 kilometrov severne od Osla, v samosprávnej oblasti Ullensaker, ktorý patrí pod vyšší územný celok Akerhus. Z Gardermoenu lietajú všetky škandinávske aerolinky a len v rámci Nórska sa z neho možno dostať do 25 destinácií. V roku 2008 letiskom prešlo cca 19,3 miliónov cestujúcich, čo predstavuje oproti roku nárast 1,6%. Počet prepravených osôb rastie neustále od roku 2002. Z letiska sa do Osla dá dostať priamym autobusovým alebo vlakovým spojením Gardermoen Line. Letisko bolo pôvodne postavené ako vojenské letisko a po rozsiahlej výstavbe objektov civilnej dopravy bolo 8.októbra 1998 znovu otvorené aj pre verejnosť. Dodnes je tu v prevádzke Letecká vzdušná základňa Gardermoen, slúžiaca kráľovskému letectvu.

Výstavba

Lokalizácia

Samotnej výstavbe predchádzala nezvyčajná kontroverzia ohľadom lokalizácie letiska. Prvé letiska, ktoré obsluhovali Oslo boli Kjeller (1912 – 1926), Gressholmen (1926 – 1939) a Fornebu (1939 – 1998). Problém letiska vo Fornebu bola jeho blízkosť. V čase výstavby sa nachádzalo len necelých osem kilometrov od hraníc mesta a v priebehu nasledujúcich desaťročí mesto areál letiska obkolesilo a de facto zamedzilo jeho rozširovaniu. To, že rozširovanie bude potrebné vedeli Nóri už v prvej polovici šesťdesiatych rokov a tak intenzívne hľadali alternatívne lokality. Armádne letisko Gardermoen bolo jednou z nich, ďalšie alternatívy boli Hobøl a Hurum. Preferovaná lokalita armádneho letiska Gardermoen bola však kvôli prostestu armádnych predstaviteľov parlamentom zamietnutá v roku 1988 a na svoju funkciu rezignoval aj minister dopravy. Lokalitu Hurum z hry vyradili nepriaznivé údajne sfalšované meteorologické výskumy. Neskôr z hry vypadla aj lokalita Hobøl, ktorú pôvodne navrhovala Strana Práce. V roku 1994 záhadne zahynul inžinier Jan Fredryk Wiborg, ktorý tvrdil, že meteorologické výskumy z Hurumu boli falošné a dôkazy chcel prezentovať dať k dispozícií verejnosti.

Ekonomické opatrenia

Aby sa zamedzilo plytvaniu verejnými financiami a aby sa predišlo protestom odborov, bola založená nezávislá spoločnosť Oslo Hovedflyplass AS (od roku 1996 Oslo Lufthavn), ktorá patrila pod Správu verejných letísk (dnes známej pod menom Avinor). Štát vykúpil pozemky od 270 súkromných vlastníkov (vrátane armády) za približne 1,7 miliardy nórskych korún (NOK) a dodnes ich spoločnosti Oslo Lufthavn prenajíma.

Výstavba

Samotná výstavba nového letiska bola zahájená 13. augusta 1994. Na mieste už bol použiteľný západný runway, rekonštruovaný armádou v roku 1989. Výstavba trvala nepretržite až do slávnostného otvorenia 8.októbra 1998. Do procesu výstavby bolo zapojených 220 subdodávateľov, pričom za 50 mesiacov sa tu neprihodil žiadny smrteľný úraz. Celkové náklady na výstavbu sa odhadujú na 22 miliárd nórskych korún.

Architektúra

Za projekt niesla zodpovednosť firma Aviaplan, ktorá kvôli tomuto megaprojektu zoskupila severské ateliéry Niels Torp Arkitekten, Narud Stokke Wiig, Skaarup & Jespersen a Hjellnes Cowi. Hlavným architektom bol Gudmund Stokke.

Odletová/príletová hala

Pôdorysný rozmer haly je 180x136m. Konštrukcia zastrešenia je tvorená gigantickými esovito prehnutými drevenými väzníkmi. Väzníky sú priehradové, vyrobené z lepeného dreva. V najvyššom mieste ma prierez výšku vyše štyroch metrov a s celkovou dĺžkou 136 metrov ide o jedny z najväčších drevených nosníkov na svete. Dvojica nosníkov je nesená trojicou špeciálne tvarovaných oceľových stĺpových hlavíc, pri ktorých návrhu sa inžinieri nechali inšpirovať ropnými plošinami v nórskom mori. Hlavice sú pevne spojené s oceľovou výstužou masívnych oceľobetónových stĺpov. Veľký halový priestor je zmenšený o hmotu poschodovej administratívnej časti. Obvodový plášť tvorí sústava zasklených stien, nesená doplnkovou kovovou konštrukciou.

Terminál

Terminál je dlhý 819 metrov s pôdorysnou plochou asi 137 000 metrov štvorcových. Naraz pri ňom môže stáť 54 lietadiel, pričom pre 34 z nich sú k dispozícií mostíky a z 18-tich musia cestujúci prísť letiskovým transportom. Terminál je "tichý", pretože hlásenia o odletoch sú počuteľné len v bezprostrednej blízkosti odletovej brány. V budove terminálu sú dve ihriská, zmenáreň a pohotovostná zdravotná služba. Konštrukcia zastrešenia terminálu je tvorená nadstavovanými sedlovými lepenými drevenými väzníkmi, ktoré sú nesené dvojicami liatinových stĺpov. Textilné podhľady sú pravidelne striedané veľkými svetlíkmi. Materiály použité v interiéroch – drevo, kameň, kov a sklo.

Ostatné letiskové priestory

Pre prevádzku letiska sú nevyhnutné aj ďalšie priestory, preto v areáli Gardermoenu nájdeme aj kontrolnú vežu, železničnú stanicu, parkovací dom a hotel. Všetky tieto budovy boli navrhované ateliérmi združenými v Aviaplane, čím je zaručená architektonická jednotnosť.

Budúcnosť letiska

Rokom 1998 sa stavebný ruch na letisku úplne neskončil. Z dôvodu neustále narastajúceho počtu cestujúcich bolo nevyhnutné letiskové priestory zväčšiť. Tie boli dimenzované len na 17 000 000 prepravených osôb ročne, čo je číslo dávno prekonané. Autori našťastie z budúcim rozširovaním rátali už počas plánovania v roku 1992 a tak nie je s lokalizáciou druhého terminálu T2 žiadny problém. Terminál bude obsluhovať 10 lietadiel a nové "mólo", ktoré pristavujú k súčasnému terminálu bude slúžiť desiatim lietadlám. Oba terminály nebudú hotové skôr ako v roku 2012. S rastúcim počtom pasažierov bolo nevyhnutné aj rozšírenie check-in-ov, reps. predĺženie celej odletovej haly. Vláda sa zaoberala j možnosťou postaviť na letisku runway číslo tri, no táto idea nie je práve pálčivou témou. Ak sa niekedy bude realizovať, hotový bude najskôr v roku 2030.

Počty prepravených osôb

Rok	Počet cestujúcich	nárast
2008	19,3 milióna	1.6%
2007	19,0 miliónov	7.8%
2006	17,7 milióna	11.2%
2005	15,9 milióna	6.7%
2004	14,9 milióna	9.6%
2003	13,6 milióna	1.5%
2002	13,4 milióna	−4.3%
2001	14,0 milióna	−1.4%
2000	14,2 milióna	0.7%
1999	14,1 milióna	—