High Data Rate Digital Subscriber Line
| DSL technológie | |
|---|---|
| Technológia | ITU-štandard |
| ADSL | ANSI T1.413 Issue 2 ITU G.992.1 (G.DMT) ITU G.992.2 (G.Lite) |
| ADSL2 | ITU G.992.3 ITU G.992.3 Annex J ITU G.992.3 Annex L ITU G.992.4 |
| ADSL2+ | ITU G.992.5 ITU G.992.5 Annex M |
| HDSL | ITU G.991.1 |
| HDSL2 | |
| IDSL | |
| MSDSL | |
| PDSL | |
| RADSL | |
| SDSL | |
| SHDSL | ITU G.991.2 |
| UDSL | |
| VDSL | ITU G.993.1 |
| VDSL2 | ITU G.993.2 |
High Data Rate Digital Subscriber Line (HDSL) bola prvá DSL technológia používajúca širšie frekvenčné spektrum medeného vedenia, krútenej dvojlinky. HDSL bola vyvinutá v USA ako lepšia technológia pre vysokorýchlostné synchrónne obvody, ktoré sa zvyčajne používali na prepájanie systémov miestnych ústrední a ako nosič pre vysokorýchlostné firemné dátové a hlasové kanály použitím liniek T1 (európsky ekvivalentný štandard je E1).
Okruhy T1 fungujú na 1.544 Mbit/s. Tieto okruhy boli pôvodne kódované bipolárnym AMI kódom. AMI nemalo dostatočný rozsah a vyžadovalo si nasadenie opakovačov na dlhých okruhoch, čím tieto spotrebúvali množstvo energie.
Prvé pokusy použiť DSL technológiu na vyriešenie tohto problému boli vykonané v USA za použitia kódovania 2B1Q. Táto modulácia umožnňovala prenosovú rýchlosť 784 kbit/s po jedinej krútenej dvojlinke. Nová technológia pritiahla pozornosť priemyslu, ale nebola celosvetovo nasaditeľná kvôli rozdielom medzi štandardmi T1 a E1. ITU vtedy vyvinula nový štandard pre HDSL použitím modulácie CAP (Carrierless Amplitude Phase Modulation), ktorá dosahovala maximálnu šírku pásma 2.0 Mbps použitím dvoch prárov medených vedení.
HDSL umožnila telekomunikačným spoločnostiam nasadzovať T1 na väčšie okruhy. Pôvodné marketingové označenie bolo Non Repeated T-1, s dĺžkou kábla 12 000 stôp po feet po kábli s hrúbkou 24 gauge. Hrúbka kábla má vplyv na vzdialenosť. Predĺžiť vzdialenosť je možné pomocou opakovača. Je možné použiť najviac štyri opakovače, čim sa dosiahne dĺžka 60 000 stôp (asi 20 km). To znížilo údržbové náklady v porovnaní s použitím AMI kódu, kde bolo treba použiť opakovače pri každom útlme o 35 dB (približne každú míľu).
HDSL je možné použiť buď na rýchlosti T1 (1.544 Mbps) alebo E1 (2 Mbps). Nižšie rýchlosti sa dosahujú použitím násobkov kanálov 64 kbps v rámci T1/E1. Označuje sa zvyčajne ako kanalizovné T1/E1 a poskytuje zákazníkom nízke dátové rýchlosti. V tomto prípade je rýchlosť linky stále plná rýchlosť T1/E1 rate, ale zákazník dostane iba čiastočnú (násobky 64) rýchlosť lokálnym sériovým rozhraním.
HDSL vydláždilo cestu dvom novým techlológiam nazývaným HDSL2 a SDSL. HDSL2 ponúka rovnakú dátovú rýchlosť po jedinom medenom páre; tiež má dlhší dosah a je schopná fungovať na kábli nižšej hrúbky alebo kvality. SDSL je technológia s viacerými rýchlosťami, od 192 kbps do 2.3 Mbps po jedinom medenom páre. SDSL sa používa ako náhrada (a niekedy ako všeobecné určenie) celej HDSL rodiny protokolov.