Hagia Eiréné
| Hagia Eiréné (tur. Aya İrini starogr. Ἁγία Εἰρήνη) | |
| pôvodne byzantský chrám, neskôr arzenál, dnes múzem | |
 | |
| Štát |  Turecko
|
|---|---|
| Región | Marmara |
| Okres | Fatih |
| Obec | Istanbul |
| Súradnice | 41°00′35″S 28°58′52″V / 41,009722°S 28,981111°V |
| Dĺžka | 57 m |
| Šírka | 32 m |
| Výška | 16 m |
| Štýl | byzantská architektúra, justiniánske umenie, obrazoborectvo |
| Materiál | červená tehla, kameň, malta, mozaika |
| Založenie súčasnej budovy |
532 |
| Reštaurácia | po 740 |
 Svetové dedičstvo UNESCO
| |
| Názov súboru | Historické oblasti Istanbulu |
| Dátum zápisu | 1985 |
| Náboženstvo | kresťanstvo |
| Zasvätenie | Boží Mier (Hagia Eiréné) |
  Poloha budovy v Turecku
| |
| Wikimedia Commons: Hagia Irene | |
| OpenStreetMap: mapa | |
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
Hagia Eiréné (iné názvy pozri nižšie) je stavba v dnešnom Istanbule, v Turecku. Pôvodne slúžila ako kresťanský byzantský chrám zasvätený Božiemu Mieru.
Dnešná budova vznikla za vlády Justiniána I., no neskôr prešla početnými zmenami. Po roku 1453 (dobytie Konštantínopola Osmanmi) slúžila budova ako vojenský sklad janičiarov (arzenál) a nikdy nebola premenená na mešitu. Dnes slúži ako múzeum a koncertná sála. Budova sa nachádza na prvom nádvorí paláca Topkapi.[1]
Názvy
[upraviť | upraviť zdroj]- starogr. Ἁγία Εἰρήνη – Hagia Eiréné, iné prepisy: Hagia Eirene, Hagia Eirini, v doslovnom preklade: Svätý Mier, často: Boží Mier[2], novogr. Ajia Irini[3]
- tur. Aya İrini
- Chrám Božieho mieru[4][3], Chrám Božieho pokoja[5][6], Chrám Svätého mieru[7], Chrám svätej Ireny[8][3], písané aj s ch- ako: chrám svätej Ireny,[9] (rozumej v zmysle: chrám svätého (Božieho) Mieru, nie svätice Ireny), chrám Eiréné[10]
- Kostol svätej Eirené[11], Kostol Hagia Irene[12], Kostol svätej Ireny[13]
- Hagia Irena[14][15], Svätá Irena[16]
História
[upraviť | upraviť zdroj]
Podľa tradície bol pôvodný chrám vystavaný už pred vládou cisára Konštantína I., ktorý ho mal len zväčšiť a zasvätiť Božiemu mieru. Pred výstavbou a vysvätením prvého (nie dnešného) chrámu Hagie Sofie (360) slúžil ako hlavný katedrálny chrám v meste. Svoj význam si zachoval aj v nasledujúcom období, keď v ňom slúžil rovnaký klér ako v susednej Sofii. Je možné, že sa v chráme konal Prvý konštantínopolský koncil, a že po požiari Hagie Sofie v roku 440 slúžil dočasne opäť ako hlavný biskupský chrám.[17]
Počas povstania Niká v roku 532 bol výrazne poškodený, čo cisár Justinián I. využil na jeho prestavbu v duchu novej byzantskej architektúry. V roku 740 chrám postihlo zemetrasenie. Pravdepodobne za vlády Konštantína V. bol výrazne prebudovaný. Z obrazoboreckého obdobia sa zachovala vzácna mozaiková výzdoba znázorňujúca jednoduchý kríž.[17]
V období neskorších byzantských dejín sa chrám spomína menej. Po roku 1453 nebol ako jeden z mála kresťanských kostolov v Konštantínopole premenený na mešitu. Budova bola využívaná janičiarmi ako sklad vojenského materiálu a bola prezývaná İç Cebehane. V 19. storočí sa stala múzeom. Okrem iného do nej bolo premiestnených niekoľko purpurových cisárskych sarkofágov a reťaz, ktorá bola kedysi natiahnutá cez Zlatý roh a chránila mesto z mora. V roku 1939 bola Hagia Eiréné pridružená k múzeu Hagia Sofia, no voľný prístup do nej bol zavedený až od roku 2014.[1]
Architektúra a umelecká výzdoba
[upraviť | upraviť zdroj]
Ide o druhý najväčší dodnes stojaci byzantský chrám v Istanbule (Chrám svätých Apoštolov bol zbúraný v 15. storočí). Spája v sebe prvky byzantského umenia z justiniánskeho obdobia (spodná časť budovy) a prvky z obdobia neskorších renovácií (najmä úpravy z obdobia obrazoborectva po roku 740, no i osmanské). Plán budovy tak kombinuje trojloďovú baziliku s budovou s centrálnym plánom a kupolou. Druhá, slepá kupola sa nachádza na západnej strane lode chrámu, ktorú delí na dve časti. Loď bola zrejme pôvodne kratšia a mala zaklenutie. Arkádové stĺporadia oddeľujú hlavný priestor od bočných lodí a pôvodne niesli tribúny. Na západe sa nachádza poschodový nartex, ktorý bol tiež prerobený.
Chrám má ako jeden z mála raných byzantských chrámov zachované átrium a synthronon (polkruhová stupňovitá amfiteátrová štruktúra na sedenie) so šiestymi radami. V chráme sa nachádza niekoľko stĺpov z justiniánskeho obdobia, niektoré boli ale vymenené Osmanmi. Zachovala sa tiež časť mozaikovej výzdoby. Najzachovanejší je čierny kríž na zlatom podklade. Mozaika je umiestnená v apside chrámu a je ohraničená oblúkovitou ozdobnou bordúrou s citátmi zo Starého zákona. Ide o jeden z mála príkladov zachovanej mozaiky z obrazoboreckého obdobia. Zvyšky mozaiky sú aj v nartexe. V južnej uličke sa nachádza nefigurálna freska.[18][17][2]
Galéria
[upraviť | upraviť zdroj]-
Exteriér budovy, v pozadí Hagia Sofia -
Exteriér chrámu -
Exteriér chrámu -
Exteriér chrámu -
Exteriér chrámu -
Nartex chrámu -
-
Interiér chrámu, koncertná sieň -
Interiér chrámu -
Interiér chrámu, stĺporadie deliace hlavnú loď od vedľajších
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b Hagia Eirene [online]. The Byzantine Legacy, [cit. 2020-08-18]. Dostupné online.
- ↑ a b sv. Eirene (Boží Mír). In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 141.
- ↑ a b c Istanbul. In: Encyclopaedia Beliana. Zv. 7. In – Kalg. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 2013. ISBN 978-80-970350-1-3. S. 235.
- ↑ Vzájomné spoločenstvo. Logos : populárna a liturgická revue gréckokatolíkov, 2002, roč. 3, čís. 2, s. 16.
- ↑ GÁBOR, Milan. Architektúra Byzancie. Slovo, roč. 44, čís. 18 – 19, s. 17. ISSN 1335-7492.
- ↑ MOJZEŠ, Marcel (ed.). Chrám v byzantskej tradícii: z architektonického, ikonografického, liturgického a teologického pohľadu. Prešov : Petra, 2008. ISBN 978-80-8099-030-5. S. 45, 50.
- ↑ BABIC, Marek. Od antiky k stredoveku: dejiny neskorého rímskeho cisárstva medzi rokmi 284-476. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury, 2009. ISBN 978-80-7325-202-1. S. 94.
- ↑ byzantské výtvarné umenie a architektúra. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2001. 686 s. ISBN 80-224-0671-6. Zväzok 2. (Bell – Czy), s. 420.
- ↑ RICE, David Talbot. Byzantské umenie. Preklad Marián Fridrichovský. 1. slovenské vyd. Bratislava : Tatran, 1968. S. 47, 59, 74 – 75.
- ↑ Carihrad. In: NOVOTNÝ, Bohuslav. Encyklopédia archeológie. Bratislava : Obzor, 1986. S. 150.
- ↑ AVENARIUS, Alexander. Byzantský ikonoklazmus 726-843: storočie zápasu o ikonu. Bratislava : Veda, 1998. ISBN 80-224-0582-5. S. 50.
- ↑ PARKYN, Neil; KRUPA, Viktor. Sedemdesiat zázrakov architektúry: úžasné stavby a príbeh ich vzniku. Bratislava : Slovart, 2003. S. 89.
- ↑ MÚCSKA, Vincent. Dejiny európskeho stredoveku: I. Raný stredovek (od 5. storočia do polovice 11. storočia). Prešov : Michal Vaško, 2006. ISBN 80-7165-576-7. S. 168.
- ↑ SCHNEIDER, Filip; ORAVEC, Jozef. Erazmus v Istanbule, alebo ako sme sa janičiarmi stali. Via Historiae (Trnava: Katedra historických vied a stredoeurópskych štúdií, Filozofická fakulta, Univerzita svätých Cyrila a Metoda v Trnave), roč. 5, čís. 1, s. 25. ISSN 1339-1801.
- ↑ GYMPEL, Jan. Dejiny architektúry: od antiky po súčasnosť. Bratislava : Slovart, 2008. ISBN 978-80-8085-603-8. S. 18.
- ↑ PIJOÁN, José. Dejiny umenia 3. Bratislava : Ikar, 1998. ISBN 80-7118-655-4. S. 82.
- ↑ a b c IRENE, CHURCH OF SAINT. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. ISBN 0-19-504652-8. S. 1009.
- ↑ ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, et al. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. ISBN 80-200-0454-8. S. 430.