Preskočiť na obsah

Hilsneriáda

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Hilsnerova aféra)
Symbolický hrob Anežky Hrůzovej
Miesto vraždy Anežky Hrůzovej s obrázkom Panny Marie Vyšehradskej

Hilsneriáda je označenie pre súdne procesy s rakúskym občanom židovského pôvodu Leopoldom Hilsnerom, obvineným z vraždy devätnásťročnej českej kresťanky Anežky Hrůzovej, a celospoločenskú diskusiu spojenú s týmito procesmi. Hilsneriáda bola spojená s najväčšími prejavmi antisemitizmu v Česku v priebehu 19. storočia. Do aféry významne zasiahol budúci prezident Tomáš Garrigue Masaryk, ktorý verejne vystupoval najmä proti rozšírenej domnienke, že šlo o rituálnu vraždu.[1]

Priebeh

[upraviť | upraviť zdroj]

Vražda a vyšetrovanie

[upraviť | upraviť zdroj]

Anežka Hrůzová (narodená 16. apríla 1879 vo Věžničke[2]) bola devätnásťročná dievčina rímskokatolíckeho vyznania z dediny Malá Věžnička neďaleko Polnej. Pracovala v Polnej ako krajčírka. 29. marca 1899 odišla ako každý deň z práce, vracala sa po chodníku do Věžničky okolo lesa Březina,[3] domov však už nedošla. Jej telo sa našlo po troch dňoch 1. apríla v lese Březina. Vrah ju najprv udrel zozadu do hlavy palicou a kameňmi, potom priškrtil povrazom a nakoniec jej rozrezal hrdlo ostrým nožom, telo ukryl do mladiny a zmizol.[3] Mala roztrhané oblečenie, ale telo nejavilo známky znásilnenia – nemala pretrhnutú panenskú blanu. Príčinou smrti bolo vykrvácanie. Blízko miesta, kde sa našlo telo, boli stopy krvi. Mnohé zo stôp však zničil dav pri objavení.

Na základe nepriamych svedectiev bol z vraždy obvinený dvadsaťdva ročný, neveľmi inteligentný obyvateľ židovského geta v Polnej[3] Leopold Hilsner (* 10. júla 1876[4]), ktorý pochádzal z chudobnej rodiny a živil sa predovšetkým ako tulák a žobrák.

Vzhľadom na to, že sa telo našlo na Bielu sobotu 1. apríla ráno, našli ho počas pátracej akcie školopovinné deti,[3] a Veľká noc toho roku pripadala na koniec židovského sviatku Pesach, znovu sa objavila nezmyselná stredoveká povera, že sa Anežka Hrůzová stala obeťou rituálnej vraždy, čomu mohol napomáhať i pitevný nález, ktorý tvrdil: Smrť nastala úplným vykrvácaním, ale množstvo zrazenej krvi, ktoré sa našlo na mieste, nezodpovedalo tomu, koľko jej musela stratiť.

Telo pochovali 4. apríla 1899 v Polnej na cintoríne pri kostole sv. Barbory za veľkej účasti verejnosti.[3] Miesto vraždy a hrob Anežky Hrůzovej sa stali obľúbeným miestom spomienkových akcií antisemitov a neonacistov.[5]

Súdny proces

[upraviť | upraviť zdroj]

Proces začal 12. septembra[6] a ďalej prebiehal 16. septembra 1899[7] na krajskom súde v Kutnej Hore. Vzbudil obrovský záujem médií a odohrával sa pred veľkým množstvom publika, ktoré bolo presvedčené o Hilsnerovej vine. Publikum sa nevošlo ani do súdnej siene a na vynesenie rozsudku čakalo pod oknami súdu. Súdny senát bol zložený z predsedu senátu dvorského sudcu Josefa Ježka a členov súdnej rady Františka Budecia a Václava Peška. Posúdenie viny obžalovaného spočívalo na dvanásťčlennej porote, v ktorej zasadli: Václav Vančura, roľník z Vrdov, Josef Mikolášek, mlynár z Toužic, Emil Javůrek, kupec z Kutnej Hory, František Jelínek, roľník z Malína, Václav Runčík, nadlesný z Hraběšína, Tomáš Oupeka, továrnik z Kutnej Hory, Václav Vondra, roľník z Močovic, František Prokeš, mlynár z Mladotic, František Müller, správca zo Žlebov, Josef Hrubý z Jelení, veľkostatkár z Červených Peček a František Štěrba, chemik z Peček, ako náhradníci aj Antonín Uher, roľník z Vrbčan a František Moravec, roľník z Hořan. [8] Významnú úlohu zohral právny zástupca matky zavraždenej, národovec a radikálny poslanec JUDr. Karel Baxa, neskorší pražský primátor a predseda Ústavného súdu. Štátnym zástupcom bol Antonín Schneider-Svoboda. Hilsnerovým obhajcom bol JUDr. Zdenko Auředníček. Na základe nepriamych dôkazov Hilsnera odsúdili za spoluúčasť na vražde na trest smrti. Sám Hilsner sa raz pod nátlakom spoluväzňov vo väzobnej väznici k vražde priznal a označil dvoch údajných spolupáchateľov, ale neskôr svoje priznanie odvolal. Účasť ďalších osôb sa nikdy pred súdom nepreukázala.

Dobová karikatúra porovnávajúca protagonistov hilsneriády a Dreyfusovej aféry

Na Hilsnerovu obranu sa ako jeden z mála postavil profesor Tomáš G. Masaryk, ktorý označil rituálnu vraždu za poveru a pozadie procesu označil ako antisemitské. Po jeho protestoch proti rozsudku a na základe ďalších znaleckých posudkov bol verdikt 25. apríla 1900 zrušený a kasačný súd vo Viedni vrátil prípad na nové pojednávanie.[7] Veľká časť Masarykovych študentov aj spoločnosť sa mu za obhajobu posmievala a odsudzovala ho. Za prejavenú statočnosť si vyslúžil básničku „Zasloužil bys, Masaryčku, jít s Hilsnerem na houpačku!“[3]. Masarykovi nešlo ani tak o samotného Hilsnera, o ktorom sa vyjadroval dosť s dešpektom[9] (napr. v Hovorech z Lán), ale o to, aby sa celý prípad nevnímal ako rituálna vražda.

V novom procese na Krajskom súde v Písku v októbri 1900[3] však Hilsnera obžalovali navyše zo spoluúčasti na vražde ďalšieho dievčaťa, Marie Klímovej z Horní Věžnice, ktorá zahynula pred viac ako dvoma rokmi. 14. novembra 1900 Leopolda Hilsnera znovu na základe nepriamych alebo údajne vymyslených svedectiev[10] odsúdili za spoluúčasť na oboch vraždách na trest smrti obesením.[7] Rozsudky však nekonštatovali ako motív vraždy náboženský motív, ale motív sexuálny (aj keď podľa lekárskych posudkov, ktoré mal súd k dispozícii, netrpel Hilsner žiadnou sexuálnou úchylkou).

Hilsner na slobode

[upraviť | upraviť zdroj]

V júni 1901 odpustil cisár František Jozef I.[3] trest smrti cisárskou milosťou a Najvyšší súd mu preto trest zmenil na doživotný. 17. júna 1901 ho previezli z väznice v Písku do Prahy na Pankrác, kde bola mužská väznica. Po 18 rokoch vo väznení Hilsnera 24. marca 1918 s podlomeným zdravím[7] prepustili na základe milosti, ktorú mu udelil Karol I., nikdy však nebol rehabilitovaný. Na slobode žil vo Veľkom Meziříči, Prahe a vo Viedni, kde sa v 20. rokoch živil ako podomový obchodník pod pozmeneným menom Heller,[7] finančne ho podporovala viedenská židovská obec i prezident Masaryk.[7] Zomrel vo veku 51 rokov v Rothschildovej nemocnici pravdepodobne na rakovinu hrubého čreva.[7]

Pochybnosti o vine

[upraviť | upraviť zdroj]

Viacero autorov, okrem iných Jiří Kovtun a Bohumil Černý, dnes tvrdia, že dôkazy o Hilsnerovej vine neboli zďaleka postačujúce, a spochybňujú niektoré svedectvá.[10] Existovali aj mnohé ďalšie podozrenia, kto by mohol byť vrahom Anežky (napríklad jej brat, ktorý sa s ňou deň pred vraždou pohádal, Hilsnerov spolubývajúci atď.), tieto obvinenia sa však pre nedostatok dôkazov nikdy nepodarilo preukázať.

Johan Hrůza, brat Anežky Hrůzovej, sa údajne na smrteľnej posteli v roku 1943 priznal k vražde svojej sestry. Dôvodom mala byť Anežkina žiadosť vyplatiť veno k jej chystanej svadbe, čím by prišiel o nemalú časť dedičstva.[11]

Filmové spracovanie

[upraviť | upraviť zdroj]

Režisér Franz Köhler v roku 1919 o afére natočil celovečerný film Der Fall Hilsner - Případ Hilsner, v hlavnej úlohe sa objavil sám Hilsner.[12]

V roku 2016 prípad sfilmovali českí režiséri Viktor Polesný a Václav Šašek ako Zločin v Polné.[13]

Pesnička

[upraviť | upraviť zdroj]

Na túto tému vtedy vznikla aj ľudová odrhovačka:[14]

Nekupujte u Židů,
cukr, kávu, mouku,
voni nám zavraždili
modrovokou holku.

Anežka Hrůzová
byla zavražděná,
vod Poldy Hilsnera
byla podřezaná.

Zeptejte se Sálusa,
jak ji táhli do lesa.
Sálus u ní vartu stál,
když jí Hilsner podřezal.

Zaujímavosti

[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 1996 sa MUDr. Petr Vašíček snaží o revíziu procesu a Hilsnerovu rehabilitáciu.[7]

V polenskom Regionálnom židovskom múzeu je stála expozícia Případ Leopolda Hilsnera.

Na kvetnú nedeľu 28. marca 1999 slúžili polenský dekan Zdeněk Krček a profesor Tomáš Halík v dekanskom chráme Nanebovzatia Panny Marie svätú omšu za Anežku Hrůzovú pri príležitosti stého výročia od jej zavraždenia.[15]

25. apríla 2002 Hilsnerovi vo Viedni na dome, v ktorom v 20. rokoch býval, odhalili pamätnú tabuľu.[7]

Symbolický hrob

[upraviť | upraviť zdroj]

Nachádza sa na mieste nálezu tela Anežky Hrůzovej v lese Březina, je ho vidno z cesty medzi Polnou a Věžničkou. Ohraničujú ho kamene, nad nimi sa vypína drevený kríž. Na strome visí pamätná ceduľa pod svätým obrázkom. Je to jedna zo zástavok novo značeného náučného Klementovho chodníka.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Černý (1968), s. 123–125
  2. ↑ Matričný záznam o úmrtí a pohrebe [online]. [Cit. 2016-05-03]. Dostupné online. Archivované 2016-03-04 z originálu.
  3. ↑ a b c d e f g h MUDROVÁ, Ivana. Kam značky nevedou III. a další podivuhodné cesty. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2007. ISBN 978-80-7106-891-4. Kapitola Hilsneriáda a jiné židovské příběhy, s. 147-155. (po česky)
  4. ↑ Židovská matrika v Polné, kniha narodení 1869-1877, strana 196, riadok 586
  5. ↑ Neonacisté hajlovali nad hrobem zavražděné Anežky Hrůzové [online]. iDNES.cz, 2008-01-11, [cit. 2019-05-03]. Dostupné online.
  6. ↑ Vražda v Polné. Národní listy, roč. 39, čís. 253, s. 1. Dostupné online. ISSN 1214-1240. (po česky)
  7. ↑ a b c d e f g h i PRCHAL, Jan. Biografický slovník Polenska. Polná : Linda, 2002. ISBN 80-238-8985-0. Kapitola Hilsner Leopold, s. 45-46. (po česky)
  8. ↑ Vražda v Polné před porotou kutnohorskou. Národní politika, 1899-09-12, roč. XVIII., čís. 253, s. 1-4. Dostupné online. (po česky)
  9. ↑ Černý (1968), s. 125 cituje: „Je to ničema, který dávno patřil do polepšovny.“
  10. ↑ a b ČERNÝ, Bohumil. Hilsneriáda (k 100. výročí píseckého procesu) - Vražda v Polné. Polná : Linda, 1999. ISBN 80-238-6060-7. Kapitola Hlásí se korunní svědek, Vypravěč bajek, s. 45-46,87-88. (po česky)
  11. ↑ Hans Dieter Zimmermann: Zwei Prager Philosophen: Felix Weltsch und Tomas Garrigue Masaryk. In: Friedrich Battenberg et al. (Beiträge), Manfred Voigts (Hrsg.): Von Enoch bis Kafka. Festschrift für Karl E(rich) Grözinger zum 60. Geburtstag. Harrassowitz, Wiesbaden 2002, ISBN 3-447-04500-0, S. 324, online.
  12. ↑ http://www.kzhp.cz/fgalerie/pripad-leopolda-hilsnera2008-02-02/big/2124.jpg
  13. ↑ Zločin v Polné [online]. ČSFD.cz, [cit. 2016-01-31]. Dostupné online. (po česky)
  14. ↑ Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2016-05-03]. Dostupné online. Archivované 2021-09-24 z originálu.
  15. ↑ PLAŠIL, Filip. Historie děkanského chrámu Nanebevzetí Panny Marie v Polné. Polná : Nakladatelství Linda – Jan Prchal Polná, 2007. Kapitola Historie v datech, s. 57. (po česky)

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Hilsneriáda

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Hilsneriáda na českej Wikipédii.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Hilsneriáda&oldid=7879845“