Preskočiť na obsah

Ján Jiskra z Brandýsa

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Ján Jiskra)
Ján Jiskra z Brandýsa
Vojvodca Ján Jiskra z Brandýsa
Vojvodca Ján Jiskra z Brandýsa
Narodenie1400
Brandýs nad Orlicí, Rímsko-nemecká ríša (dnešné územie Česka)
Úmrtie1469
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Ján Jiskra z Brandýsa

Ján Jiskra (z Brandýsa) (čes. Jan Jiskra (z Brandýsa), nem. transkr. Johann Giskra (von Brandeis), angl. transkr. John Giskra, maď. transkr. Giskra János) (* asi 1400 – † asi 1469) bol český žoldnier, vojvodca, stratég a diplomat. Na čele bývalých husitov dlhý čas pôsobil na Slovensku, kde hájil záujmy Habsburgovcov vo vzťahu k uhorskému trónu.

Podľa legendy sa Ján Jiskra narodil v Brandýse nad Orlicí. V skutočnosti pochádzal pravdepodobne z východnej Moravy.

V 13. storočí sa rod pánov z Brandýsa rozdelil na dve vetvy, českú a moravskú. V r. 1274 získali bratia Jindřich a Vintíř od Olomouckého biskupstva zem neďaleko Přerova, na Severnej Morave, spojenú s vazalstvom. V 14. storočí rozsiahly majetok prilákal Vintířových synov Milotu a Beneša z Brandýsa vstúpiť do služieb mocných pánov z Kravař.

Alšík z Brandýsa, Milotov syn, bol členom rodiny v r. 1372. Nie je známe či Alšík mal deti, ale vieme, že bol ženatý, lebo spolu so svojou manželkou Anežkou v r. 1391 obdaroval kláštor vo Fulneku nejakým darom. Predpokladá sa, že Alšík je otcom Jána Jiskru, ktorého narodenie sa datuje do roku 1400.

V mladosti sa naučil vojenské umenie v Taliansku (niektoré pramene uvádzajú, že sa zúčastnil námorných bitiek na strane Benátčanov) a osvojil si aj husitskú bojovú taktiku. Po bitke pri Lipanoch (30. mája 1434) bojoval pri Belehrade na čele žoldnierov naverbovaných z bývalých husitských bojovníkov (prevažne táboritov) v službách cisára Žigmunda proti Turkom.

Po smrti Žigmunda Luxemburského v roku 1437 nastúpil na trón Albrecht Habsburský, ktorý však už v októbri roku 1439 zomrel. Jeho manželka Alžbeta Luxemburská bola tehotná a vo februári 1440 sa jej narodil syn Ladislav, zvaný Pohrobok. V Uhorsku nastala zaujímavá situácia, pretože v máji 1440 nechala Alžbeta korunovať za uhorského kráľa malého Ladislava a v júli 1440 bol s podporou šľachty korunovaný za uhorského kráľa poľský kráľ Vladislav III., ktorý v Uhorsku vládol ako Vladislav I. Alžbeta s malým Ladislavom ušla z Uhorska a na ochranu záujmov neplnoletého kráľa najala českého katolíckeho šľachtica Jána Jiskru z Brandýsa. Ako sa čoskoro ukázalo, nemohla si vybrať lepšie.

Jiskra a Slovensko

[upraviť | upraviť zdroj]
Reliéf Jána Jiskru na trenčianskej hradnej skale.

V roku 1440 ho kráľovná Alžbeta poverila obranou nástupníckych práv syna Ladislava Pohrobka proti novozvolenému uhorskému kráľovi Vladislavovi Jagelovskému. Ján Jiskra s asi päťtisícovým žoldnierskym vojskom, skladajúcim sa prevažne z bývalých husitských bojovníkov, za krátky čas obsadil stredoslovenské banské mestá, Spiš a časť východného Slovenska, a tak znemožňoval kráľovi Vladislavovi spojenie s Poľskom. Medzi jeho strategické ťahy patrilo ovládnutie Kremnice a tým aj kremnickej mincovne, kde v mene Ladislava Pohrobka dal raziť kvalitné dukáty, čo jeho vláde zabezpečovalo stabilitu. Vladislav, ktorý všetky svoje sily vrhal do boja proti Turkom, žil s Jiskrom v ustavične predlžovanom prímerí. Po smrti kráľovnej Alžbety sa stal hlavným kapitánom (veliteľom) vojska kráľa Ladislava Pohrobka (1442). Po porážke v bitke pri Varne (1444), od ktorej bol kráľ Vladislav nezvestný (alebo padol), bol Ján Jiskra jedným zo siedmich kapitánov spravujúcich Uhorsko. Jeho územie sa rozprestieralo na dnešnom Slovensku, s hlavným sídlom na zvolenskom hrade a v Košiciach.

Po nadviazaní kontaktov s cisárom Fridrichom III., ako vychovávateľom malého Ladislava, ďalej ostal na Slovensku, ako obhajca práv kráľa Ladislava Pohrobka. Jeho postavenie v Uhorsku sa legalizovalo v máji 1445, keď uhorský snem uznal Pohrobkove práva na trón.[1]

Po zvolení Jána Huňadyho za miestodržiteľa Uhorska (1446) bol s ním Jiskra v ustavičnom vojnovom stave, iba občas prerušovanom vzájomne dohodnutými prímeriami. V roku 1449, dve míle severne od Košíc, porazil uhorské vojsko. Preto bol v januári 1450 zvolaný do Budína snem, na ktorom uzatvorili mier a Ján Jiskra sa zaviazal svojim podpisom (31. marec 1450) tieto podmienky dodržiavať. No mier nemal dlhé trvanie. Už v nasledujúcom roku dosiahol najväčšie víťazstvo nad Huňadym v bitke pri Lučenci (7. september 1451), po ktorej uzavreli mier.

Keď Ladislav Pohrobok nastúpil po dosiahnutí plnoletosti na trón, uhorský snem (aj pod vplyvom Henricha Celjského) pozbavil Jána Jiskru dovtedajšieho postavenia.

V obhajobe kráľovských nástupníckych práv po jeho boku bojoval Peter Aksamit, ktorý bol viac naklonený pôvodným husitským myšlienkam. Ten ešte v roku 1448 vytvoril na Slovensku vojenský spolok „Bratríci“. Od čias vzniku spolku pomáhal Jiskrovi, ale bratríci tvorili akúsi samostatnú spoločnosť.

Ján Jiskra odišiel z Uhorska a jeho vojská sa pridali k bratríkom. V roku 1454 ho povolali naspäť, aby paralyzoval bratrícke hnutie; sčasti sa mu to aj podarilo.

Po nastúpení Mateja I. Korvína (1458) odišiel do Poľska, aby tam pomohol uzavrieť mier medzi poľským kráľom a Rádom nemeckých rytierov a ponúkol pomoc na získanie uhorského trónu Kazimírovi IV. Jagellovskému, ktorý ju však neprijal. V roku 1460 sa usiloval o zmierenie s Matejom Korvínom, lebo Korvín chcel vojensky zlikvidovať jeho dŕžavu. V apríli 1462, po dohode Mateja Korvína s cisárom Fridrichom III. prijal Matej Jiskru do svojich služieb, povýšil ho na baróna, daroval mu hrad Solymos s majetkami v Aradskej a hrad Lippa v Temešvárskej stolici. Ján Jiskra sa potom zúčastnil na bojoch proti Turkom a ich spojencom (valašský vojvoda Štefan Veľký); v januári 1467 rokoval z poverenia Mateja so sultánom Mehmedom II. o mieri v Istanbule.

Ján Jiskra, ako najatý šľachtic a žoldnier Alžbety Luxemburskej, kráľovny Českej a Uhorskej, s prestávkami kolonizoval Slovensko 22 rokov. Výsledkom jeho pôsobenia bolo udomácnenie češtiny na Slovensku, ako spisovného, literárneho a kultúrneho jazyka slovenskej národnosti takmer štyri storočia.[2]

Nebol husitom, ako sa to o ňom niekedy mylne tvrdí, ale katolík, a bol vždy v priateľskom pomere s protihusitskými kruhmi českej šľachty, na čele ktorých bol Oldřich z Rožmberka. Aeneas Silvius Piccolomini (neskorší pápež Pius II.) ho zaradil do svojich životopisov slávnych mužov tých čias (De viris illustribus).

Dátum, miesto a príčina jeho smrti sú zatiaľ neznáme. Naposledy sa ako živý spomína v majetkovej listine zo dňa 22. októbra 1468. V kráľovskej listine zo dňa 6. februára 1471, sa Jiskra spomína už ako zosnulý, niekedy v dobe medzi uvedenými dátumami zomrel.

Ján Jiskra v Kronike Jána z Turca

[upraviť | upraviť zdroj]

Kronika Jána z Turca, ktorá vyšla v roku 1482 (približne 12 rokov po Jiskrovej smrti) a ktorá sa snaží idealizovať Mateja Korvína a jeho vládu[chýba zdroj] opisuje Jiskrove pôsobenie v Uhorsku ako „plienenie a pustošenie krajiny“.[3]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. KOVÁČ, Dušan, et al. Kronika Slovenska : od najstarších čias do konca 19. storočia. Bratislava : Fortuna Print, 1998. 616 s. ISBN 80-7153-174-X. S. 176.
  2. TIBENSKÝ, Ján, et al. Slovensko Dejiny. 2. preprac. a dopln. vyd. Bratislava : Obzor, 1978. 1010 s. S. 306.
  3. Ján z Turca. Kronika Jána z Turca. Preklad Július Sopko. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2014. 590 s. ISBN 978-80-8046-692-3. S. 544.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]