Kostol a kláštor bernardínov (Vilnius)

Kostol bernardínov je jedným z najväčších gotických chrámov (hoci bol pôvodne postavený v románskom štýle a mal štvorcový pôdorys) vo Vilniuse. Spolu s Kostolom sv. Anny tvorí architektonicktonický komplex v meste. Najstaršou budovou komplexu je kláštor bernardínov, ktorý sa nachádza hneď vedľa kostola. Už od svojho vzniku v 15. storočí sa stal kultúrnym centrom krajiny. Mnísi bernardíni tu zhromaždili najbohatšiu knižnicu, v ktorej sa nachádzajú unikátne rukopisy a knihy.

Dejiny

Prvý, hoci pohanský chrám, na tomto mieste stál do 13. storočia. Dennodenne v ňom na oltári horel obetný oheň za milosť boha hromu Perkunasa, ktorému bol chrám zasvätený. V 13. storočí tu litovský kráľ Mindaugas postavil nový chrám a založením veľkého rádu bernardíncov (rád františkánov), že prijíme kresťanstvo. Po Mindaugasovej smrti sa tu však znova usadili pohania a začali konať pohanské rituály.

Kresťanstvo bolo oficiálne v Litve prijaté v roku 1387. Vtedy na tomto postavii nový chrám, ktorý tu stál až do roku 1419, kým ho nezničil požiar. Po jeho rekonštrukcii bol ešte niekoľkokrát v priebehu 16. - 18. storočia poškodený záplavami a požiarmi. V roku 1769 počas veľkej búrky udrel do južnej veže chrámu blesk a do základov ju zničil. Blesk usmrtil 6 ľudí a sčasti zničil aj chrám, ktorý však znova zrekonštruovali pod vedením architekta Laurinasa Stouka-Guciavičiusa. Laurinas stál pred dôležitou úlohou - zo stavby mal urobiť jednotný architektonický komplex s budovami, postavenými v rôznych slohoch. Do komplexu mal patriť gotický chrám, barokový Orloj sv. Kazimíra a tiež iné orloje, ktoré mali kombinovať časti rôznych štýlov. V tom čase v Európe v architektúre prekvital neoklasicistický štýl. Kostol bernardínov sa mal stať podľa hlavného architekta Laurinasa vilniusským katedrálnym chrámom a mal pripomínať klasicistický grécky chrám ako navonok, tak aj vnútri. Jemu sa ale nepodarilo toto dielo dokončiť, a tak práce na stavbe pokračovali pod vedením iných architektov.

V roku 1950, na základe Stalinovho príkazu, sa mal chrám (ako sakrálny objekt = antisovietsky objekt) spolu so všetkým, čo k nemu patrilo zavrieť. Časom sa naňho celkom zabudlo a chrám zostal zanedbaný. O takto spustošený chrám v roku 1919 prejavilo záujem mestské Múzeum Umenia, neskoršie premenované na Akadémiu Umenia. Chrám si však vyžadoval nutnú rekonštrukciu. Zničený chrámový organ bolo treba opraviť a nemalú pozornosť bolo treba venovať aj freskám na stenách chrámu.

Výzdoba interiéru chrámu má veľkú umeleckú hodnotu. Nachádza sa v ňom vyše 40 umeleckých diel - fresky a obrazy zo 16. - 19. storočia.

V 80. rokoch 20. storočia chrám prešiel celkovou rekonštrukciou, ktorá trvala 10 rokov. V roku 1990 chrám získala rímskokatolícka cirkev v Litve.

Súčasnosť

V podzemí chrámu sa nachádza múzeum s exponátmi histórie a výstavby chrámu od pohanských časov až do dnešných dní. Súčasťou múzea sú aj dobové pohanské oltáre, ktoré kedysi okrášľovali interiér chrámu.

Zaujímavosťou interiéru kostola bernardínov je prekrásna výzdoba, nad ktorou žasne veľké množstvo návštevníkov. Štrnásť oltárov (tri kamenné a jedenásť drevených) zdobia drevené figúry.

V kostole sa nachádza najstaršia maľba ukrižovaného Krista v Litve, ktorá pochádza zo 14. storočia.

Steny lodí okrášľujú unikátne fresky zo 16. storočia. Kompozíciou a použitým materiálom ich historici zaraďujú k dielam z obdobia znovuzrodenia, ale štýlovo sa viac podobajú gotike.

Kostol sa stal známym svojimi najkrajšími náhrobnými kameňmi. Z nich treba spomenúť najmä mramorový náhrobný kameň Stanislava Radzivilla (1618 - 1623), ktorý je umiestnený v severnej časti lode a Petra Viselovkého (1634) v južnej.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kostol a kláštor bernardínov (Vilnius)

Zdroj

Kostol a kláštor bernardínov Archivované 2008-04-23 na Wayback Machine(po rusky)