Preskočiť na obsah

Norimberský proces

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Norimberský tribunál)
Obžalovaní na Norimberskom procese. Hlavným obvineným bol Hermann Göring (sediaci vpravo na lavici obžalovaných v prvom rade), bol považovaný za najvyššie postaveného preživšieho predstaviteľa Tretej ríše po Hitlerovej smrti.

Norimberský proces bol medzinárodný vojnový tribunál prebiehajúci od 14. novembra 1945 do 1. októbra 1946 v nemeckom meste Norimberg, ktorého cieľom bolo potrestanie najťažších vojnových zločinov spáchaných počas druhej svetovej vojny silami nacistického Nemecka. Obžalovanými v procese boli okrem občanov Nemecka aj niekoľkí Rakúšania. Viacerí hlavní nacistickí predstavitelia Hitler, Himmler a Goebbels nemohli byť súdení, pretože v posledných dňoch vojny spáchali samovraždu aby sa vyhli zajatiu a zodpovednosti za svoje zločiny. Medzi hlavnými odsúdenými boli napr. Göring, von Ribbentrop, Keitel a Kaltenbrunner.

Tribunál prvýkrát verejne odsúdil podstatu nemeckého nacizmu a jeho plány na zničenie celých štátov a národov, a tiež poukázal na nebezpečenstvo ideológie nacizmu, pre celé ľudstvo.[1]

Predohra

[upraviť | upraviť zdroj]

Informácie o otrasných vojnových zločinoch nacistického Nemecka prenikali na verejnosť už v priebehu druhej svetovej vojny. V krajinách Západnej Európy a USA verejnosť aj politické špičky hodlali obžalovať zodpovedných nacistických politikov za rozpútanie vojny, zodpovednosť za letecké údery na obývané oblasti a civilné obyvateľstvo (neskôr vylúčené Londýnskou dohodou zo zoznamu vojnových zločinov) a vedenie neobmedzenej ponorkovej vojny. O krutých represáliách v okupovaných oblastiach, prenasledovaní a likvidácii Židov, či vojnových zajatcov v úvodných fázach vojny neexistovali takmer žiadne informácie. Keďže boje sa väčšinu vojny viedli hlavne na východoeurópskom bojisku, zverejňovanie informácií o nacistických zverstvách zostalo obmedzené na sovietske médiá. Veľká časť z nich bola prijímaná na západe s veľkou nedôverou ako sovietska propaganda a spočiatku im nebola venovaná veľká pozornosť. Dôvodom bol aj fakt, že bolo len málo západných novinárov, ktorí by mali na východný front prístup.[2] Každopádne už v priebehu roku 1942 varoval americký prezident Roosevelt nacistických vodcov, že po skončení vojny budú za svoje zločiny potrestaní, keď 7. októbra 1942 vyhlásil, že nacistickí vojnoví zločinci budú súdení tribunálom organizácie Spoločnosti národov.[3]

Prvá komisia pre vyšetrovanie vojnových zločinov nacistov bola ustanovená v roku 1943 v Londýne. Následne 30. októbra 1943 predstavitelia hlavných spojeneckých mocností prijali v Moskve deklaráciu (tzv. Moskovská deklarácia), ktorou varovali vodcov krajín Osi a ich vojakov, že po vojne budú musieť očakávať trest za všetky vojnové zločiny, ktorých sa dopustili na územiach nacistami okupovanej Európy a Japoncami okupovanej Ázie.[3]

Podľa Londýnskej dohody o prenasledovaní vojnových zločincov z 8. augusta 1945 štáty protihitlerovskej koalície (USA, ZSSR, Spojené kráľovstvo a Francúzsko) po víťaznom konci bojov druhej svetovej vojny v Európe rozhodli o vytvorení špeciálneho súdneho dvora, ktorý by spravodlivo posúdil osobnú zodpovednosť zadržaných nacistických pohlavárov za vojnové zločiny. Súdený mal byť aj rad nacistických organizácií, ktoré sa na ich príprave podieľali.

Takýto postup však nebol schvaľovaný všetkými. Napr. britský ministerský predseda Churchill v tajnom liste Stalinovi v septembri 1944 navrhoval aby boli najvyšší nacistickí vodcovia zlikvidovaní do 6 hodín od ich zajatia. „Ich poprava je totiž politickou otázkou, nie právnou.“[4] Podobne Stalin v duchu jeho politiky kolektívnej viny, ktorú dlhé roky aplikoval doma v Sovietskom zväze, navrhoval popraviť 50 - 100 000 príslušníkov nemeckého veliteľského zboru. Očakávania, že vedúci nacistickí predstavitelia, ktorí vojnové zločiny nariadili budú urýchlene postavení k múru a zastrelení, však bola spoločenskou objednávkou väčšiny obyvateľstva nacistami okupovaných oblastí. Mnohí očakávali, že takto budú potrestané aj tisíce vojakov, ktorí vraždili nevinných civilistov či vojnových zajatcov, alebo pripravovali a vykonávali obludné vyvražďovanie vo vyhladzovacích táboroch. Ochota pripraviť veľké monsterprocesy, ktoré nežiadal len diktátor Stalin ale aj väčšina obyvateľstva, bola zrejme najväčšia zo strany Sovietskeho zväzu. Na jeho území bolo nacistické vyčíňanie asi najohavnejšie, keďže v krajine zomrelo počas vojny prevažne na okupovaných územiach okolo 17 miliónov civilistov a asi 3 milióny vojakov zahynuli v otrasných podmienkach nemeckého zajatia.

Aj americký prezident Roosevelt spočiatku zastával názor ministra financií Morgenthaua, že je potrebné čo najskôr popraviť asi 2500 najvyšších nacistických predstaviteľov. Naopak minister obrany Stimson zastával názor, že obvinení majú právo na riadny súd.[4] Súd by overil osobnú zodpovednosť jednotlivých nacistov, nemal byť divadelným procesom ale prebiehať v súlade s demokratickými predstavami o spravodlivosti. Zároveň by navodil lepší obraz o víťazoch vojny v neskorších dejinách a umožnil by lepšie zdokumentovať nacistické zločiny.

Pred procesom sa hľadalo miesto, kde sa bude konať. Navrhnutá Moskva a Londýn boli zamietnuté, do úvahy prichádzal Mníchov. 7. júla navrhol veliteľ amerických okupačných síl generál Clay americkému žalobcovi Jacksonovi mesto Norimberg. V Norimbergu bol uprostred rozvalín zachovaný takmer nepoškodený Justičný palác. Pri Justičnom paláci sa nachádzalo málo poškodené väzenie a na jeho nádvorí stála menšia budova telocvične, ktorá sa o rok neskôr stala miestom popráv. Výber Norimbergu mal aj symbolický podtón - mesto bolo výkladnou skriňou nacizmu.

Príprava procesu

[upraviť | upraviť zdroj]

V období pred začiatkom aj v priebehu vojny už existovali medzinárodné konvencie, ktoré definovali niektoré zvyky vedenia vojny, zaobchádzania s ranenými a zajatými bojovníkmi nepriateľa, či civilným obyvateľstvom. Súd, ktorého úlohou bolo súdiť nacistických vojnových zločincov sa však z právneho hľadiska stretol s viacerými formami zločinov, ktoré bolo ťažké hodnotiť na základe dovtedy zaužívaných noriem.

Bolo rozhodnuté obviniť nacistických predstaviteľov z hlavných zločinov, ktoré boli:

Ako zločinný bol súdený aj celý nacistický ozbrojený a bezpečnostný aparát (hlavne Gestapo, SS a SA), vedenie nacistickej strany NSDAP, generálny štáb nemeckých ozbrojených síl a nemecká vláda. Nemecký nacizmus nebol obyčajným politickým hnutím, z hľadiska jeho uskutočnenia bol zločinným sprisahaním s cieľom zmocniť sa územia nemeckých susedov, ich ľudských aj materiálnych zdrojov, následne odstrániť všetky elementy spoločnosti, ktoré sa mu postavia na odpor. Za jeden z hlavných cieľov si nacisti vybrali likvidáciu obyvateľov židovskej národnosti, ktorých považovali za úhlavných nepriateľov svojej ideológie a v priebehu vojny ich začali systematicky vyvražďovať. Nacistické represálie však postihli aj ďalšie, predovšetkým slovanské národy, hlavne Poliakov, Ukrajincov, Rusov, Bielorusov či národov bývalej Juhoslávie. Na území Bieloruska, ktoré nacisti okupovali 3 roky, zahynul v priebehu vojny každý 4. obyvateľ.[5]

Zloženie súdu

[upraviť | upraviť zdroj]
Sudcovia Norimberského súdu z ľava do prava: Volčkov, Nikitčenko, Birkett, Lawrence, Biddle, Parker, Donnedieu de Vabres a Falco.

Medzinárodný vojenský tribunál bol zriadený na základe parity zástupcov štyroch veľmocí v súlade s Londýnskou dohodou. Každá krajina (USA, Spojené kráľovstvo, ZSSR a Francúzsko) mali jedného sudcu a jeho zástupcu. Všetci sudcovia okrem sovietskych boli civilnými sudcami. Tvorili ho:

Systém súdu bol zmesou anglo-saského a kontinentálneho spôsobu vedenia súdneho pojednávania. Obžalobu tvorilo 52 právnikov, paritne zastúpených z každej zo 4 krajín. Hlavným žalobcom bol Robert H. Jackson (USA), jeho asistentom bol Telford Taylor. Hlavným žalobcom za Spojené kráľovstvo bol Sir Hartley Shawcross. Jeho asistentmi boli Sir David Maxwell-Fyfe a Sir John Wheeler-Bennett. Za ZSSR bol hlavným žalobcom Roman Rudenko. Za Francúzsko boli žalobcami François de Menthon a Auguste Champetier de Ribes.

Obhajobu tvorilo 28 právnikov, ktorí obhajovali jednotlivé obvinené osoby a 12 právnikov, ktorí obhajovali 6 nemeckých nacistických organizácií.

V rámci práva na spravodlivý súd, mali obvinení nárok na právneho zástupcu a krížový výsluch svedkov. Problémy však spôsobovalo zaobstarávanie požadovaných dokumentov k obhajobe a oneskorenia pri preklade kľúčových dokumentov pre obe strany.

Výber obžalovaných

[upraviť | upraviť zdroj]

Každá zo zúčastnených Spojeneckých krajín počas príprav procesu mala zoznam najdôležitejších zločincov, ktorých súd požadovala. Tieto zoznamy by dovedna predstavovali 100 hlavných obvinených. Takýto proces však nebolo z praktických dôvodov možné viesť štandardným spôsobom. Bolo preto rozhodnuté súdiť iba nemeckých nacistov. Nakoniec bolo do užšieho zoznamu vybraných 24 hlavných predstaviteľov Tretej ríše. Na pojednávaní ich však bolo prítomných iba 21, pretože Adolf Hitler, Heinrich Himmler a Joseph Goebbels spáchali samovraždu už pred jeho začiatkom. Hitlerov pobočník Martin Bormann súdený v neprítomnosti zahynul v posledných dňoch vojny, táto informácia však v roku 1945 nebola overená. Robert Ley, vodca nemeckého pracovného frontu, spáchal samovraždu pred začiatkom procesu.

Zoznam obžalovaných zahŕňal vysokých politikov a predstaviteľov štátnych inštitúcií (Frank, Frick, Hess, Kaltenbrunner, Rosenberg, Seyss-Inquart, Speer, Neurath, Ribbentrop, Bormann, Funk, Schacht, Papen, Schirach, Fritzsche, Streicher, Sauckel a Ley), predstaviteľov nemeckých ozbrojených síl (Keitel, Jodl, Göring, Dönitz, Raeder). Súdený bol aj priemyselník Krupp.

Aby nebolo potrebné neskôr súdiť tisíce príslušníkov nacistickej strany a nacistických represných zložiek, boli ako celok obžalované tieto organizácie: SS, SA, Gestapo a Sicherheitsdienst.

Priebeh procesu

[upraviť | upraviť zdroj]
Pohľad na lavicu obžalovaných.

Súdny proces sa začal 20. novembra 1945 a viedol ho britský žalobca Lord Lawrence. Prebehlo celkovo 403 otvorených zasadnutí tribunálu. Obžaloba bola založená na asi 100 000 zaistených nemeckých dokumentoch, mnohých dokumentárnych filmových záberoch a 25 000 fotografiách.

Obhajoba sa pokúšala preukázať neprávoplatnosť súdu a jeho retroaktivitu, keďže viaceré prvky obžaloby neboli v období pred druhou svetovou vojnou právne kodifikované, alebo neboli v nacistickom Nemecku trestným činom. Súd však skonštatoval, že všetky zločiny, za ktoré boli obžalovaní uznaní vinnými by boli podľa medzinárodných zvyklostí považované za kriminálne činy aj pred vojnou. Obvinení vo viacerých prípadoch zvaľovali všetku vinu na nadriadených, Hitlera, SS a gestapo a obviňovali z rovnakých zločinov krajiny ustanovujúce tribunál, najmä ZSSR. Súd však skonštatoval, že ak obžalovaní konali na rozkaz svojej vlády alebo nadriadených, nezbavuje ich to zodpovednosti za ich činy. Môže to však byť pokladané za poľahčujúcu okolnosť, ak Súdny dvor rozhodne, že si to vyžaduje spravodlivosť. V tomto duchu sa niesla obhajoba napr. Keitla, ktorý tvrdil, že je tradíciou nemeckých dôstojníkov plniť rozkazy nadriadených a nepochybovať o nich. Rozhodnutie o vedení vojny bolo podľa neho čisto politickým rozhodnutím a jemu ako vojakovi bolo povinnosťou tieto rozkazy vykonať. Súd neskôr konštatoval, že v prípade vysokých armádnych dôstojníkov je ich spoluzodpovednosť jasná, pretože si musia uvedomovať široké dopady svojich rozhodnutí.

Rozsudky boli vynesené 1. októbra 1946. Trest smrti 12 odsúdených bol vykonaný 16. októbra 1946 v Norimberskom väzení. Göring spáchal noc pred vykonaním rozsudku samovraždu kyanidovou kapsulou.

Dobové filmové správy zo 17. októbra 1946 (po anglicky).

Menný zoznam súdených

[upraviť | upraviť zdroj]

Trest smrti:

Doživotie:

20 rokov:

15 rokov:

  • Konstantin von Neurath - minister zahraničných vecí Nemecka v rokoch 1932 - 1938; protektor Čiech a Moravy v rokoch 1939 - 1943. V septembri 1941 ho Hitler odvolal kvôli údajnej zhovievavosti a miernosti, úrad však neoficiálne zastával až do roku 1943. (V novembri 1955 bol zo zdravotných dôvodov prepustený, † 14. augusta 1956)

10 rokov:

Oslobodenie:

  • Dr. Hjalmar Schacht - prominentný nemecký bankár a ekonóm; predvojnový prezident ríšskej banky v rokoch 1923 - 1930 a v rokoch 1933 - 1938; minister hospodárstva v rokoch 1934 - 1937
  • Hans Fritsche - populárny redaktor v rádiu; vedúci ríšskeho rozhlasu; vedúci spravodajského oddielu nacistického ministerstva propagandy
  • Franz von Papen - kancelár Nemecka v roku 1932; Vicekancelár Adolfa Hitlera v rokoch 1933 - 1934; veľvyslanec v Rakúsku v rokoch 1934 - 1938; veľvyslanec v Turecku v rokoch 1939 - 1944 (Hoci bol v Norimbergu zbavený obvinení, roku 1947 bol nemeckými súdmi odsúdený na 8 rokov ťažkých prác za vojnové zločiny. Oslobodený bol po 2 rokoch týchto prác.)

Neodsúdení:

Zároveň boli odsúdené SS, Gestapo, SD a vedenie NSDAP ako zločinecké organizácie. Za zločinecké organizácie napriek odporu sovietskej strany neboli vyhlásené SA, nemecká vláda, generálny štáb ani najvyššie velenie Wehrmachtu.

Dôsledky

[upraviť | upraviť zdroj]

Norimberský proces umožnil vznik precedensu a právneho rámca, podľa ktorého boli súdení ďalší vojnoví zločinci druhej svetovej vojny, ako aj vojnové zločiny neskorších období. Ustanovil osobnú zodpovednosť jednotlivcov za vojnové zverstvá, genocídu, vážne vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti. V nasledujúcom období boli uskutočnené procesy s ďalšími osobami z radov nemeckej armády, nacistickými lekármi, príslušníkmi SS atď. Len v rámci americkej okupačnej zóny sa jednalo o 12 procesov, ktoré sú známe ako následné norimberské procesy. Jeden z najznámejších z nich bol norimberský lekársky proces.

Tribunál urýchlil ďalší rozvoj zásad medzinárodného trestného práva a medzinárodného humanitárneho práva, zavedenie Dohovoru o genocíde z roku 1948, Ženevského dohovoru z roku 1949 a Ženevského protokol z roku 1977. Ovplyvnil tiež stanovy Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu a pre Rwandu.

V priebehu vyšetrovania začali pri výpovediach svedkov ako boli Eichmannovi spolupracovníci, medzi nimi napr. Dieter Wisliceny, vychádzať najavo detaily a pravda o masovom a systematickom vraždení Židov. Eichmann, jeden z hlavných organizátorov vraždenia Židov, v tej dobe žil v ilegalite v Argentíne a bol vypátraný izraelskou tajnou službou až roku 1960.

Podobný proces sa konal tiež v Japonsku – Tokijský proces.

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Njurnbergskij process [online]. Megaenciklopedia Kirilla i Mefodia, [cit. 2016-05-28]. Dostupné online. (po rusky)
  2. ↑ Werth, A., 1969, Od Staligradu po Berlín. Epocha, Bratislava, 493 s.
  3. ↑ a b Nuremberg tribunal. in Nolan, C. J. (Ed.), 2010, The Concise Encyclopedia of World War II. ABC-CLIO, Santa Barbara, s. 802 - 803
  4. ↑ a b Scheffer, D. J., 2005, Nuremberg Trials. in Schelton, D. L. (Ed.), Encyclopedia of Genocide and Crimes against Humanity. Vol. 2 I–S, Macmillan Reference, Thomson Gale, Detriot, s. 764 - 772
  5. ↑ Erlichman, V., 2004: Poteri narodonaseleniia v XX veke: spravočnik. Ruskaja panorama, Moskva. s. 21 – 35

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Norimberský_proces&oldid=7919836“