Preskočiť na obsah

Dvorec dľa Putina. Istorija samoj boľšoj vziatki

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Dvorec dľa Putina. Istorija samoj boľšoj vziatki
Originálny názov Дворец для Путина. История самой большой взятки
Žáner investigatívny dokument
Dĺžka 112 minút
Štát Rusko, Nemecko
Pôvodný jazyk ruština (s anglickými titulkami)
Dátum uvedenia 19. januára 2021
Spoločnosť Nadácia boja proti korupcii
Filmový štáb
Réžia Alexej Navaľnyj
Scenár Alexej Navaľnyj, Marija Pevčichová, Georgij Alburov
Produkcia Kira Jarmyšová, Alexandra Dubrovská, Vitalij Kolesnikov, Anton Lebedinskij, Jaroslav Mudrjakov
Hudba Rafael Krux, Antonio Vivaldi a i.
Herecké obsadenie
Obsadenie

Dvorec dľa Putina. Istorija samoj boľšoj vziatki (rus. Дворец для Путина. История самой большой взятки, dosl. Palác pre Putina: Príbeh najväčšieho úplatku) je investigatívny dokument natočený Nadáciou boja proti korupcii (FBK) a zverejnený na YouTube kanáli opozičného politika Alexeja Navaľného 19. januára 2021.[1] Navaľnyj v ňom detailne opisuje cestu ruského prezidenta Vladimira Putina na vrchol moci a stavbu obrovského sídla s pozemkom na brehu Čierneho mora, ktorý prezident údajne využíva. Zo zistení nadácie vyplýva, že celý komplex stál dohromady viac ako 100 miliárd rubľov, čo je približne 1,1 miliardy eur.[2] Zložiť sa naň mali viacerí vplyvní ruskí podnikatelia či riaditelia štátnych podnikov s väzbami na prezidenta, kvôli čomu ho Navaľnyj označil za "najväčší úplatok v dejinách". Dokument bol zverejnený deň po zadržaní Navaľného po prílete z Nemecka a za 5 dní od zverejnenia nazbieral viac ako 77 miliónov pozretí a cez 1 385 000 komentárov. 28. januára prekonal hranicu 100 miliónov zhliadnutí a na slovenskom YouTube sa umiestnil na 5. mieste v kategórii Trendy.

Hovorca ruského prezidenta Dmitrij Peskov po zverejnení dokumentu vyhlásil, že Navaľnyj len vyťahuje staré obvinenia, ktoré vyvrátili už pred niekoľkými rokmi [1][3]

Obsah

[upraviť | upraviť zdroj]

Dokument je rozdelený na 25 kapitol.

  1. kapitola: Začiatok. Film sa začína textom, ktorý objasňuje divákom pozadie dokumentu - otravu Alexeja Navaľného, jeho prežitie a návrat do Ruska, kde ho zadržali priamo na letisku a odviezli do väznice Matroskaja Tišina. Text končí výzvou na účasť na protestoch, ktoré sa uskutočnili 23. januára po celej krajine.
  2. kapitola: Navaľnyj v Drážďanoch. Samotný dokument začína v Drážďanoch krátkym Navaľného predslovom, v ktorom hovorí, že nápad na tento výskum prišiel, keď ležal na jednotke intenzívnej starostlivosti v Berlíne. Dodáva, že úmyselne ho zverejňujú až po jeho návrate do Ruska, aby si Putin nemyslel, že sa ho boja. Následne sú ukázané miesta spojené s pôsobením Vladimira Putina ako agenta KGB v tomto meste v 80. rokoch 20. storočia - bytovka, kde býval a bývalé sídlo KGB, kde sa zúčastňoval na oficiálnych akciách. Obsahom filmu má byť odkrytie toho, kto a ako financoval stavbu luxusného paláca, ktorý je označený za najväčší úplatok na svete.
  3. kapitola: Plesy KGB, tance a prví priatelia. Navaľnyj sa presúva do drážďanského Archívu Stasi, kde ukazuje viaceré dokumenty týkajúce sa Putina, ako fotografiu z večierka Stasi alebo jeho preukaz agenta. Počas pobytu v Nemecku spoznáva Putin prvých ľudí, z ktorých sa neskôr stali jeho najväčší "sponzori" - Sergeja Viktoroviča Čemezova, dnes hlava štátneho podniku Rostech a jeden z najbohatších Rusov, a Nikolaja Petroviča Tokareva, dnes prezidenta Transnefťu, ktorí takisto pracovali ako agenti tajnej služby.
  4. kapitola: Petrohrad. Navaľnyj sa presúva do interiéru, odkiaľ rozpráva zvyšok príbehu. Putin sa po páde Berlínskeho múru vrátil do Petrohradu, kde sa najprv zamestnal na univerzite, na ktorej pracoval aj jeho starý priateľ Nikolaj Jegorov, ktorý sa neskôr stal jedným z najbližších Putinových spolupracovníkov. Ten mu v roku 1991 odporučil prácu na petrohradskom magistáte, ktorý vtedy viedol Anatolij Sobčak. Spomenutí sú aj ďalší dvaja niekdajší Putinovi spolužiaci a blízki priatelia Ilgam Rahimov a Viktor Chmarin
  5. kapitola: Mladý Putin, gangsterský Leningrad a prvé veľké úplatky. Opisuje, ako Putin, ktorý bol zodpovedný za predaj exportných licencií na ropu, zemný plyn, drevo a iné komodity, ktoré zamieňali za potraviny, kšeftoval s týmito licenciami a predával ich falošným firmám, ktoré boli spojené s ním a jeho priateľmi. Tí dostali peniaze za predaj surovín do zahraničia, ale nechali si ich, čiže nedodali žiadne potraviny. Tieto machinácie sa diali hlavne cez petrohradský prístav, ktorý bol v tom čase pod faktickou nadvládou gangsterov a rôznych mafiánskych skupín. Staviteľom ropného terminálu bol Gennadij Timčenko, budúci miliardár a majiteľ spoločnosti Gunvor, ktorá sa zaoberá predajom ropy do zahraničia. Ministerstvo financií USA dokonca tvrdilo, že Putin má v tejto firme podiel a tým pádom profituje z jej ziskov. Tento podiel bol oficiálne napísaný na Putinovho priateľa Piotra Kolbina
  6. kapitola: Ako Ľoša Miller prijímal obálky s peniazmi. Jeden z účastníkov petrohradského podsvetia v 90. rokoch, Maxim Freidzon, opísal, ako fungovalo prijímanie úplatkov na Výbore pre zahraničné vzťahy, kde pracoval Putin. Záujemca o biznis mal priniesť peniaze v obálke a odovzdať ich Putinovmu asistentovi Alexandrovi Millerovi (dnes riaditeľ Gazpromu). Ten v roku 2008 napríklad tvrdil, že za 7-8 rokov sa zvýši hodnota Gazpromu z 360 miliárd dolárov na 1 trilión dolárov, čo by bola najdrahšia firma na svete. V skutočnosti však za nasledujúcich 12 rokov klesla hodnota firmy až 5-násobne na 70 miliárd dolárov. Navaľnyj toto prezentuje ako dokonalý príklad toho, ako funguje Putin a ľudia okolo neho. Ďalšou časťou kapitoly je príbeh o banke Bank Rossija, ktorá bola po páde Sovietskeho zväzu reorganizovaná na komerčnú banku. Tútp transformáciu mal na starosti práve Putin. Hlavným akcionárom banky sa stal Jurij Kovaľčuk, ktorý z malej banky spravil obrovskú finančnú inštitúciu, v ktorej je podľa Navaľného uschovaný všetok Putinov majetok. Na záver Navaľnyj ukazuje tablo, ktoré zobrazuje členov výboru, ktorý Putin viedol. Okrem neho a Millera v ňom boli Dmitrij Anatolievič Medvedev (dnešný premiér), Viktor Zubkov (bývalý premiér), Igor Sečin (hlava Rosnefťu), Vladimir Čurov (predseda Centrálnej volebnej komisie) či Maria Jentaľcevová (hlava diplomatického protokolu Putina). Ďalej menuje ľudí, ktorí sedeli vo vedľajších kanceláriách, ako hlava Sberbank Rossii German Gref, Alexej Kudrin (takisto vysokopostavený činovník Sberbank) alebo niekdajší minister Dmitrij Kozak.
  7. kapitola: Moskva. Už v deväťdesiatych rokoch sa začali množiť správy a prieskumy, ktoré dokazovali korupciu okolo Putina. V roku 1996 on a jeho nadriadený, primátor Petrohradu Anatolij Sobčak prehrali voľby. Pomocnú ruku Putinovi však podali dvaja muži, ktorých Navaľnyj označuje za "stelesnenie korupcie" v 90. rokoch, Pavel Borodin a Anatolij Čubajs. Vďaka nim sa Putin zamestnal v kancelárii prezidenta, najprv na Oddelení správy majetku a potom priamo v administratíve prezidenta Boris Jeľcina ako vedúci kontrolnej komisie.
  8. kapitola: Listy Ľudmily Putinovej. Vtedajšia manželka Vladimira Putina Ľudmila stretla počas pobytu v Hamburgu nemeckú ženu Irene Pietschovú, z ktorou si následne v rokoch 1996-98 dopisovala. Pietschová neskôr túto korešpondenciu zverejnila v knižnej podobe, odkiaľ čerpali aj tvorcovia filmu. Hlavnou postavou tohto príbehu je nemecký bankár a ex-agent Matthias Warnig, ktorý platil Ľudmile Putinovej liečenie v zahraničí a dovolenky celej rodine Putinovcov. Warnig sa neskôr stal riaditeľom projektu Nord Stream 2 a členom predstavenstva niekoľkých štátnych podnikov.
  9. kapitola: Ako sa Vladimir Vladimirovič a Igor Ivanovič hádali. Ľudmila Putinová sa v jednom zo svojich listov sťažovala, že rodina Putinovho známeho Igora Sečina, ktorý s nim pracoval v Petrohrade, dostala v Moskve od mesta byt s rozlohou 317 m2 a Putinovci s rozlohou "iba" 286 m2. Ľudmila vo svojich listoch taktiež opisuje, kam a kedy jazdili na dovolenky. V roku 1996 napríklad strávili 6 týždňov v Davose a niekoľkokrát ročne jazdievali do Francúzska. V lete 1998 strávili rovnako 6 týždňov v Cannes, odkiaľ sa však Putin musel narýchlo vrátiť do Moskvy, pretože ho vymenovali za riaditeľa FSB. V oficiálnej Putinovej biografii sa však píše, že v tom čase boli na dovolenke pri Baltskom mori, nie na francúzskej riviére, a že na dovolenke bola iba jeho manželka, nie celá rodina.
  10. kapitola: Putin zachraňuje rodinu Jeľcinovcov. Keď sa Putin stal riaditeľom FSB, vtedajší generálny prokurátor Jurij Skuratov vyšetroval rodinu Jeľcinovcov, ktorých obviňoval z krádeží a brania úplatkov. Vtom sa však vo federálnej televízií objavila tajná nahrávka, na ktorej bol muž podobný Skuratovovi v spoločnosti prostitútok. Toto video bolo s vysokou pravdepodobnosťou zinscenované FSB. Riaditeľ služby Putin vyzval generálneho prokurátora na rezignáciu, čo sa nakoniec aj stalo. Navaľnyj tvrdí, že z vďaky k Putinovi navrhla Jeľcinova dcéra Tatiana, aby sa stal jeho nástupcom vo funkcii prezidenta Ruskej federácie.
    Vladimir Putin s Borisom Jeľcinom
  11. kapitola: Palác. Touto kapitolou sa začína jadro celého dokumentu. Navaľnyj rozpráva, ako Putin po tom, ako sa dostal k moci, dosadil svojich niekdajších kolegov na čelo rôznych štátnych firiem, ktorí sa tajne o svoj podiel delia s Putinom. Postupne predstavuje palác na brehu Čierneho mora, ktorý má byť "najtajnejšou a najlepšie stráženou budovou v Rusku". Má hrubé múry, vlastný prístav, strážcov, bezletovú zónu, hraničné prechody a dokonca malú cerkev. Celý komplex má 39-násobnú rozlohu Monackého kniežatstva. Dvaja pracovníci Nadácie boja proti korupcii Georgij Alburov a Vjačeslav Gimadi sa na gumenom člne vydajú na Čierne more pri a vypúšťajú dron, ktorý začne podrobne snímať celý areál paláca nachádzajúci sa neďaleko dediny Gelendžik.
  12. kapitola: Let ponad Putinov palác. Podľa oficiálnych dokumentov má sídlo rozlohu 17 691 m2 a Navaľnyj ho prirovnáva k Versailles alebo Zimnému palácu. Keď dron priletí bližšie, dajú sa zreteľne rozoznať znaky, že palác je stále nedokončený. Je to kvôli tomu, že sa pred niekoľkými rokmi zistilo, že nefunguje ventilácia, rozšírili sa plesne a dom sa stal neobývateľným. Všetko sa teda začalo zariaďovať odznova. Navaľnyj hovorí, že sa rozprávali s viacerými ľuďmi zamestnanými pri rekonštrukcii, ktorí im opísali každý meter štvorcový komplexu. Súčasťou je okrem samotnej budovy aj arborétum so skleníkom, cerkev, dva heliporty, podzemné klzisko, vlastná benzínová pumpa, rozostavaný amfiteáter či podzemný tunel na pláž, keďže palác stojí na útese nad morom. Samotný areál paláca má 68 hektárov, no okolitých 7000 ha patrilo Federálnej bezpečnostnej službe, ktorá ho v septembri 2020 predala firme, ktorá vlastní aj palác. Rybári sa musia od celého mysu Idokopas, na ktorom stavba stojí, držať vo vzdialenosti 2 kilometrov a nad celým areálom je vyhlásená bezpilotná zóna. Navaľnyj začína postupne rozkrývať, kto vlastne stavbu inicioval a zaplatil. Vracia sa do roku 2005, keď hlava prezidentskej administratívy Vladimir Kožin podpísal investičnú zmluvu o výstavbe "Športového a rekreačného tábora pre deti s celoročnou aktivitou". Stavba mala byť vykonaná administratívou prezidenta spolu s investorom, firmou Lirus. Akcionármi firmy boli Nikolaj Šamalov (s ktorým Putin strávil 6 týždňov v Davose v 1996), Dmitrij Gorelov a Sergej Kolesnikov, z ktorým sa Navaľnyj spojil cez videohovor. Kolesnikov v roku 2010 v otvorenom liste vtedajšiemu prezidentovi Medvedevovi opísal celé pozadie stavby a korupciu okolo nej a vyzval ho na jej ukončenie. Z dokumentov, ktoré zverejnil vyplýva, že spolu s Gorelovom založili v 90-tych rokoch firmu Petromed, v ktorej malo podiel aj mesto Petrohrad, ktoré zastupoval Putin. Začiatkom roka 2000 do Petromedu prišiel aj Šamalov s návrhom dohody od Putina. Tá znela nasledovne: oligarchovia Roman Abramovič a Alexej Mordašov darujú Petromedu peniaze a ten ich má použiť na nákup zdravotníckych pomôcok, modernizáciu nemocníc atď. Súčasťou dohody však bolo, že 35% darovaných peňazí pôjde na účet schránkovej firmy , ktorej akcie vlastnili Kolesnikov, Gorelov, Šamalov (každý po 2%) a Putin (94%). Tieto peniaze mali ísť do "charitatívneho programu" s názvom Rosinvest, ktorá následnej aj začala s viacerými investičnými projektami, medzi ktorými bol aj "Putinov palác". Počas finančnej krízy v roku 2008 Šamalov rozkázal zastaviť všetky projekty okrem paláca. Kolesnikov vyhlásil, že on nebude "staviteľom paláca" a. z firmy odišiel a zverejnil už spomínané dokumenty. Tie boli neskôr potvrdené aj kauzou Panama Papers a ďalšími vyšetrovaniami investigatívnych novinárov.
  13. kapitola: Putinove cárske maniere. Napriek všetkým odhaleniam stavba paláca pokračovala. Palác však za cca 350 mil. dolárov kúpil v roku 2011 od Šamalova podnikateľ Alexandr Ponomarenko, ktorý vyhlásil, že na mieste plánuje zriadiť hotel. Ponomarenko ho kúpil cez svoju cyperskú schránkovú firmu, a keď si tvorcovia filmu pozreli účtovníctvo firmy za rok 2011, našli iba zmienku o kúpe za 350 tis. dolárov, čiže šlo o fiktívny predaj. Správcom paláca sa stala firma Investstroy, ktorej najvyšší predstavitelia boli všetci prepojení s ruským prezidentom. Viacerí z týchto ľudí (okrem nich aj architekt paláca Lanfranco Cirillo) sa následne stali vlastníkmi 1000 m2 veľkých domov na nábreži v Gelendžiku, neďaleko rezidencie prezidenta.
  14. kapitola: Najdrahšie interiéry v Rusku. Nadácii sa podarilo od jedného dodávateľa na stavbe získať podrobný architektonický plán celého objektu, kde je opísané všetko od typu podlahy až po jednotlivé kusy nábytku. Navaľného tímu sa podľa tohto plánu a fotografií, ktoré už dávnejšie unikli na internet zostrojiť presnú 3D vizualizáciu vnútra zámku, ktorou následne divákov prevedie. Všetok nábytok je urobený na mieru najdrahšími talianskymi nábytkarskymi výrobcami. Navaľnyj ironicky komentuje prehliadku miestností, ktoré zahŕňajú vlastné divadlo, kasíno, miestnosť v ktorej je pódium s tyčou, osobitnú miestnosť pre elektrické autíčka, akvadiskotéku či Putinovu spáľňu, ktorá aj s priľahlými izbami zaberá 260 m2.
  15. kapitola: Veľmi drahý koníček prezidenta. V obci Divnomorskoje, 10 km severne od paláca, vlastní firma Lazurnaja Jagoda od roku 2010 23 ha vinohradov a ďalších 150 ha okolo. Vináreň na pozemku je napojená na tajnú vládnu komunikačnú linku a vstup je strážený "hraničným" prechodom, rovnako ako Putinov palác. Na pozemku je okrem toho ešte ďalšia vila a wellness komplex. Tieto vinohrady boli spolu s palácom predané v roku 2011 Alexandrovi Ponomarenkovi. Ten ich za 4 mesiace ale predal Borisovi Titovi, ktorý ich vlastnil nasledujúcich 6 rokov a rozbehol výrobu vína. Po celý čas však bolo všetko kontrolované Putinovými priateľmi, ktorí sa pohybovali aj okolo stavby paláca. Navaľnyj pomocou fľaše vína vyprodukovanej v tomto vinohrade dokazuje ďalšiu korupčnú schému Vladimira Putina. Víno totiž nie je vyrábané spoločnosťou Lazurnaja Jagoda, ale firmou Divnomorje, ktorá si od nej prenajíma pozemky a zariadenie. Divnomorje vlastní Vladimir Kolbin, syn Petra Kolbina, Putinovho priateľa z detstva. Táto firma dostala pôžičku vo výške 7,5 miliardy rubľov práve od Petra Kolbina, ktorý, podľa Navaľného, slúžil ako "jedna z Putinových peňaženiek". Víno tejto firmy sa potom podávalo pravidelne na akciách v Kremli či na stretnutiach Putina so zahraničnými štátnikmi. 9 km od tejto vinárne sa nachádza ďalšia, v obci Krinica, ktorú opäť vlastní Putinov známy Nikolaj Jegorov cez firmu Axis Investments. Navaľnyj na záver tvrdí, že všetky tieto postavy sú iba nastrčené - skutočným vlastníkom a užívateľom je stále Vladimir Putin.
  16. kapitola: Ešte drahší koníček prezidenta. V tejto kapitole sú podrobnosti o vinohradoch v Krinici sprevádzané dronovými zábermi. Vinič sa tu pestuje na 18 ha, no cely pozemok má rozlohu až 140 ha. V čase natáčania záberov tu prebiehala stavba nových vinárskych závodov s názvom Staryj Provans, ktorá podľa Navaľného stojí každý rok 3 miliardy rubľov. Navaľného tímu sa podarilo vypátrať firmu, ktorá dodáva zariadenie stavbu a zistiť ceny niektorých produktov - napr. váza za 30 tis. eur, toaletná kefa za 700 eur a držiak na toaletný papier za 1038 eur. Ďalej spomína, že dvojča firmy Aksis Investicii Apex Yug vlastní ďalších 150 ha vinohradov pri obci Divnomorskoje, čo znamená, že celková plocha vinohradov aj s okolitými pozemkami, ktoré podľa Navaľného slúžia Putinovi, je 530 hektárov.
  17. kapitola: Putinova „obranná“ farma na ustrice. Pod vinohradmi v Krinici sa nachádza na pláži zariadenie na chov ustríc a mušlí, vlastnené firmou Južnaja Citadel, ktorá má na tento účel prenajatú aj časť mora blízko pobrežia. Kvôli tomu do týchto vôd nemôže nikto vstúpiť, takže celá farma má slúžiť iba ako krytie na zákaz plavby v týchto vodách.
  18. kapitola: Majitelia. Navaľnyj pomocou zložitej schémy dokazuje, že majiteľmi všetkých troch vinohradov sú cez firmu Razvitie agrarnych iniciativ Piotr Kolbin a Gennadij Timčenko. Firmy Južnaja Citadel (farma na ustrice) a Binom (samotný palác) vlastní Alexandr Ponomarenko, Riaditeľkou Binomu je Natalia Tichomirova, ktorá je zároveň aj riaditeľkou firmy Južnaja Citadel. Pracovník FBK Georgij Alburov sa následne vydáva do Petrohradu, kde ukazuje oficiálne sídlo Binomu - miestnosť v suteréne panelovej budovy na obyčajnom sídlisku, ktorá nemá ani 10 m2. Zástupcom akcionára spoločnosti je Alexandr Samosjuk a právnikmi sú Andrej Uľjanov, Jevgenij Šachov a Alexandr Belkin. Všetkých 5 osôb spojených s Binomom sú takisto pracovníci firmy Akcept, ktorá patrí Michailovi Lvovičovi Šemelovovi - Putinovmu synovcovi z druhého kolena.
  19. kapitola: Najštedrejší strýko v Rusku. V roku 2002 sa Šelomov stal zamestnancom štátneho podniku Sovkomflot, ktorého riaditeľom bol vtedy Dmitrij Skarga, s ktorým sa Navaľnyj tiež spojil cez videohovor. Skarga hovorí, že Šelomova zamestnal na popud Igora Sečina, ktorý sa následne osobne zaujímal, či ho Skarga už zamestnal. Počas prvého Putinovho obdobia v úrade začal Šelomov bohatnúť. Jeho firma Akcept dostala podiel na akciách banky Bank Rossija a poisťovacej spoločnosti Sogaz, čo z neho spravilo milionára a údajne jedného z najbohatších ľudí v krajine, a pritom stále pracoval ako obyčajný zamestnanec v Sovkomflote. FBK zistila, že Šelomov dnes vlastní 39 miliónov akcií Gazpromu (asi 0,2% všetkých akcií), ktorých trhová hodnota presahuje 8 miliárd rubľov. Iba za rok 2018 dostal od Gazpromu 650 miliónov rubľov. Navaľnyj tak tvrdí, že je jedno, kto je na papieri vlastníkom paláca - kým do roku 2017 to boli ľudia spojení s Federálnou službou ochrany a prezidentskou administratívou, dnes je spravovaný spoločnosťou Putinovho príbuzného.
  20. kapitola: Sponzori. Navaľnyj hovorí, že zanalyzovali viac ako 100 000 bankových prevodov firiem a ľudí spojených s palácom a dokážu, kto sú najväčšie Putinove "peňaženky". Na financovaní všetkých 5 projektov sa podieľali títo ľudia: Piotr Kolbin - 8 miliárd rubľov firme Divnomorje; Alexandr Plechov cez firmu Arotron - 2 miliardy firme Lazurnaja Jagoda a ďalšie čiastky Divnomorje a Južnaja Citadel; Jurij Kovaľčuk prostredníctvom schránkovej firmy Forstis - 1,5 miliardy rubľov firme Lazurnaja Jagoda; štátny podnik Rosneft, na ktorého čele stojí Igor Sečin - spolu 2 miliardy rubľov pre Lazurnaja Jagoda. Ďalší miliardári Gennadij Timčenko a Nikolaj Jegorov dali 3,3 miliardy, resp. 3 miliardy rubľov fimre Aksis Investicii (vinohrady v Krinici). Jegorov spolu s Ilgamom Radimovom a Viktorom Chmarinom založili spoločnosť Investicionnyje rešenija, ktorá takisto dala vinohradom 2 miliardy rubľov. Táto firma následne v roku 2019 zaplatila 2,4 miliardy rubľov firme Binom (majiteľ paláca) a v roku 2020 ďalších 2,6 miliardy, čo dokopy činí 5 miliárd. Tieto peniaze však nestačili na rekonštrukciu paláca a podzemné klzisko, a tak dal Binomu ďalších 4,3 miliardy štátny podnik Transneft na čele s Nikolajom Tokarevom, niekdajším Putinovým kolegom z Drážďan.
  21. kapitola: Predpokladáme, o čo ide pri tomto luxuse. Navaľnyj sumarizuje, že za posledné 3 roky bolo, podľa skromných odhadov, na účty majiteľov vinohradov a paláca prevedených asi 35 miliárd rubľov. Dokopy za celý čas stavby sa na celý komplex malo minúť už 100 miliárd rubľov - "najväčší úplatok v dejinách".
  22. kapitola: Ženy. Krátky úvod do ďalšej kapitoly o Putinovej rodine a jeho údajných milenkách, ktorých život prezident financuje - keďže "každý potrebuje miesto na bývanie, lietadlo a jachtu".
  23. kapitola: Prezidentova veľmi tajná milenka. Ústrednou postavou kapitoly je Svetlana Krivonogichová, s ktorou sa Putin spoznal koncom 90. tych rokov a v roku 2003, podľa investigatívneho portálu Projekt, mu porodila dcéru Jelizavetu. O niekoľko mesiacov sa stala majiteľkou bytu o rozlohe 447 m2, ktorý dostala od Kovaľčuka a "ďalších Putinových priateľov". Okrem toho vlastní 3% akcií Bank Rossija a cez tri schránkové firmy Ozon, Puls a Profit je majiteľkou rezortu Igora v Leningradskej oblasti, 40-metrovej jachty a priestoru s názvom Leningrad Centr v Petrohrade.
  24. kapitola: Prezidentova nie tak tajná milenka. Reč je o Aline Maratovne Kabajevovej, bývalej gymnastke, olympijskej víťazke a poslankyni Štátnej dumy, o ktorej sa už dlho špekuluje, že má s prezidentom milostný vzťah[4]. Z toho jej mali plynúť takisto výhody - jej stará matka dostal 212 m2 veľký byt od Gennadija Timčenka, a ďalšie nehnuteľnosti v lukratívnych štvrtiach Moskvy. Kabajevová sa stala predsedkyňou predstavenstva Národnej mediálnej skupiny patriacej do portfólia Jurija Kovaľčuka, ktorá vlastní takmer polovicu najväčších ruských mediálnych domov. Dcérska firma Gazpromu Teplo Invest sa stala majiteľkou dvoch bytov v centre Moskvy, ktoré následne darovala matkám Aliny Kabajevovej a Svetlany Krivonogichovej, ktoré Navaľnyj nazýva "Putinovými svokrami"
  25. kapitola: Závery. Navaľnyj začína citátom ruského spisovateľa Leva Tolstoja: "Zlodeji, ktorí okradli ľud sa zhromaždili, najali si vojakov a sudcov na stráženie ich orgií, a oslavujú". Táto veta má dokonale vystihovať to, čo sa momentálne deje v Rusku - "už to nie sú jednotlivci, ktorí okradájú štát, ale samotný štát sa zmenil na nástroj krádeže".

Miesta natáčania

[upraviť | upraviť zdroj]

Nemecko, Drážďany:

  • niekdajšie bydlisko Vladimira Putina na ulici Radeberger Straße 101
  • niekdajšia budova KGB na ulici Angelikastraße 4
  • Archív dokumentov Stasi

Rusko, Krasnodarský kraj:

Rusko, Petrohrad

  • Údajné sídlo firmy Binom na petrohradskom predmestí

Reakcie

[upraviť | upraviť zdroj]

Rusko

[upraviť | upraviť zdroj]

Reakcie Kremľa sa postupom času menili. Keď mal dokument ešte len 10 mil. zhliadnutí, okomentoval ho hovorca prezidenta Dmitrij Peskov tak, že je "otrepaný", a že už pred niekoľkými rokmi takéto podozrenia vyvrátili. S rovnakou rétorikou pokračoval aj nasledujúci deň, no keď pozretia prekročili hranicu 85 miliónov, vyjadril sa k nemu 25. januára aj samotný Putin. Ten vyhlásil: „Nič, čo tam je uvedené, nie je môj majetok. Ani mne, ani mojim blízkym príbuzným to nepatrí a nikdy nepatrilo,“ a označil to za vymývanie mozgov. [5] [6]Na druhý deň však Peskov tvrdil, že sídlo patrí podnikateľom, avšak nemôže povedať komu, keďže ide o súkromný majetok. Trvalo takmer dva týždne, kým sa k palácu niekto prihlásil - urobil tak ruský miliardár Arkadij Rotenberg, ktorý má vraj v pláne na mieste zriadiť hotel.[7]

Zahraničie

[upraviť | upraviť zdroj]

Dokument sa dostal na titulné strany viacerých popredných západnýchh médií. Zaoberali sa ním CNN [8], Deutsche Welle[9], France24[10] či Rádio Slobodná Európa[11]. Bez odozvy neostal ani na Slovensku. Denník N napísal: "Navaľnyj baví Rusko aj z väzenia"[12] a že "Aj pri dokumente o sídle na brehu Čierneho mora, ktoré pripomína malé kráľovstvo, vidno obrovský talent opozičného lídra, ktorého meno Putin nevyslovuje."[13]. Denník Postoj tvrdí, že "najnovšie video Navaľného ukazuje, že na zatknutie bol pripravený. A ukazuje aj to, prečo je pre Putina a jeho režim hrozbou."[14]

Galéria

[upraviť | upraviť zdroj]

Tieto fotografie urobili pravdepodobne robotníci pracujúci na stavbe. Na internet unikli v roku 2011.

  • Nádvorie paláca
    Nádvorie paláca
  • Vstupná hala
    Vstupná hala
  • Putinova spáľňa
    Putinova spáľňa
  • Miestnosť s názvom "Malá jedáleň" vybavená nábytkom značky Citterio Atena
    Miestnosť s názvom "Malá jedáleň" vybavená nábytkom značky Citterio Atena
  • Jeden z robotníkov stojaci pri komode značky Pozzoli
    Jeden z robotníkov stojaci pri komode značky Pozzoli
  • Kúpeľňa pri Putinovej spálni
    Kúpeľňa pri Putinovej spálni

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b Protikorupčný Navaľného fond zverejnil dokument o údajnom luxusnom sídle Putina. Kremeľ to poprel [online]. Pravda.sk, 2021-01-20, [cit. 2021-01-24]. Dostupné online.
  2. ↑ TÓDA, Mirek. Navaľnyj baví Rusko aj z väzenia, jeho video o „paláci pre Putina“ malo už 25 miliónov videní [online]. Denník N, 2021-01-20, [cit. 2021-01-24]. Dostupné online.
  3. ↑ TERAZ.SK. FBK: Dokument o Putinovom sídle videlo už takmer 20 miliónov ľudí [online]. TERAZ.sk, 2021-01-20, [cit. 2021-01-24]. Dostupné online.
  4. ↑ ITALIANO, Laura. New York Post [online]. 2020-10-08, [cit. 2021-01-31]. Dostupné online. (po anglicky)
  5. ↑ Palác za miliardu mu vraj nepatrí. Putin reagoval na Navaľného [online]. TA3.com, [cit. 2021-01-31]. Dostupné online. [nefunkčný odkaz]
  6. ↑ TÓDA, Mirek. Uzavretá Moskva, zatknutý novinár na prechádzke so synom: Kremeľ robí všetko, aby zastavil protesty [online]. Denník N, 2021-01-31, [cit. 2021-01-31]. Dostupné online.
  7. ↑ Ruský miliardár: Ja som majiteľom „Putinovho paláca" [online]. Pravda.sk, 2021-01-30, [cit. 2021-01-31]. Dostupné online.
  8. ↑ CNN, Mary Ilyushina. Navalny releases investigation into decadent billion-dollar 'Putin palace' [online]. CNN, [cit. 2021-01-31]. Dostupné online.
  9. ↑ WELLE (WWW.DW.COM), Deutsche. Navalny team releases investigation into 'Putin's Palace' | DW | 19.01.2021 [online]. DW.COM, [cit. 2021-01-31]. Dostupné online. (po anglicky)
  10. ↑ Navalny releases investigation into 'Putin's palace' [online]. France 24, 2021-01-19, [cit. 2021-01-31]. Dostupné online. (po anglicky)
  11. ↑ Kremlin Insider Says He's Owner Of 'Putin Palace' At Center Of Corruption Scandal [online]. RadioFreeEurope/RadioLiberty, [cit. 2021-01-31]. Dostupné online. (po anglicky)
  12. ↑ TÓDA, Mirek. Navaľnyj baví Rusko aj z väzenia, jeho video o „paláci pre Putina“ malo už 25 miliónov videní [online]. Denník N, 2021-01-20, [cit. 2021-01-31]. Dostupné online.
  13. ↑ KAČMÁR, Rastislav. Svetový newsfilter: Putin sa mstí tomu, ktorého meno sa nevyslovuje [online]. Denník N, 2021-01-22, [cit. 2021-01-31]. Dostupné online.
  14. ↑ HEITMANN, Christian. Putinov palác / Ako Alexej Navaľnyj vlákal Putina do pasce [online]. www.postoj.sk, [cit. 2021-01-31]. Dostupné online.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Dvorec_dľa_Putina._Istorija_samoj_boľšoj_vziatki&oldid=7747671“