Prvá arabsko-izraelská vojna
| Prvá Arabsko-izraelská vojna | |||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť Arabsko-izrealských konfliktov | |||||||||
.jpg) Vztýčenie izraelskej "atramentovej vlajky" v Eilate. | |||||||||
| |||||||||
| Protivníci | |||||||||
 Izrael
|
 Arabská liga:.svg){kind=small} Egypt Jordánsko.svg){kind=small} Irak.svg){kind=small} Sýria Libanon
| ||||||||
| Velitelia | |||||||||
| Jigael Jadin David Šaltiel Jigal Alon Chamil Laskov |
Abol al-Qadir al-Husayni Hasan Salama Fawzi Al-Qawugi Ahmed Ali al-Mwaw | ||||||||
| Sila | |||||||||
| 115 000 vojakov | Egypt: 10 000-20 000 vojakov Sýria: 2 500-5 000 vojakov Zajordánsko: 6 000 -12 000 vojakov Irak: 15 000-18 000 vojakov Jemen: Neznáme Saudská Arábia: 3 500-6 000 vojakov Libanon: 1 000-2000 vojakov Celkovo: 38 000-63 000 vojakov | ||||||||
| Straty | |||||||||
| 4 000 mŕtvych vojakov 2 400 mŕtvych civilistov |
10 000-15 000 mŕtvych | ||||||||
Tento článok je súčasťou série
Arabsko-izraelský konflikt |
|
|
Prvá arabsko-izraelská vojna Intifáda: prvá | druhá |
Prvá arabsko-izraelská vojna, prevažne v Izraeli označovaná ako Vojna za nezávislosť (hebr. מלחמת העצמאות - Milchemet ha-acmaut), je prvý zo série arabsko-izraelských konfliktov. Palestínčania pre ňu používajú označenie al-Nakba (arabs.: النكبة) - Katastrofa.
Arabské štáty odmietli uznať rozhodnutie OSN o rozdelení územia bývalého Britského mandátu v Palestíne medzi dva štáty, židovský a arabský. Bezprostredne po vyhlásení nezávislosti Izraelského štátu (15. mája 1948) napadli egyptské, sýrske, zajordánske, libanonské a iracké vojská, podporované jednotkami ďalších arabských krajín, novovzniknutý židovský štát, ktorého existenciu odmietli uznať. Vojna sa skončila víťazstvom Izraela - podarilo sa mu odraziť útok arabských štátov, ochrániť svoju nezávislosť a rozšíriť svoje územie o ďalšie oblasti.
Vznik konfliktu
[upraviť | upraviť zdroj]Po porážke Osmanskej ríše v Prvej svetovej vojne ustanovila Liga národov britskú a francúzsku dočasnú správu pre časti Osmanskej ríše na juh od dnešného Turecka. Tieto dve mocnosti určili na troskách porazenej ríše nové hranice, čím vytvorili štyri spravované územia. Tri z nich - Irak, Sýria a Libanon existujú do dnešných dní.
Štvrtá sekcia bola vytvorená z krajiny vtedy známej ako „južná Sýria“. Oblasť bola oficiálne pomenovaná Britský mandát v Palestíne, po arabsky „Falastin“ a po hebrejsky „Palestina-Erec-Jisrael“. Británia niekoľkokrát zmenila tvar hraníc. Počas vlády Winstona Churchilla bol región rozdelený pozdĺž rieky Jordán, čím vznikli ďalšie dva administratívne celky. Časť na východ od rieky Jordán sa v tom čase označovala ako Zajordánsko a neskôr sa z nej stalo Jordánske kráľovstvo. Oblasť na západ od Jordánu si zachovala meno Palestína.
Pod vedením jeruzalemského veľkého muftiho (titul používaný na označenie najvyššej autority v náboženskom práve v sunitských krajinách) Amina al-Husajního sa niektorí Arabi žijúci v tejto oblasti postavili proti britskej správe a opakovane napadali židovskú populáciu. Tieto sporadické útoky začali nepokojmi v Palestíne z roku 1920 a nepokojmi v Jaffe v roku 1921. Počas nepokojov z roku 1929 bolo 67 Židov zmasakrovaných v Hebrone a väčšina tých, čo prežili, bola vyhnaná preč. Rovnako počas arabského povstania v rokoch 1936 až 1939 boli nepokoje namierené proti Britom a Židom.
Výsledkom týchto útokov boli tri veci:
- viedli k vytvoreniu židovských vojenských skupín (napríklad Hagany, v preklade „Obrana“)
- ukázalo sa, že tieto dve rôzne komunity nemôžu žiť spolu a objavovali sa návrhy na rozdelenie územia
- Briti reagovali vydaním takzvanej MacDonaldovej bielej listiny, v ktorej odmietli existenciu dvoch vlád a obmedzili židovskú imigráciu.
V období izraelskej vojny za nezávislosť v okolitých krajinách prebiehal podobný proces, v ktorom išlo o zbavenie sa koloniálnej nadvlády. Transjordánsko získalo nezávislosť od Spojeného kráľovstva v roku 1946, aj keď britský vplyv bol naďalej veľmi silný. Od roku 1945 sa Egypt snažil zmeniť zmluvné podmienky dohodnuté v roku 1936 o Suezskom kanáli. Libanon získal nezávislosť v roku 1943, aj keď francúzski vojaci sa nestiahli do roku 1946. V tom istom roku od Francúzska získala nezávislosť aj Sýria.
V roku 1945 na britskú žiadosť Egypt, Irak, Libanon, Saudská Arábia, Sýria, Transjordánsko a Jemen vytvorili Ligu arabských štátov s cieľom koordinovať činnosť medzi jednotlivými arabskými štátmi. Irak a Transjordánsko koordinovali svoju politiku, čo vyústilo do podpisu zmluvy o vzájomnej obrane, zatiaľčo Egypt, Sýria, Libanon a Saudská Arábia sa obávali, že Transjordánsko by rado k svojmu územiu pripojilo časť alebo celú Palestínu, a používalo ju ako základňu pre útoky na Sýriu, Libanon a Hidžáz.
29. novembra 1947 Valné zhromaždenie OSN schválilo plán, ktorý rozdelil britský palestínsky mandát na dva nové štáty: jeden židovský a druhý arabský. Oba sa mali skladať z troch hlavných častí spojených mimoteritoriálnymi cestami, a arabskej enklávy Jaffa (mesto dnes už takmer splynulo s Tel Avivom). Napríklad v Negevskej časti, ktorá bola pririeknutá Izraelu žilo vyše 1 000 Židov a viac než 100 000 Arabov.
Hneď po schválení rezolúcie OSN vypukli na dotknutom území ťažké boje. Britská armáda do nich zo začiatku často zasahovala, ale s blížiacim sa zánikom mandátu a vzrastajúcimi útokmi vedenými polovojenskou skupinou Irgun a radikálnou teroristickou skupinou Lechi sa jej zásahy stávali čoraz nekonzistentnejšími.
18. decembra skupina Hagana vedená Moše Dajanom napadla hlavne Arabmi obývanú dedinu Khissas (Hagana bola vyzbrojená najmä zbraňami z Česko-Slovenska). Súčasne do krajiny prichádzali arabskí bojovníci. Arabská liga vytvorila Arabskú oslobodzovaciu armádu vedenú Fawzi Al-Qawuqjim. V januári a februári napádali židovské komunity na severe, ale nedosiahli výraznejšie úspechy. Zamerali sa najmä na ovládnutie ciest, zmasakrovali niekoľko židovských konvojov. Koncom marca sa im podarilo úplne oddeliť Tel Aviv od Jeruzalema.
14. máj 1948 - 11. jún 1948
[upraviť | upraviť zdroj]14. mája 1948 vznikol samostatný Izrael zaniknutím britského mandátu nad územím Palestíny. Podľa OSN na území Palestíny mali vzniknúť dva štáty, židovský a arabský. V Tel Avive vyhlásil židovský štát David Ben-Gurion v Deklarácii založenia Izraelského štátu. V úvodnom odseku sa tvrdilo, že „Erec Jisrael (Krajina Izrael) bola rodiskom židovského ľudu. Tu prvýkrát ľud získal štátnosť, vytvoril kultúrne hodnoty s národným aj univerzálnym významom a dal svetu Knihu kníh.“ V ďalšej časti oznámil: „Na základe nášho nezadateľného práva a na základe rezolúcie Valného zhromaždenia OSN vyhlasujem týmto vytvorenie židovského štátu v Palestíne, ktorý ponesie názov Izraelský štát.“. Krátko po vyhlásení nezávislosti štát uznali Spojené štáty americké a Sovietsky zväz.
Po vyhlásení samostatného židovského štátu Izrael bola ihneď vytvorená dočasná vláda. Prvým prezidentom nového štátu sa stal Chaim Weizmann. Ešte v túto noc začali egyptské letecké nálety. Po odchode britských vojsk došlo k invázii arabských armád. Otvorený konflikt medzi Arabmi a Židmi začal.
Približne 1 000 libanonských, 6 000 sýrskych, 4 500 irackých, 5 500 egyptských, 6 000 až 9 000 transjordánskych vojakov a neznámy počet saudských a jemenských vojakov vstúpil do Izraela. Spolu s niekoľkými tisíckami polovojenských arabských bojovníkov, ktorí už v Izraeli boli, sa stretli s 30 až 35 tisíckami izraelských vojakov. Obidve strany postupne zvyšovali počet prítomných vojakov, ale izraelská prevaha rástla rýchlejšie.
26. mája 1948 boli oficiálne založené Izraelské obranné sily a židovské vojenské organizácie ako Hagana, Palmach a Ecel boli rozpustené a zlúčené s armádou.
Podľa údajov mali Arabi prevahu v zbrojnej výbave:
| Arabské vojská | Izraelské obranné sily | |
| Tanky | 1 | 40 |
| Obrnené vozidlá (s delom) | 2 | 200 |
| Obrnené vozidlá (bez dela) | 120 | 300 |
| Delostrelectvo | 5 | 140 |
| Protilietadlové a protitankové zbrane | 24 | 220 |
| Vojnové lietadlá | 0 | 74 |
| Prieskumné lietadlá | 28 | 57 |
| Námorníctvo (vojnové lode) | 3 | 12 |
Prvou hlavnou úlohou izraelskej armády bolo udržať arabské sily mimo židovských sídiel a vydržať, kým neprídu ďalšie materiálne posily.
Prvé Prímerie
[upraviť | upraviť zdroj]
11. júna bolo prijaté mesačné prímerie na základe deklarácie OSN z 23. mája. Malo trvať 28 dní. Prímerie za OSN vyjednal Folke Bernadotte. Na obe strany bolo uvalené zbrojné embargo. Izraelu sa však podarilo získať zbrane z komunistického Česko-Slovenska (v roku 1948 nebolo jasné, na ktorú stranu železnej opony sa Izrael pridá. Na základe života v komúnach zastávali česko-slovenskí politici názor, že Izrael bude inklinovať k Sovietskemu zväzu. Neskôr sa vzťahy výrazne zhoršili a komunistický blok podporoval najmä arabské režimy). Na konci prímeria Folke Bernadotte predstavil nový plán rozdelenia, ktorý by dal Galileu Židom a Negev Arabom, obe strany ale plán zamietli. 8. júla egyptské sily rozpútali boje znova.
8. júl 1948 - 18. júl 1948
[upraviť | upraviť zdroj]Izrael postupne získaval prevahu. Podarilo sa mu v operácii Dani zabrať Lyddu, Ramlu. (Latrún Zajordánska Arabská légia udržala pri troch útokoch, Ramalláh Izrael nedobyl. V ďalšej operácii Dekel získali Nazaret a rozľahlé oblasti za demarkačnou čiarou. Uvoľnili si cestu do osád v Negevskej púšti a zabrali Be'er Ševu. V ďalšej veľkej operácii Kedem sa im podarilo zabezpečiť svoje pozície v Jeruzaleme.
Druhé prímerie
[upraviť | upraviť zdroj]Od 18. júla o 19.00 začalo druhé prímerie vyjednané OSN. Folke Bernadotte 16. septembra predstavil ďalší plán, ktorý opäť obe strany konfliktu odmietli. 17. septembra bol zastrelený členom židovskej organizácie Lechi a nahradil ho jeho americký zástupca Ralph Bunche.
15. október 1948 - 20 júl 1949
[upraviť | upraviť zdroj]V období od 15. októbra 1948 do 20. júla 1949 sa Izraelu podarilo zabezpečiť svoje pozície. Cieľom operácií v tomto období bolo vyhnať cudzie armády zo svojho územia a zabezpečiť hranice, pričom v porovnaní s predchádzajúcim obdobím Izrael svoje územie rozšíril o takzvané nárazníkové zóny.
24. októbra izraelské obranné sily začali operáciu Hiram a získali celú hornú Galileu, čím vyhnali libanonskú armádu späť do Libanonu. Operácia bola veľkým úspechom a ku koncu októbra už Izrael ovládol nielen celú Galileu, ale pokročil aj približne 8 kilometrov do Libanonu k rieke Litani.
15. októbra izraelské obranné sily spustili operáciu Yoav na severe Negevskej púšte. Cieľom bolo vytvoriť klin medzi egyptskými silami pozdĺž pobrežia a cestou medzi mestami Be’er Ševa-Hebron-Jeruzalem a získať kontrolu nad celou púšťou Negev.
22. decembra Izrael vyhnal posledné egyptské sily z Izraela v operácii Horev. Cieľom bolo posilniť svoje pozície v púšti Negev a odstrániť riziko hroziace zo strany Egyptu najmä v južných častiach. V operácii sa vytýčené ciele podarilo dosiahnuť. Egypt bol donútený k prímeriu a Izrael vstúpil hlbšie do Nitzany a na Sinajský polostrov.
Dočasný pokoj zbraní bol dosiahnutý 7. januára. 12. januára 1949 začali rozhovory o prímerí na ostrove Rodos. Postupne prímerie podpísali tieto krajiny: Izrael, Egypt, Libanon, Zajordánsko, Sýria. Po medzinárodnom nátlaku sa Izrael stiahol z obsadeného pásma Gaza a Sinajského polostrovu.
5. marca začala operácia Uvda. 10. marca Izraelčania dosiahli Umm Rashrash a získali ho bez boja.
Dôsledky
[upraviť | upraviť zdroj]Po skončení vojny sa na oboch stranách konfliktu objavili utečenci. Na arabskej strane ich bolo podľa odhadov 750 000 (mapa Archivované 2005-09-12 na Wayback Machine a odhad Archivované 2004-12-04 na Wayback Machine). Obdobne, z arabských krajín bolo vyhnaných viac ako 600 000 [1] Archivované 2004-12-05 na Wayback Machine) Židov.
Arabskí utečenci z roku 1948 a ich potomkovia dodnes žijú v utečeneckých táboroch v susedných arabských krajinách. Dnes sa tam nachádzajú takmer štyri milióny Arabov. Veľa samovražedných útokov pochádza aj od ľudí z týchto oblastí. Utečenci nikdy neboli prijatí arabskými krajinami (nemajú rovnoprávne postavenie s domácim obyvateľstvom), kvôli čomu dodnes v táboroch prevláda obrovská chudoba.