Rumský sultanát
| Rumský sultanát/Ikonijský sultanát Saldžúkiján-i Rúm (سلجوقیان روم)
| |||||||||||||||||||||||
Geografia
| |||||||||||||||||||||||
| Obyvateľstvo | |||||||||||||||||||||||
Národnostné zloženie
|
|||||||||||||||||||||||
| Štátny útvar | |||||||||||||||||||||||
Materský štát
|
|||||||||||||||||||||||
dirhamy (drachmy)
| |||||||||||||||||||||||
Vznik
|
|||||||||||||||||||||||
Zánik
|
|||||||||||||||||||||||
| |||||||||||||||||||||||
.svg){kind=small}
Rumský sultanát[1][2] (iné názvy: Rúmsky sultanát[3][4], Rímsky sultanát[5], Rum[6], Rúm[7], Sultanát Rum/Rúm [písané aj s malým s-][8][9], Sultanát Ikonion[10], Ikonijský sultanát[1], Ikonský sultanát[2], Konijský sultanát[10], Konyjský sultanát[11][1], Ikonská ríša[6][7], Ikonijská ríša[12]) bol stredoveký štátny útvar na území dnešného Turecka (Anatólie) založený vedľajšou vetvou vládnuceho rodu ríše Seldžukovcov existujúci v rokoch 1077 až 1307. Rumský sultanát vznikol ako následok seldžuckej expanzie po bitke pri Mantzikerte v roku 1071. Pôvodne išlo o poloautonómne panstvo so sídlom v Nikaii, ktoré bolo podriadené Seldžuckým Turkom. Po smrti selžuckého sultána Malikšáha I. sa Rum v roku 1092 definitívne osamostatnil.
Rumitom sa v následnom období podarilo zjednotiť viacero menších tureckých štátikov v Anatólii a obsadiť územie od Stredozemného mora po Čierne more. Na východe hranicu tvorilo jazero Van. Vrchol moci dosiahol Rum koncom 12. storočia. V tomto období cez Rum prechádzalo viacero križiackych výprav, ktoré krajinu čiastočne oslabili. Hoci Rum dokázal odraziť byzantskú ofenzívu pri Myriokefalone, v nasledujúcom období bol sultanát porazený Mongolmi pri Köse Dağ. Sultanát následne upadal až kým sa začiatkom 14. storočia nezačal rozpadať.
Názov Rum/Rúm bolo arabské, perzské a turecké označenie pre Rím t. j. Byzanciu, na ktorej území štát vznikol.
Historický vývoj
[upraviť | upraviť zdroj]V 11. storočí sa dominantnou silou Perzie stala Seldžucká ríša, ktorá následne začala súperiť s Byzanciou a Fátimovcami o nadvládu nad Blízkym východom. Seldžuci následne často plienili byzantské pohraničie, na čo cisár Roman IV. Diogenes reagoval vojenskou výpravou. Po prvotných úspechoch sa výprava pre Byzanciu skončila tragickou bitkou pri Mantzikerte (1071), kde bol cisár zajatý.[2]
Sultán Alp Arslán sa voči cisárovi správal úctivo a zjednali prijateľný mier. Arslán nehodlal vtrhnúť ďalej do Anatólie, no po štátnom prevrate v Byzancii sa však vnútorná správa ríše zrútila a seldžucké vojská začali prenikať hlbšie do Anatólie. Do roku 1100 tak takmer celá Anatólia padla do seldžuckých rúk. Výnimku tvorili len prístavné mestá Trabzon a Sinope. Na dobytom území v tomto období začali vznikať menšie územné jednotky a medzi nimi najmä Rumský sultanát, s ktorého samostatnosťou však seldžucký sultanát nesúhlasil. Malikšáh, ktorý sa považoval za jediného najvyššieho vodcu Turkov v roku 1092 preto kontaktoval byzantského Alexia I. s ponukou vojenskej a politickej spolupráce proti Rúmu. Alianciu sa však nepodarilo zachovať, pretože Malikšáh I. ešte v tom roku zomrel a Seldžucká ríša sa ponorila do nepokojov.[13] Prvým centrom sa stala Nikaia (1075 – 1097).[14]
Po nástupe Alexia I. na byzantský trón sa situácia v Byzancii stabilizovala a Byzantínci začali svoju ofenzívu i na východ. Byzantínci získali späť Smyrnu, v ktorej sídlil turecký vodca Tzachas a výsledkom Alexiových snáh bola aj prvá križiacka výprava. V priebehu prvej križiackej vojny Seldžuci stratili západné maloázijské pobrežie. Síce sa im ešte podarilo odraziť prvé vlny križiakov (tzv. ľudová križiacka výprava), riadne križiacke (rytierske) oddiely už odraziť nedokázali. Najprv padla Nikaia, následne aj Dorylaion a križiaci prešli i cez Ikonium.[15] Cieľom križiakov však nebolo dobytie Malej Ázie a preto sa hlavné vojská následne vydali do svätej zeme a ponechali boje v Anatólii Byzancii, ktorá nedokázala od Rumu trvalo získať anatolské vnútrozemie.
Nasledovali dlhé byzantsko-seldžucké vojny. Okrem Byzancie mal Rum rivala aj v podobe ríše Danišmendovcov, ktorá začala vznikať v tom istom období ako samotný Rum. Rumskí sultáni Danišmendovcov pokladali za svojich podriadených, čo spôsobilo roztržky.[13] Po tom, čo Byzancia získala späť územia na pobreží Malej Ázie sa sídlo hlavného mesta presunulo do Konye.
Po smrti Kilič Arslána sa dočasné oslabenie ríše pokúsili využiť Seldžukovci, ktorých sultán Mohamed sa naposledy pokúsil získať späť moc nad Anatóliou. Jeho vojská však boli odrazené a tým sa seldžucká hrozba pre anatolské krajiny končila. Okrem Rúmu a Danišmendovcov v krajine existovalo niekoľko menších tureckých panstiev na východe. V nasledujúcom období Turci viackrát plienili byzantské krajiny a snažili sa preniknúť aj do Malej Arménie a sýrskych oblastí ovládaných kresťanmi.
Po smrti sultána Malikšáha sa ríša dostala pod nadvládu Danišmendovcov, kde zostala až do roku 1142. Medzitým zo západu na ríšu útočila komnénovská Byzancia, ktorej panovníkom Jánovi II. a Manuelovi I. sa úspešne darilo v obnove byzantskej zvrchovanosti nad Anatóliou. Až v roku 1176 sa Kilič Arslánovi II. podarilo odraziť byzantskú ofenzívu pri Myriokefalone a následne dokonca aj dobyť ríšu Danišmendovcov. Vojská tretej križiackej výpravy síce ešte následne dobyli hlavné mesto Rumu Konyu, ale kresťanským silám sa už stratené maloázijské územia získať nepodarilo.[16]
Za vlády sultána Sülejmana II. ríša expandovala na východ. Dobyla početné územia menších tureckých ríš a Sülejman dokonca prichystal veľký útok na kresťanské Gruzínsko, ktoré zažívalo svoj zlatý vek. Kráľovná Tamara a jej manžel Dávid viedli aktívnu vojenskú politiku a obsadili početné územia v Arménii (Ani, Dvin) a východnom Turecku (vyplienili Erzurum a ďalšie mestá). Ich expanziu sa Sülejman pokúsil zastaviť útokom, ktorý však bol v roku 1203 odrazený pri Basiane.[17].
Oslabenie Byzancie po IV. križiackej výprave (1204) umožnilo Rumitom v nasledujúcom období ešte viac rozšíriť svoju ríšu na všetky svetové strany a najmä na východ, kde boli postupne zjednotené menšie turecké panstvá (Artukovci, Mengujekovci). Do rumských rúk padli aj viaceré byzantské prístavné mestá, jednu výpravu dokonca viedli na Krym. Rozlične závislé na rumskej moci bolo aj Trapezuntské cisárstvo, či Arménske kráľovstvo v Kilikii. Vrchol rumskej moci bol dosiahnutý za vlády Kaj Kávusa I. a Kajkubáda I., ktorým sa podarilo získať značný vplyv aj v okolitých krajinách.
V roku 1231 sa Rumitov ešte podarilo odraziť útok Chorézmcov, ktorých z Perzie vytlačili Mongoli, ale mongolskú hrozbu už zastaviť nedokázali. Od roku 1237 sa Rum stal poplatníkom Ílchanátu a od roku 1243 (bitka pri Köse Dağ) sa stali ich priamymi vazalmi. Mongolskou predĺženou rokou v krajine sa stal Ali ad-Dajlamí a jeho syn Mu'ín ad-dín, ktorý výrazne ovplyvňovali rumskú politiku. V roku 1265 dokonca zavraždili Kiliča Arslána IV., ktorý sa pokúsil zbaviť mongolskej nadvlády. Úpadok rumskej ríše viedol k postupnej strate niektorých území a k vykorisťovaniu Mongolmi. Začiatkom 14. storočia sa ríša začala fragmentovať na menšie krajiny až nakoniec v roku 1307 definitívne zanikla.[18]
Jej hlavným nástupníckym štátom sa stal Karaman. Medzi nástupníckymi štátmi však boli najmä Osmanská ríša, či iné menšie turecké štáty (begliky/bejliky) nazývané po ich vládcoch, či vládnucich rodoch Germiyanoglu, Karašiovci, Ajdin, Dulkariovci, panstvo Hamidoglu, bejliky Menteš (oblasť Lýdie až po Mýziu), Saruchan, Kastamonu, Eretna, Teke, Kanik a iné.[18][19]
Kultúra a spoločnosť
[upraviť | upraviť zdroj]Vládnuce vrstvy rumského sultanátu boli moslimského vierovyznania sunnitskej vetvy. Na území ríše však žilo najmä spočiatku prevažne kresťanské (najmä grécke a arménske) obyvateľstvo bývalej Byzantskej ríše. Postupne však miestne obyvateľstvo začalo konvertovať na islam a kresťanská populácia sa zmenšovala.
Kultúrny život v moslimských krajinách sa v stredoveku orientoval najmä okolo moslimských škôl – madrás, ktoré sa v krajinách šírili z Perzie. Keďže Seldžuci prichádzali do Anatólie práve z Iránu, rozšírili sa na jeho území pomerne v hojnom počte a pomerne rýchlo aj madrasy. Medzi najznámejšie zachované pamiatky tohto typu patrí Ince minare madrasa v Konyi (Ikonion), či Nebeská madrasa v Sivas (Sebastopolis).
Pre náboženský život boli typické a významné náboženské bratstvá ako napr. vefijovia, jesevíja, kalenderíja, mevlevíja či hajdaríja. V roku 1240 v krajine dokonca vypuklo povstanie tzv. babovcov, nasledovníkov charizmatického Babu Išaka, prívrženca hnutia bektašíje – moslimského hnutia, ktoré v sebe kombinovalo i prvky budhizmu a kresťanstva. Prívrženci mystických hnutí boli zároveň najvýznamnejšími učencami vtedajšej doby a medzi najväčšie kultúrne pamiatky literárneho charakteru patria práve ich diela. Medzi učencov patria najmä Ibn al-Arabí, Sadr ad-dín Kunaví, Džalál ad-Dín Rúmí a Šams ad-dín Aflákí. Jazykom vzdelancov bola perzština a arabčina, neskôr však vznikali aj turecké mutácie diel. Turečtina bola pôvodne najmä laickým jazykom a väčšina diel v nej mala ústnu tradovanú podobu.[20]
Architektúra rumského sultanátu bola prienikom typickej perzskej architektúry a pôvodnej byzantskej architektúry. Znamenala však odklon od kresťanstva k islamu. Neuplatňuje sa zobrazovanie postáv typické pre kresťanské umenie od porážky obrazoborectva ale využívajú sa najmä zvieracie, mýtické a rastlinné motívy. Medzi najvýznamnejšie pamiatky patria madrasy, mešity a tehlové pohrebné veže nazývané kümbet či türbe.[20]
Chronológia rumských dejín
[upraviť | upraviť zdroj]- 1071 – Seldžucký sultán Alp Arslán poráža Romana IV. v bitke pri Mantzikerte
- 1077 – Sülejman ibn Kutalmiš (aj Kutulmiš) je ustanovený ako správca seldžuckých území v Anatólii, kde vládne (minimálne) ako poloautonómny vládca
- 1081 – Turecký vojvodca Tzachas dobýja Smyrnu, kde zakladá vlastné panstvo
- 1084 – Seldžuci dobýjajú Antiochiu
- 1086 – Sülejman I. sa pokúsil pripojiť Sýriu k svojmu panstvu, po porážke jeho bratranca, damaského emira Tutuša Sülejman spáchal samovraždu
- 1092 – Vlády nad Rúmom sa po smrti seldžuckého sultána Malikšáha I. ujíma Kilič Arslán I., syn Sülejmana I.
- 1096 – Kilič Arslán I. poráža ľudovú križiacku výpravu
- 1097 – Križiaci a Byzantínci dobýjajú Nikaiu, porážka Rumitov pri Dorylae, presun hlavného mesta do Ikonia
- 1100 – Danišmendovci porážajú Bohemunda Tarentského pri Melitene
- 1101 – Kilič Arslán poráža druhú vlnu križiackych útokov na Rum pri Mersivane
- 1107 – Kilič Arslán dobýja Mosul, ale hynie v rieke pri úteku pred Seldžukmi, na trón nastupuje Malikšáh I.
- 1116 – Na rumský trón nastupuje Masúd I., krajina je dočasne pod vplyvom Danišmendovcov
- 1142 – Po smrti Mehmeda Danišmendského sa Rum stáva anatolskou veľmocou
- 1147 – Masúd poráža Konráda III. v bitke pri Dorylaione a Ľudovíta VII. pri Laodikei
- 1176 – Kilič Arslán II. poráža Manuela I. v bitke pri Myriokefalone
- 1178 – Kilič Arslán II. dobýja Danišmedovskú ríšu
- 1190 – Vojská tretej križiackej výpravy prechádzajú cez Rum, križiaci dočasne dobýjajú hlavné mesto Ikonium
- 1194 – Zánik Seldžuckej ríše
- 1202 – Sülejman II. dobýja panstvo Saltukovcom v okolí Erzurumu, následne je však odrazený pri útoku na Gruzínsko (1203)
- 1207 – Rumiti dobýjajú Anatáliu
- 1214 – Dobytie Sinope
- 1221 – Rum dobýja Alániu
- 1224 – Kajkubád I. pripája k ríši časť artukovského panstva
- 1227 – Seldžuci obliehajú krymský Sudak, mesto však neudržali dlho
- 1228 – Mongoli dobýjajú Perziu, Kajkubád dobýja územie Mengujekovcov
- 1230 – Bitka pri Yassıçemene, porážka Chórezmskej ríše
- 1239 – Povstanie bektašíjov Baby Išaka
- 1240 – Dobytie Diyarbakıru
- 1243 – Bitka pri Köse Dağ, Rum sa stáva vazalom hülegovského Ílchanátu
- 1256 – Mongoli porážajú Rumitov v bitke pri Sultanhane
- 1258 – Krajina je rozdelená medzi Mongolov, Mongolská nadvláda
- 1277 – Bej Mehmed vtrhol s podporou Mamelukov do Anatólie a zakladá tam prvé od Seldžukovcov nezávislé panstvo
- 1289 – Rumsko-ílchanátska koalícia poráža Germiyanoglu
- 1307 – Rozpad sultanátu na malé begliky (bejliky)
Panovníci
[upraviť | upraviť zdroj]
Sultanát bol dedičnou monarchiou, kde sa vlády po smrti predchádzajúceho panovníka ujímal niektorý z jeho synov, neuplatňoval sa princíp primogenitúry, ženy boli z dedenia vylúčené. Nástupcov si často vyberal panovník sám už počas svojho života, čo prejavoval udelením správy nad určitou oblasťou danému synovi. Správa ríše vychádzala z perzsko-turkickej tradície a niesla tradičné názvy titulov.[21]
| Panovník | Roky vlády | Poznámka |
|---|---|---|
| Kutalmiš | 1060 – 1064 | Náčelník z vedľajšej vetvy vládnuceho rodu Seldžuckej ríše |
| Sülejman ibn Kutalmiš (aj Süleyman I.) | 1075/1077 – 1086 | Zakladateľ sultanátu, sídlil v Nikai |
| - | 1086 – 1092 | Pod vplyvom Seldžuckej ríše |
| Kilič Arslan I. (aj Kilič Arslán I., Kiličarslan I. alebo Qilidž-Arslán I.[3]) | 1092 – 1107 | Prvý sultán v Ikoniu |
| Malikšáh I. | 1107 – 1116 | |
| Mesud I. (aj Mas‘úd I., Masúd I.) | 1156 – 1192 | |
| Kilič Arslan II. (aj Kilič Arslán II., Kiličarslan II. alebo Qilidž-Arslán II.) | 1156 – 1192 | |
| Kaj Chusrau I. (aj Kajchusrau I., Kaj Chusrav I., Kajhusrav I.) | 1192 – 1196 | (prvýkrát) |
| Sülejman II. (aj Süleyman II.) | 1196 – 1204 | |
| Kilič Arslan III. (aj Kilič Arslán III., Kiličarslan III. alebo Qilidž-Arslán III.) | 1204 – 1205 | |
| Kaj Chusrau I. (aj Kajchusrau I., Kaj Chusrav I., prvým menom Gijásuddín) | 1205 – 1211 | (druhýkrát) |
| Kaj Kávus I. (prvým menom Izz-ad-Dín[3], inak prepisované Izzuddín) | 1211 – 1220 | |
| Kaj Kubád I. (aj Kajkubád I., Kaykobad I., prvým menom Alaeddin, alebo Alá’uddín) | 1220 – 1237 | Vrchol moci[10] |
| Kaj Chusrau II. (aj Kajchusrau II., Kaj Chusrav II., Kajhusrav II.) | 1237 – 1246 | Po jeho smrti sa vláda rozdelila medzi Kajkáva II. a Kiliča IV. |
| Kaj Kávus II. | 1246 – 1260 | |
| Kilič Arslan IV. (aj Kilič Arslán IV.) | 1248 – 1265 | |
| Kaj Kubád II. | 1248 – 1257 | |
| Kaj Chusrau III. (aj Kajchusrau III., Kaj Chusrav III.) | 1265 – 1284 | |
| Mesud II. (aj Masúd II., Mas‘úd II.) | 1284 – 1296 | (prvýkrát) |
| Kaj Kubád II. (aj Kajkubád III.) | 1298 – 1302 | |
| Mesud II. (Masúd II., Mas‘úd II.) | 1303 – 1308 | (druhýkrát) |
Galéria
[upraviť | upraviť zdroj]-
Gök madrasa (Nebeská madrasa) v meste Sivas -
Ince madrasa, moslimská škola v Konyi -
Červená veža v Alanyi, postavená v 13. storočí Kajkubádom I. -
Mešita Alâeddin v Konyi -
Karavanseráj Hanabád v Cardaku -
Zelená mešita v Izniku (Nikaia) -
Rumská pevnosť v Alanyi -
Seldžucká mešita v Ani -
Dirhamy Kaj Chusrava II. -
Dirham Násira al-Dína Mahmúda -
Seldžucký dvojhlavý orol -
Dvojjazyčný nápis (grécko-arabský) sultána Kajkáva I. v Sinope -
Nebeská madrasa, detail portálu
_13_century_-_panoramio.jpg)
_(25530482107).jpg)
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c Konyjský sultanát. In: Malá československá encyklopedie. Vyd. 1. Zväzok III I – L. Praha : Academia, 1986. 912 s. S. 518.
- ↑ a b c ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, et al. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8. S. 248, 285.
- ↑ a b c SITÁR, Adam. Emirát „Múdreho muža“. Panstvo Dánišmenda zo Sebasteie na prelome 11. a 12. storočia vo východnej Anatólii. Byzantinoslovaca (Bratislava: Byzantologický seminár Alexandra Avenaria pri Katedre všeobecných dejín FiF UK v Bratislave), 2017, čís. VI, s. 228 – 257. ISBN 978-80-8127-201-1. Dostupné online [cit. 2019-09-13].
- ↑ HORVÁTH, Pavol; KOPČAN, Vojtech. Turci na Slovensku. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1971. 210 s. (Knižnica všeobecného vzdelania.) S. 14.
- ↑ DOSTÁLOVÁ, Růžena. Byzantská vzdělanost. Vyd. 2. Praha : Vyšehrad, 2003. 416 s. (Kulturní historie.) ISBN 80-7021-409-0. S. 26.
- ↑ a b GURŇÁK, Daniel. Štáty v premenách storočí : dejepisný atlas : európske, svetové a slovenské dejiny na 111 mapách. Bratislava : Mapa Slovakia Plus, 2004. 50 s. ISBN 80-89080-47-2. S. 14.
- ↑ a b Veľký atlas svetových dejín. Preklad Jaroslav Hochel et al. Bratislava : Reader's Digest Výber, 2002. 376 s. ISBN 80-88983-22-3. S. 110.
- ↑ Kronika ľudstva. Bratislava : Fortuna Print, 1992. 1248 s. ISBN 80-7153-038-7. S. 288.
- ↑ MAREK, Miloš. Národnosti Uhorska. Trnava : Filozofická fakulta Trnavskej univerzity, 2011. 460 s. Dostupné online. ISBN 978-80-8082-470-9. S. 193.
- ↑ a b c d Obrazové dejiny sveta. Bratislava : Slovart, 2006. 656 s. ISBN 80-8085-101-8. S. 211, 232.
- ↑ Kronika ľudstva. Bratislava : Fortuna Print, 1992. 1248 s. ISBN 80-7153-038-7. S. 1217.
- ↑ BAĎURA, Bohumil, et al. ABC světových dějin. Praha : Orbis, 1967. 1155 s. (Věda a život.) S. 273.
- ↑ a b CAHEN, Claude. The Formation of Turkey: The Seljukid Sultanate of Rum: Eleventh to Fourteenth Century. [s.l.] : Taylor & Francis, 2001. 320 s. (ďalej len Cahen). ISBN 0582414911. S. 10 – 12. (po anglicky)
- ↑ Dějiny Byzance, str. 248
- ↑ Dějiny Byzance, str. 253
- ↑ Dějiny Byzance, str. 259
- ↑ Sir Oliver Wardlop, The Georgian Kingdom, London, 1921
- ↑ a b History of the Anatolian Seljuks [online]. [Cit. 2019-09-10]. Dostupné online.
- ↑ CHALKOKONDYLES, Laonikos. Poslední zápas Byzance. Preklad Ján Kalivoda a Ružena Dostálová. Praha : Odeon, 1988. (názvy niektorých bejlikov).
- ↑ a b Dejiny, str. 30– – 31
- ↑ KREISER, Klaus Kreiser; NEUMANN, Christop K.. Dějiny Turecka. Praha : NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 2010. 336 s. (ďalej len Dejiny). ISBN 9788074220128. S. 21.
- ↑ TAUER, Felix. Svět islámu. Dějiny a kultura. 2. vyd. Praha : Vyšehrad, 2006. ISBN 80-7021-828-2. S. 386.
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Timeline of the Seljuk Sultanate of Rum na anglickej Wikipédii. V časti chronológia a zoznam panovníkov.
- NORWICH, John Julius. Byzantium: The Apogee (A History of Byzantium 2). 3. vyd. London : The Folio Society Ltd a Cambridge University Press, 1993. (anglický jazyk)
- A.C.S. Peacock and Sara Nur Yildiz, The Seljuks of Anatolia: Court and Society in the Medieval Middle East, (I.B. Tauris, 2015)