Súčasná filozofia
Súčasná filozofia je najnovšia etapa vo vývine filozofického myslenia, ktorá nadviazala na novovekú filozofiu a filozofiu 19. storočia. Ideové a tematické základy tejto etapy boli položené už v druhej polovici 19. storočia, pričom na základe pestrosti filozofických problémov a otázok v 20. storočí sa následne vyprofilovali dva veľké vplyvné okruhy - sú nimi kontinentálna a analytická filozofia. Tieto dva celky vytvárajú pôdu pre hľadanie riešení mnohých aktuálnych filozofických tém až do súčasného 21. storočia. Preto je nutné pri tomto procese situáciu v 20. storočí dobre poznať.
Za súčasných musíme považovať všetkých tých mysliteľov, ktorých ideový profil sa formuje riešením dodnes živých sociálno-historických, eticko-morálnych, metafyzických, logických, epistemologických a kognitívno-vedeckých problémov.
Súčasná filozofia teda stavia svoj základ na filozofii 19. storočia (od jeho druhej tretiny) a na výsledkoch filozofie 20. storočia.
Podľa Arna Anzenbachera: "Keď hovoríme o súčasnej filozofii, máme spravidla na mysli filozofiu 20. storočia. Toto vymedzenie nie je náhodné. Okolo roku 1900 došlo v západnom filozofovaní k určitému obratu. Vznikli nové tendencie a stali sa určujúcimi pre budúcnosť. Pre súčasnú filozofiu sú typické predovšetkým tri veľké skupiny filozofických pozícií. Ide o pozície orientované fenomenologicky: klasická fenomenológia, existencializmus a hermeneutická filozofia, ďalej orientované pozitivisticky a marxisticky."
Fázy súčasnej filozofie
[upraviť | upraviť zdroj]Devätnáste storočie ako východisko pre súčasnú filozofiu
[upraviť | upraviť zdroj]Filozofia 2. tretiny 19. storočia je etapa, zahrňujúca vznik poklasickej novovekej filozofie. Podľa Novosáda je toto obdobie "obdobím (...) ideového chaosu. Rozpadali sa ideové štruktúry klasickej novovekej filozofie a na ich troskách vznikali ideové koncepcie poklasickej buržoáznej filozofie; v tomto období sa zároveň utvára aj marxizmus ako radikálna kritika buržoáznej spoločnosti a jej ideí."
Filozofia 3. tretiny 19. storočia akoby v skratke opakuje všetky spory, ktorými filozofia prešla od 17. storočia. Vyostrujú sa všetky antinómie, ktoré formulovala a ktoré sa pokúšala riešiť klasická novoveká filozofia. Podľa Novosáda "v poslednej tretine 19. storočia sa poklasická buržoázna filozofia stabilizuje, jej myšlienkové pole sa artikuluje sporom medzi rôznymi modifikáciami pozitivizmu, novokantovstva a filozofie života. Bol to práve spor týchto troch hlavných filozofických prúdov, ktorý tvoril základnú štruktúru prvej ideovej formácie poklasickej buržoáznej filozofie."
Prvá fáza súčasnej filozofie
[upraviť | upraviť zdroj]Prvou fázou vlastnej súčasnej filozofie je obdobie prvej polovice 20. storočia. Filozofia 20. storočia je etapa súčasnej filozofie, pre ktorú je príznačná existencia predovšetkým troch veľkých skupín filozofických pozícií. A to pozícií orientovaných fenomenologicky, pozitivisticky a marxisticky.
Hlavnými geografickými lokalitami, na ktorých sa v 20. storočí rozvíjajú filozofické idey, smery a hnutia, sú Európa a USA.
Metodologicky by sa dali vo filozofii 20. storočia vyčleniť nasledovné prúdy: Filozofie postupujúce:
- špekulatívne,
- transcendentalisticky,
- fenomenologicky a/alebo hermeneuticky,
- jazykovoanalyticky a/alebo rekonštrukcionisticky,
- dialekticky.
Druhá fáza súčasnej filozofie
[upraviť | upraviť zdroj]Po medzivojnovej etape vonkajšieho dopĺňania sa týchto metód, dochádza postupne po 2. svetovej vojne k prelínaniu sa (zrastaniu, synkréze) alebo striedaniu sa týchto metód v rámci jednej filozofie alebo filozofickej školy. Charakteristickou črtou filozofie 20. storočia sa stáva jej nesystematickosť.
Podľa Blumenberga bola táto filozofia podnietená objavom faktu, že žijeme vo viac než jednom svete.
Aktuálne hlavné filozofické témy
[upraviť | upraviť zdroj]Obrat k jazyku
[upraviť | upraviť zdroj]
Hlavné články: Filozofia vedy, Filozofia jazyka, Myslenie a jazyk
V 20. storočí nastal obrat pozornosti smerom k jazyku. Hoci bol jazyk tematizovaný vo filozofickom myslení už od čias staroveku, až v súčasnej filozofii myslitelia pochopili, že jazyk zohráva konštitutívnu rolu v procese nášho poznávania a myslenia. Už na prelome 18. a 19. storočia sa vytvorili k tejto téme prvé impulzy, keď Johann Georg Hamann (1730-1788) opísal nevyhnutnosť prejsť od kritiky poznania ku kritike reči. Následne sa prostredníctvom Johanna Herdera (1744-1803) a ďalších iniciátorov začala utvárať komparatívna a historická jazykoveda. Vznik jazykovedy a začiatky filozofie jazyka sú spojené s pôsobením Wilhelma von Humboldta. Už ten argumentoval, že ak je centrom filozofie človek, tak len človek skrze jazyk. Jeho myšlienky dali podnet pre vypracovanie "jazykovej teórie relativity", teda Sapir-Whorfovej hypotézy o prítomnosti ducha národov v národných jazykoch. V 20. storočí Fritz Mauthner vypracúva tézu, v ktorej každá kritická filozofia je kritikou jazyka, nakoľko všetko myslenie je viazané na jazyk. Jeho práce využívajú ironický prístup a ústia do skepsy z relativity všetkého pojmovo mysleného obsahu, vrátane pojmu Boha a pojmov metafyziky.
Skepticizmus z relatívneho jazyka vytvoril podmienky pre vlastný obrat v jazykovede. Ten je najviac spájaný s F. de Saussurom a L. Wittgensteinom. Saussure rozlíšil v jazyku langue (norma pre lexikón a gramatiku) a parole (jedinečné rozprávanie jednotlivca). V langue rozlíšil medzi označeným a označujúcim, pričom odhalil, že ich spojenie je arbitrárne, náhodné, resp. vecou ľudských konvencií. Saussurovo dielo malo neskôr vplyv na štrukturalizmus, sociológiu a antropológiu. Wittgenstein zase koncipoval rôzne diskurzy ako tzv. jazykové hry. Naše logické tvrdenia sú skalnými "pántami", okolo ktorých sa otáčajú všetky jazykové transakcie. Zohrávajú konštitutívnu rolu pri akomkoľvek ľudskom myslení, až sa napokon nedá ani bez nich zdôvodniť pravdivosť samotnej logiky. To má široké dôsledky pre metafyziku a taktiež pre empirické fakty, nakoľko ich gramatika je úplne odlišná od logických tvrdení. Wittgenstein obratom k jazyku podporil skepsu v otázke možnosti metafyzického myslenia. Jeho najväčší prínos, ktorým sa načrtáva dodnes riešená úloha pre filozofov, je zbaviť naše filozofické uvažovanie a poznávanie všetkých zvodov a omylov, ktoré vznikli z hrubého nepochopenia úlohy jazyka v procese nášho myslenia a tvorby filozofických riešení.
Na situáciu vo filozofii jazyka napokon reaguje aj Viedenský krúžok (najmä R. Carnap a M. Schlick). Táto filozofická skupina je charakteristická napr. tým, že sa v zmysle obratu k jazyku usilovala o očistenie filozofie od metafyzického myslenia. Ďalšími predstaviteľmi, ktorí rozvíjali alebo rozvíjajú teóriu jazyka a jej filozofické implikácie sú Noam Chomsky, B. F. Skinner, John Searle, John Austin, W. O. Quine.
Antropologické koncepty
[upraviť | upraviť zdroj]Hlavný článok: Filozofická antropológia
V 20. storočí sa prezentujú nové, moderné spôsoby filozofického myslenia, ktoré prenikajú viacero filozofických odborov v snahe o uchopenie reálnej a plnej existencie človeka, jeho podstaty a miesta v kozme. Zakladateľom modernej filozofickej antropológie sa stal Max Scheler, ktorý započal antropologizáciu súčasnej filozofie. Tento trend sa však už rozvíjal v období 16. až 18. storočia, pričom bol priamym výsledkom emancipácie problému človeka spod rámca teologickej a metafyzickej tradície v Európe. Moderné antropologické koncepty sú založené na predpoklade tzv. antropologickej konštanty, teda akejsi univerzálnej vlastnosti človeka, pričom filozofické bádanie sa orientuje následne na objasnenie tejto konštanty. Medzi najvplyvnejšie projekty antropologickej konštanty sa zaraďuje "otvorenosť k svetu" Maxa Schelera a tiež jeho postulát ducha v súvislosti s ľudskou osobou, ďalej "excentricita" Helmutha Plessnera (schopnosť človeka spredmetniť seba samého) a "nedostatok" Arnolda Gehlena (človek ako nedokonalý živý tvor, potrebujúci k prežitiu kultúru a civilizáciu). Na začiatku 70. rokov 20. storočia sa tieto totalizujúce koncepty začínajú prispôsobovať dlhodobému vplyvu antropologického redukcionizmu. Podstata človeka sa tak potom riešila vo vzťahu k jeho dejinnosti a skúsenosti so svetom. Najnovšie filozofické myslenie skúma "conditio humana", teda ľudskú podmienenosť, ktorá istým spôsobom, hoci nedokonalo, napomáha k vymedzeniu ľudskej bytosti. Rozvoj filozofickej antropológie má naďalej relevantný význam so vzrastajúcimi poznatkami v oblasti biológie človeka, medicíny, technológií a kognitívnych vied.
Sociálna a politická filozofia
[upraviť | upraviť zdroj]Hlavné články: Sociálna filozofia, Politická filozofia
Sociálna filozofia je typickým fenoménom postmodernej doby. Čerpá z poznatkov sociológie, politológie, ekonómie a histórie, pričom hľadá filozofické implikácie v súvislosti so spoločnosťou, sociálnou etikou, sociálnym priestorom, sociálnym štátom, sociálnymi vrstvami a statusmi, i v súvislosti s verejnosťou a tzv. verejným záujmom. Sociálna a politická filozofia sú úzko previazané, pričom ich rozlíšenie sa realizuje viac-menej v závislosti od základnej orientácie sociálno-politického filozofa. Medzi tieto orientácie na základe výsledkov filozofie 19. storočia zaraďujeme nasledovné tri:
- 1. liberálna orientácia (nadväzuje na výsledky Francúzskej revolúcie a nemeckého osvietenstva; Francis Fukuyama, F. Hayek, John Rawls)
Táto orientácia nadobudla široký význam najmä v 80. a 90. rokoch 20. storočia. Vychádza z pojmu sociálnej spravodlivosti, ktorý napr. F. Hayek chápe ako rovnosť sociálnych šancí a príležitostí pri uplatňovaní občianskej slobody.
- 2. konzervatívna orientácia (nadväzuje na Tomáša Akvinského a Thomasa Hobbesa)
V Hobbesovej koncepcii je štát garantom bezpečnosti a odstránenia prirodzeného stavu, v ktorom sa bez štátu realizuje boj všetkých proti všetkým. Hobbes podporil rolu monarchu a úlohu prirodzeného zákona pri formovaní spoločnosti. Štát vzniká z nutnosti a je morálne neutrálny.
- 3. socialistická orientácia (opiera sa hlavne o marxizmus)
Prvotné, predmarxistické východisko nachádza socialistická orientácia v diele Jean-Jacques Rousseaua. Spoločenská zmluva v jeho koncepcii prináša jednotlivcovi výhody a hodnoty. Štát je hodnotovo dobrý a mal by smerovať k ideálnemu stavu suverénnej moci a všestranného vplyvu pre zabezpečenie všeobecného dobra pre zmluvných partnerov, teda občanov. Jeho existencia vyplýva práve z ich racionality a suverenity ako niečo nutné, ale zároveň dobré.
Ďalšími vplyvnými koncepciami súčasnej sociálnej a politickej filozofie sú:
- Komunitarizmus (napr. Alasdair MacIntyre)
Liberálna filozofia považuje autonómiu hodnôt jednotlivca vo vzťahu k spoločnosti za rozhodujúcu. Naproti tomu komunitarizmus chápe spoločnosť ako isté communio, ktoré zohráva konštitutívnu rolu vo vzťahu k hodnotám jednotlivca. Deje sa tak prostredníctvom vplyvu spoločnosti v podobe jej inštitúcií, morálnych noriem či aktuálnej sociálnej dejinnej situácie. Komunitarizmus odmieta atomizáciu spoločnosti a vidí ju skôr ako organický celok s dominantným postavením. Novodobú diskusiu medzi liberalizmom a komunitarizmom započal v 70. rokoch 20. storočia filozof John Rawls.
- Feministická sociálna filozofia
Feministická filozofia argumentuje podobne ako komunitarizmus. Za model vzťahu communio k občanovi považuje vzťah matky a dieťaťa. Základ spoločnosti je tak v rodine, ktorá poskytuje podmienky pre výchovu a ochranu jednotlivca. Podobne spoločnosť má zodpovednosť za ochranu a za sociálne spravodlivý rozvoj voči občanovi.
Jej zakladateľ Max Horkheimer postavil sociálnu filozofiu na kritike post-industriálnej spoločnosti. V nej sa konfrontujú morálne hľadiská so záujmami súčasných spoločenských činiteľov. Voči technokracii a výchovnému techné (umeniu) stavia edukáciu ako formovanie a vedenie k morálnemu úsudku. Horkheimer bol takto oponentom politického pragmatizmu. Naňho nadviazal Jürgen Habermas s analýzou štrukturálnej premeny verejnosti. Verejnosť chápe ako dynamickú entitu, ktorá aktívne formuje sociálny systém a usporiadanie. Len takto môže fungovať sociálny a právny štát. Zákony sú garantované nie metafyzicky z prirodzeného práva, ale len na základe spoločenskej a medziľudskej komunikácie, z ktorej plynie konanie v prospech spoločných záujmov a všeobecného dobra (tzv. teória komunikatívneho konania). Inými, nemenej významnými sociálnymi filozofmi v rámci ideového vplyvu Frankfurtskej školy sú Niklas Luhmann a Theodor W. Adorno.
Problém myseľ-telo a kognitívne vedy
[upraviť | upraviť zdroj]Hlavné články: Filozofia mysle, Kognitívne vedy
Bioetické otázky
[upraviť | upraviť zdroj]Hlavný článok: Bioetika
Etika médií
[upraviť | upraviť zdroj]Súčasný rozmach prostriedkov masmediálnej komunikácie so širokým vplyvom na lokálne, národné i nadnárodné publikum si postupne vyžiadalo profilovanie novej aplikovanej etickej disciplíny. Pôsobenie masmédií a internetu totiž počíta s technológiami, ktoré z diváka a verejnosti vytvára pasívneho recipienta manipulovateľných a potenciálne skreslených informácií. Digitálne technológie túto prax umožňujú par excellence, čo vyvoláva sporné etické dilemy. Situácia vo filozofii 20. a 21. storočia takto predkladá ciele vypracovať zrozumiteľné etické normy a princípy, ktoré by prax žurnalistov a masovo-komunikačných prostriedkov viedli k pôsobeniu pre dobro recipienta. Za všeobecné dobro recipientov sa považuje kritérium pravdivosti, nezávislosti a všestranný rozvoj ľudskej osoby, tiež vyváženosť predkladaných názorov a objektivita, pokiaľ v otázke pravdivosti informácie nie je zhoda. Prvotná eticko-filozofická diskusia v oblasti etiky masmédií bola iniciovaná v počiatkoch 70. rokov 20. storočia, keď sa niektoré mediálne koncerny západných krajín Európy a USA usilovali vytvoriť jednotné pravidlá pre šírenie informácií a pre mediálnu komunikáciu. Hoci toto rané úsilie nebolo úspešné, nakoľko koncerny z USA a Veľkej Británie z diskusie odišli v 80. rokoch, etické expertné tímy pokračovali v diskusiách a publikovaní na pôde OSN. V tejto súvislosti bol vydaný dôležitý etický kódex na Svetovom summite o informačnej spoločnosti v Ženeve v r. 2003. Ten zahrnuje etické princípy a normy pre masmediálnu komunikáciu, pričom jeho prijatie podporilo 175 členov OSN. Udalosti podnietili diskusiu ohľadom eticko-filozofických reflexií nad témami, ako sú mediálna manipulácia, mediálne technológie, komunikácia informácií z ekonomiky a politiky.
Etika médií je založená na potrebe chrániť recipienta pred aktívnym nežiaducim vplyvom masovo-komunikačných prostriedkov. Naširoko pojednáva o etických problémoch spojených so vzrastom násilia, reklamy a sexuálneho obsahu v médiách, taktiež politického zneužívania dezinformácií, manipulátorstva, digitálnych podprahových správ a využívania mediálnych etikiet. Eticky analyzuje a hodnotí aj pozitívny prínos mediálnych technológií najmä v oblasti kultúry a vzdelávania. Hľadá univerzálne etické hodnoty, ktorými by sa mohla zarámcovať masmediálna produkcia.
Postmodernizmus
[upraviť | upraviť zdroj]Hlavný článok: Postmodernizmus
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]- FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
Zdroje článku
[upraviť | upraviť zdroj]- Störig, Hans Joachim (2000) [1950] (cs), Malé dějiny filosofie (7 vyd.), Kostelní Výdří: Karmelitánské nakladatelství, ISBN 8071925004
- Kol. autorov (2002) (cs), Filosofický slovník (2 vyd.), Olomouc: Nakladatelství Olomouc, ISBN 80-7182-064-4
- https://ethics.journalism.wisc.edu/resources/global-media-ethics/
- Daniel Toth - Sociální filosofie 20. století Archivované 2009-02-16 na Wayback Machine