Società Sportiva Lazio

Lazio
Celý názov	Società Sportiva Lazio S.p.A.
Prezývka	Biancocelesti (Bielo-belasí) Biancazzurri (Bielo-modrí) Aquile (Orly) Aquilotti (Orlíčatá)
Založený	9. januára 1900 ako Società Podistica Lazio
Štadión	Stadio Olimpico, Rím, Taliansko
Kapacita	70 634
Predseda	Claudio Lotito
Tréner	Simone Inzaghi
Liga	Serie A
2023/24	7. miesto
Domáce farby Hosťovské farby
Tretie farby
Futbalový portál

Società Sportiva Lazio, skrátene S.S. Lazio, známy aj ako Lazio, je taliansky športový klub so sídlom v Ríme. Založený v roku 1900 v rímskej mestskej časti Prati. Športový oddiel zahŕňa 37 športových odvetví, najznámejší je klub pre svoj futbalový tím. Dresy klubu majú belasú farbu. Klub vyhral dvakrát Seriu A a to v sezónach 1973/74 a 1999/00. Šesťkrát vyhral Taliansky pohár (Coppa Italia) a v roku 1999 triumfoval aj na európskej úrovni, vyhral Pohár víťazov pohárov a Európsky superpohár. Svoje domáce zápasy hrá na štadióne Stadio Olimpico, o ktorý sa delí s mestským rivalom AS Rím.

História

Pamätná tabuľa pripomínajúca založenie klubu.

Klub bol založený v 9. januára 1900 v rímskej štvrti Prati pod menom Società Podistica Lazio. Lazio je tak najstarším rímskym futbalovým klubom. Do roku 1910 hralo Lazio na amatérskej úrovni. V sezóne 1912/13 sa klub zapojil do najvyššej súťaže. Podarilo sa mu vyhrať skupinu regiónu Lazio, následne vyhralo vyraďovaciu časť v rámci južného Talianska a prebojovalo sa až do národného finále, kde jednoznačne prehralo s klubom Pro Vercelli. To isté sa opakovalo aj v nasledujúcej sezóne, keď Lazio prehralo v národnom finálne opäť jednoznačne, tento raz s tímom Casale. Aj sezóna 1914/15 sa vyvíjala rovnako, keď sa postupne Lazio dostávalo cez jednotlivé kolá domácej súťaže, no jeho snaha bola ukončená prerušením súťaže z dôvodu prebiehajúcej prvej svetovej vojny. Po vojne sa už klubu nedarilo tak ako pred tým. Do národného finálne sa dokázal klub opäť prebojovať až v sezóne 1922/23, kedy podľahol tímu Genoa. Až do reorganizácie najvyššej talianskej futbalovej súťaže na začiatku 30tych rokov sa však už Laziu veľmi nedarilo.

Reorganizácia súťaže

Silvio Piola

V roku 1922 sa stal Benito Mussolini predsedom vlády Talianska. V priebehu niekoľkých rokov došlo nútene na nátlak vládnych predstaviteľov k postupnému spájaniu rímskych futbalových klubov do jedného, z ktorého v roku 1927 vznikol AS Rím. Iba Lazio odolalo tlaku a do nového klubu nevstúpilo. V sezóne 1929/30 došlo k veľkej reorganizácií talianskeho futbalu, keď najvyššia súťaž bola premenovaná na Serie A a nebola už rozdelená na viacero súťaží. Lazio sa umiestnilo na 15. mieste z 18. V roku 1931 angažovalo Lazio Brazílčana menom Amílcar Barbuy, ktorý sa stal zároveň prvým brazílskym futbalistom v Serie A. Tento zároveň Lazio trénoval, no ani dve sezóny pod jeho vedením sa Laziu príliš nedarilo. V roku 1934 sa ku klubu pripojil legendárny Silvio Piola, ktorý je až do súčasnosti najlepší strelec klubu. Až v sezóne 1936/37 sa Laziu konečne podarilo uhrať lepší výsledok, keď v konečnej tabuľke obsadilo druhé miesto. Následne v roku 1937 hralo Lazio prvýkrát európsku súťaž, keď si zahralo Stredoeurópsky pohár, kde sa dostalo až od finále, v ktorom prehralo s maďarským klubom Ferencváros Budapešť. Okrem tohto ročníka sa však Lazio v priebehu celých 30. a 40. rokov 20. storočia rokov umiestňovalo prevažne v strede ligovej tabuľky. Naopak najväčší rival Lazia AS Rím dokázal v sezóne 1941/42 vyhrať svoj prvý ligový titul.

Povojnové roky

V roku 1950 si zahralo Lazio druhýkrát európsky pohár, keď sa zúčastnilo Latinského pohára, v tej dobe najprestížnejšieho európskeho pohára. V roku 1951 si Lazio opätovne zahralo Stredoeurópsky pohár. V tomto období obsadilo Lazio v tabuľke trikrát po sebe štvrté miesto. V sezónach 1955/56 a 1956/57 obsadilo Lazio v Serie A tretie miesto. Prvý veľký domáci úspech sa dostavil v roku 1958, keď Lazio vyhralo prvýkrát národný pohár. V sezóne 1960/61 však skončilo Lazio z dôvodu finančných problémov posledné a zostúpilo do Serie B. Druhú ligu hralo Lazio dva ročníky, keď sa mu v druhej sezóne podarilo postúpiť z tretieho miesta späť do najvyššej súťaže. Tu však klub vydržal iba do roku 1967, kedy opäť nasledoval zostup do druhej ligy. V Serie B bolo Lazio zas dva ročníky, keď v roku 1969 postúpilo z prvého miesta. Hneď v prvej sezóne po návrate do najvyššej súťaže sa Lazio kvalifikovalo do ďalšieho ročníka Pohára Veľtržných miest, predchodcu Pohára UEFA. Tu sa Laziu veľmi nedarilo, keď vypadlo už v prvom kole s anglickým klubom Arsenal.

Cesta za titulom

Majstrovský tím Lazia z roku 1974

Začiatok 70tych rokov bol pre klub neúspešný, keď v roku 1971 opätovne zostúpil do druhej ligy. Tu však tento raz bol iba jednu sezónu, po ktorej sa hneď vrátil späť do Serie A. V sezóne 1972/73 skončilo Lazio na treťom mieste. V nasledujúcom ročníku tak mohlo hrať Pohár UEFA, kde vypadlo v druhom kole s anglickým tímom Ipswich Town. Tento zápas však poznačili výtržnosti fanúšikov, ktoré mali neskôr pre Lazio nepríjemné následky. V sezóne 1973/74 získalo Lazio svoj prvý majstrovský titul, hráč klubu Giorgio Chinaglia sa zároveň s 24 gólmi stal najlepším strelcom súťaže. Lazio tak malo právo hrať v nasledujúcom ročníku Pohára majstrov európskych krajín. Z dôvodu výtržností fanúšikov z predchádzajúceho ročníka Pohára UEFA však Lazio nebolo do Pohára majstrov európskych krajín pripustené a Taliansko tak nemalo v tejto súťaži v nasledujúcom ročníku žiadneho zástupcu. Až do konca 80tych rokov skončilo Lazio ešte niekoľkokrát na mieste zaručujúcom účasť v Pohári UEFA. Sezóna 1979/80 bola poznačená škandálom, ktorý súvisel s ovplyvňovaním zápasov. Jedným z dotknutých klubov bolo aj Lazio, ktoré bolo automaticky preradené na posledné miesto tabuľky a zo Serie A tak vypadlo. Nasledujúce tri sezóny strávilo Lazio v druhej najvyššej súťaži. V Serie A vydržalo Lazio iba dve sezóny, keď v roku 1985 opäť zostúpilo. V roku 1987 dokonca hrozil Laziu reálne zostup aj zo Serie B, keď sa zachránilo až v barážových stretnutiach. Toto obdobie je považované za najhoršie v dejinách klubu. Do najvyššej súťaže sa vrátilo až v sezóne 1988/89.

Príchod Cragnottiho a druhý titul

V roku 1992 do Lazia vstúpil nový vlastník Sergio Cragnotti, šéf potravinárskej spoločnosti Cirio. S príchodom nového majiteľa prišli aj peniaze, ktoré pred tým Lazio nemalo, čím začali nebývalé nákupy. Do klubu prišli v nasledujúcich rokoch Giuseppe Signori, Paul Gascoigne, Aron Winter, Diego Fuser, Giuseppe Favalli, Pierluigi Casiraghi, Roberto Di Matteo, Paolo Negro, Luca Marchegiani, Alen Bokšić, Marco Di Vaio, José Chamot, Carlo Cudicini, Pavel Nedvěd, Giuseppe Pancaro, Vladimir Jugović, Matías Almeyda a Roberto Mancini. V roku 1993 sa do hlavného tímu presadil aj odchovanec klubu Alessandro Nesta. Po príchode posíl sa Lazio postupne umiestnilo na piatom, štvrtom, druhom, treťom, štvrtom a siedmom mieste. V sezóne 1994/95 sa Lazio prebojovalo do štvrťfinále Pohára UEFA. V roku 1997 sa trénerom Lazia stal Švéd Sven-Göran Eriksson. V sezóne 1997/98 sa dostalo dokonca do finále Pohára UEFA, kde prehralo s Interom Miláno. V roku 1998 však Lazio vyhralo Coppa Italia. Veľký úspech sa dostavil v sezóne 1998/99. Do klubu prišli Siniša Mihajlović, Dejan Stanković, Sérgio Conceição, Iván de la Peña, Fernando Couto a Christian Vieri. V lige skončilo Lazio na druhom mieste a vyhralo taliansky superpohár. Najväčší úspech však zaznamenalo v Pohári víťazov pohárov, ktorý dokázalo vyhrať. Pred sezónou 1999/00 prišli do klubu Roberto Sensini, Marcelo Salas, Diego Simeone, Juan Sebastián Verón a Fabrizio Ravanelli. Nové posily splnili presne to, čo od nich majiteľ klubu očakával a pomohli získať Laziu jeho druhý majstrovský titul v histórií. V Lige majstrov skončil klub vo štvrťfinále, no zaznamenal triumf v Superpohári UEFA. V roku 2000 sa Lazio zároveň stalo prvým talianskym futbalovým klubom, ktorý začal obchodovať svoje akcie na burze. V ďalšej sezóne skončilo Lazio tretie v tabuľke, no vyhralo taliansky superpohár. Ligu však vyhral mestský rival AS Rím. Do klubu prišli Hernán Crespo, Claudio López, Karel Poborský, Dino Baggio a Angelo Peruzzi. Hernán Crespo sa stal najlepším strelcom ligy s 26 gólmi. Pred ďalšou sezónou do klubu prestúpili Darko Kovačević, Fabio Liverani, Stefano Fiore, Jaap Stam, no predovšetkým Gaizka Mendieta, ktorý sa stal v danej dobe jedným z najdrahších hráčov. Napriek nákladným posilám skončilo Lazio v lige šieste.

Finančné problémy a zostup z pozícií

Claudio Lotito

V roku 2002 sa majiteľ klubu Sergio Cragnotti a jeho spoločnosť dostali do veľkých finančných problémov. Následkom toho musel Cragnotti v roku 2002 odísť z čela klubu a až do roku 2004 ho nahradil správca, ktorý dohliadal na reštrukturalizáciu klubu. Nasledoval nútený odchod väčšiny najväčších hviezd. Napriek zlej finančnej situácií prišli do klubu Juan Pablo Sorín či Massimo Oddo a Laziu sa pod vedením svojho bývalého hráča Roberta Manciniho podarilo v lige skončiť na štvrtom mieste. Pred sezónou 2003/04 prišiel do klubu okrem iných aj Demetrio Albertini. V lige skončilo Lazio šieste, no dokázalo v zložitej situácií vyhrať Coppa Italia. V roku 2004 sa novým majiteľom klubu stal Claudio Lotito, ktorý de-facto zachránil klub pre úplným krachom. V nasledujúcom ročníku skončilo Lazio na desiatom mieste. Sezóna 2005/06 bola poznačená veľkým korupčným škandálom, ktorý postihol aj Lazio. To pôvodne skončilo v tabuľke na šiestom mieste. Po prepuknutí škandálu sa zistilo, že je doň zapojené aj Lazio. Pôvodný trest pre Lazio hovoril o zostupe klubu do Serie B, odpočítaní 7. bodov a zákaze štartu v Pohári UEFA. Zákaz sa týkal tiež prezidenta Lazia Claudia Lotita. Po odvolaní sa trest pre Lazio zmenil na odpočítanie 11 bodov, no klub mohol zostať v Sérii A. Súdny verdikt nakoniec zmenil trest pre Lazio len na odpočítanie 3. bodov. Konečné umiestnenie Lazia v tabuľke sa tak zmenilo až na 16 miesto. Klub sa rýchlo spamätal a v nasledujúcej sezóne obsadil v lige tretie miesto. V roku 2009 vyhralo Lazio opäť národný pohár, v nasledujúcom roku vyhralo taliansky superpohár. V lige sa však klubu veľmi nedarilo, keď končil v spodnej časti tabuľky.

Posledné roky a postupný vzostup

V roku 2010 sa novým trénerom Lazia stal Edoardo Reja a jeho príchod znamenal návrat na stratené pozície. Piate a štvrté miesto v Sérii A sú toho najlepším dôkazom. V roku 2011 sa k tímu pripojil nemecký majster sveta Miroslav Klose. Aj napriek tomu nemal tréner Reja najlepšie vzťahy ani s fanúšikmi, ani prezidentom Lazia Lotitom a po sezóne 2011/12, v ktorej Lazio zaostalo za tretím miestom zaručujúcim účasť v Lige Majstrov iba o dva body, rezignoval. V máji 2012 bol pre podozrenie z ovplyvňovania zápasov v súvislosti so stávkarskou aférou zadržaný kapitán Lazia Stefano Mauri. Novým trénerom klubu sa stal bosniansky Chorvát Vladimir Petković. Pod vedením nového trénera však skončilo Lazio v ďalšej sezóne iba na siedmom mieste a po neuspokojivých výsledkoch v sezóne 2013/14 vystriedal už v januári 2014 trénera Petkovica opäť Edoardo Reja. V sezóne 2014/15 sa stal trénerom Lazia Stefano Pioli. Pod jeho vedením obsadilo Lazio v tabuľke tretie miesto zaručujúce možnosť hrať o Ligu majstrov. V sezóne 2015/16 sa Laziu opäť nedarilo, v Lige majstrov vypadlo už vo štvrtom predkole, kedy bolo vyradené nemeckým Leverkusenom a tak sa novým trénerom stal dočasne Simone Inzaghi. V sezóne 2016/17 mal Lazio trénovať Argentínčan Marcelo Bielsa, no tento krátko pred začiatkom sezóny nečakane ukončil zmluvu a tak sa stal trénerom opäť Simone Inzaghi. Pod jeho vedením skončilo Lazio v sezóne 2016/17 na piatom mieste a kvalifikovalo sa tak do Európskej ligy UEFA. Rovnaké miesto obsadilo aj v nasledujúcej sezóne, keď malo horšie vzájomné zápasy so štvrtým Interom Miláno.

Farby a znak klubu

Symbol klubu a klubové farby

Farbami klubu sú od začiatku biela a belasá. Tieto boli inšpirované jednak štátnym znakom Grécka, ktorý má obdobné farby a tiež skutočnosťou, že športová tradícia Európy je spojená s antickými olympijskými hrami. Pôvodné dresy Lazia boli rozdelené na štyri štvorce, rovnomerne rozdelené na biele a belasé. Rozdelenie do štvorcov už síce v súčasnosti nie je, no farby si klub na svojich dresoch zachoval. Práve z klubových farieb vychádza najpoužívanejšia klubová prezývka „biancocelesti“, teda bielo-belasí.

Tradičným symbolom klubu je orol, ktorý bol ako znak klubu vybraný už pri jeho založení jedným zo zakladateľov klubu. Orol je spätý s gréckym antickým bohom Zeusom. So znakom klubu sa spájajú jeho ďalšie známe prezývky a to „le Aquile“, čiže orly a „Aquilotti“, teda orlíčatá. V súčasnosti Lazio používa znak, v ktorom je na vrchu zlatý orol nad bielym štítom, v ktorom je uvedený názov klubu a menší znak v klubových bielo-belasých farbách. Lazio má tiež klubovú hymnu „Vola Lazio vola“ z roku 1983 od talianskeho pesničkára Toni Malco.

Štadión

Stadio Olimpico počas zápasu Lazia.

Až do roku 1931 hrávalo Lazio svoje domáce zápasy na Stadio della Rondinella s kapacitou 15 000 divákov. V roku 1931 sa klub presunul na Stadio Nazionale s kapacitou 47 300. Tento štadión bol uzavretý v roku 1953 a Lazio spolu s mestským rivalom AS Rím sa presunuli na vtedy zrenovované Stadio Olimpico s kapacitou až 100 000 divákov. V tej dobe sa štadión nenazýval svojim súčasným menom, ale Stadio dei Centomila. Tento bol postavený už v roku 1928 a jeho pôvodný názov bol Stadio dei Cipressi. Svoje súčasné meno dostal až v roku 1960, kedy prešiel rozsiahlou rekonštrukciou pri príležitosti konania olympijskych hier, vtedy bola kapacita štadióna zredukovaná na 65 000 miest. Ďalšou renováciou prešiel štadión pred konaním Majstrovstiev sveta vo futbale 1990, kedy sa kapacita zvýšila na 82 911 divákov. V čase tejto renovácie museli hrať rímske kluby na náhradnom Stadio Flaminio s pôvodnou kapacitou 40 000 miest. V súčasnosti je kapacita Stadio Olimpico 70 634 miest, pričom je to hlavný štadión v Ríme, ktorý je využívaný nielen na športové akcie. Domáce zápasy tu hráva aj talianska futbalová reprezentácia a oba hlavné rímske kluby.

Rivalita a fanúšikovia

Sektor fanúšikov Lazia

Lazio má jednu z najväčších fanúšikovských základní v Taliansku. Tradične má klub najväčšiu podporu v severných častiach Ríma. Počiatky organizovaného fandenia klubu siahajú do 60tych rokov, kedy existovalo viacero samostatných fanúšikovských skupín ako Tuparamos, Eagles, Ultras, Vigilantes, NAB, CAST a Marines. Až do začiatku 70tych rokov nedošlo k spojeniu týchto skupín, potom sa sformovala prvá veľká ultras skupina menom Commandos Monteverde Lazio, tiež známa ako C.M.L. 74. V roku 1976 sa sformovala druhá väčšia skupina s názvom Gruppi Associati Bianco Azzurri, ktorá sa o rok neskôr premenovala na anglické Eagles Supporters. Od tej doby sa skupiny ultras fanúšikov Lazia stretávajú počas zápasov na severnej tribúne štadióna nazývanej „Curva Nord“. Štýl Curva Nord bol v priebehu 80tych rokov nasledovaný a kopírovaný podobnými fanúšikovskými skupinami po celom Taliansku. V 80tych rokoch, keď sa klubu vôbec nedarilo a musel bojovať dokonca o udržanie sa v druhej lige, chodilo na vonkajšie zápasy Lazia až 20 000 jeho skalných fanúšikov. Do Neapola na barážové stretnutia na neutrálnej pôde o záchranu v druhej najvyššej súťaži ich cestovalo dokonca až 35 000. Na niektoré domáce zápasy Serie B prišlo Lazio dokonca podporiť až 80 000 tisíc ľudí, čo je na Lazio nezvykle veľké číslo. V roku 1987 vznikla najznámejšia a do súčasnosti najväčšia ultras skupina fanúšikov Lazia menom Irriducibili. Táto skupina postupne buď pohltila, alebo vytlačila ostatné skupiny zo severnej tribúny. V čase, keď bol prezidentom klubu Sergio Cragnotti a Lazio hrávalo pravidelne európske pohárové súťaže, vytvorili si fanúšikovia Lazia priateľské vzťahy s fanúšikmi klubov Inter Miláno, Helas Verona, Real Madrid, Chelsea a Paris Saint-Germain. Počas sezóny 2002/03 rozhodlo vedenie Lazia, že na počesť pätnásteho výročia založenia skupiny Irriducibili vyradí z kádra číslo 12, ktoré bude permanentne priradené ku Curva Nord. V priebehu nasledujúcich rokov došlo k deleniu skupiny, pričom časť fanúšikov prešla počas domácich zápasov na opačnú tribúnu Curva Sud, kde sa počas svojich zápasov nachádzajú fanúšikovia mestského rivala AS Rím.

Hlavným a tradičným rivalom Lazia je druhý rímsky klub AS Rím. Kluby spolu hrávajú slávne mestské derby, ktoré sa nazýva Derby della Capitale a patrí medzi najznámejšie zápasy podobného druhu na svete. Ďalším významným rivalom je klub SSC Neapol. Od 70tych rokov vládne rivalita tiež s klubom Delfino Pescara. V súčasnosti sú ultras fanúšikovia Lazia známi svojim príklonom ku krajnej pravici. Z tohto dôvodu majú zlé vzťahy s fanúšikmi klubov Livorno a Atalanta, keďže títo naopak inklinujú ku krajnej ľavici. K rivalom sa tiež radia kluby Fiorentina, Juventus a Miláno.

Štatistiky

Giorgio Chinaglia, najlepší strelec Serie A v prvej majstrovskej sezóne Lazia.

Giuseppe Favalli odohral za Lazio najviac zápasov. Od roku 1992 do roku 2004 stihol za klub absolvovať 401 zápasov. Medzi brankármi drží rekord v počte odohratých stretnutí za Lazio Luca Marchegiani, ktorý odohral 339 stretnutí za tím. Najviac zápasov v Serie A za Lazio odohral Aldo Puccinelli a to 339.

Najviac gólov za klub strelil legendárny Silvio Piola so 149 zásahmi. Zároveň je historicky najlepším strelcom najvyššej talianskej súťaže, keď počas svojej kariéry strelil spolu 274 gólov za rôzne kluby. Najviac gólov v európskych pohárových súťažiach strelil Simone Inzaghi a to 20.

Meno Počet zápasov 1 Giuseppe Favalli 401 2 Giuseppe Wilson 394 3 Paolo Negro 376 4 Aldo Puccinelli 342 5 Luca Marchegiani 339 6 Vincenzo D'Amico 338 7 Cristian Ledesma 318 8 Stefano Mauri 303 9 Tommaso Rocchi 293 10 Idilio Cei 287

Meno Počet gólov 1 Silvio Piola 149 2 Giuseppe Signori 127 3 Giorgio Chinaglia 122 4 Bruno Giordano 108 5 Tommaso Rocchi 105 6 Aldo Puccinelli 78 7 Renzo Garlaschelli 64 8 Goran Pandev 64 9 Miroslav Klose 64 10 Pierluigi Casiraghi 56

Úspechy

Zostava Lazia (žlté dresy) vo finále Pohára víťazov pohárov v roku 1999

Národné

• Serie A: 2

1973/74, 1999/00

• Coppa Italia: 6

1958, 1997/98, 1999/00, 2003/04, 2008/09, 2012/13

• Supercoppa Italiana: 3

1998, 2000, 2009

Medzinárodné

• Pohár víťazov pohárov UEFA: 1

1998/99

• Superpohár UEFA: 1

1999

• Coppa delle Alpi: 1

1971

Lazio ako akciová spoločnosť

Už v roku 1998, za prezidentovania Sergia Cragnottiho, sa Lazio stalo akcionou spoločnosťou ako vôbec prvý taliansky futbalový klub. Väčšinový podiel v klube (66.692%) má prezident Lazia Claudio Lotito, zvyšok akcií je rozdelený medzi ostatných akcionárov. Lazio patrí medzi tri kluby v krajine, z akciami ktorých sa obchoduje na burze a medzi niekoľko málo veľkých európskych klubov, ktoré vykazujú už niekoľko rokov stabilne plusové čísla.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Società Sportiva Lazio

Externé odkazy

• oficiálna stránka SS Lazio

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku S.S. Lazio na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).