Preskočiť na obsah

Východoslovenské roľnícke povstanie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Sedliacke povstanie)
Pamätník povstania

Východoslovenské roľnícke povstanie (iné názvy: cholerové povstanie[1], sedliacke povstanie[1]) bolo najväčšie protifeudálne povstanie poddaného ľudu na Slovensku.[2] Odohralo sa v júli a auguste 1831 v Zemplínskej, Abovskej, Šarišskej a Spišskej župe. Do povstania sa zapojilo mnoho roľníckych usadlostí. Spolu to bolo viac ako 150 obcí. Povstania sa aktívne zúčastnilo vyše 40 000 povstalcov.[2]

Príčiny vypuknutia

[upraviť | upraviť zdroj]
Pamätná tabuľa Východoslovenského roľníckeho povstania vo Vranove nad Topľou bola odhalená 2021.

V roku 1830 bola veľká neúroda, ktorá prehĺbila zlé sociálne podmienky poddaných. Na ich náladu vplývali i revolučné udalosti v Poľsku (tzv. Novembrové povstanie), revolučná vlna šíriaca sa v Európe v roku 1830 - tzv. júnová revolúcia vo Francúzsku, revolúcia v Belgicku.

Bezprostredným impulzom povstania boli preventívne opatrenia proti cholerovej epidémii, ktoré mali podobu dezinfekcie studní a potokov chlórovým vápnom a tiež vnucovania bizmutového prášku chorým, po ktorom však umrelo niekoľko detí. Negramotný ľud si tieto opatrenia vysvetlil ako úmysel pánov otráviť poddaných a zmocniť sa ich majetku.[2]

Vo viacerých uhorských mestách vznikali nepokoje proti obmedzovaniu pohybu a dezinfekcii počas 2. polovice júla 1831. Najvehementnejšie sa búrili študenti a mestská chudoba v Pešti, ktorým opatrenia úradov znemožnili odísť domov na prázdniny (vojsko zastrelilo 16 vzbúrencov) a remeselníci v Miškovci. K vzbure došlo 19. júla 1831 aj v Košiciach, kde dav, predovšetkým ženy, prepadol mestského chirurga F. Lehotského, ktorý aktívne nútil deti užívať lieky.[3]

Historička a etnologička Zuzana Panczová vo svojej knihe[4] uvádza práve toto povstanie ako historický príklad existencie konšpiračných teórii na našom území. Po tom, čo štát zaviedol prísne kontroly a obmedzil pohyb ľudí (zrušili sa trhy a jarmoky) čo vyvolalo nevôľu, ľudia si ich začali vysvetľovať ako pokus vlády zamedziť šíreniu revolučných myšlienok. Obzvlášť ťažko ľudia niesli zákaz náboženských obradov. Týkal sa nielen obradov pri pochovávaní obetí cholery (tým nebolo poskytované ani posledné pomazanie), ale aj bohoslužieb a vysluhovania sviatostí. Odpor proti úradným opatreniam využili aj agitátori (povstania). Šírili sa názory, že "nákazlivosť cholery je dezinformácia, šírená ako ďalší spôsob týrania ľudu zo strany panstva“, píše Panczová.[4] Objavili sa prípady aj absurdných obvinení, že jed podávajú i kňazi prostredníctvom sviatosti oltárnej a úradníci vraj namiesto dezinfekcie v skutočnosti do studní sypú otravu.

Pamätná tabuľa Východoslovenského roľníckeho povstania kaštieľ v Trebišove.
Pamätná tabuľa Východoslovenského roľníckeho povstania na kaštieli v Trebišove.

Cholere, od 22. júla do 27. augusta 1831, napríklad len v zemplínskych obciach Soľ, Čaklov, Hlinné, Rudlov a Zámutov padlo za obeť až 407 ľudských životov. Celkovo v Uhorsku do marca 1832 na choleru bolo postihnutých 4 665 obcí, ochorelo 538 337 a zomrelo 237 407 ľudí.[5]

Priebeh

[upraviť | upraviť zdroj]

Na čelo povstania sa postavil Peter Tašnádi (Tasnády), nepodarilo sa mu však povstalcov koordinovať, vzbura bola živelná, a tak vojsko nemalo väčší problém povstanie potlačiť.[6]:513, 515

Povstanie malo aj sociálny náboj: miestami samozrejme poddaní využili príležitosť, aby ukradli niečo z miestnej kúrie, alebo si fyzicky „vybavovali účty“ s nenávidenými pánskymi úradníkmi.

Povstalci nemali žiaden program a pôsobila tu nepochybne davová psychóza a „syndróm stáda“ podľa hesla - keď idú rabovať všetci, musím sa pripojiť tiež.[7]

Výsledok

[upraviť | upraviť zdroj]

Po potlačení povstania zasadali štatariálne súdy a tie do 8. novembra 1831 (keď panovník zakázal represie) popravili 119 osôb[6]:515, okolo 4 000 bolo odsúdených na palicovanie a väzenie[2]. Povstanie nebolo jediné - v nasledujúcich rokoch sa na Slovensku odohralo viacero podobných.[6]:515

Pamätník

[upraviť | upraviť zdroj]

Na pamiatku povstania postavili v roku 1938 na kopci Furča pri Haniske pamätník obetiam povstania. Pamätník je dielom sochára Jozefa Pospíšila.

V roku 1956 bol postavený aj pamätník v obci Zemplínska Teplica pred základnou školou. Autorom je akademický sochár František Patočka.

V roku 2021 bola odhalená pamätná tabuľa venovaná Maticou slovenskou a mestom Vranov nad Topľou.

Ohlas povstania v literárnej tvorbe

[upraviť | upraviť zdroj]

Toto revolučné hnutie východoslovenských roľníkov našlo odraz aj v literárnej tvorbe slovenských spisovateľov. Napríklad: Jonáš Záborský opisuje priebeh týchto udalostí v poviedke „Hlovík medzi vzbúreným ľudom“. Jožo Nižnánsky opísal celkový priebeh povstania v známom románe Cholera. Hana Zelinová spomína povstanie v románe Alžbetin dvor. V knihe Milana Varsíka Dotyky s minulosťou sa tiež dočítame o tejto rebélii. Námet povstania spracoval aj Tomáš Winkler a to v knihe Cesty na popravisko.

Povstanie vo filme

[upraviť | upraviť zdroj]
Matica slovenská si pripomína povstanie divadelnou dramatizáciou.

Téme Východoslovenského roľníckeho povstania sa venoval režisér Andrej Letrich a to vo filme Do zbrane kuruci! z roku 1974, nakrúteného na motívy knihy Jozefa Alexandra Tallo. Povstanie sa spomína aj v ďalšom jeho filme, sfilmovanom románe Hany Zelinovej s rovnomenným názvom Alžbetin dvor (1982), konkrétne v 2. časti filmu.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b VÝCHODOSLOVENSKÉ ROĽNÍCKE POVSTANIE. In: ŠKVARNA, Dušan, et al. Lexikón slovenských dejín. 3. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá, 2006. 381 s. ISBN 80-10-00872-9. S. 349 – 350.
  2. ↑ a b c d východoslovenské roľnícke povstanie. In: Encyklopédia Slovenska. 1. vyd. Zväzok VI. T – Ž. Bratislava : Veda, 1982. 776 s. S. 397 – 398.
  3. ↑ ŠKVARNA, Dušan. Východoslovenské roľnícke povstanie roku 1831, n Studia Academica Slovaca 30 , Prednášky XXXVII. letnej školy slovenského jazyka a kultúry [online]. STIMUL - Centrum informatiky a vzdelávania FF UK, 2001, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  4. ↑ a b PANCZOVÁ, Zuzana. Konšpiračné teórie : témy, historické kontexty a argumentačné stratégie. 1. slov. vyd. Bratislava : Veda; Ústav etnológie SAV, 2017. 155 s. (Etnologické štúdie; zv. 29.) Dostupné online. ISBN 978-80-224-1546-0. S. 43.
  5. ↑ DANGL, Vojtech; SEGEŠ, Vladimír. Vojenské dejiny Slovenska. Zväzok III 1711 – 1914. Bratislava : Vojenská informačná a tlačová agentúra, Ministerstvo obrany SR, 1996. 241 s. ISBN 80-88842-02-6. S. 77.
  6. ↑ a b c Dejiny Slovenska. Ed. Samuel Cambel. Vyd. 1. Zväzok II : (1526 – 1848). Bratislava : Veda, 1987. 856 s.
  7. ↑ RYCHLÍK, Jan, et al. Dějiny Slovenska. Vyd. 1. Praha : Vyšehrad, 2023. 647 s. ISBN 978-80-7601-915-7. S. 196.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • RAPANT, Daniel. Sedliacke povstanie na východnom Slovensku roku 1831. Diel I. Dejiny. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1953. 397 s.
  • RAPANT, Daniel. Sedliacke povstanie na východnom Slovensku roku 1831. Diel II. Dokumenty, časť 1. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1953. 528 s.
  • RAPANT, Daniel. Sedliacke povstanie na východnom Slovensku roku 1831. Diel II. Dokumenty, časť 2. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1953. 530 s.
  • HARAKSIM, Ľudovít. Východoslovenské roľnícke povstanie roku 1831. Historický časopis (Bratislava: Veda), 1981, roč. 29, čís. 4, s. 467 – 481. ISSN 0018-2575.
  • LIŠKA, Anton. Výpočet obetí cholerovej epidémie z roku 1831 vo farnostiach a dekanátoch Prešovskej eparchie. 1. vyd. Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2013. 191 s. Dostupné online. ISBN 978-80-555-1040-8.
Tento článok týkajúci sa dejepisu je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Východoslovenské_roľnícke_povstanie&oldid=7948350“