Sió

	Sió
	rieka
Štát	Maďarsko
Súradnice	46°32′34″S 18°14′39″V / 46,5428°S 18,24429°V
	Geografický portál

Súradnice: 46°32′34″S 18°14′39″V / 46,5428°S 18,24429°V

Sió alebo kanál Sió je vodný kanál a rieka v Zadunajsku v Maďarsku. Dĺžka kanálu Sió je 120,8 km. Vodný tok dnes zabezpečuje reguláciu vodnej hladiny Balatonu a vytvára spojenie medzi Balatonom a systémom vodných ciest Európy.

Poloha

Sió odbočuje z jazera Balaton v prístave mesta Siófok, potom pokračuje v dĺžke 120,8 km na juhozápadnom okraji Mezőföldu, a nakoniec dosahuje Dunaj severne od Szekszárdu, pri lese Gemenc, z toho 1497,1 na riečnom kilometri. Klesanie kanálu je v priemere 14,5 cm na kilometer, šírka sa pohybuje od 20 do 30 metrov a hĺbka od 0 do 8,8 metra. Rýchlosť vody môže byť 0,5–4 km/h, v závislosti od odtoku Siófoku a prehradzujúceho účinku Dunaja.

Rieka Sárvíz sa vlieva do Sió pri Sióagárde a rieka Kapos pri Tolnanémedi.

Hladina vody nie je rovnomerná. Značné množstvo vody v jej hornom toku je možné len vtedy, keď je plavidlo v Siófoku otvorené a voda sa vypúšťa z jazera Balaton. Jeho dolný tok závisí najmä od vodného toku rieky Kapos.

História

S výstavbou kanálu Sió k rieke Kapos, niekoľko kilometrov juhovýchodne od jazera, začali už Rimania, jeho účelom bolo odvádzať povrchovú vodu zhromaždenú v povodí. Cisár Galérius v roku 292 začal s vyklčovaním obrovských lesov a vyhĺbil predchodcu Sió, ktorý spájal Balaton s Dunajom a dal postaviť plavebnú komoru.

Starší bádatelia uvádzali, že Sió v Balatone už za čias Rimanov umelo odvodňovalo vodu z jazera pomocou stavidla. Árpád Virág vyvrátil existenciu rímskeho splavu prehodnotením všetkých možných historických prameňov a archeologických výsledkov, čím dokázal, že Sió sa na vodnej doprave Balatonu prirodzene podieľalo iba v minulom tisícročí, až do postavenia plavebnej komory v Siófoku. Zmeny vo vodnej hladine jazera Balaton sa počas histórie pohybovali v pomerne širokých medziach. V druhej polovici 18. storočia sa začali prvé kroky k využívaniu jazera a jeho okolia na poľnohospodárstvo a lodnú dopravu. Za vlády Márie Terézie Sámuel Krieger, kartograf a komorný inžinier, ktorému vďačíme za prvú presnú mapu Balatonu, navrhol čiastočné odvodnenie jazera a jeho močiarov. Jeho plán sa dotkol nielen jazera, ale vytvoril aj prepojenie medzi regulačnými prácami riek Sárvíz, Sió a Kapos.

V rokoch 1821 až 1835 bolo Sió regulované verejnými vlastníkmi od Ozory po Kapos, v dôsledku čoho hladina Balatonu klesla asi o 1 meter. V roku 1862 sa začali nové regulačné práce pod vedením kráľovského komisára grófa Františka Zičiho, vtedy sa pokračovalo v kanalizácii Sió od Ozory až po Balaton, násyp blokujúci odtok jazera bol 23. októbra 1863 demontovaný. , a v dôsledku toho bola hladina Balatonu na najnižšej pozorovanej hladine v decembri 1862, klesla o 0,95 metra a vysušilo sa približne 90 000 hektárov pôdy.

Od polovice 19. storočia ponúkalo jazero Balaton opäť nové, dovtedy neuvažované výhody cestovateľom, ktorí navštívili jeho brehy, a ich spoluobčanom, ktorí si chceli oddýchnuť. Na jazere sa pomaly rozbehla lodná doprava a v roku 1861 sa na južnom brehu objavila dvojica koľajníc južnej železnice.

Dve silné advokačné skupiny, železničná spoločnosť a vlastníci, sa potom spojili. Regulácia hladiny vody v Balatone sa pre nich stala životne dôležitou otázkou.

Prvá murovaná plavebná komora na kanáli Sió bola postavená v roku 1891. Prvá expanzia kanála začala v roku 1908 a bola dokončená v roku 1936. Výstavbou plavebnej komory v Siófoku sa spor stal aj trvalým. Kedy a koľko vody treba vypustiť a či sú rozmery stavidla (a v tejto súvislosti aj Sió) vyhovujúce potrebám. Okrem poľnohospodárskych a dopravných záujmov sa čoskoro objavili aj potreby cestovného ruchu. V roku 1893 vypočítal Jenő Cholnoky na základe presných meraní hydrografického odboru Vodárenského riaditeľstva priemernú hĺbku jazera na 3 metre. V 10. rokoch 20. storočia geológ Lajos Lóczy, „vedec Balatonu“, napísal o nepravidelnostiach a anomáliách riadenia stavidiel: „Počas veľkého poklesu v roku 1866 púšť- podobné javy sa objavili na piesočnatých oblastiach južného pobrežia; brehy boli suché, škrípal na nich pohyblivý piesok.“ V roku 1879 sa však jazero zaplavilo natoľko, že zmarilo nádeje na stavidlá, že voda zaliala brehy s výškou 1*93 m. Pod vodou bolo v Siófoku, Balatonfüred plážové mólo a promenáda.

Po druhej svetovej vojne, 22. septembra 1947, keď bolo dokončené nové rozšírenie koryta Sió, došlo k regulácii hladiny. 10. apríla 1947 bola najvyššia hladina Balatonu 155 centimetrov, čo o dva roky neskôr, 2. novembra 1949, už len 22 centimetrov. Od otvorenia kanála Sió pre spojenie s Dunajom sa odborníci na vodu domnievajú, že hladinu Balatonu možno udržať v rovnováhe. Vyskytli sa však príklady kolísania 243 centimetrov medzi obdobiami najvyššej a najnižšej hladiny vody.

V roku 2020 sa okrem renovácie vodnej kanalizácie Siófok a rybárskej plavebnej komory začala výstavba novej korytovej priehradovej komory plánovanej pre Balatonkiliti. Cieľom dvoch projektov je rekonštrukcia kanála a v dlhodobom horizonte prispôsobenie vodného hospodárstva Balatonu drasticky zmeneným poveternostným podmienkam spôsobeným klimatickými zmenami.

Obce pozdĺž kanála

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Sió na maďarskej Wikipédii.