Ultrafialové žiarenie

Ultrafialové žiarenie (iné názvy: ultrafialová radiácia, ultrafialové lúče, ultrafialové svetlo, UV(-)žiarenie/radiácia/lúče/svetlo, žiarenie/radiácia/lúče/svetlo UV; ako vlnenie: ultrafialové vlnenie/vlny, UV vlnenie/vlny; ako časť elektromagnetického spektra: ultrafialové spektrum, UV spektrum, ultrafialové pásmo, UV pásmo) je tok fotónov vo vlnovej dĺžke od 10 nm do 400 nm, teda kratšej ako viditeľné svetlo, ale dlhšej ako mäkké röntgenové žiarenie.

Delí sa na blízke (CUV, 200 – 400 nm), ďaleké alebo vákuové (FUV, 100 – 200 nm) a extrémne (EUV alebo XUV, 1 – 31 nm). Ultrafialová oblasť sa delí na UV-A s vlnovou dĺžkou 315 nm až 400 nm, UV-B s vlnovou dĺžkou 280 nm až 314 nm a UV-C s vlnovou dĺžkou 10 nm až 279 nm.^[1] Objavené bolo v roku 1801 nemeckým fyzikom J. W. Ritterom^[2].

Pre organizmy na Zemi je najintenzívnejším zdrojom UV žiarenia Slnko. Zemská atmosféra a magnetosférický obal Zeme účinne pohlcujú väčšinu tohto žiarenia. Účinnosť pohlcovania klesá s jeho klesajúcou vlnovou dĺžkou: zatiaľ čo v oblasti UV-C pohlcuje prakticky 100 %, v oblasti UV-B je to len 50 – 60 % a v UV-A 30 %. UV spektrum dopadajúce na povrch Zeme je tvorené z 90 – 99 % žiarením UV-A a 1 – 10 % žiarenia UV-B. Na každých 300 m výšky rastie intenzita UV žiarenia o 4 %. Vo výške 1 500 m je o 20 % vyššia ako pri hladine mora.

Využitie

UV žiarenie sa využíva v rôznych oblastiach a medicíne ako^{[chýba zdroj]}:

horské slnko – (lampa – umelý zdroj)
aplikáciou na ťažko sa hojace rany, vredy, preležaniny, tiež v dermatológii na ochorenia kože (ekzémy, lupienka)
prevencia a liečba rachitídy (krivice), kedy sa 1 až 2krát týždenne vykonáva celotelové ožiarenie
liečba osteoporózy
sterilizácia prostredia (tzv. germicidné lampy s λ=253,7nm) a aj ako primárny zdroj žiarenia vo výbojkách
sterilizácia vody vo vodárňach pred vypustením do vodovodných rozvodov, ale aj napr. v záhradných jazierkach, pokiaľ sa, kvôli rybám, nepoužíva proti riasam chémia

Vplyv na živé organizmy

Ultrafialové žiarenie pôsobí na bunky mnohými mechanizmami. Ožiarenie ultrafialovými lúčmi vyvoláva inaktiváciu vnútrobunkových enzýmov, spomaľuje delenie buniek a navodzuje vznik prirodzených mutácií. Niektoré živočíchy sú naň citlivejšie ako iné, napríklad pre niektoré (dážďovky – Lumbricidae) má až smrtelné účinky. Najcitlivejšie reagujúce stavebné látky živých organizmov na UV žiarenie sú nenasýtené organické zlúčeniny a z nich najviac tie, ktoré majú konjugované dvojné väzby. Sú to hlavne bielkoviny (v rámci nich zvlášť aminokyseliny tyrozín a tryptofán), nukleové kyseliny (predovšetkým ich dusíkaté bázy) a niektoré pigmenty. Nukleové kyseliny absorbujú UV žiarenie podstatne viac ako bielkoviny. Pretože prenikavosť UV žiarenia je pomerne malá, zasahuje len povrchové vrstvy ľudského organizmu a prejavuje sa na pokožke a oku.

UV žiarenie a koža človeka

UV žiarenie je pre človeka potrebné kvôli syntéze vitamínov D2 a D3. Na vytvorenie potrebného množstva postačuje pár desiatok minút denne. Nadmerné vystavovanie kože vplyvom UV-A a UV-B žiarenia (opaľovanie) vedie k jej poškodeniu. UV-A žiarenie zapríčiňuje starnutie kože a negatívne ovplyvňuje obranný systém organizmu. Nadmerné vystavovanie kože UV-B žiareniu vyvoláva spálenie kože (začervenanie). Pri intenzívnom a dlhodobom pôsobení môže viesť až ku kožným nádorom. Jedným zo spôsobov, ako ochrániť kožu pred negatívnym vplyvom UV žiarenia je používanie ochranných krémov s vyšším UV faktorom.

Referencie

↑ Súpis termínov z astronómie. Kultúra slova (Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV a Matica Slovenská), 2014, roč. 48, čís. 2, s. 75, 78, 79. Dostupné online [cit. 2017-07-07]. ISSN 0023-5202.
↑ Martin-Luther-Universität Halle-Wittenberg: The Discovery of the Invisible Rays of the Solar Spectrum prístup 7. 7. 2017