Vojenstvo v stredoveku

Stredovek bol vo väčšine sveta obdobím takmer nepretržitých vojen. Vtedajšia vojenská stratégia sa zaoberala kontrolou ekonomických základov bohatstva a tým pádom schopnosťou mať armády v poli. Na začiatku éry to predovšetkým znamenalo pustošiť či brániť krajinu, keďže všetko bohatstvo plynulo práve z pôdy. Časom sa dôležitými stali aj mestá, pretože predstavovali centrum bohatstva z obchodu a výroby.

Vojenské bojové taktiky stredovekých armád

Bojová taktika všeobecne

Stredoveké bitky sa pomaly vyvíjali zo stretov slabo organizovaných bojových bánd až do bitiek, kde sa uplatňovali manévre a taktika na veľmi vysokej úrovni. Podiel na tomto vývoji mal vývoj rôznych druhov vojska a zbraní ako aj schopností správne ich využiť. Prvé armády raného stredoveku boli zväčša len húfmi pešiakov vyzbrojených vrhacími oštepmi, štítmi a mečmi či sekerami. Neskôr sa však dominantou stredovekých bojísk stal nový fenomén obrnených jazdcov. Vzostupom ťažkej jazdy sa najlepšími armádami stali masy rytierov a pechota bola odsunutá ako pomocná zložka vojska na ničenie poľnohospodárskej pôdy a ťažkú prácu pri obliehaní, či boj v mestskej zástavbe. Rytieri, ktorí zväčša slúžili na základe feudálnych vzťahov svojim pánom sa venovali iba vojenskému remeslu, a vďaka tomu prekonali kvalitou masy zle vycvičených a chabo organizovaných slobodných sedliakov, ktorí nemali možnosť trénovať ani sa zdokonaľovať vo vojenskom umení. Rytieri bojovali ako kvalitne vycvičený jednotlivci alebo celé družiny. Ich útoku mohli úspešne vzdorovať iba podobné jazdecké jednotky. V tomto období sa uplatňovali pomerne milosrdné bojové praktiky a rytierska česť nebola len prázdne slovo. V bitkách nezvyklo byť veľa padlých a o ich výsledku sa často rozhodovalo aj bez boja, keď sa jedna zo strán, ktorá sa cítila slabšia vzdialila z bojiska.

Držanie a dobývanie hradov či opevnených hradísk bolo jedným z kľúčových elementov bojovej činnosti, pretože hrady chránili poľnohospodársku pôdu. Posádky hradov kontrolovali svoje okolie a preto bolo pre útočníka nebezpečné nechávať ich vo svojom tyle. Podobne ako hrady, boli opevňované aj mestá. Ich obrana a dobývanie boli vo všeobecnosti rovnako dôležité ako boje o hrady.

Poľné armády manévrovali tak, aby získali kľúčové opevnené body a mohli tak plieniť krajinu alebo naopak zabrániť nepriateľovi v podobnej činnosti. Pravidelné bitky boli vedené na zastavenie skazy spôsobenej nepriateľskou inváziou. Napríklad v bitke pri Hastingse roku 1066 bojovali Anglosasi o zastavenie invázie Normanov. Anglosasi prehrali a Normani pod Williamovým vedením strávili ďalších niekoľko rokov upevňovaním vlády nad Anglickom v ich víťaznom ťažení. V bitke na rieke Lech roku 955 sa stretli Nemci s maďarskými nájazdníkmi z Východu. Presvedčivé víťazstvo Nemcov pod Ottom I. znamenalo koniec maďarských invázií. Porážka Maurov roku 732 Karlom Martelom ukončila moslimské nájazdy a ich rozpínanie sa zo Španielska.

Bitka pri Kreščaku, Poitiers a Azincourte, všetky počas storočnej vojny medzi Angličanmi a Francúzmi, boli vždy snahou Francúzov o zastavenie anglických vpádov. Francúzi prehrali všetky tri bitky a anglické nájazdy pokračovali. V tomto prípade však nájazdy Angličanom nezabezpečili stálu kontrolu a Francúzi napokon vojnu vyhrali.

Všetky Križiacke výpravy boli snahou ovládnuť silné kľúčové miesta v Svätej zemi, odkiaľ by sa dala udržiavať kontrola nad oblasťou. Cieľom bitiek v týchto výpravách bolo zrušenie kontroly jednej či druhej strany. Víťazstvo Saracénov pri Hattine roku 1187 pod vedením Saladina umožnilo opätovné získanie Jeruzalema.

V od konca 14. storočia zaznamenávali väčšie úspechy armády, v ktorých sa kládol dôraz na disciplínu rytierov a spoluprácu vojska ako celku. Dopomohol k tomu postupný prechod z feudálnych na peňažné vzťahy. Disciplína v rytierskom vojsku, ktoré bojovalo pre česť a slávu sa nedala porovnať s tou, ktorú mali dlhodobo existujúce žoldnierske jednotky. Od polovice 14. storočia utrpeli dovtedy preferovaní rytieri niekoľko zdrvujúcich porážok, ktoré im uštedrila lepšie organizovaná a disciplinovanejšia pechota. Veľmi zaujímavý je tiež príklad husitského vojenského umenia, ktoré uštedrilo niekoľko ťažkých porážok pápežom organizovaným križiackym výpravám. Základom ich bojovej taktiky bola vozová hradba, kombinovaná s rozumným nasadením pechoty, jazdectva i delostrelectva.

Jazdecká taktika

Európska jazda bola obyčajne rozdelená do troch sledov, ktoré boli do boja posielané jeden za druhým. Prvá vlna mala buď preraziť nepriateľskými radami alebo ich rozvrátiť a narušiť natoľko, aby druhá či tretia vlna prerazila. Keď už bol nepriateľ na úteku, podieľalo sa jazdectvo na likvidácii, zväčša neorganizovaných skupín nepriateľského vojska. Jazdci útočili a bojovali v prvom rade kopijou, pri čom sa kryli štítom. Po tom, čo ju stratili alebo zlomili bojovali ďalej rôzne veľkým mečom či palcátom. Obrnený jazdec bol schopný v priebehu boja muža proti mužovi pobiť desiatky nepriateľov.

V praxi rytieri sledovali svoj vlastný zoznam priorít a narúšali tak plán každého veliteľa. Rytieri sa predovšetkým usilovali o česť a slávu a chceli bojovať v prvých radoch prvého oddielu. Celkové víťazstvo na bojisku bolo druhotné voči vlastnej sláve. Veľmi často rytieri vyrazili okamžite, ako zazreli nepriateľa, rušiac tak akýkoľvek plán. V niektorých prípadoch velitelia svojich rytierov radšej nechali zosadnúť z koní z dôvodu lepšej kontroly. Toto bolo populárnou voľbou v prípade, že daná armáda bola menej početná ako protivník. Peší rytieri podporili silu a morálku ostatnej pechoty. Rytieri zosadnutí z koní sa spoločne s pechotou najčastejšie opevnili za vozovou hradbou alebo bariér z kolov tak, aby zabránili nepriateľskej jazde prelomiť ich pozície. To však bývalo možné iba vo vhodnom teréne, kde vhodným výberom vlasnej pozície minimalizovali nepriateľovu výhodu v rýchlosti a mobilite.

Príkladom nedisciplinovanosti rytierov a prekonanej taktiky nasadenia jazdectva bola bitka pri Kreščaku roku 1346. Francúzska armáda mala veľkú presilu (40 000 ku 10 000), pričom mala omnoho viac rytierov na koňoch. Angličania sa však rozdelili do troch oddielov lukostrelcov, ktoré chránili zabodnuté koly v zemi a obsadili postavenia vo vhodnom teréne. Medzi troma oddielmi boli dva oddiely peších rytierov. Tretí bol držaný v zálohe. Francúzsky kráľ poslal ženevských nájomných strelcov z kuší, aby anglickú armádu ostreľovali, zatiaľ čo sa snažil zorganizovať svoje jazdectvo do troch oddielov. Kuše ženevských strelcov však boli zvlhnuté a neúčinné. Francúzski rytieri medzitým ignorovali snahu svojho kráľa zorganizovať ich a len čo uvideli nepriateľa, zúrivo naňho vrieskali. Francúzsky kráľ nakoniec poslal svojich rytierov vpred proti anglickým lukostrelcom. A hoci bitka trvala celý deň, anglická pechota (ktorá svoje kuše a dlhé luky chránila pred dažďom) odrazila početné útoky francúzskeho jazdectva a výkvet vtedajšieho európskeho rytierstva porazila.

V neskorom stredoveku sa na bojisku lukostrelci a pešiaci postupne vyrovnali ťažkej jazde a vďaka svojej lepšej organizácii a premyslenej taktike ju dokázali porážať. V tomto čase bola márnosť výpadov jazdy proti dobre postaveným a disciplinovaným peším už zrejmá. Pravidlá sa zmenili. Armády štandardne používali koly, konské pasce a priekopy ako ochranu pred jazdou. Výpady proti nahromadeným radom kopijníkov a strelcov zanechali len hŕbu mŕtvych koní a tiel. Rytieri museli buď bojovať po vlastných alebo vyčkávať na správny moment. Zničujúce prielomy však stále boli možné, ale len vtedy, ak bol nepriateľ v pohybe, dezorganizovaný alebo mimo svojich dočasných podporných stavieb na bojisku.

Taktika pechoty

Taktika peších vojsk v ranom stredoveku bola pomerne jednoduchá – vojská sa k sebe priblížili, a snažili sa preniknúť do radov nepriateľa, kde sa začal boj zblízka. Franská pechota bola napríklad vycvičená vrhať na nepriateľa z vzdialenosti niekoľko desiatok metrov sekery, aby rozrušili jeho rady, pred tým ako začne samotný boj zblízka. V boji sa bojovníci spoliehali na svoju silu a zúrivosť. V týchto ohľadoch sa stali povestní najmä Vikingovia, ktorý sa pred bojom povzbudzovali zvláštnou zmesou z muchotrávok, ktorá v ních vybudila zúrivosť – to je ale z veľkej časti mýtus. Vzostup rytierov dočasne zatlačil pešiakov do úzadia, to hlavne preto, že dobre disciplinovaná a dobre cvičená pechota nejestvovala. Peší vojaci skorých stredovekých armád boli hlavne sedliaci, ktorí boli len provizórne ozbrojení a veľmi chabo ak vôbec nejak vycvičení. Sasi a Vikingovia vyvinuli obranný postoj zvaný „štítová stena“. Muži stáli vedľa seba a spolu držali dlhé štíty a tvorili tak bariéru. Chránili sa tak proti jazde a lukostrelcom, ktorých oni sami nemali nikdy vo veľkom počte. Pechota zažila obrodu tam, kde neboli zdroje pre táborenie armád s ťažkou jazdou – kopcovité krajiny ako Škótsko, Švajčiarsko či ako vojenské posádky miest. Tieto dva sektory našli spôsob, ako mať v poli účinné armády s minimom alebo aj žiadnou jazdou. Obe taktiky sa spoliehali na to, že kone nevletia na hrádzu naježených kolov či pík. Disciplinovaný tvar kopijníkov vedel zastaviť elitnú ťažkú jazdu bohatších národov a pánov za zlomok ich ceny.

Bojová formácia šiltron bol kruh kopijníkov, ktorý Škóti začali používať počas ich vojen za nezávislosť okolo konca 13. storočia. Zistili, že šiltron je účinný obranný tvar. Róbert Bruce bojoval proti anglickým rytierom len v močaristom teréne, kde bol ich výpad zbrzdený. Švajčiari sa naproti tomu preslávili bojom s pikami. V podstate len oprášili grécku falangu a stali sa veľmi schopnými v boji s dlhými kopijami. Tvorili štvorec kopijníkov. Vonkajšie štyri rady držali piky mierne dole, čo tvorilo účinnú stenu proti jazde. Zadné rady používali kopije s ostrím na útok proti priblížujúcim sa nepriateľom. Švajčiari podobne ako Škóti svoju pechotu cvičili v manévrovaní v takto zovretých zostavách, až boli schopní pomerne rýchleho pohybu vo formácii, čo vedeli využiť aj na útok.

Spoločne s vývojom pechoty bojujúcej zblízka sa v stredoveku začali uplatňovať vo veľkom množstve aj lukostrelci a strelci z kuší. Strelci mali proti peším výhodu dosahu svojich zbraní. Význam týchto vojsk bol v antických časoch dobre známy, ale táto znalosť sa v obodbí celkového úpadku európskej spoločnosti v období raného stredoveku dočasne vytratila. Zem ovládajúci bojovní rytieri boli zvrchovaní a ich kódex žiadal boj zblízka s dôstojným súperom. Zabíjanie šípmi na diaľku bolo pre rytierov nečestné, preto vládnuca vrstva robila len málo pre vývoj a účinné používanie tejto zbrane. Časom však začalo byť jasné, že strelci sú účinní a veľmi užitoční, či už pri obliehaní openvení, alebo v poli. Víťazstvo Williama I. pri Hastingse bolo vo veľkej miere dosiahnuté pomocou lukostrelcov, hoci uznanie zožali jeho rytieri. Anglosasi držali úbočie a boli natoľko zomknutí, že normanskí rytieri mali veľké problémy preniknúť. Anglický kráľ pri tom držal elitnú jednotku peších bojovníkov, ktorým sa v tej dobe hovorilo huskarlioni v strede svojej zostavy. Huskralioni boli zvláštne vycvičení bojovníci, ktorí bojovali ľavou rukou a v prevej sa kryli štítom. Pri boji s pravákmi pri tom boli zväčša vo veľkej výhode a sústredili sa na útok proti pravej ruke v ktorej držal súper zbraň. Bitka sa prelievala tam a späť celý deň. Anglosasi sa odvážili vyjsť spod svojej steny štítov, aby uskutočnili výpad na normanských strelcov z kuší. Ich útok však Normani odrazili. Nejaký čas Normani márne útočili na nemanévrujúce Anglosaské vojsko, v ktorom sa huskralionom darilo odrážať všetky normanské útoky. Vyzeralo to, že Normani už musia zlyhať, ale mnohí veria, že práve normanskí strelci vyhrali bitku, keď jedna zo striel smrteľne zasiahla anglosasského kráľa Harolda, na čo sa bitka čoskoro skončila.

Aj ďalšia z inovácií v pešom vojsku pochádzala z Britských ostrovov. Lukostrelecké vojsko malo spomedzi európskych krajín pravdepodobne najväčšie tradície v Anglicku. Tam ho začali aktívne podporovť a zlepšovať nasledovníci Viliami Dobyvateľa, keď viedli vojny na európskej pevnine pevnine, kde boli vždy v menšine. Keď sa Angličania naučili používať veľké oddiely strelcov, začali vyhrávať bitky, hoci boli zväčša prečíslení. Angličania vyvinuli „šípovú hradbu“, uplatniac tak výhodu dostrelu dlhých lukov. Miesto streľby na jednotlivé ciele strieľali dlhé luky na určitú oblasť, ktorú rovnomerne pokryli po celej ploche. Pri kadencii 6 striel za minútu mohlo 3000 strelcov vyslať 18 000 šípov do hustých radov nepriateľa. Efekt tejto streľby na kone a mužov bol devastujúci. Francúzski rytieri počas storočnej vojny rozprávali o nebi zatienenom šípmi a hluku letiacich striel.

Peší lukostrelci a strelci z kuší bojovali v zomknutých útvaroch po 100 či dokonca 1000 mužov. Na diaľku 90 metrov mohli ich šípy prerážať brnenie útočiacich rytierov. Na takúto vzdialenosť strieľali lukostrelci na jednotlivé ciele. Straty utrpené v dôsledku paľby lukostrelcov výrazne podlamovali morálku, hlavne ak nemohli jednotky bezprostredne reagovať. V ideálnej situácii lukostrelci dlhšie trvajúcou paľbou narúšali protivníkovu zostavu a tým výrazne znižovali schopnosť viesť efektívne bojovú činnosť. Nepriateľ, kryjúc sa za palisády, či vozovú hradbu, mohol byť v bezpečí pred jazdou, ale nemohol zabrániť dopadu nepriateľských striel. Ak sa nepriateľ vzdal tohto krytu, aby napadol lukostrelcov, ťažká jazda, poprípade neskôr zvlášť na to svičení kopijníci mali reagovať a chrániť ich. Strelci z kuší a arbaletov sa stali významnými prvkami armád aj v Európe, kde boli dôležitou zložkou milícií a profesionálnych síl mestských posádok. Kombinácia lukostrelcov, či strelcov s kúší s nasadením kopijníkov sa ukázala ako nesmierne účinná proti armádam, ktoré stále využívali primárne jazdectvo.

Odpoveďou na husté rady kopijníkov bola artiléria, ktorá umožnila narúšať zomknuté formácie. Jednými z prvých kto vedel delostrelectvo použiť účinne v boji boli Španieli, ktorí tiež účinne bojovali proti kopijám baklermi. To boli ľahko vyzbrojení muži, ktorí sa vedeli dostať medzi piky a bojovať efektívne krátkymi mečmi. Ich bakler (buckler) bol malý a praktický štít. Na konci stredoveku Španieli ako prví experimentovali s miešaním kopijí, mečov a pušných zbraní do jedného útvaru. Bola to účinná sila schopná čeliť všetkým zbraniam v rôznom teréne v obrane i útoku. Na konci éry boli Španieli jedným z najúčinnejšších vojsk v Európe.

Problém v použití lukostrelcov spočíval v ich pasívnej ochrane počas streľby. Aby boli účinní, museli byť dosť blízko k nepriateľovi. Anglickí strelci z dlhých lukov so sebou na bojisko nosili koly a vytvárali si z nich provizórne obranné steny. Tie im poskytli slušnú ochranu pred jazdou. Spoliehali na svoju palebnú silu v boji proti nepriateľským strelcom. Boli v nevýhode, keď ich napadla pechota. Niektorí iní strelci do boja nosili ťažký ochranný štít, ktorý zakrýval celú postavu lukostrelca. Posádky miest zase umiestňovali svojich strelcov z kuší na hradby. Kuše používané v 15. storočí už boli dosť silné na to aby jediným výstrelom zrazili jazdca z koňa.

Na konci éry strelci a kopijníci spolupracovali v zložených tvaroch. Piky držali nepriateľa na odstup, kým strelci strieľali do ich radov. Tieto tvary sa naučili hýbať a neskôr aj útočiť. Jazda sa pred týmto tvarom musela stiahnuť. Ak nepriateľ nemohol odpovedať vlastnými pikami a streľbou, bitku pravdepodobne nevyhral.

Hrady

Opevnenia a návršia sa začali používať už v dobe kamennej. Skutočné hrady, ako centrá vojenskej a politickej moci sa však v Európe objavili až v 9. storočí ako dôsledok decentralizovanej feudálnej moci. Hrady nemali vo všetkých krajinách podobu kamenných pevností, ale boli zväčša kombinované či do značnej miery z dreva. Stavby kamenných hradov v niektorých oblastiach podnietili až stretnutia s Mongolmi, ktorých dobývacie techniky zrovnali so zemou všetky drevené hrady. Od 9. do 15. storočia Európu posiali tisícky hradov. Okolo roku 1900 bolo len vo Francúzsku viac než 10 000 hradov a ich zrúcanín.

Šľachta počas feudalizmu zabezpečovala právo a poriadok, takisto ako ochranu pred lúpežníkmi, ako boli Vikingovia. Stavala hrady, odkiaľ mohli vojská bezpečne operovať. Zjavná obranná funkcia hradu zatienila fakt, že to bol i potenciálny útočný nástroj. Slúžil ako základňa pre profesionálnych vojakov, hlavne jazdu, ktorí ovládali priľahlú oblasť. V čase, keď centralizovaná autorita kráľov bola slabá, bola sieť hradov to hlavné čo zabezpečovalo politickú stabilitu.