Preskočiť na obsah

Westminsterské opátstvo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Svetové dedičstvo UNESCO
Svetové dedičstvo UNESCO
Palace of Westminster and Westminster Abbey including Saint Margaret’s Church*
Lokalita Svetového dedičstva UNESCO
Westminsterské opátstvo
Štát Spojené kráľovstvo Spojené kráľovstvo
Typ kultúrna
Kritériá i, ii, iv
Identifikačné č. 426
Región** Európa a Severná Amerika
História zápisu
Zápis 1987  (11. zasadnutie)
* Názov ako je zapísaný v zozname Svetového dedičstva.
** Klasifikované regióny podľa UNESCO.

Westminsterské opátstvo (angl. Westminster Abbey), oficiálne Kolegiálny kostol sv. Petra, Westminster (angl. The Collegiate Church of St Peter, Westminster) je gotický kostol veľkosti katedrály v londýnskom mestskom obvode City of Westminster. Opátstvo je tradičným miestom korunovácií i posledného odpočinku anglických panovníkov.

V roku 1987 bolo opátstvo spolu s Westminsterským palácom a kostolom sv. Margaréty zapísané na zoznam svetového dedičstva UNESCO.[1]

História

[upraviť | upraviť zdroj]

Historici sa zhodujú, že pred 11. storočím bol na tomto mieste kláštor zasvätený sv. Petrovi, ale jeho presný pôvod je trochu nejasný. Jedna legenda tvrdí, že ho založil anglosaský kráľ Essexu Sæberht a iná zas tvrdí, že jeho zakladateľom bol fiktívny britský kráľ Lucius.[2] Jedna tradícia tvrdí, že mladý rybár na rieke Temža mal blízko toho miesta videnie svätého Petra. Zdá sa, že to bolo uvedené ako pôvod lososa, ktorý rybári z Temže ponúkali opátstvu, čo je zvyk, ktorý Ctihodná spoločnosť obchodníkov s rybami stále každoročne dodržiava.[3] Všeobecne sa predpokladá, že počiatky opátstva sa datujú okolo roku 959, keď svätý Dunstan a kráľ Edgar priviedli na toto miesto komunitu Benediktínov.[4] V tom čase bolo to miesto ostrovom Thorn Eye uprostred rieky Temža.[5] Táto budova sa nezachovala, ale archeológovia našli na mieste opátstva keramiku a základy z tohto obdobia.[6]

Opátstvo Eduarda Vyznávača

[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 1042 až 1052 začal Eduard Vyznávač s prestavbou opátstva svätého Petra, aby si mohol zabezpečiť svoj kráľovský pohrebný kostol. Bol postavený v románskom štýle a bol prvým kostolom v Anglicku postaveným podľa pôdorysu vo tvare kríža.[7] Hlavným kamenárom bol Leofsi Duddason[8] a Wendelburhom Gretsydom, ktorí boli zároveň patrónmi a Teinfrith, ktorý sa stal kostolníkom. Teinfrith pracoval aj ako tesár a pokrývač.[9] Dary od Eduarda podporovali benediktínsku komunitu, ktorá sa od Dunstanových čias rozrástla z tucet na 80 mníchov.[10] Budova bola dokončená okolo roku 1060, týždeň pred Eduardovou smrťou 5. januára 1066.[11] O týždeň neskôr bol pochovaný v kostole, o deväť rokov neskôr bola vedľa neho pochovaná jeho manželka Edita.[12] Jeho nástupca Harold Godwinson tu bol pravdepodobne korunovaný , aj keď prvá doložená korunovácia je korunovácia Viliama Dobyvateľa v roku 1066.[13]

Jediné zobrazenie Eduardovho opátstva je na tapisérii Bayeux. Základy sa zachovali pod súčasným kostolom a nad zemou v podhradí. Dokonca sa zachovali niektoré spodné časti kláštorného internátu, vrátane dverí, ktoré pochádzajú z predchádzajúceho anglosaského opátstva. Bol o niečo menší ako súčasný kostol a centrálnou vežou.[14]

V roku 1103, tridsaťsedem rokov po smrti Eduarda Vyznávača, otvorili jeho hrobku opát Gilbert Crispin a Henrich I., ktorí zistili, že jeho telo je stále v perfektnom stave. To sa považovalo za dôkaz jeho svätosti a v roku 1161 bol vyhlásený za svätého. O dva roky neskôr bolo jeho telo premiestnené do novej svätyne. Jeho prsteň bol odstránený z jeho hrobu a bol umiestnený do zbierky opátstva.[15]

Od druhej polovice 12. storočia sa začalo užšie spájať s kráľovskou rodinou, keďže králi čoraz viac začali využívať Westminsterský palác ako sídlo.[16] V roku 1222 bola opátstvu oficiálne udelená výnimka z jurisdikcie londýnskeho biskupa, vďaka čomu sa zodpovedalo iba samotnej hlave cirkvi. V tom čase opátstvo vlastnilo veľkú časť územia okolo neho, od súčasnej Oxford Street po Temžu, plus celé farnosti City of London ako St Alban Wood Street a St Magnus the Martyr a niekoľko prístavísk.[17] Mimo Londýna opátstvo vlastnilo majetky v juhovýchodnom Anglicku v Middlesexe, Hertfordshire, Essexe, Oxfordshire a Gloucestershire.[18] Opát bol aj pánom panstva vo Westminsteri, keďže okolo sa rozrástlo dvoj až trojtisícové mesto.[19] Ako spotrebiteľ a zamestnávateľ vo veľkom meradle pomáhalo opátstvo rozprúdiť hospodárstvo mesta a vzťahy s mestom zostali nezvyčajne srdečné.[20]

  • Westminsterské opátstvo v čase pohrebu Edwarda Vyznávača, ako je zobrazené na tapisérii z Bayeux z 11. storočia
    Westminsterské opátstvo v čase pohrebu Edwarda Vyznávača, ako je zobrazené na tapisérii z Bayeux z 11. storočia
  • Komnata Pyx, jedna z mála zostávajúcich častí kostola z 11. storočia
    Komnata Pyx, jedna z mála zostávajúcich častí kostola z 11. storočia

Prestavba Henricha III.

[upraviť | upraviť zdroj]

Westminsterské opátstvo sa naďalej využívalo ako miesto korunovácii, ale po Eduardovi Vyznávačovi v ňom neboli pochovávaní žiadni panovníci, kým ho Henrich III. nezačal prestavovať v gotickom štýle. Henrich III. chcel, aby bola postavená svätyňa na uctievanie Eduarda Vyznávača, ale chcel aby zodpovedala veľkým francúzskym kostolom, ako je Reimská katedrála a Sainte-Chapelle.[21] Kaplnka by slúžila ako pohrebisko pre neho a jeho rodinu.[22] Stavba sa začala 6. júla 1245 pod vedením murárskeho majstra Henricha z Reynes.[8] Prvá stavebná etapa zahŕňala celý východný koniec, transept a najvýchodnejší rizalit lode. Lady Chapel, postavená okolo roku 1220 na najvýchodnejšom konci bola zakomponovaná do apsidy novej budovy.

Okolo roku 1253 Henricha z Reynes vystriedal Ján z Gloucesteru, ktorého neskôr okolo roku 1260 nahradil Róbert z Beverley.[23] Počas leta bolo na stavbe naraz až 400 robotníkov[24] vrátane kamenárov, tesárov, maliarov a ich pomocníkov.[25] Od roku 1257 usporadúval Henrich III. zhromaždenie miestnych predstaviteľov v kapitule Westminsterského opátstva. Tieto zhromaždenia boli predchodcom Dolnej snemovne. Henrich III. si tiež objednal Cosmati podlahu pred hlavným oltárom.[26] Ďalšie práce priniesli ďalších päť polí pre hlavnú loď, čím sa dostala do jedného priestoru západne od chóru. Tu sa výstavba zastavila asi v roku 1269. Do roku 1261 Henrich minul na opátstvo 29 345 £ a konečná suma sa mohla priblížiť k 50 000 £.[27] 13. októbra 1269 sa konal obrad vysvätenia, počas ktorého boli pozostatky Eduarda Vyznávača premiestnené na ich súčasné miesto do svätyne za hlavným oltárom.[28] Po Henrichovej smrti a pohrebe v opátstve v roku 1272 sa v stavbe nepokračovalo a stará románska loď Eduarda Vyznávača zostala pripojená k novej budove viac ako storočie.[23]

Plán zobrazujúci vzájomné polohy kostola z 11. storočia (červenou farbou) a súčasného kostola (modrou farbou)

V roku 1296 Eduard I. ukoristil škótsky korunovačný kameň Stone of Scone. Na jej držanie si dal vyrobiť korunovačné kreslo, ktoré zveril opátovi vo Westminsterskom opátstve.[29] V roku 1303 došlo k vlámaniu do malej krypty pod kapitulou a veľká časť kráľovského pokladu bola ukradnutá. Predpokladalo sa, že zlodejom museli pomáhať mnísi z opátstva, z ktorých 50 bolo následne uväznených v Tower of London.[30]

Dostavba gotického kostola

[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 1376 opát Nicholas Litlygton a Richard II. darovali veľké sumy na dostavbu kostola. Zvyšok starej lode bol zbúraný a začala sa prestavba, pričom jeho murár Henry Yevele pozorne sledoval pôvodný návrh, aj keď už bol viac ako 100 rokov starý.[31][32] Počas vzbury roľníkov v roku 1381 sa Richard pred stretnutím s rebelantmi v Smithfielde modlil vo svätyni Eduarda Vyznávača za „božskú pomoc, keď ľudská rada úplne chýbala“. V dnešnej dobe je v opátstve pri západných dverách vystavený Richardov portrét.[33] Stavebné práce neboli dlhé roky úplne dokončené. Henrich V., sklamaný z nedokončeného stavu opátstvam a dal ďalšie prostriedky na prestavbu. Vo svojom testamente zanechal pokyny na stavbu kaplnky nad jeho hrobom. Túto kaplnku je možné vidieť z úrovne terénu.[34] Medzi rokmi 1470 až 1471, kvôli vojne ruží, Alžbeta Woodwillová, manželka Eduarda IV., zaujala útočisko vo Westminsterskom opátstve, zatiaľ čo jej manžel bol zosadený a porodila Eduarda V. v opátskom dome.[35] V roku 1495 sa stavebné práce konečne dostali na koniec lode, a boli ukončené západným oknom.[36]

Za Henricha VII. bola Lady Chapel z 13. storočia zbúraná a prestavaná v štýle kolmej gotiky, doteraz je známa ako kaplnka Henricha VII. Práce sa začali v roku 1503 a boli dokončené v roku 1509, hoci dekoratívne práce pokračovali ešte niekoľko rokov potom.[36] Henrichovým pôvodným dôvodom na stavbu takejto veľkolepej kaplnky bolo mať vhodné miesto na pochovanie ďalšieho svätca vedľa Vyznávača, keďže plánoval vyhlásiť za svätého Henricha VI. Pápež požiadal Henricha VII. o veľkú sumu peňazí na dosiahnutie svätosti pre svojho predchodcu, ale Henrich VII. nebol ochotný zaplatiť tú sumu, a tak je namiesto neho v strede kaplnky pochovaný on a jeho manželka Alžbeta z Yorku.[37]

Pohľad na opátstvo z roku 1532 ukazuje lampášovú strechu,[38] ktorá však nie je znázornená na žiadnom neskoršom zobrazení. Je nepravdepodobné, že by veža bola zničená nejakou katastrofickou udalosťou, ale pravdepodobnejšie sa zdá byť zlyhanie konštrukcie stavby.[39] Iné zdroje tvrdia, že lampášová veža nebola nikdy postavená.[40]

Začiatkom 16. storočia sa za opáta Johna Isplipa začal projekt pristavať dve veže na západnom konci kostola. Tie boli čiastočne postavené až po úroveň strechy kostola, keď as stavebné práce zastavili pre neistotu spôsobenú anglickou reformáciou.[41]

  • Severný transept, dokončený v 13. storočí za vlády Henricha III.
    Severný transept, dokončený v 13. storočí za vlády Henricha III.
  • Západný koniec lode navrhol Henry Yevele a dokončil v roku 1495
    Západný koniec lode navrhol Henry Yevele a dokončil v roku 1495
  • Klenba lode, pohľad na západ od kríženia
    Klenba lode, pohľad na západ od kríženia
  • Korunovačný portrét Richarda II. vystavený v opátstve.
    Korunovačný portrét Richarda II. vystavený v opátstve.

Rozpustenie kláštora a reformácia

[upraviť | upraviť zdroj]

V 30. rokoch 16. storočia sa Henrich VIII. odtrhol od autority Rímskokatolíckej cirkvi v Ríme a zmocnil sa kontroly na anglickými kláštormi vrátane Westminsterského opátstva, čím sa začala anglická reformácia.[42] V roku 1535, keď kráľovskí dôstojníci posudzovali finančné prostriedky kláštora, a ich ročný príjem bol 3000 libier.[43] Henrichovi agenti odstránili z opátstva veľa relikvií, obrazov svätých a pokladov. Zlatý prievoz, v ktorom bola umiestnená rakva Eduarda Vyznávača, bol roztavený a mnísi ukryli jeho kosti, aby ich zachránili pred zničením.[44] Kláštor bol rozpustený a budova sa stala katedrálou pre novovytvorenú Westminsterskú diecézu.[45] Opát Wiliam Benson sa namiesto toho stal dekanom katedrály, zatiaľ čo prior a piati mnísi boli medzi dvanástimi novými kanonikmi.[46]

Westminsterská diecéza bola rozpustená v roku 1550, ale opátstvo bolo uznané (v roku 1552, spätne do roku 1550) ako druhá katedrála londýnskej diecézy až do roku 1556.[45] Peniaze určené pre opátstvo, ktoré boli zasvätené sv. Petrovi, boli presmerované do katedrály svätého Pavla. To viedlo k asociácii starého príslovia „Okradnúť Petra, aby zaplatil Pavla“.[47]

Benediktíni sa vrátili do opátstva za vlády katolíckej Márie I., no za Alžbety I. boli v roku 1559 opäť vyhnaní.[48] V roku 1560 Alžbeta znovu nazvala Westminsterské opátstvo ako „kráľovskou zvláštnosťou“ ako kostol anglikánskej cirkvi, ktorý bol zodpovedný priamo panovníkovi a nie diecéznemu biskupovi. Kráľovná urobila z neho Kolegiálny kostol sv. Petra, nekatedrálny kostol, s s kapitulou kanonikov na čele s dekanom.[28][49] Od tohto roku bola budova jednoducho kostolom, hoci sa stále nazývala opátstvom. Alžbeta tiež založila Westminsterskú školu, ktorá sa starala o 40 študentov (učencov kráľa alebo kráľovnej) a ich učiteľov. Kráľovi učenci majú povinnosť kričať Vivat Rex alebo Vivat Regina („Nech žije kráľ/kráľovná“) počas korunovácie nového panovníka. V modernej dobe zostáva dekan Westminsterského opátstva predsedom školských guvernérov.[28]

Začiatkom 17. storočia opátstvo hostilo dve zo šiestich spoločnosti cirkevníkov, ktorí vytvorili verziu Biblie kráľa Jakuba. Na svoje stretnutia využívali Jeruzalemskú komnatu v opátstve. Na čele prvej roty stál dekan opátstva Lancelot Andrewes.[50]

V roku 1642 vypukla anglická občianska vojna medzi Karolom I. a jeho vlastným parlamentom. Dekan a kapitula utiekli z opátstva po vypuknutí vojny a nahradili ich kňazi lojálni parlamentu.[51] Samotné opátstvo utrpelo škody počas tejto vojny: boli poškodené alebo zničené oltáre, vitráže, organ a korunovačné klenoty.[52] Lord protektor Oliver Cromwell tam mal v roku 1658 prepracovaný pohreb, ale telo, ktoré sa považovalo za Cromwellovo, bolo v januári 1661 vykopané a posmrtne obesené na šibenici v Tyburne.[53] V roku 1669 opátstvo navštívil zapisovateľ denníkov Samuel Pepys, ktorý videl telo kráľovnej Kataríny z Valois. Bola pochovaná v Lady Chapel z 13. storočia v roku 1437, ale bola exhumovaná počas stavebných prác na kaplnke Henricha VII. a nebola tam pochovaná ďalších 150 rokov. Pepys sa naklonil k hlave a pobozkal ju na ústa a napísal: „Tento deň som mal tridsaťšesť rokov a prvýkrát som pobozkal kráľovnú“. Odvtedy bola znovu pochovaná blízko svojho manžela Henricha V.[54] V roku 1685, počas príprav na korunováciu Jakuba II. robotník omylom prestrčil lešenársky stĺp cez rakvu Eduarda Vyznávača. Zborista Charles Taylor vytiahol z jeho rakvy kríž na reťazi a dal ho kráľovi, ktorý ho potom odovzdal pápežovi. Jeho miesto pobytu nie je známe.[55]

18. a 19. storočie

[upraviť | upraviť zdroj]

Koncom 17. storočia bol architekt Christopher Wren vymenovaný za prvého inšpektora údržby opátstva a jeho priľahlých budov. Začal sa projekt obnovy exteriéru kostola,[41] v ktorom pokračoval jeho nástupca Wiliam Dickinson.[52] Po viac ako dvesto rokoch postavili v 40. rokoch 18. storočia dve západné veže v goticko-barokovom štýle Nicholasa Hawksmoora a Johna Jamesa.[41][56]

  • Západný front pred výstavbou veží
    Západný front pred výstavbou veží
  • Západný front po výstavbe veží
    Západný front po výstavbe veží

11. novembra 1760 sa v opátstve konal pohreb Juraja II. a kráľ bol pochovaný vedľa svojej zosnulej manželky Karolíny z Ansbachu. Zanechal pokyny na odstránenie bokov rakvy jeho a jeho manželky, aby sa ich pozostatky mohli premiešať.[57] Bol posledným panovníkom, ktorý bol pochovaný v opátstva.[58] Približne v rovnakom čase sa v hrobke Richarda II. vytvoril otvor,, cez ktorý mohli návštevníci strčiť ruku. Niekoľko jeho kostí zmizlo, vrátane čeľustnej kosti, ktorú vzal chlapec z Westminsterskej školy a uchovával ju v jeho rodine až do roku 1906, kedy bola vrátená do opátstva.[59]

V 30. rokoch 19. storočia bola stena oddeľujúca loď od chóru, ktorú navrhol Nicholas Hawksmoor nahradená stenou Edward Blore. Pri stene sú pamätníky vedca Isaaca Newtona, vojenského generála Jamesa Stanhopea.[60] K ďalšej prestavbe a obnove došlo v 19. storočí za architekta Georgea Gilberta Scotta, ktorý prestaval kapitulu a severné verandy a navrhol nový oltár a reredos pre kríženie klenieb. Jeho nástupca John Loughborough Pearson dokončil práce na severných verandách a zrekonštruoval aj severné rozetové okno.[61]

20. storočie

[upraviť | upraviť zdroj]
Replika Stone of Scone v Scone Palace v Škótsku

V opátstve sa v rokoch 1913 - 1914 konali sufražetové protesty „Modlitby za väzňov“. Sufražetky sa zúčastnili na bohoslužbách a prerušovali konanie skandovaním: „Bože ochraňuj pani Pankhurstovú“ a modlili sa za sufražetových väzňov. Pri jednom proteste sa žena počas kázne arcibiskupa canterburského pripútala reťazou k svojej stoličke.[56] 11. júna 1914 v opátstve vybuchla bomba nastražená sufražetkami Sociálnej a politickej únie žien.[62] Neboli hlásené žiadne vážne zranenia,[63] ale bomba odpálilo roh korunovačného kresla.[62] Spôsobilo to tiež rozlomenie kameňa Stone of Scone na polovicu, hoci to nikto nevedel do roku 1950, keď štyria škótski nacionalisti vtrhli do kostola, aby kameň ukradli a vrátili ho do Škótska.[62]

V rámci príprav na nálety počas druhej svetovej vojny bolo korunovačné kreslo a mnohé záznamy opátstva presunuté z mesta a Stone of Scone bol pochovaný.[64] V roku 1941, v noci z 10. na 11. mája zasiahli bomby strechu a areál opátstva.[65] Hoci sa pomocnému hasičskému zboru a požiarnikom opátstva podarilo zastaviť šírenie požiaru po celom kostole. Dekanát a tri rezidencie duchovných a zamestnancov boli vážne poškodené a lampášová veža na prechodom sa zrútila a opátstvo zostalo bez strechy.[66] Náklady na opravu boli odhadnuté na 135 000 libier. Určité poškodenie je stále možné vidieť v kaplnke RAF, kde malý otvor v stene vytvorila bomba, ktorá spadla mimo kaplnky.[67] Nikto nebol zabitý a opátstvo pokračovalo v konaní bohoslužieb počas celej vojny. Keď vojna ustala, presunuté predmety sa vrátili do opátstva a bola postavená nová strecha nad prechodom v opátstve.[64] Počas druhej svetovej vojny navrhli architekti Edwin Lutyens a Edward Maufe dve rôzne nartexy (vstupné haly) pre západný front, no neboli nikdy postavené.[68][69]

Pre svoju výnimočnú autenticitu bolo opátstvo v roku 1987 spolu s neďalekým Westminsterským palácom a kostolom svätej Margaréty zapísané na zoznam svetového dedičstva UNESCO.[1]

V roku 1997 opátstvo, ktoré vtedy každoročne prijímalo približne 1,75 milióna návštevníkov, začalo vyberať vstupné od návštevníkov pri dverách (hoci poplatok za vstup do východnej polovice kostola existoval už pred rokom 1600).[70]

21. storočie

[upraviť | upraviť zdroj]

V júni 2009 boli navrhnuté prvé stavebné práce po 250 rokoch.[71] Korona - architektonický prvok pripomínajúci korunu - sa navrhla postaviť na lampášovej streche nad centrálnym prechodom, ktorá by nahradila existujúcu pyramídovú štruktúru z 50. rokov 20. storočia.[72] Išlo o súčasť širšieho rozvoja opátstva v hodnote 23 miliónov libier, ktorý bol dokončený v roku 2013.[71] Dňa 4. augusta 2010 dekan a kapitula oznámili, že „po značnom množstve prípravných a prieskumných prác“ snaha o výstavbu korony nepokračovala.[73]

Konzervátori vykonávajúci reštaurátorské práce na podlahe Cosmati.

Podlaha Cosmati prešla dva roky veľkým čistiacim obnovovacím programom, ktorý sa začal v roku 2008.[74] 17. septembra 2010 sa pápež Benedikt XVI., stal prvým pápežom, ktorý vstúpil do opátstva, keď sa zúčastnil na večernej modlitbe s arcibiskupom z Cantenbury Rowanom Williamsom.[75] Dňa 29. apríla 2011 bola v opátstve svadba princa Wiliama a Catherine Middletonovej.[76]

V roku 2018 bola otvorená galéria Queen's Diamond Jubilee. Nachádza sa v stredovekej trifóriovej galérie a je to výstavná plocha pre poklady opátstva vysoko nad svätyňou. Novú gotickú prístupovú vežu s výťahom navrhol architekt a inšpektor udržby opátstva Ptolemaios Dean.[77][78]

V roku 2020 bola v areáli opátstva v rámci archeologického výskumu odkrytá sakristia z 13. storočia. Sakristia slúžila mníchom z opátstva na uloženie predmetov používaných pri omšiach, ako sú kalichy a rúcha. Na tom mieste boli aj stovky pochovaných tiel, väčšinou mníchov z opátstva.[79]

10. marca 2021 sa v Kútiku básnikov otvorilo očkovacie centrum na podávanie vakcín proti COVID-19.[80]

Architektúra

[upraviť | upraviť zdroj]
Plán opátstva s bočnými kaplnkami a kľúčovými kráľovskými hrobkami

Budova je prevažne z kameňa Reigate a je väčšinou postavená v geometrickom gotickom štýle. Kostol má jedenásť árovú loď s uličkami, priečnymi loďami a chórom s chórovou ochodzou a apsidovou kaplnkou. Budova je podopretá dvoma vrstvami lietajúcich opôr. Západný koniec lode a západné priečelie navrhol Henry Yevele v kolmom gotickom štýle. Kaplnka Henricha VII. bola postavená v kolmom gotickom štýle Robertom a Wiliam Vertuovcami z kameňa Huddlestone. Západné veže navrhol Nicholas Hawksmoor v goticko-barokovom štýle.[56]

Moderné Westminsterské opátstvo je do značnej miery založené na francúzskej gotike, a nie na anglickej gotike. Napríklad anglická gotika uprednostňuje veľké prepracované veže, zatiaľ čo Westminsterské opátstvo nemalo do 18. storočia žiadne veže. Pomerom výšky ku šírke je tiež viac podobný francúzskym kostolom ako anglickým. Westminsterské opátstvo má najvyššiu loď zo všetkých anglických gotických kostolov a jeho loď je oveľa užšia, ako u ostatných anglických gotických kostolov. Namiesto krátkeho štvorcového východného konca (ako to bolo v anglickej gotike) má Westminsterské opátstvo dlhú zaoblenú apsidu a má tiež kaplnky, ktoré vychádzajú z chórovej ochodze, čo je typické pre francúzsku gotiku. Existujú aj výrazne anglické prvky, ako je napríklad použitie materiálov kontrastných farieb, ako je mramor Purbeck a biely kameň v krížení klenieb.[81]

Severný vchod má tri verandy, pričom centrálna má náročne vyrezávaný tympanón,[82] vďaka čomu získal prezývku „Šalamúnova veranda“ ako odkaz na legendárny chrám v Jeruzaleme.[83]

Opátstvo má dodnes svoj kláštor z 13. až 14. storočiam, ktorý bol jednou z najrušnejších častí kostola, keď bol kláštorom. Západná krížová chodba slúžila na vyučovanie novicov, severná na súkromné štúdium. Južná krížová chodba viedla do refektára a východná do kapituly a internátu.[84] V juhozápadnom rohu kláštora je pivnica, ktorú v minulosti využívali mnísi na uskladnenie potravín a vína, v modernej dobe je to opátska kaviareň.[85] Severná krížová chodba a severný koniec východnej krížovej chodby sú najbližšie ku kostolu, sú najstaršie a datujú sa do roku 1250, zatiaľ čo ostatné sú z roku 1352 a 1366.[86] Súčasťou opátstva je aj Malý kláštor, ktorý pochádza zo 17. storočia a jeho súčasťou je malá záhrada s fontánou v strede.[87] Chodba z Malého kláštora vedie do College Garden, ktorá sa nepretržite používa už 900 rokov a bola aj lekárskou záhradou pre mníchov z opátstva a teraz ju používajú kanonici a internát slúžiaci pre Westminsterskú školu.[88]

Najnovšou časťou opátstva je Weston Tower, dokončená v roku 2018 a navrhnutá Ptolemaiom Deanom. Nachádza sa medzi kapitulou a kaplnkou Henricha VII. a obsahuje výťah a točité schodisko umožňujúce prístup verejnosti do trifóriovej galérie, v ktorej sa nachádza galérie z diamantového jubilea Alžbety II.[89] Veža má pôdorys v tvare hviezdy a olovené okná s prepracovanou strechou. Vnútorná výťahová šachta je obložená 16 druhmi kameňa z histórie opátstva, vrátane purbeckého mramoru, reigateského a portlandského kameňa. Projekt trval päť rokov a stál 22,9 milióna libier. Galériu navrhol Mclnnes Usher McKnight.[78]

  • Severné dvere opátstva s ružicovým oknom a lietajúcimi oporami nad nimi
    Severné dvere opátstva s ružicovým oknom a lietajúcimi oporami nad nimi
  • Weston Tower, zastrčená za lietajúcou oporou
    Weston Tower, zastrčená za lietajúcou oporou
  • Malý kláštor opátstva
    Malý kláštor opátstva
  • Severná krížová chodba opátstva, ktorú kedysi používali mnísi na súkromné ​​štúdium
    Severná krížová chodba opátstva, ktorú kedysi používali mnísi na súkromné ​​štúdium

Interiér

[upraviť | upraviť zdroj]

Vo vnútri kostola sú mramorové piliere. Rebrová klenba je štvordielna a hrebeňovými rebrami a svorníkmi[56] a s výškou 31 m a je jednou z najvyšších kostolných klenieb v Británii.[7] Aby sa do katedrály počas korunovácii zmestilo čo najviac ľudí, priečne lode boli navrhnuté tak, aby boli nezvyčajne dlhé[90] a chór bol umiestnený na východ skôr ako na západ. Tento rys je videný v katedrále v Reimes.[91] V 13. storočí mal byť interiér kostola pôvodne vymaľovaný a pozlátený.[92]

Loď vznikala pomaly v priebehu mnohých storočí od východného po západný koniec a predsa generácie staviteľov lipli na pôvodnom návrhu, má jednotný štýl. Znaky dlhej prestávky v stavebných prácach medzi rokmi 1269 až 1376 sú relatívne malé.[93][94] Nad loďou, v strede kostola, je lampášová strecha, zničená bombou v roku 1941 a obnovená architektom Stephenom Dykesom Bowerom v roku 1958.[95] V chórových uličkách sú štíty darcov, ktorý prispeli k prestavbe z 13. a 14. storočia. Sú vyrezávané a maľované na osteniach arkády.[96] Na východnom konci lode je veľká stena oddeľujúca loď od chóru, je vyrobená z kameňa z 13. storočia, ale bola úplne prepracovaná Edwardom Blorom v roku 1834 a s náterom a pozlátením od Bowera v 60. rokoch 20. storočia.[93]

Za hlavným oltárom, v najposvätnejšej časti kostola, leží svätyňa a hrobka Eduarda Vyznávača. Svätyne svätých boli kedysi bežné v anglických stredovekých kostoloch, ale väčšina z nich bolo zničených počas anglickej reformácie a Eduard je jediným významným anglickým svätcom, ktorého telo sa nachádza v svätyni.[97] Okolo neho je v tvare podkovy usporiadaná séria hrobiek stredovekých kráľov a ich manželiek: Henrich III., Eleonóra Kastílska, Eduard I., Filipa z Hainaultu, Eduard III., Anna Luxemburská, a Richard II. a Henrich V., v strede v podkovy na východnom konci.[98] Hrob Henricha III. bol pôvodne pokrytý kúskami farebného skla a kameňa, tie zberali celé generácie turistov.[99] Nad hrobkou Henricha V., na medziposchodí visiacej nad chórovou ochodzou, je kaplnka postavená murárom Johnom Thirske, je zdobená mnohými sochárskymi postavami, vrátane Henricha V. na koni a korunovaného v opátstve.[100] Na západnom konci je svätyňa oddelená od hlavného kostola reredom, ktorý uzatvára svätyňu ako polosúkromný priestor.[98] Stena zobrazuje časti jeho života vrátane jeho narodenia a stavby opátstva.[101] Svätyňa je pre verejnosť uzavretá s výnimkou špeciálnych udalostí.[102]

Súčasťou opátstva sú bočné kaplnky vychádzajúce z chórovej ochodze. Mnohé boli pôvodne zahrnuté do prestavby z 13. storočia ako špeciálne kaplnky zasvätené jednotlivým svätým napríklad: sv. Mikulášovi, sv. Pavlovi atď. Od čias anglickej reformácie neboli kresťanské kulty tak ortodoxné a tak sa kaplnky namiesto toho stali miestom pre ďalšie pohreby a pamätníky.[103] V severnej chórovej ochodzi sa nachádzajú kaplnky Islip, Pamätná kaplnka sestier (niekedy nazývaná aj „Kaplnka slávika“), Kaplnka Panny Márie z Pew,[104] Kaplnka sv. Jána Krstiteľa a kaplnka sv. Pavla.[105] Kaplnka Islip je pomenovaná po opátovi Johnovi Isplipovi, ktorý ju dal postaviť v 16. storočí.[106] Vo východnej lodi severnej priečnej lode sú ďalšie kaplnky pomenované (z juhu na sever): kaplnka svätého Jána Evanjelista, svätého Michala a svätého Ondreja.[107] V južnej chórovej ochodzi sú kaplnky svätého Mikuláša, svätého Edmunda a svätého Benedikta.[108]

Pôdorys južného transeptu je menší ako severný, pretože stavitelia z 13. storočia narážali na už existujúce kláštory z 11. storočia. Aby sa priečne lode zhodovali, južná priečna loď je postavená visiaca nad západným kláštorom. To umožnilo vytvorenie miestnosti nad krížovou chodbou, ktorá slúžila na uskladnenie munície.[109] V južnom transepte je kaplnka svätej Viery, postavená okolo roku 1250, aby slúžila ako sakristia pre mníchov opátstva. Na východnej stene je maľba, vytvorená okolo roku 1290 - 1310, na ktorej je svätá Viera znázornená, na ktorej bola upražená k smrti.[110]

  • Loď, znázorňujúca vysokú výšku klenby v pomere k jej relatívne úzkej šírke
    Loď, znázorňujúca vysokú výšku klenby v pomere k jej relatívne úzkej šírke
  • Lampášová strecha nad prechodom
    Lampášová strecha nad prechodom
  • Svätyňa Eduarda Vyznávača.
    Svätyňa Eduarda Vyznávača.
  • Pamiatky v bočnej kaplnke sv. Edmunda.
    Pamiatky v bočnej kaplnke sv. Edmunda.

Kapitula a komnata Pyx

[upraviť | upraviť zdroj]

V kapitule sa nachádza osemhranná kapitulná sieň, ktorú využívali opátski mnísi na každodenné stretnutia, na ktorých si vypočuli časť regule svätého Benedikta a od opáta dostali pokyny na každý deň.[111] Kapitula bola postavená v rokoch 1250 až 1259 a je jednou v najväčších v Británii, meria takmer 18 m naprieč.[112] 300 rokov po anglickej reformácii slúžil na uchovávanie štátnych záznamov, kým tieto záznamy boli v roku 1863 do Úradu verejných záznamov.[113] V 19. storočí ju obnovil George Gilbert Scott.[114]

K vchodu sa pristupuje z východnej strany ambitovej chodby cez vonkajšie a vnútorné vestibuly a strop za začína nízko a stúpa, keď sa návštevník blíži ku kapitulnej sieni.[115] Je to osemuholníková miestnosť s centrálnym stĺpom, postavená s malou kryptou pod ním.[114] Po bokoch sú lavice pre 80 mníchov, nad ktorými sú vitráže zobrazujúce erby viacerých panovníkov ako aj patrónov a opátov kostola.[114] Exteriér zahŕňa lietajúce podpery pridané v 14. storočí a olovenú strechu navrhnutou Scottom.[116] Vnútorné steny zdobia maľby zo 14. až 15. storočia predstavujúce Apokalypsu, Posledný súd, vtáky a zvieratá.[116] Kapitula má aj pôvodnú podlahu z 13. storočia. Drevené dvere vo vestibule boli vyrobené zo stromu vyrúbaného v rokoch 1032 - 1064 a sú jedny z najstarších v Británii.[116] Mohli to byť dvere z kapituly z 11. storočia v opátstve Eduarda Vyznávača a v 13. storočí boli znovu použité ako dvere do komnaty Pyx.[111]

Priľahlá komnata Pyx tvorila podkrovie mníšskej ubytovne. Pochádza z konca 11. storočia a používala sa ako kláštorná a kráľovská pokladnica. Vonkajšie steny a kruhové piliere pochádzajú z 11. storočia, ktoré boli obohatené hlavicami z 12. storočia. Termín Pyx sa vzťahuje na truhlicu z buxusu, v ktorej boli novo vyrazené mince, ktoré boli prezentované porote počas Trial of the Pyx, ktorej boli prezentované tieto novo vyrazené mince, aby sa zabezpečilo, že zodpovedajú požadovaným štandardom.[84]

Kapitula a komnata Pyx vo Westminsterskom opátstve sú pod správou Anglického dedičstva, ale sú pod dohľadom a vedením dekana a kapituly vo Westminstri.[117]

  • Interiér kapitulnej siene.
    Interiér kapitulnej siene.
  • Dáždnikový klenbový strop kapitulnej siene.
    Dáždnikový klenbový strop kapitulnej siene.
  • Stredoveké nástenné maľby vo vnútri kapitulnej siene.
    Stredoveké nástenné maľby vo vnútri kapitulnej siene.
  • Dvere z 11. storočia v podkroví kapitulného domu, možno najstaršie dvere v Británii
    Dvere z 11. storočia v podkroví kapitulného domu, možno najstaršie dvere v Británii

Kaplnka Henricha VII.

[upraviť | upraviť zdroj]
Kaplnka Henricha VII.

Kaplnka Henricha VII., je veľká Lady Chapel na východnom konci Westminsterského opátstva bola zaplatená z vôle Henricha VII.[118] Kaplnka je postavená v neskorej kolmej gotike, ktorej veľkoleposť spôsobila, že ju anglický básnik John Leland nazval orbis miraculum (div sveta).[119] V kaplnke sa nachádzajú hrobky niektorých panovníkov vrátane Eduarda V., Henricha VII., Eduarda VI., Márie I., Alžbety I., Jakuba I., Karola II., Juraja II. a Márie I. Škótskej.[120]

Kaplnka je známa svojou závesnou a vejárovou klenbou, ktorá pravdepodobne navrhol Wiliam Vertue, o ktorom spisovateľ Washington Irving povedal, že bola „dosiahnutá s úžasnou drobnosťou a vzdušnou bezpečnosťou pavučiny“. V skutočnosti nie je klenba skutočnou vejárovou klenbou, ale krížovou klenbou.[121] Vnútorné steny sú husto zdobené rezbami vrátane 95 sôch svätých. Mnoho sôch svätých v Anglicku bolo zničených v 17. storočí, takže ide o vzácny prežitok.[67] Rovnako ako väčšina tejto stredovekej budovy, aj tieto sochy boli pôvodne maľované a pozlátené.[122] Z vonkajšej strany je kaplnka obklopená lietajúcimi oporami, z ktorých každá má podobu polygonálnej veže zakončenej kupolou. V strede kaplnky sa nachádza hrob Henricha VII. a jeho manželky Alžbety z Yorku, ktorý vytvoril sochár Pietro Torrigiano,[119] ktorý ušiel z Anglicka do Talianska po tom čo sa pobil s umelcom Michelangelom a zlomil si nos.[67]

Kaplnka má vedľa seba ďalšie kaplnky vychádzajúce z hlavnej kaplnky. Jedna z nich na severe obsahuje hrobky Alžbety I. a Márie I., pričom obe rakvy sú v Alžbetinom pamätníku, a ďalšia hrobka v tejto kaplnke obsahuje telo Márie I. Škótskej.[123] Oba monumenty dal dal postaviť Jakub I., nástupca Alžbety na anglickom a syn Márie I. Škótskej. Na východe od kaplnky je kaplnka RAF s vitrážovým oknom venovaným tým, ktorí zahynuli v bitke o Britániu v roku 1940. Kaplnka Raf bola pôvodným pohrebiskom lorda protektora Olivera Cromwella v roku 1658. Cromwellovo telo vykopali v roku 1661 počas reštaurácie Stuartovcov, keď bolo jeho telo rituálne zavesili na šibenicu v Tyburne, kde ho napokon pochovali.[124]

Kaplnka je od roku 1725 aj materským kostolom rádu kúpeľov a nad hrobkami visia transparenty členov.[125] Kaplnka má dodnes zachované mizerikordy - malé rímsy, na ktoré sa mnísi mohli usadiť počas bohoslužieb, často zdobené pestrými rezbami.[126]

Kláštorné budovy

[upraviť | upraviť zdroj]
Jeruzalemská komnata v roku 1914.

Mnohé z miestností využívaných mníchmi stále existujú, len sú prerobené. Internát sa zmenil na knižnicu a školskú miestnosť a ich kancelárie sa zmenili na domy pre duchovných.[127] Opát mal vlastné ubytovanie a jedol oddelene od ostatných mníchov. Ubytovňa opáta stále existuje, ale teraz ju využíva dekan z Westminsteru a je pravdepodobne najstaršou nepretržite obývanou rezidenciou v Londýne.[128] Ubytovanie opáta zahrňuje Jerichskú sálu pokrytú dreveným obložením, Jeruzalemskú komnatu uvedenú do prevádzky v roku 1369 a veľkú jedáleň s galériou miništrantov, ktorú teraz využíva Westminsterská škola.[128] Prior mal vlastnú domácnosť oddelenú od mníchov, na mieste ktorej dnes stojí Asburnham House v Little Dean's Yard, teraz súčasť Westminsterskej školy.[129][130]

Umelecké diela a poklady

[upraviť | upraviť zdroj]

V hlavnej lodi a priečnej lodi je šestnásť krištáľových lustrov vyrobených z ručne fúkaného skla Waterford. Navrhli ich AB Read a Stephen Dykes Bowes a v roku 1965 ich darovala rodina Guinessovcov na pripomenutie 900. výročia opátstva.[131] Chórové lavice navrhol Edward Blore v roku 1848.[95] Niektoré lavice sú pridelené vysokým komisárom krajín Spoločenstva národov.[132]

Za prechodom na západ je sakrárium, pri ktorom sa nachádza hlavný oltár. Opátstvo má vo svojich zbierkach Westminster Retable z 13. storočia, ktorý je považovaný za oltárny obraz z kostola Henricha III. a je najstaršou zachovanou anglickou olejomaľbou.[133][134] Súčasný hlavný oltár a plátno navrhol George Gilbert Scott v rokoch 1867 až 1873 a obsahuje sochy Mojžiša, svätého Petra, svätého Pavla a kráľa Dávida od sochára HM Armisteada a mozaiku Posledná večera od dizajnéra JR Claytona a tvorcu mozaík Antonia Salviatiho.[135]

Južná priečna loď obsahuje nástenné maľby, namaľované okolo roku 1300, ktoré Richard Jenkyns nazýva „najveľkolepejšími, ktoré zostali v Anglicku“.[136] Zobrazujú apoštola Tomáša, ktorý si prezerá Kristove stigmy, a svätého Krištofa nesúceho dieťa Krista a boli objavené v roku 1934 za dvoma pomníkmi.[137] Po oboch stranách hlavného oltára sú tiež maľby zo 14. storočia na zadných stranách sedílie, ktoré používali kňazi. Na južnej strane sú tri postavy: Eduard Vyznávač, anjel Gabriel, Panna Mária a na severnej strane sú dvaja králi, možno Henrich III. a Eduard I. okolo náboženskej osobnosti, možno svätého Petra.[138][139] Boli zamaľované počas Anglickej republiky na príkaz parlamentu a neskôr boli znovu objavené.[139]

Nad Veľkou západnou bránou je desať sôch kresťanských mučeníkov z 20. storočia rôznych denominácii, ktoré vyrobili remeselníci opátstva v roku 1998.[140] Mučeníci sú: Maximilián Kolbe, Manche Masemola, Janani Luwum, veľkovojvodkyňa Alžbeta Fiodorovna, Martin Luther King, Jr., Óscar Arnulfo Romero, Dietrich Bonhoeffer, Esther John, Lucian Tapiedi a Wang Zhiming.[141][142]

Z kapituly vedie vchod do knižnice opátstva, postavenej ako internát pre mníchova používanej ako knižnica od 16. storočia. Zbierka pozostáva z približne 16 000 zväzkov. Vedľa knižnice je Muniment Room, kde je uložený historický archív opátstva.[113]

  • Opátsky zbor so stánkami navrhnutými Edwardom Bloreom.
    Opátsky zbor so stánkami navrhnutými Edwardom Bloreom.
  • Stredoveké nástenné maľby na južnej priečnej lodi zobrazujúce sv. Tomáša a svätého Krištofa.
    Stredoveké nástenné maľby na južnej priečnej lodi zobrazujúce sv. Tomáša a svätého Krištofa.
  • Obraz kráľa na opátstve sedílie, možno Eduarda I.
    Obraz kráľa na opátstve sedílie, možno Eduarda I.
  • Sochy mučeníkov z 20. storočia nad západnou bránou.
    Sochy mučeníkov z 20. storočia nad západnou bránou.
  • Hlavný oltár, ktorý navrhol George Gilbert Scott
    Hlavný oltár, ktorý navrhol George Gilbert Scott

Cosmati podlaha

[upraviť | upraviť zdroj]
Cosmati podlaha

Na križovatke, pred svätyňou Eduarda Vyznávača a hlavným oltárom, je Cosmati podlaha, 700 rokov stará dláždená podlaha s takmer 30 000 kusov farebného skla a kameňa.[143] Na nej sa konávajú korunovácie v opátstve[144] a má rozlohu 25 stôp štvorcových.[143]

Podlaha je pomenovaná po rodine Cosmati, ktorá bývala v Ríme. Rodina bola známa takouto prácou.[26] Podlaha bola objednaná Richardom Wareom, ktorý v roku 1258, keď sa stal opátom, odcestoval do Ríma a vrátil sa s kameňom a umelcami. Použitý porfýr sa pôvodne ťažil až v Egypte a do Talianska bol pravdepodobne privezený počas čias Rímskej ríše. Keď bola vyrobená, bola obklopená mosadzným nápisom, na ktorom bolo napísané meno umelca Odericus,[145] pravdepodobne odkazujúcim na dizajnéra Pietra de Oderisio alebo jeho syna.[146] Nápis tiež predpovedal koniec sveta o 19 863 rokov od jej vzniku.[147] Na rozdiel of tradičnej práce s mozaikou sa dieliky nestrihajú na jednotnú veľkosť, ale namiesto toho sa vyrábajú technikou známou ako opus sektile („rezanie“).[143] Medzi všetkými podlahami Cosmati v Európe je výnimočná tým, že má tmavé mramorové okraje Purbeck, ktoré vytvárajú výrazné okraje namiesto typického bieleho mramoru.[143] Tieto okraje ovplyvnili neskoršie úpravy podláh v kaplnke sv. Juraja na Windsor Castle a katedrále v Canterbury.[148]

Geometrické vzory, ako napríklad tie, ktoré sa nachádzajú na podlahe, mali pomôcť mníchom z opátstva v ich kontemplácii a sprostredkovávali stredoveké kresťanské myšlienky o povahe vesmíru, ktoré nebolo ľahké vyjadriť slovami.[149] Veľká časť návrhu sa spolieha na geometrický princíp nazývaný kvadratúra, ktorá bola medzi kamenármi považovaná za obchodné tajomstvo.[150] Štvorstranné štvorce, štvornásobná symetria a štyri rondely návrhu prestavujú štyri živle klasickej filozofie, pričom centrálny rondel predstavuje nesformovaný stav vesmíru na začiatku stvorenia.[151] Každého vnútorného rondelu sa dotýkajú dva pásy, ktoré predstavujú spoločné vlastnosti každého živla - napríklad v klasickej filozofii sa voda a vzduch považovali za „vlhké“ a vzduch a oheň za „horúce“.[152]

Farebné okná

[upraviť | upraviť zdroj]
Kráľovnino okno, ktoré navrhol David Hockney

Okná opátstva z 13. storočia boli vyplnené vitrážami, ale väčšina z nich bola zničená počas anglickej občianskej vojny a po Blitzi a bola nahradená obyčajným čírym sklom. Od 19. storočia nahradili číre sklo novými vitrážami, ktoré navrhli umelci Ninian Cooper (na severnej strane lode), Hugh Easton a Alan Younger (v kaplnke Henricha VII.).[153]

Severné rozetové okno navrhol John Thornill a vyrobil ho Joshua Price v roku 1722 a zobrazuje Ježiša Krista a apoštolov (okrem Judáša Iškariotského) a evanjelistov. V strede okna sa nachádza Biblia. Okno zreštauroval JL Pearson v 19. storočí. Počas tohto reštaurovania boli postavám odrezané nohy.[154] Thronill navrhol aj veľké západné okno, ktoré zobrazuje biblické postavy Abraháma, Izáka a Jakuba, pod ktorými sú zástupcovia dvanástich kmeňov Izraela.[155]

V kaplnke Henricha VII. navrhol západné okno John Lawson a bolo odhalené v roku 1995. Zobrazuje erby a šifry dobrodincov Westminsterského opátstva, najmä Johna Templetona, ktorého erb je výrazne zobrazený na spodnom paneli. V strede sú zobrazené erby Alžbety II. Východné okno navrhol Alan Younger, ktoré bolo odhalené v roku 2000. Okno je zasvätené Panne Márii. Zobrazuje kométu Hale-Bopp, ktorá v tom čase prechádzala nad umelcovým domom, ako Betlehemská hviezda. Darcovia okna pán a pani z Peckhamu, sú znázornení kľačiac dole.[156]

V roku 2018 predstavil umelec David Hockney nové vitrážové okno pre severnú priečnu loď, určené pre oslavu vlády Alžbety II. Zobrazuje vidiecku scénu inšpirovanú jeho rodným Yorkshire, s kvetmi hlohu a modrou oblohou. Hockney použil IPad na návrh okna, aby replikovalo podsvietenie, ktoré prechádza cez vitráž.[157]

Galérie diamantového jubilea kráľovnej

[upraviť | upraviť zdroj]

Múzeum Westminsterského opátstva sa nachádzalo v klenutom podkroví z 11. storočia nad bývalou mníšskou spálňou. Ide o jednu z najstarších častí opátstva, ktorá sa datuje takmer od založenia kláštora Eduardom Vyznávačom v roku 1065. Tento priestor slúžil ako múzeum od roku 1908,[158] ale v júni 2018 bol pre verejnosť uzatvorený. Toto múzeum bolo nahradené Galériami diamantového jubilea kráľovnej, ktoré sa nachádza vysoko v trifóriovej galérii opátstva a sú prístupné novou Weston Tower a výťahom a schodmi.[77]

Exponáty zahrňujú súbor podobizní anglických a britských panovníkov a ich manželiek v životnej veľkosti, ktoré boli pôvodne vyrobené na to, aby ležali na rakve v pohrebnom sprievode alebo bloi vystavené nad hrobom. Podobizne pochádzajú z 14. až 18. storočia.[159]

V galériách je vystavený portrét s názvom The Coronation Theatre: Portrait of HM Queen Elizabeth II, ktorý namaľoval umelec Ralph Reimans, zobrazujúci panovníčku stojacu na podlahe Cosmati vo Westminsterskom opátstve, kde bola v roku 1953 korunovaná.[160] Medzi ďalšie exponáty patrí model nepostavenej veže, ktorý navrhol Christopher Wren, papierový model opátstva zobrazujúci korunováciu kráľovnej Viktórie v roku 1837 a svadobná licencia princa Wiliama a Catherine Middletonovej v roku 2011.[78]

Pohreby a pamätníky

[upraviť | upraviť zdroj]
Hrob vedca Stephena Hawkinga v lodi opátstva.

V opátstve je pochovaných ale pripomínaných viac ako 3300 ľudí.[161] Počas dlhej histórie opátstva bola väčšina ľudí pochovaných v ňom okrem panovníkov ľudia s vzťahom k cirkvi - buď miestni obyvatelia alebo z mnísi samotného opátstva, ktorí boli vo všeobecnosti pochovávaní bez zachovaných znakov.[162] Od 18. storočia sa stalo prestížnou poctou pre každého Brita byť pochovaný ale pripomenutý v opátstve, čo je prax značne podporená okázalým pohrebom a pomníkom Isaaca Newtona, ktorý zomrel v roku 1727.[163] V roku 1900 bolo v opátstve pochovaných toľko významných osobností, že ho spisovateľ Wiliam Morris, nazval „Národná Valhalla“.[164]

Medzi politikov pochovaných v opátstve patrí: Wiliam Pitt starší, Charles James Fox, William Pitt mladší, Wiliam Gladstone a Clement Attlee. Hrob Isaaca Newtona obklopuje skupina vedcov vrátane Charlesa Darwina a Stephena Hawkinga. Medzi hercami patria David Garrick, Henry Irving a Laurence Olivier. Hudobníci bývajú pochovaní v severnej uličke hlavnej lode, medzi ktorých patria Muzio Clementi, Henry Purcell a Ralph Vaughan Wiliams. Georg Friedrich Händel je pochovaný v Poets' Corner.[165]

Hrob Alžbety I. s pozostatkami Alžbety a Márie I.

V opátstve je pochovaných celkom 18 anglických, škótskych a britských panovníkov vrátane Eduarda Vyznávača, Henricha III., Eduarda I., Eduarda III., Richarda II., Henricha V., Eduarda V., Henricha VII., Eduarda VI., Márie I., Márie I. Škótskej, Alžbety I., Jakuba I., Karola II., Márie II., Viliama III., Anny Stuartovej a Juraja II.[166][159] Alžbeta I. a Mária I. Škótska boli poslednými panovníčkami, ktoré boli s úplnými podobizňami na hroboch. Panovníci po nich pochovaní v opátstve, majú na hroboch jednoduché nápisy.[167] V roku 1760 sa Juraj II. stal posledným kráľom pochovaným v opátstve, ale Henrich Frederik, mladší brat Juraja III. bol pochovaný v opátstve v roku 1790, a stal sa posledným členom kráľovskej rodiny pochovaný v opátstve. Väčšina panovníkov po Jurajovi II. sú pochovaní v kaplnke svätého Juraja na Windsor Castle alebo na kráľovskom pohrebisku vo Frogmore na východ od Windsor Castle.[58]

Kútik básnikov

[upraviť | upraviť zdroj]
Niektorí z pamätníkov spisovateľov v Kútiku básnikov, vrátane Williama Shakespeara.

Južný transept kostola je prezývaný ako Kútik básnikov kvôli vysokej koncentrácii pohrebísk a pamätníkov básnikov a spisovateľov. Prvým bol Geoffrey Chaucer, pochovaný okolo roku 1400, ktorý bol zamestnaný ako úradník práce a mal byty v opátstve. Takmer o 200 rokov neskôr bol neďaleko pochovaný druhý básnik Edmund Spenser, ktorý bol obyvateľom opátstva. Myšlienka kútika básnikov sa však naplno vykryštalizovala až v 18. storočí, keď boli zriadené pamätníky spisovateľom pochovaným inde, ako William Shakespeare a John Milton. Odvety sú v Kútiku básnikov pochovaní spisovatelia John Dryden, Alfred Tennyson, Charles Dickens a Rudyard Kipling. Nie všetci spisovatelia sú pochovaní v južnom transepte, Ben Jonson je pochovaný v severnej uličke hlavnej lode a Aphra Behnová v kláštore.[168]

Neznámy bojovník

[upraviť | upraviť zdroj]

Na podlahe, hneď vo vnútri Veľkej západnej bráne, v strede lode je hrob Neznámeho bojovníka, neznámeho vojaka zabitého na európskom bojisku počas prvej svetovej vojny. Hoci mnohé krajiny prijali tradíciu hrobu neznámeho vojaka alebo bojovníka, tá vo Westminsterskom opátstve bola prvá a vznikla ako reakcia na bezprecedentnú úmrtnosť vo vojne.[169] Nápad prišiel od armádneho kaplána David Raitlon, ktorý túto myšlienku navrhol v roku 1920.[170] Pohreb sa konal na druhé výročie konca prvej svetovej vojny 11. novembra 1920.[169] Neznámy bojovník ležal v opátstve týždeň a s odhadom 1,25 milióna ľudí si ho za ten čas pozrelo. Tento hrob je jediným podlahovým kameňom opátstva, po ktorom je zakázané chodiť.[171] Keď príde hlava cudzieho štátu do opátstva, návšteva sa začína návštevou hrobu Neznámeho bojovníka.[170]

Kráľovské príležitosti

[upraviť | upraviť zdroj]

Opátstvo má silné spojenie s kráľovskou rodinou a je podporované rôznymi panovníkmi. Opátstvo je miestom korunovácii, kráľovských svadieb a pohrebov. Okrem toho sa vo Westminsterskom opátstve narodil jeden panovník a jeden zomrel. V roku 1413 sa Henrich IV. zrútil pri modlitbe vo svätyni Eduarda Vyznávača. Bol premiestnený do Jeruzalemskej komnaty a krátko na to zomrel.[172] Eduard V. sa narodil v dome opáta v roku 1470.[173]

Oslavy zlatého jubilea kráľovnej Viktórie vo Westminsterskom opátstve v roku 1887; je zobrazená ako tróne v strede vľavo

Prvá jubilejná oslava, ktorá sa konala v opátstve, bola u príležitosti Zlatého jubilea kráľovnej Viktórie v roku 1887. Namiesto toho, aby mala na sebe celé oblečenie, ktoré mala na svojej korunovácii, mala na sebe svoje obyčajné čierne smútočné šaty zakončené znakmi Podväzkového rádu, miniatúrnu korunku. Posadila sa do korunovačného kresla, ktoré bolo pre túto príležitosť natreté čiernym lakom, ktorý sa potom musel odstrániť,[173] čím sa stala jedinou panovníčkou, ktorá sedela v kresle dvakrát.[174] Kráľovná Alžbeta II. a jej manžel princ Philip si tiež pripomenuli svoje strieborné, zlaté a diamantové výročia svadby bohoslužbami v opátstve a pravidelne sa tam zúčastňovali na každoročných oslavách Dňa Commonwealthu.[169]

Panovník sa každý rok na Zelený štvrtok zúčastňuje na Slávnosti kráľovskej zelene, počas ktorého vybraní starší ľudia dostávajú almužnu pozostávajúcu z mincí, ktoré rozdávajú toľkým ľuďom oboch pohlaví, koľko má panovník rokov. Od roku 1952 sa bohoslužba presunula do rôznych kostolov po celej krajine a do opátstva sa vracala každých 10 rokov.[175]

Korunovácie

[upraviť | upraviť zdroj]
Korunovácia Juraja IV. v opátstve.

Od korunovácie Viliama Dobyvateľa v roku 1066 bolo vo Westminsterskom opátstve korunovaných celkom 40 anglických a britských panovníkov (nepočítajúc Eduarda V., Janu Greyovú a Eduarda VIII., ktorí neboli nikdy korunovaní).[176][177] V roku 1216 nemohol byť v opátstve korunovaný Henrich III., keďže Londýn v tom čase dobyli nepriateľské sily. Korunovali ho v Gloucesterskej katedrále a neskôr mal svoju druhú korunováciu vo Westminsterskom opátstve v roku 1220.[133] Keď ho dal v 13. storočí opátstvo prestavať, bolo navrhnuté s ohľadom na budúce korunovácie, dal postaviť dlhé priečne lode, aby sa do nich zmestilo čo najviac ľudí.[90] Veľká časť korunovačného poriadku stále pochádza z iluminovaného rukopisu s názvom Liber Regalis, ktorý bol vytvorený v roku 1377 pri korunovácii Richarda II., a ktorý sa nachádza vo zbierkach opátstva.[178] Dňa 6. mája 2023 sa v opátstve uskutočnila korunovácia Karola III.[177]

Využitým priestorom opátstva počas korunovácii, je križovatka známa ako „divadlo“ pre svoju mimoriadnu vhodnosť na takéto veľkolepé podujatia. Namiesto toho, aby kostol bol naplnený nepohyblivými lavicami ako v mnohých podobných kostoloch, priestor pri križovatke je voľný, čo umožňuje umiestnenie dočasných sedadiel v transeptoch.[176]

Korunovačné kreslo s výrezom pod sedadlom pre škótsky kameň Stone of Scone

Korunovačné kreslo, na ktorom v momente korunovania sedia anglickí a britskí panovníci, sa nachádza v opátstve v Kaplnke sv. Juraja pri západných dverách a pri korunováciách sa používa od 14. storočia.[179] Od roku 1301 do roku 1996 (okrem krátkeho obdobia v roku 1950, keď bol kameň ukradnutý škótskymi nacionalistami) sa pod stoličkou nachádzal Stone of Scone, na ktorom boli korunovaní škótski králi. Hoci sa kameň od roku 1996 uchováva v Škótsku na Edinburskom hrade, podľa potreby sa vracia pod korunovačné kreslo v opátstve.[180] V 18. až 19. storočí bola stolička voľne prístupná verejnosti, ktorá mohla na ňom sedieť, čo viedlo k tomu, že niektorí dokonca vyrezali doň iniciály.[181]

Pred 17. storočím, keď as kráľ oženil po korunovácii oženil, usporiadal samostatnú korunováciu pre svoju manželku. Posledná z nich, ktorá sa uskutočnila bola korunovácia Anny Boleynovej v roku 1533 po svadbe s Henrichom VIII.[42] V opátstve sa uskutočnilo celkom 15 samostatných korunovácii kráľovien. Bola plánovaná aj korunovácia Jany Seymourovej, tretej manželky Henricha VIII., ale ona zomrela skôr, ako sa korunovácia uskutočnila a pre jeho ďalšie manželky sa neplánovali žiadne korunovácie. Manžel Márie I. Filip II. nedostal samostatnú korunováciu zo strachu, že by sa po Máriinej smrti pokúsil vládnuť sám. Odvtedy bolo málo príležitostí na druhú korunováciu, pretože panovníci vo všeobecnosti nastúpili na trón už ženatí.[176]

V roku 1170 Henrich II. samostatnú korunováciu vo Westminsterskom opátstve pre svojho syna, známeho ako Henrich Mládenec, zatiaľ čo on Henrich II., bol stále nažive v snahe zabezpečiť si nástupníctvo. Henrich Mládenec však zomrel skôr ako jeho otec, a tak nikdy nenastúpil na trón.[176]

Kráľovské svadby

[upraviť | upraviť zdroj]
Svadba princeznej Alžbety a Phillipa Mountbattena v roku 1947 vo Westminsterskom opátstve.

Počas histórie opátstva sa v ňom uskutočnilo najmenej 16 kráľovských svadieb.[182] Pred 20. storočím boli kráľovské svadby v opátstve pomerne zriedkavé, pričom sa členovia kráľovskej rodiny mali svadby v kráľovských kaplnkách alebo na Windsor Castle. To sa zmenilo svadbou princeznej Márie v roku 1922 v opátstve, ktorá úspešne odštartovala trend svadieb v opátstve. V roku 1923 sa Alžbeta Bowes-Lyonová stala prvou kráľovskou nevestou, ktorá nechala svoju kyticu na Hrobe Neznámeho bojovníka. V tejto praxi odvtedy pokračovalo mnoho kráľovských neviest.[183]

Kráľovské svadby zahŕňajú:

Kráľovské pohreby

[upraviť | upraviť zdroj]

V opátstve sa konalo mnoho kráľovských pohrebov medzi pohrebom Eduarda Vyznávača v roku 1066[28] a pohrebom princa Henricha Frederika, posledného člena kráľovskej rodiny pochovaného v opátstve v roku 1790. Po tomto pohrebe sa v opátstve nekonali žiadne kráľovské pohreby až do roku 1925, keď mala kráľovná Alexandra pohreb vo Westminsterskom opátstve, ale bola pochovaná na Windsor Castle.[188] Iné kráľovné napríklad: Mária z Tecku a Alžbeta, kráľovná matka mali pohreby v opátstve, ale boli pochované inde.[188]

Dňa 6. septembra 1997 sa v opátstve konal formálny, aj keď nie štátny pohreb Diany, princeznej z Walesu. Pred pohrebom bolo zábradlie opátstva zaplavené kvetmi. Túto udalosť si pozrelo 2 miliardy ľudí po celom svete.[189] Jej pochovanie sa uskutočnilo súkromne na pozemku jej súkromného sídla Althorp.[190]

Dňa 19. septembra 2022 sa v opátstve konal štátny pohreb Alžbety II. pred jej pochovaním v kaplnke sv. Juraja na Windsor Castle.[191] Bol to prvý pohreb panovníka vo Westminsterskom opátstve po viac ako 260 rokoch.[192]

Ľudia

[upraviť | upraviť zdroj]

Dekan a kapitula

[upraviť | upraviť zdroj]

Westminsterské opátstvo je kolegiálny kostol spravovaný dekanom a kapitulou vo Westminstri. Takto tom zriadila kráľovská listina vydaná kráľovnou Alžbetou I. z 21. mája 1560, ktorá ho vytvorila ako Kolegiálny kostol sv. Petra vo Westminstri ako kráľovskú zvláštnosť pod osobnou jurisdikciou suverén.[193] V roku 2019 bol David Hoyle vymenovaný za dekana z Westminsteru.[194] Kapitulu tvoria štyria kanonici a vyšší administratívny úradník nazývaný generálny prijímateľ.[193] Jeden z kanonikov je aj rektorom priľahlého kostola svätej Margaréty vo Westminstri a často zastáva aj post kaplána predsedu Dolnej snemovne.[195] Okrem dekana a kanonikov sú tu aj menší kanonici a kňazi vikári.[196]

Kráľovi almužníci

[upraviť | upraviť zdroj]

Opátstvo podporuje zriadenie šiestich kráľovských (alebo kráľovniných) almužníkov. Sú menovaní kráľovským rozkazom na odporúčanie dekana a ministra vnútra. V nedeľu almužníci navštevujú Matutínum a Evensong a plnia také povinnosti, ktoré môžu byť požadované (na oplátku za to dostávajú malé štipendium). V službe nosia výrazné červené šaty a odznakom a ružou na ľavom ramene.[197]

Tradíciu kráľových almužníkov založil v roku 1502 Henrich VII. neďaleko opátstva a pôvodne bolo dvanásť almužníkov a traja z nich boli menšími dvornými úradníkmi, ktorí boli pre vek alebo zdravotné postihnutie na dôchodku.[198] Požadovalo sa od nich, aby mali viac ako 50 rokov, boli slobodní, s dobrou povesťou, gramotní, schopní sa o seba postarať a s príjmom pod 4 libry.[198] Samotná budova, v ktorej žili almužníci prežila zánik kláštorov ale v roku 1779 bola zbúraná kvôli rozširovaniu cesty.[197] Od konca 18. do konca 20. storočia bývali almužníci zvyčajne starí vojaci a námorníci, no dnes sú to väčšinou dôchodcovia a zamestnanci opátstva.[197]

Školy

[upraviť | upraviť zdroj]

Westminsterská škola sa nachádza v areáli opátstva. Vyučovalo sa tam určite od 14. storočia po boku mníchov z opátstva, no škola považuje za svoju zakladateľku Alžbetu I., ktorá kláštor definitívne rozpustila zabezpečila zriadenie školy[199] po boku dekana opátstva, opátstva, kanonikov, pomocných duchovných a svetských dôstojníkov.[200] Školáci sa zapísali do histórie opátstva, často svojou bujarosťou: školáci z Westminsterskej školy znesvätili korunovačné kreslo, narúšali bohoslužby a raz prerušili vysvätenie štyroch biskupov tým, že v kláštoroch začali boj s holými kolenami.[199] Jeden školák vyrezal na korunovačnom kresle, v ktorej cez noc spal, čím sa stal pravdepodobne jej najdlhším obyvateľom.[201] V roku 1868 sa Westminsterská škola stala nezávislou od opátstva, kapituly a dekanátu, hoci obe inštitúcie sú stále úzko prepojené.[200]

Westminster Abbey Choir School sa tiež nachádza v areáli opátstva a vzdeláva výlučne zborníkov, ktorí spievajú na bohoslužbách v opátstve.[202]

Rád kúpeľov

[upraviť | upraviť zdroj]
Transparenty členov Rádu kúpeľov v kaplnke Henricha VII.

Najčestnejší Rád kúpeľov je britský rytiersky rád, ktorého domovom je kaplnka Henricha VII. vo Westminsterskom opátstve.[58] Rád založil Juraj I. v roku 1725.[203] V roku 1812 vyšiel z módy a bol obnovený v roku 1913 Jurajom V.[204] Názov je odvodený od prepracovaného stredovekého ceremoniálu pasovania rytiera, ktorý zahrňoval kúpeľ (ako symbol očisty) ako jeden z prvkov. Každé štyri roky na ceremoniáloch v opátstve dostávajú členovia ich zástavu, erb a tabuľu.[205] Členov je viac ako lavíc, a tak niektorých členovia čakajú na umiestnenie aj mnoho rokov.[206]

Rád kúpeľov je štvrtým najvyšším rádom britského rytierstva, po Podväzkovom ráde, Ráde Bodliaka a Ráde sv. Patrika.[207]

Hudba

[upraviť | upraviť zdroj]
Zboristi Westminsterského opátstva

Andrew Nethsingha pôsobí ako organista a majster zborov od roku 2023.[208] Peter Holder je suborganista.[209] Matthew Jorysz je asistent organistu[210] a Dewi Rees je súčasným odborníkom na organ.[211]

Spevácky zbor

[upraviť | upraviť zdroj]

Od svojho založenia v 14. storočí bolo hlavnou úlohou zboru Westminsterského opátstva spievať pri každodenných bohoslužbách a zároveň zohrávať ústrednú úlohu pri mnohých štátnych udalostiach vrátane kráľovských svadieb a pohrebov.[212] V roku 2012 zbor prijal pozvanie pápeža Benedikta XVI. so zborom Sixtínskej kaplnky v Bazilike svätého Petra na pápežskej omši.[213] Čisto mužský zbor pozostáva z dvanástich profesionálnych dospelých spevákov alebo laických vikárov a tridsiatich chlapčenských zboristov vo veku od 8 až 13 rokov, ktorí navštevujú zborovú školu Westminster Abbey Choir School.[214]

Organ

[upraviť | upraviť zdroj]

Prvý záznam o organe vo Westminsterskom opátstve pochádza z roku 1240 za vlády Henricha III. Počas tohto obdobia sa opravovali jeden alebo viacero organov.[215] Unum parem organorum („dvojica organov“) bola zaznamenaná v Panenskej kaplnke v roku 1304.[215] Súpis počas zániku kláštorov v roku 1540 hovorí, že dvojica organov bola na chóre a jeden v Islipovej kaplnke.[215] Počas Anglickej republiky zdroj rojalistov tvrdil, že vojaci, ktorí boli ubytovaní v opátstve „zbrzdili organ a do zástavy píšťaly v niekoľkých pivných domoch na hrnce piva“. Na organe sa v roku 1660 hrávalo, čo naznačuje, že nebol úplne zničený.[215] V roku 1720 bol nad chórovým plátnom nainštalovaný organ darovaný Jurajom II., ktorý postavil Chistopher Shrider. Organy boli predtým ukryté na severnej časti chóru. Tento organ bol úplne prestavaný spoločnosťou William Hill & Son v roku 1848.[215]

Nový organ postavila spoločnosť Harrison & Harrison v roku 1937 so štyrmi manuálmi 84 registrami bol po prvýkrát verejne použitý pri korunovácii Juraja VI. a kráľovnej Alžbety v tom roku.[216] Niektoré píšťale z predchádzajúceho organu z roku 1848 boli prepracované a začlenené do novej schémy. Dve organové skrine, ktoré navrhol a postavil koncom 19. storočia JL Pearson, boli obnovené a prefarbené v roku 1959.[217]

V rokoch 1982 a 1987 Harrison & Harrison zväčšili organ na pokyn Simona Prestona o ďalší chórový organ. Celý nástroj má päť manuálov a 107 registrov.[216] V roku 2006 bola bol manuál organu renovovaná firmou Harrison & Harrison.[217] V opátstve sú ďalšie tri organy: dvojmanuálový Kráľovnin organ v kaplnke Henricha VII., menší continuo organ a cvičný organ.[214]

Zvony

[upraviť | upraviť zdroj]

V opátstve boli zvony prinajmenšom od čias Henricha III., ale súčasné zvony boli inštalované v severozápadnej veži v roku 1971.[218] Prsteň tvorí desať zvonov, zavesených pre zmenu zvonenia, ktoré boli odliate v roku 1971 vo Whitechapel Bell Foundry a naladené na tóny F#, E, D, C#, B, A, G, F#, E a D. Tenorový zvon v D (588,5 Hz) má hmotnosť 1 544 kg.[219] Okrem toho sú tu dva služobné zvony odliate Robertom Motom v rokoch 1585 a 1598, sanktusovníkový zvon odliaty v roku 1738 Richardom Phelpsom a Thomasom Lesterom a dva nepoužívané zvony – jeden odliaty okolo roku 1320 a druhý odliaty v roku 1742 Thomasom Lesterom.[219] The Westminster Abbey Company of Ringers zvoní pri zvláštnych príležitostiach, ako bola svadba princa Williama a Catherine Middletonovej.[220]

V populárnej kultúre

[upraviť | upraviť zdroj]
Kópie mramorových monumentov Westminsterského opátstva vyrobené z drevovláknitých dosiek pre natáčanie Da Vinciho kódu, vystavené v Lincolnskej katedrále.

Westminsterské opátstvo sa spomína v hre Henrich VIII. napísanej Wiliamom Shakespearom a Johnom Fletcherom, keď istý pán opisuje scénu korunovácie Anny Boleynovej.[221]

Opátstvo sa v poézii spomína už v roku 1598, v sonete duchovného Thomasa Bastarda, ktorý začína: Keď hľadím s hlbokým úžasom do slávneho Westminsteru, ako sa tam obnovuje život v mosadznom alebo kamennom pomníku. Kniežatá a hodní každého druhu“.[222] Poéziu o opátstve napísali aj Francis Beaumont[222] a John Betjeman.[223]

Budova sa objavila na obrazoch umelcov ako Canaletto,[58] Wenceslaus Hollar,[224] William Bruce Ellis Ranken[225] a JMV Turner.[226]

V roku 1995 dramatik Alan Bennet vytvoril dokument s názvom The Abbey, v ktorom rozprával svoje zážitky z budovy.[227] Kľúčové scény knihy a filmu Da Vinciho kód sa odohrávajú vo Westminsterskom opátstve.[228] V roku 2005 odmietlo producentom filmu povolenie na natáčanie v opátstve a označilo knihu ako „teologicky nezdravú“. Namiesto toho producenti použili na natáčanie Lincolnskú katedrálu.[229] Opátstvo dokonca vydalo informačný list svojim zamestnancom, aby im umožnilo odpovedať na otázky fanúšikov, ktoré vyvracali viaceré tvrdenia uvedené v knihe.[230]

V roku 2022 bolo oznámené, že opátstvo udelilo vzácne povolenie na natáčanie Mission Impossible 8.[231]

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b World Heritage Site [online]. [Cit. 2024-02-15]. Dostupné online. (anglicky)
  2. ↑ JENKYNS, Richard. Westminster Abbey. Londýn : Profil Books, 2004. ISBN 1846685346. S. 10.
  3. ↑ CAVENDISH, RICHARD. Zasvätenie Westminsterského opátstva [online]. 2015-12-12, [cit. 2023-02-07]. Dostupné online.
  4. ↑ SUMMERSON, HENRY. Od legendy k histórii: c.604― c.1100: Westminsterské opátstvo: Kostol v histórii. Londýn : Paul Mellon Center for Studies in British Art., 2019. ISBN 978-1-913107-02-4. S. 17.
  5. ↑ Jenkyns 2004 , s. 11.
  6. ↑ Summerson 2019 , s. 27
  7. ↑ a b WILKINSON, JAMES. Westminsterské opátstvo. Londýn : Scala Arts & Heritage Publishers, 2013. ISBN 978-1857598216. S. 6.
  8. ↑ a b CORRIGAN, IMOGEN. Kameň na kameni: Muži, ktorí stavali katedrály. Ramsbury : Marlborough: Robert Hale, 2018. ISBN 978-0719827983. S. 148.
  9. ↑ Corrigan 2018 , s. 159.
  10. ↑ HARVEY, BARBARA. Život a umieranie v Anglicku 1100–1540: Kláštorná skúsenosť. Oxford : Clarendon Press, 1993. ISBN 978-1861976482. S. 2.
  11. ↑ FERNIE, ERIC. Westminsterské opátstvo Edwarda Vyznávača". Edward Vyznávač: Muž a legenda. Suffolk : Boydell & Brewer, 2009. ISBN 978-1-84615-716-5. S. 139 - 143.
  12. ↑ STAFFORD, PAULINE. Edith, Edwardova manželka a kráľovná. Suffolk : Boydell & Brewer, 2009. ISBN 978-1-84615-716-5. S. 137.
  13. ↑ CARR, WESLEY. Westminsterské opátstvo. Norwich : Jarrold, 1999. ISBN 0300095953. S. 2.
  14. ↑ TROWLES, TONY. Poklady Westminsterského opátstva. Londýn : Scala, 2008. ISBN 978-1857594546. S. 7 - 8.
  15. ↑ WILKINSON, JAMES; KNIGHTON, CHARLES S.. Crown and Cloister: The Royal Story of Westminster Abbey. Londýn : Scala Publishers, 2010. ISBN 9781857596281. S. 11.
  16. ↑ Harvey 1993 , s. 6.
  17. ↑ BINSKI, PAUL ; CLARK, JAMES G.. Westminsterské opátstvo: Kostol v histórii. Londýn : Paul Mellon Center for Studies in British Art, 2019. ISBN 978-1-913107-02-4. S. 51.
  18. ↑ Clark & ​​Binski 2019, s. 92.
  19. ↑ Harvey 1993 , s. 5.
  20. ↑ Harvey 1993 , s. 5-6.
  21. ↑ Jenkyns 2004 , s. 27.
  22. ↑ Wilkinson & Knighton 2010 , s. 16.
  23. ↑ a b Jenkyns 2004 , s. 12.
  24. ↑ Wilkinson & Knighton 2010 , s. 17.
  25. ↑ Corrigan 2018 , s. 56.
  26. ↑ a b Wilkinson & Knighton 2010 , s. 17–18.
  27. ↑ Corrigan 2018 , s. 41.
  28. ↑ a b c d Wilkinson & Knighton 2010 , s. 7
  29. ↑ Wilkinson & Knighton 2010 , s. 23.
  30. ↑ Wilkinson 2013 , s. 41.
  31. ↑ Trowles 2008 , s. 10.
  32. ↑ PEVSNER, NIKOLAUS.. Budovy Anglicka: Londýn: Mestá Londýn a Westminster. 3.. vyd. Harmondsworth, Middlesex : Penguin, 1993. ISBN 014-071011-6. S. 405.
  33. ↑ Wilkinson & Knighton 2010 , s. 27–29.
  34. ↑ Wilkinson & Knighton 2010 , s. 30–33.
  35. ↑ Wilkinson & Knighton 2010 , s. 35.
  36. ↑ a b Trowles 2008 , s. 11.
  37. ↑ Jenkyns 2004 , s. 53.
  38. ↑ RODWELL, WARWICK. The Lantern Tower of Westminster Abbey, 1060-2010: Reconstruction his History and Architecture. Oxford : Oxbow Books, 2010. ISBN 978-1842179796. S. 17.
  39. ↑ Rodwell 2010 , s. 23–28.
  40. ↑ Jenkyns 2004 , s. 34.
  41. ↑ a b c Jenkyns 2004 , s. 13.
  42. ↑ a b Wilkinson & Knighton 2010 , s. 43.
  43. ↑ HARVEY, BARBARA. Rozpustenie a Westminsterského opátstva. Mimoriadna storočná konferencia anglickej benediktínskej kongregácie [online]. [Cit. 2023-03-02]. Dostupné online. Archivované 2018-10-15 z originálu.
  44. ↑ Wilkinson & Knighton 2010 , s. 44.
  45. ↑ a b Jenkyns 2004 , s. 56.
  46. ↑ HORN, JOYCE M. Fasti Ecclesiae Anglicanae 1541–1857.. Westminster a Worcester. Londýn : Inštitút historického výskumu, 1992. S. 65 - 67.
  47. ↑ BREWER, EBENEZER COBHAM.. Wordsworthov slovník fráz a bájok. Ware, Hertfordshire : Wordsworth Editions, 2001. ISBN 978-1840223101. S. 923.
  48. ↑ Wilkinson & Knighton 2010 , s. 45–47.
  49. ↑ Wilkinson & Knighton 2010 , s. 49.
  50. ↑ MERRITT, JULIA F.. Monarchia, protestantizmus a revolúcia: 1603-1714: Westminsterské opátstvo: Kostol v histórii. [s.l.] : Paul Mellon Center for Studies in British Art, 2019. ISBN 978-1-913107-02-4. S. 187.
  51. ↑ Wilkinson & Knighton 2010 , s. 53.
  52. ↑ a b Jenkyns 2004 , s. 64.
  53. ↑ TERRI SCHLICHENMEYER. Chýbajúce časti tiel slávnych ľudí [online]. [Cit. 2024-02-15]. Dostupné online. Archivované 2023-04-30 z originálu.
  54. ↑ Wilkinson 2013 , s. 19.
  55. ↑ Wilkinson 2013 , s. 16.
  56. ↑ a b c d Vysvätenie Westminsterského opátstva [online]. History England, [cit. 2023-01-30]. Dostupné online.
  57. ↑ BLACK, JEREMY.. Juraj II.: Bábka politikov?. Exeter : University of Exeter Press, 2007. ISBN 978-0859898072. S. 253.
  58. ↑ a b c d Wilkinson & Knighton 2010 , s. 57
  59. ↑ Wilkinson 2013 , s. 16–18.
  60. ↑ Jenkyns 2004 , s. 113.
  61. ↑ CROOK, J. MORDAUNT. Smerom k širokému kostolu Valhalla: 1837-1901. Westminsterské opátstvo: Kostol v histórii. 2019. vyd. Londýn : Paul Mellon Center for Studies in British Art. ISBN 978-1-913107-02-4. S. 286-293.
  62. ↑ a b c WEBB, SIMON. Suffragette Bombers: Britskí zabudnutí teroristi. Yorkhire : Barnsley, 2014. ISBN 978-1783400645. S. 148.
  63. ↑ JONES, IAN. Londýn: Zbombardovaný a vyhodený do povetria: Britské hlavné mesto pod útokom od roku 1867. Barnsley, Južný Yorkshire : Frontline Books, 2016. ISBN 978-1473879010. S. 65.
  64. ↑ a b CANNADINE, DAVID. Westminsterské opátstvo: Kostol v histórii. Londýn : Paul Mellon Center for Studies in British Art, 2019. ISBN 978-1-913107-02-4. S. 336-338.
  65. ↑ How Westminster Abbey survived the Blitz [online]. 2011-04-28, [cit. 2024-02-17]. Dostupné online.
  66. ↑ CALDER, ANGUS. The Myth of the Blitz. Londýn : Pimlico, 2003. ISBN 978-0-7126-9820-7. S. 37 - 162.
  67. ↑ a b c Wilkinson 2013 , s. 22.
  68. ↑ Cannadine 2019 , s. 341.
  69. ↑ Prelinary designs for proposed narthex for Westminster Abbey, London: elevation and plan [online]. [Cit. 2022-10-22]. Dostupné online.
  70. ↑ Jenkyns 2004 , s. 112.
  71. ↑ a b Building work announced for Abbey [online]. 2009-06-28, [cit. 2009-06-29]. Dostupné online.
  72. ↑ KENNEDY, MAEV. Dean lines up new crown shaped roof for Westminster Abbey [online]. 2009-06-09, [cit. 2009-06-09]. Dostupné online.
  73. ↑ Aktualizácia plánu rozvoja opátstva [online]. 2010-08-04, [cit. 2010-09-07]. Dostupné online. Archivované 2010-08-09 z originálu.
  74. ↑ KENNEDY, MAEV. Carpet of stone: medieval mosaic pavement revealed [online]. 2008-05-05, [cit. 2023-11-05]. Dostupné online.
  75. ↑ GREAT BRITAIN: Benedict becomes first pope to visit Lambeth, Westminster Abbey [online]. 2010-09-17, [cit. 2010-09-17]. Dostupné online.
  76. ↑ a b Royal wedding: Prince William and Kate Middleton marry [online]. BBC, 2011-04-29, [cit. 2012-01-08]. Dostupné online.
  77. ↑ a b The Queen opens The Queen's Diamond Jubilee Galleries with The Prince of Wales [online]. 2018-06-08, [cit. 2018-07-08]. Dostupné online.
  78. ↑ a b c WAINWRIGHT, OLIVER. A gothic space rocket to a secret realm' – Westminster Abbey's new £23m tower [online]. The Guardian, 2018-05-29, [cit. 2023-01-24]. Dostupné online.
  79. ↑ BROWN, MARK. Odhalená stratená stredoveká sakristia vo Westminsterskom opátstve [online]. 2020-08-23, [cit. 2023-01-24]. Dostupné online.
  80. ↑ ERIN VANDERHOOF. Kate and William Visit One of the U.K.’s Most Surprising Vaccination Clinics [online]. 2021-03-23, [cit. 2023-11-05]. Dostupné online.
  81. ↑ Jenkyns 2004 , s. 23.
  82. ↑ Pevsner 1973 , s. 404.
  83. ↑ Trowles 2008 , s. 45.
  84. ↑ a b Carr 1999 , s. 24.
  85. ↑ Wilkinson 2013 , s. 43.
  86. ↑ Pevsner 1973 , s. 462–463.
  87. ↑ Trowles 2008 , s. 160.
  88. ↑ Trowles 2008 , s. 161.
  89. ↑ KENNEDY, MAEV. New tower will reveal hidden world of Westminster Abbey [online]. 2016-12-14, [cit. 2023-01-24]. Dostupné online.
  90. ↑ a b Wilkinson 2013 , s. 10.
  91. ↑ Trowles 2008 , s. 24.
  92. ↑ Pevsner 1973 , s. 407.
  93. ↑ a b Trowles 2008 , s. 99.
  94. ↑ Pevsner 1973 , s. 415–416.
  95. ↑ a b Trowles 2008 , s. 31.
  96. ↑ Trowles 2008 , s. 31–32.
  97. ↑ Trowles 2008 , s. 15.
  98. ↑ a b Jenkyns 2004 , s. 43–44.
  99. ↑ Trowles 2008 , s. 17.
  100. ↑ Trowles 2008 , s. 71.
  101. ↑ Wilkinson 2013 , s. 17.
  102. ↑ Jenkyns 2004 , s. 190.
  103. ↑ Jenkyns 2004 , s. 57.
  104. ↑ Wilkinson 2013 , s. 20.
  105. ↑ Trowles 2008 , s. 60–66.
  106. ↑ Trowles 2008 , s. 61.
  107. ↑ Trowles 2008 , s. 53.
  108. ↑ Trowles 2008 , s. 75–79.
  109. ↑ Trowles 2008 , s. 80.
  110. ↑ Trowles 2008 , s. 97.
  111. ↑ a b Wilkinson 2013 , s. 40.
  112. ↑ Trowles 2008 , s. 152–153.
  113. ↑ a b Trowles 2008 , s. 154.
  114. ↑ a b c Trowles 2008 , s. 153–154.
  115. ↑ Pevsner 1973 , s. 467.
  116. ↑ a b c The Chapter House and Pyx Chamber in the abbey cloisters, Westminster Abbey [online]. 2022-10-17, [cit. 2023-11-05]. Dostupné online.
  117. ↑ CHAPTER HOUSE AND PYX CHAMBER [online]. 2018-07-28, [cit. 2018-07-28]. Dostupné online.
  118. ↑ Trowles 2008 , s. 126.
  119. ↑ a b Jenkyns 2004 , s. 48–53.
  120. ↑ LINDLEY, PHILLIP. Kaplnka Henricha VII, Westminsterské opátstvo. Donington : Shaun Tyas, 2003. ISBN 1-900289-59-8. S. 208.
  121. ↑ Pevsner 1973 , s. 418.
  122. ↑ Pevsner 1973 , s. 417.
  123. ↑ Jenkyns 2004 , s. 60–61.
  124. ↑ Westminster Abbey Burials – Famous People Buried Among Kings At Westminster Abbey [online]. [Cit. 2023-11-23]. Dostupné online.
  125. ↑ Trowles 2008 , s. 127.
  126. ↑ Wilkinson 2013 , s. 25.
  127. ↑ Carr 1999 , s. 4.
  128. ↑ a b Trowles 2008 , s. 159.
  129. ↑ MACCULLOCH, DIARMAID. Veľký prechod: 1530-1603": Westminsterské opátstvo: Kostol v histórii. Londýn : Paul Mellon Center for Studies in British Art, 2019. ISBN 978-1-913107-02-4. S. 147.
  130. ↑ CROOK, J. MORDAUNT. Smerom k širokému kostolu Valhalla: 1837-1901": Westminsterské opátstvo: Kostol v histórii. Londýn : Paul Mellon Center for Studies in British Art, 2019. ISBN 978-1-913107-02-4. S. 311.
  131. ↑ Trowles 2008 , s. 120.
  132. ↑ Carr 1999 , s. 21.
  133. ↑ a b Wilkinson & Knighton 2010 , s. 15.
  134. ↑ Binski & Clark 2019 , s. 81.
  135. ↑ Trowles 2008 , s. 23.
  136. ↑ Jenkyns 2004 , s. 35.
  137. ↑ Trowles 2008 , s. 96.
  138. ↑ Trowles 2008 , s. 29.
  139. ↑ a b Wilkinson 2013 , s. 9.
  140. ↑ Jenkyns 2004 , s. 149.
  141. ↑ JENNY E. HELLER. Westminster Abbey Elevates 10 Foreigners [online]. The New York Times, 1998-09-22, [cit. 2016-07-21]. Dostupné online.
  142. ↑ MICHAEL STREETER. Heritage: Westminster Abbey prepares modern martyrs' corner [online]. Independent, 1997-10-17, [cit. 2016-07-21]. Dostupné online.
  143. ↑ a b c d Trowles 2008 , s. 27–28.
  144. ↑ GRIERSON, JAMIE. Public invited to walk on Westminster Abbey’s Cosmati pavement – in socks [online]. The Guardian, 2023-03-24, [cit. 2023-04-24]. Dostupné online.
  145. ↑ Jenkyns 2004 , s. 36–39.
  146. ↑ Trowles 2008 , s. 16.
  147. ↑ Wilkinson 2013 , s. 7.
  148. ↑ FAWCETT, JANE. Historické podlahy. 1.. vyd. Londýn : Faylor & Francis, 1998. ISBN 978-1136398568. S. 53.
  149. ↑ FOSTER, RICHARD. Vzory myslenia: Skrytý význam Veľkej dlažby Westminsterského opátstva. Londýn : Jonathan Cape, 1991. S. 4.
  150. ↑ Foster 1991 , s. 116-118.
  151. ↑ Foster 1991 , s. 152-154.
  152. ↑ Foster 1991 , s. 155.
  153. ↑ Jenkyns 2004 , s. 148.
  154. ↑ REYNOLDS, CHRISTINE. Farebné sklo Westminsterského opátstva. Veľká Británia : Jarrold, 2002. ISBN 0413184706. S. 4.
  155. ↑ Reynolds 2002 , s. 24.
  156. ↑ Reynolds 2002 , s. 10.
  157. ↑ BROWN, MARK. David Hockney unveils iPad-designed window at Westminster Abbey [online]. The Guardian, 2018-09-26, [cit. 2023-01-24]. Dostupné online.
  158. ↑ Trowles 2008 , s. 156.
  159. ↑ a b Wilkinson & Knighton 2010 , s. 51–52.
  160. ↑ Queen portrait unveiled in Australia [online]. BBC News, 2012-09-29, [cit. 2023-01-23]. Dostupné online.
  161. ↑ CASTLE, STEPHEN. Stephen Hawking Enters ‘Britain’s Valhalla,’ Where Space Is Tight [online]. The New York Times, 2018-06-15, [cit. 2019-01-01]. Dostupné online.
  162. ↑ Jenkyns 2004 , s. 63.
  163. ↑ Jenkyns 2004 , s. 83.
  164. ↑ Morris 1900 , s. 37.
  165. ↑ Jenkyns 2004 , s. 75–78.
  166. ↑ Wilkinson & Knighton 2010 , s. 84–85.
  167. ↑ Wilkinson & Knighton 2010 , s. 52.
  168. ↑ Jenkyns 2004 , s. 78–81.
  169. ↑ a b c Wilkinson & Knighton 2010 , s. 79.
  170. ↑ a b Wilkinson 2013 , s. 37.
  171. ↑ Jenkyns 2004 , s. 171–172.
  172. ↑ Wilkinson & Knighton 2010 , s. 29.
  173. ↑ a b Wilkinson & Knighton 2010 , s. 65.
  174. ↑ Jenkyns 2004 , s. 167.
  175. ↑ ROBINSON, BRIAN. Silver Pennies & Linen Towels: The Story of the Royal Maundy. Londýn : Spink & Sons Ltd, 1992. ISBN 978-0907605355. S. 6.
  176. ↑ a b c d Wilkinson & Knighton 2010 , s. 61.
  177. ↑ a b FITZGERALD, JAMES; OWEN, EMMA; MOLONEY, MARITA; THERRIEN, ALEX. Charles and Camilla crowned in historic Coronation celebrations [online]. BBC News, 2023-05-06, [cit. 2023-05-06]. Dostupné online.
  178. ↑ Wilkinson & Knighton 2010 , s. 62.
  179. ↑ Wilkinson 2013 , s. 11.
  180. ↑ Stone of Destiny heads south for coronation [online]. 2023-04-28, [cit. 2023-10-08]. Dostupné online.
  181. ↑ Trowles 2008 , s. 68.
  182. ↑ Royal Weddings [online]. [Cit. 2024-02-18]. Dostupné online.
  183. ↑ Jenkyns 2004 , s. 174.
  184. ↑ a b c WEIROVÁ, ALISON. Kniežacie manželstvo: Kráľovské svadby v rokoch 1066 až 1714". Prsteň a koruna: História kráľovských svadieb, 1066-2011. Londýn : Hutchinson, 2011. ISBN 978-0-09-194377-6. S. 16 - 19.
  185. ↑ Oxford, s. 626
  186. ↑ a b c d e f g h i j Wilkinson & Knighton 2010 , s. 77.
  187. ↑ BARFORD, VANESSA; PANKHURST, NIGEL. Is Westminster Abbey the ultimate royal wedding venue? [online]. BBC News, 2010-11-18, [cit. 2023-10-29]. Dostupné online.
  188. ↑ a b STUBBINGS, DAVID. The Kings and Queens buried at Westminster Abbey across 700 years [online]. Shropshire Star, 2022-09-17, [cit. 2023-10-29]. Dostupné online.
  189. ↑ Wilkinson & Knighton 2010 , s. 80.
  190. ↑ Diana Returns Home [online]. [Cit. 2016-07-21]. Dostupné online.
  191. ↑ FOSTER, MAX; MCGEE, LUKE; OWOSEJE, TOYIN. The funeral of Queen Elizabeth II [online]. CNN, 2022-09-19, [cit. 2022-09-19]. Dostupné online.
  192. ↑ HIRWANI, PEONI. The significance of Westminster Abbey, where the Queen’s funeral service is taking place [online]. Independent, 2022-09-19, [cit. 2022-09-19]. Dostupné online.
  193. ↑ a b Výročná správa Westminsterského opátstva za rok 2022 pre návštevníka, Jeho Veličenstvo kráľa [online]. 2023-10-28, [cit. 2023-10-28]. Dostupné online. Archivované 2023-10-28 z originálu.
  194. ↑ BEANEY, ABIGAIL. Waterfoot born Dean led funeral of Queen Elizabeth II [online]. Lancashire Telegraph, 2022-09-19, [cit. 2022-10-03]. Dostupné online.
  195. ↑ Interview: Robert Wright, Sub Dean of West­minster Abbey, Rector of St Margaret’s Church [online]. Church Times, 2009-05-26, [cit. 2018-07-28]. Dostupné online.
  196. ↑ Royal Appointments [online]. Crockfordov administratívny adresár, 2023-10-28, [cit. 2023-10-28]. Dostupné online.
  197. ↑ a b c FOX, CHRISTINE MERIE. The Royal Almshouse at Westminster c.1500-c.1600 [online]. [Cit. 2022-10-10]. Dostupné online.
  198. ↑ a b FOX, CHRISTINE MERIE. The Tudor Royal Almsmen [online]. [Cit. 2023-10-31]. Dostupné online.
  199. ↑ a b Jenkyns 2004 , s. 56–57.
  200. ↑ a b Trowles 2008 , s. 12.
  201. ↑ Jenkyns 2004 , s. 65.
  202. ↑ Vydávať všetky správne zvuky: Rozhovor s Jonathanom Miltonom, riaditeľom zborovej školy Westminsterského opátstva [online]. 2017-09-15, [cit. 2018-07-28]. Dostupné online. Archivované 2019-01-10 z originálu.
  203. ↑ DUCKERS, PETER. Britské rády a vyznamenania. Buckinghamshire : Shire Publishing, 2004. ISBN 0-7478-0580-6. S. 20.
  204. ↑ Cannadine 2019 , s. 326.
  205. ↑ Duckers 2004 , s. 22.
  206. ↑ Wilkinson & Knighton 2010 , s. 78.
  207. ↑ Duckers 2004 , s. 13–14.
  208. ↑ SAVAGE, MARK. King's Coronation: Conducting the Westminster Abbey service is a 'daunting job' [online]. BBC News, 2023-04-26, [cit. 2023-10-28]. Dostupné online.
  209. ↑ WRIGHT, STEVE. Všetko o Petrovi Holderovi, suborganistovi Westminsterského opátstva [online]. BBC Music Magazine, 2023-06-04, [cit. 2023-10-28]. Dostupné online.
  210. ↑ Coronation Music at Westminster Abbey [online]. 2023-10-23, [cit. 2023-10-28]. Dostupné online.
  211. ↑ Westminster Abbey Organist Appointed at Bath Abbey [online]. 2023-03-09, [cit. 2023-10-28]. Dostupné online.
  212. ↑ NEPILOVÁ, HANNAH. Westminster Abbey Choir: our guide to the world-famous Abbey choir [online]. 2022-08-14, [cit. 2023-10-28]. Dostupné online.
  213. ↑ Zbor Westminsterského opátstva pozvaný spievať vo Vatikáne [online]. [Cit. 2023-10-28]. Dostupné online.
  214. ↑ a b SHAW ROBERTS, MADDY. Music at Westminster Abbey – who are the choristers and organists, and what services are there? [online]. 2023-05-05, [cit. 2023-10-03]. Dostupné online.
  215. ↑ a b c d e KNIGHT, DAVID STANLEY. The organs of Westminster Abbey and their music, 1240-1908 [online]. [Cit. 2023-10-03]. Dostupné online.
  216. ↑ a b WESTMINSTER ABBEY [online]. [Cit. 2023-04-24]. Dostupné online.
  217. ↑ a b "Westminster Abbey (St. Peter), Broad Sanctuary, Westminster, Middlesex [N00646]" [online]. [Cit. 2012-07-21]. Dostupné online.
  218. ↑ Trowles 2008 , s. 123.
  219. ↑ a b Westminster, Greater London, Collegiate Ch of S Peter [online]. 2019-08-16, [cit. 2023-03-06]. Dostupné online.
  220. ↑ DICKSON, ANNABELLE. Royal wedding: Norwich man to ring the bells at Westminster Abbey [online]. East Daily Press, 2011-04-28, [cit. 2023-10-28]. Dostupné online.
  221. ↑ Jenkyns 2004 , s. 170–171.
  222. ↑ a b Jenkyns 2004 , s. 125.
  223. ↑ Jenkyns 2004 , s. 190–191.
  224. ↑ AFTER WENCESLAUS HOLLAR (1607-77) Westminster Abbey. [online]. Royal Collection Trust, [cit. 2023-02-05]. Dostupné online.
  225. ↑ Interior of Westminster Abbey, Arranged for the Coronation, 1937 [online]. Art UK, [cit. 2023-02-05]. Dostupné online.
  226. ↑ The Burning of the Houses of Lords and Commons, October 16, 1834 [online]. Philadelphia museum of art, [cit. 2023-02-05]. Dostupné online.
  227. ↑ Bennett, Alan (1934-) [online]. [Cit. 2023-10-28]. Dostupné online.
  228. ↑ BRIGGS, CAROLINE. Review: Da Vinci Code [online]. 2006-05-17, [cit. 2023-10-27]. Dostupné online.
  229. ↑ Westminster Abbey closes doors to Da Vinci Code [online]. The Guardian, 2005-06-01, [cit. 2023-01-24]. Dostupné online.
  230. ↑ Westminster Abbey counters Da Vinci Code [online]. The Guardian, 2005-06-01, [cit. 2023-01-24]. Dostupné online.
  231. ↑ PHIL DE SEMLYEN. ‘Mission: Impossible 8’ will be the first ever movie to film in Westminster Abbey [online]. 2022-07-11, [cit. 2023-11-13]. Dostupné online.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Westminster Abbey na anglickej Wikipédii.

Portal Britský portál
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Westminsterské_opátstvo&oldid=7947643“