Čierna mešita (Sofia)
| Čierna mešita (Черната джамия) | |
| Mešita Imaret | |
| bývalá mešita | |
 Čierna mešita na fotografii z roku 1887
| |
| Štát |  Bulharsko
|
|---|---|
| Oblasť | Sofia |
| Okres | Stolična |
| Mesto | Sofia |
| Súradnice | 42°41′22.92″S 23°19′40.08″V / 42,6897000°S 23,3278000°V |
| Výška | 22 m |
| Rozloha | 484 m² |
| Autor | Mimar Sinan |
| Štýl | osmanská architektúra |
| Vznik | 1547 |
| Stav | prestavaná na pravoslávny chrám |
  | |
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
Čierna mešita (bulh. Черната джамия – Černata džamija) bola mešita zo 16. storočia, ktorej budova sa po kompletnej prestavbe do súčasnosti nachádza v centre mesta Sofia v oblasti Sofia v západnom Bulharsku.[1][2][3][4] Na začiatku 20. storočia bola prešla budova mešity kompletnou prestavbou a v súčasnosti funguje ako Chrám svätých Sedmopočetníkov.[4]
Názov[upraviť | upraviť zdroj]
Iné názvy[upraviť | upraviť zdroj]
Mešita je známa aj ako Mešita Imaret (bulh. Имарет джамия – Imaret džamija),[4][3][2] alebo Kodža Derviš Mehmed-pašova mešita (bulh. Коджа Дервиш Мехмед-пашовата джамия – Kodža Derviš Mechmed-pašovata džamija).[4][2]
Pôvod názvov[upraviť | upraviť zdroj]
Názov Čierna mešita je odvodený od farby balkónu minaretu, ktorý bol postavený z čierneho vitošského granitu, názov Mešita Imaret podľa imaretu, ktorý sa nachádzal v jej areáli a názov Kodža Derviš Mehmed-pašova mešita podľa iniciátora jej výstavby.[4]
Lokalita[upraviť | upraviť zdroj]
Budova sa nachádza v centrálnej časti mesta Sofia. V súčasnosti je okolie prestavané, v čase keď budova slúžila ako mešita sa ulica na ktorej budova ležala nazývala Kadim sokagi. V tom čase sa areál nachádzal na samom okraji mesta pri výpadovke na mesto Samokov.[3]
Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]
Budova bola postavená na pozemku, ktorý bol v majetku vo vlastníctve Rilského monastiera a nachádzal sa tam jeho metochion. Pri prestavbe v roku 1901 sa zároveň zistilo, že na mieste ešte predtým existoval antická kultová budova, zasvätená s najväčšou pravdepodobnosťou Asklépiovi.[4]
Mešita bola postavená z iniciatívy Mehmeda Pašu Sokolovića, ktorý bol veľkovezírom osmanského sultána Süleymana I.[4][2] Hoci spočiatku odborníci datovali dokončenie výstavby do roku 1528[4][3] na základe zachovaného staviteľského nápisu, ktorý sa nachádzal nad vchodom do mešity a je v súčasnosti uložený v zbierke sofijského archeologického múzea, neskôr sa zistilo, že text bol s najväčšou pravdepodobnosťou nesprávne interpretovaný a v súčasnosti väčšina odborníkov datuje dokončenie výstavby do roku 1547.[4][1]
Po oslobodení Bulharska slúžila krátky čas ako väzenie a neskôr ako sklad zbraní, ktorý bol následne tiež premiestnený.[4] Koncom 19. storočia sa uvažovalo o zbúraní mešity, nakoniec však v rokoch 1901 – 1903 prešla budova kompletnou prestavbou na dnešný Chrám svätých Sedmopočetníkov.[4]
Charakteristika budovy[upraviť | upraviť zdroj]
Autorom projektu budovy je významný osmanský architekt Mimar Sinan.[4][3]
Ako materiál pre výstavbu boli použité predovšetkým kamenné bloky, ktoré pochádzali z rozobraných antických budov v Sofii.[4][1]
Mešita bola štvorcového pôdorysu[1][4] s vnútornou dĺžkou stien 18,5 metra. Vnútorná plocha modlitebného sálu mešity tak dosahovala rozlohy 342,25 m². Celková zastavaná plocha na ktorej sa budova nachádzala dosahovala rozlohy 484 m².[4] Mešita mala jednu centrálne položenú kupolu[1][4] s priemerom 18 metrov. Výška mešity po vrchol kupoly dosahovala 22 metrov.[4]
Minaret[upraviť | upraviť zdroj]
Minaret sa vyznačoval čierne zafarbeným balkónom, ktorý bol postavený z čierneho vitošského granitu. Existoval pravdepodobne do roku 1858, keď sa zrútil v dôsledku zemetrasenia.[4]
Zvyšné budovy areálu mešity[upraviť | upraviť zdroj]
Okrem samotnej mešity k nej patrilo niekoľko ďalších budov, ktoré boli pod jej správou a nachádzali sa v jej areáli. Išlo o imaret (nocľaháreň pre chudobných), medresu (islamská náboženská škola), nemocnicu, hamám (turecké kúpele), karavanserail a knižnicu.[4][3][4]
Medresa[upraviť | upraviť zdroj]
Medresa mala pôdorys bulharského písmena П.[2] Mala celkom pätnásť učebných miestností a jednu väčšiu spoločnú sálu. Na streche budovy bolo niekoľko kupol obložených olovenými plátmi. Budova bola ohradená vysokou kamennou stenou. Čiastočne sa nachádzala na území dnešného parku pred súčasným chrámom a čiastočne na mieste, kde dnes stojí budova bulharského Ministerstva vnútra. Po oslobodení Bulharska bola budova využívaná najskôr ako väznica a neskôr, po dokončení výstavby novej budovy okružnej väznice, do nej bol premiestnený z budovy mešity sklad zbraní.[4] Vo väznici bol v rokoch 1891 – 1894 uväznený jeden z prvých bulharských premiérov Petko Karavelov, ktorý bol zároveň hlavným iniciátorom neskoršej prestavby mešity na pravoslávny chrám, čím budovu mešity zachránil pred likvidáciou.[3] Budova bola zbúraná v roku 1928.[4]
Karavanserail[upraviť | upraviť zdroj]
Karavanserail bol pomerne veľký a bolo v ňom miesto pre ustajnenie až 100 koní. Budova bola kamenná. Pútnici, ktorí boli tureckej národnosti, v nej mohli prespať prvé tri noci bezplatne. Bol využívaný predovšetkým cestujúcimi obchodníkmi z cudziny. Po oslobodení Bulharska bol, rovnako ako budova mešity a medresa používaný ako sklad zbraní. Budova bola zbúraná v priebehu 20. rokov 20. storočia.[4]
Imaret[upraviť | upraviť zdroj]
Imaret bol otvorený pre pútnikov neustále počas dňa aj noci a bol využívaný predovšetkým chudobnými ľuďmi. Nachádzal sa v tesnom susedstve medresy.[4]
Hamám[upraviť | upraviť zdroj]
O budove hamámu sa nedochovali takmer žiadne informácie, známe je len, že bol postavený predovšetkým z mramoru.[4]
Nemocnica[upraviť | upraviť zdroj]
O budove nemocnice sa nedochovali takmer žiadne informácie, isté však je, že išlo o jednu z najrannejších mešitových nemocníc na území dnešného Bulharska.[4]
Knižnica[upraviť | upraviť zdroj]
O budove mešitovej knižnice sa nedochovali žiadne informácie.[4]
Zaujímavosť[upraviť | upraviť zdroj]
- Hoci autorovi mešity Mimarovi Sinanovi je prisudzované odborníkmi autorstvo viacerých budov na území dnešného Bulharska, Čierna mešita je jedinou budovou v Bulharsku, kde je jeho autorstvo nepopierateľne dokázané (u zvyšných budov existuje predpoklad, že autormi môžu byť v skutočnosti jeho žiaci).[1]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d e f KOLEKTÍV AUTOROV. Enciklopedija – sveštenite mesta na Bălgarija. Sofia : Bălgarska akademija na naukite – Naučnoinformacionen centăr „Bălgarska enciklopedija“, 2022. 706 s. ISBN 978-619-195-327-1. S. 653.
- ↑ a b c d e MINEVA-MILČEVA, Julija; ALEKSANDROVA, Elizaveta. Pătevoditel na kultovata architektura v Bălgarija – Christijanski, evrejski, miusulmanski pametnici – Čast părva: Zapadna Bălgarija. Sofia : Bălgarsko nacionalno nasledstvo – Ferdinand, 2006. 496 s. ISBN 978-954-91694-3-0. S. 116 – 117.
- ↑ a b c d e f g TRĂNKOVA, Dimana; GEORGIEV, Antoni; MATANOV, Christo. Pătevoditel za Osmanska Bălgarija – Vtoro preraboteno i dopălneno izdanie. Sofia : Vagabond Media, 2012. 210 s. ISBN 978-954-92306-6-6. S. 30.
- ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v w x y z aa MIKOV, Ľubomir. Osmanska architektura i izkustvo v Bălgarija – Izbrani studii. Tom. 1.. Sofia : Bălgarska akademija na naukite – Institut za etnologija i folkloristika s etnografski muzej – Akademično izdatelstvo „Prof. Marin Drinov“, 2012. 398 s. ISBN 978-954-322-504-0. S. 16 – 21.