Ľudovít Močári

Ľudovít Močári
uhorský politik, spisovateľ
Narodenie	26. október 1826 Fiľakovské Kováče – časť Kurtáň, Uhorsko (dnes Slovensko)
Úmrtie	7. január 1916 (89 rokov) Andornaktálya, Uhorsko (dnes Maďarsko)
Rodičia	Imrich Močári (1794–1842) Franciska Sréter (1805–1885)
Manželka	Anna Lux (1827 – 1865)
Odkazy
Commons	Ľudovít Močári
Biografický portál

Ľudovít Močári - prídomok "Mocsáry de Bocsár" (aj Ľudovít Mocsáry, maď. Mocsáry Lajos; * 26. október 1826, Fiľakovské Kováče – časť Kurtáň – † 7. januára 1916, Andornaktálya) bol uhorský spisovateľ, politik, poslanec uhorského snemu, významná osobnosť politiky uhorskej nezávislosti 19. storočia.

Od roku 1874 bol desať rokov predsedom Strany nezávislosti (maď. Függetlenségi Párt), ktorá bola počas celej svojej existencie (do roku 1884, kedy sa zlúčila s Krajinskou osemaštyridsiatnickou stranou) zaťažená množstvom kontroverzií a absenciou vnútornej jednoty.

Močáriho politické myšlienky ohľadom postavenia národností v Uhorsku spôsobili jeho vzďaľovanie sa jeho vlastným spojencom. Politickú kariéru ukončil ako poslanec Rumunskej národnej strany. Od roku 1892 žil na svojom panstve v Andornaktályi. Vo svojich publikáciách a článkoch kritizoval nedostatky rakúsko-uhorského vyrovnania. V posledných rokoch života sa priblížil k myšlienkam občianskych radikálov.

Vyrovnanie – „deákovskú reálnu úniu“ nepovažoval za dobré riešenie. Desaťročia presadzoval zrušenie spoločných rakúsko – uhorských ministerstiev a inštitúcií. Už v polovici 50. rokov 19. storočia upozorňoval na dôležitosť národnostnej otázky. Spočiatku nesúhlasil s národnostným zákonom z roku 1868, ale s posilňovaním toho, čo nazýval šovinistickým trendom, napokon od všetkých vlád požadoval jeho dôslednú implementáciu.

V tlači a vo svojich publikáciách vyjadroval presvedčenie, že násilná maďarizácia a nespravodlivý volebný systém povedú ku katastrofe. V nemeckej expanzii videl oveľa väčšie nebezpečenstvo ako v požiadavkách nemaďarských národností v Uhorsku. Aby sa tomu zabránilo, odporučil spojenectvo so slovanskými národmi. Na druhej strane už v mladosti zastával názor, že Maďari sú prvými medzi národmi Karpatskej kotliny. Jeho odporcovia ho obviňovali z vlastizrady a vyslúžil si hanlivú prezývku „Mocsáriulu“. Nacionalistická tlač ho často označovala za bieleho havrana, či za Kassandru maďarskej politiky.

Pre vnímanie jeho osoby je charakteristická dvojznačnosť. Napriek tomu, že jeho život a tvorba sú podrobne spracované, jeho význam a odborný záujem o neho nie sú zďaleka také veľké, ako v prípade iných predstaviteľov uhorskej politiky obdobia dualizmu.

Životopis

Rodina a mladosť

Narodil sa v kurtanskom kaštieli neďaleko Fiľakova a prežil tam väčšinu svojho detstva. Jeho rodičmi boli Imrich Močári ( 1794 – 1842 ) a Franciska Sréter (Fanny; 1805 – 1885 ). Jeho starými rodičmi z matkinej strany boli Ladislav Sréter ( 1784 – 1863 ) – hlavný slúžnovský sudca Novohradu a Eva Terézia Benická ( 1786 – 1813 ).

Jeho otec, Imrich Močári ovládal viacero jazykov, zaujímal sa o francúzsku kultúru a novinky zo sveta, no bol zdržanlivý a uzavretý človek. Napriek tomu, že navštívil Nemecko, Švajčiarsko, Francúzsko, Anglicko, Belgicko a Holandsko, svoje skúsenosti a rozsiahle znalosti verejnej správy mohol zúročiť len veľmi málo. Vrcholom jeho kariéry bol úrad zástupcu župného notára Novohradskej župy.

Jeho synov – štyroch bratov Močáriovcov spočiatku vzdelávali súkromní učitelia, ktorí ich učili jazyky, hudbu a prírodné vedy. V septembri 1841 Ľudovít Močári odchádza na lýceum do Prešova a neskôr na univerzitu v Pešti, na ktorej študoval históriu, algebru, filológiu a estetiku. Trikrát týždenne chodil aj na hodiny klavíra a francúzštiny. Zaujímal sa aj o politické dianie a zúčastnil sa fakľového sprievodu organizovaného na počesť Františka Deáka. Vlastenecké nadšenie ho podnietilo k písaniu divadelných hier. Jeho prvú hru a jedinú komédiu Milovník umenia uviedlo Národné divadlo.

Z dôvodu zanedbaného nádoru na nohe sa musel po roku 1841 liečiť v rôznych zariadeniach a uhorskú revolúciu prežil v kúpeľoch Jeseník v Česku. Domov sa vrátil až na jar 1850.

Práve v Jeseníku sa v roku 1848 spoznáva s rodinou Vešeléniovcov. Na žiadosť baróna Mikuláša Vešeléniho jeho manželku Annu Luxovú (1827 – 1865) učí Močári francúštinu. V roku 1851 – rok po smrti baróna sa Močári oženil s jeho vdovou. Spolu s novou rodinou sa usadil v najprv v Andornaktálya a neskôr v Kurtányi. V nasledujúcich rokoch nepriaznivo ovplyvnili jeho rodinný život dve okolnosti. Prvou bola opakujúca sa choroba manželky. Druhou hrozba sedmohradských poručníkov Vešeléniových detí, ktorí mali na starosti ich finančné zabezpečenie, že prestanú hradiť náklady na výživu detí, ak neprepustia na výchovu do Sedmohradska aspoň najstaršieho syna – Mikuláša. Dôvodom bol závet baróna Vešeléniho, ktorý stanovoval, že jeho vdova bola oprávnená vychovávať deti a využívať Vešeléniovský majetok len do času opätovného vydaja. Táto záležitosť sa vyriešila po rokoch hádok tak, že Anna Luxová dostala odstupné a chlapci Vešeléniovci boli až do matkinej smrti v roku 1865 vychovávaní v Kurtányi a Andornaktályi.

Spoločenský život

Močáriho vstupom do verejného života bolo v roku 1855 vydanie publikácie Uhorský spoločenský život (A magyar társasélet). Toto dielo v čase vydania bolo označované za politický pamflet, ale aj za sociologické dielo. Hlavnou myšlienkou diela bolo konštatovanie, že feudalizmus skončil. Močári popisoval, že mnohé spoločenské skupiny sa menia, len aristokracia sa snaží ponechať si svoje staré práva.

Minulosť aristokracie je podľa Močáriho „bez národnosti“; občianstvo pozostáva z veľkej časti z ľudí cudzieho pôvodu a jeho počet je malý; roľníctvo túži po vzdelaní a je otvorené novému, ale jeho zaostalosť mu nedovoľuje vytvárať základy novej vzdelanosti. Len aristokraciu považuje Močári za vhodnú na zhostenie sa tejto úlohy. Veril, že nové občianstvo môže vzniknúť na troskách rozpadajúcich sa feudálnych sociálnych skupín. Na hranici starej a novej éry priznával, že v právnej rovine prebieha občianska transformácia, ale občianska spoločnosť ešte nebola vytvorená: „musíme sa stať plne civilizovaným európskym národom, nemôžeme zostať na polovicou Ázijským a na polovica Európskym.“

Publikácia „Národnosť“

Titulka knihy Národnosť.

Močáriho prvou publikáciou na tému národnostnej politiky bola Národnosť (A Nemzetiség), vydaná v roku 1858, ako reakcia na dielo Jozefa Eötvösa „ Vplyv dominantných ideí 19. storočia na štát “ ( A XIX. század uralkodó eszméinek befolyása az álladalomra). Keďže považoval za potrebné presvedčiť čitateľov o dôležitosti národnostnej politiky a význame vecí verejných v čase Bachovho absolutizmu, sedminu diela tvorí úvod, v ktorom okrem iného hovorí „náš národ ako politický aj ako spoločenský orgán je chorý“.

V 2. až 5. kapitole sa Močári venuje Eötvösovmu dielu. V 6. až 9. kapitole rozoberá slovanskú otázku, budúcnosť Slovanov a vzťah Ruska a panslavizmu. Močári plne zdieľal Eötvösovo chápanie slobody a rovnosti a súhlasil tiež s tým, že „samospráva je jediným liekom na neduhy našej doby“. Ich názory na národ a národnosť sa však rozchádzali. Podľa Močáriho sa Eötvös k tejto problematike vyjadruje posmešne a neempaticky a hoci „ako človek, ako vlastenec stojí v prvých radoch, zdá sa však, že pre národnosti cit nemá“. Zatiaľ čo podľa Eötvösa je národné sebauvedomenie synonymom túžby ovládnuť iné národy, Močáriho stanovisko je, že tieto dve spolu nesúvisia a túžba vládnuť slúži len dynastickým záujmom. K najdôležitejším myšlienkam diela sa Močári vracal aj v dielach, ktoré vznikali o desaťročia neskôr. Viaceré z nich súvisia s otázkou národnej nadradenosti, „pretože osud miešal národy, viaceré tvoria jednu vlasť“ a sú národy, ktoré sú „rozdelené na niekoľko častí a za svoju vlasť považujú územia proti sebe ohraničené.“ V krajine však „môže vládnuť len jeden národ“. Ak jednotlivé národy považujú za svoju vlasť iba časť svojho štátu, mali by sa rozdeliť a vytvoriť oddelené vlasti, tak ako to urobili Holanďania a Belgičania. V českom modeli sú už národy tak premiešané, že ich nemožno oddeliť. V tomto prípade bude vedúcim národom buď ten, ktorý má „prirodzenú prevahu“ nad ostatnými, alebo ten, ktorý si túto pozíciu vybojuje. V treťom modeli žije spolu niekoľko národov a jeden má „nadradenosť vo všetkých ohľadoch“, v tomto prípade „tento má byť smerodajným a vedúcim a ostatní sa musia uspokojiť s podriadenosťou, pretože budú trpieť v nekonečných neúspešných súbojoch.“ Typickým príkladom tohto typu je podľa Močáriho Karpatská kotlina, kde sa dá jednoznačne konštatovať nadvláda Maďarov. V každom prípade však platí, že zrieknutie sa vodcovskej úlohy nemôže znamenať stratu samotnej národnosti, jej jazyka, charakteru a zvykov.

Močári varoval, že nesprávne riešená národnostná otázka môže viesť k rozpadu alebo rozkúskovaniu Uhorska. Naznačovali to už konflikty, ktoré vyplávali na povrch počas uhorskej revolúcie, takže „je skutočným šťastím pre náš národ aj našu vlasť, že sme znemožnili pokračovanie začatej cesty“. Potláčať jazyk, kultúru a „a ďalšie národné vlastnosti“ iných národov a vnucovať im naše vlastné je „akt s veľmi pochybným výsledkom a pochybnou morálkou“. Netrpezlivosť a násilie spôsobujú nechuť a odpor. Tí, ktorí sa boja panslavizmu, považujú podľa Močáriho za prípustné brániť sa tým, že „skôr akoby nám malo byť niečo odobrané, my odoberieme niečo“.

Močári so zármutkom skonštatoval, že v uhorskom verejnom živote a tlači sa národnostná otázka považovala za nezaujímavú, aj keď „je to stála téma európskych novín“.

Program vo veci národnosti a národností

Na jar roku 1860 videl, že spoločenská atmosféra nie je priaznivá na dlhšiu vedeckú diskusiu, a tak napísal stručnú programovú publikáciu – Program vo veci národnosti a národností (Programm a nemzetiség és a nemzetiségek tárgyában). Predovšetkým sa snažil ukázať dôležitosť národnostnej otázky. Vyzdvihol, že nenávisť voči absolutizmu zbližovala Maďarov a ďalšie národnosti, ale na oboch stranách bol strach z druhej strany oveľa silnejší ako ochota dohodnúť sa. Keďže národnosti sa báli Maďarov, ktorí trvali na svojich výsadách, Viedeň dokázala využiť situáciu proti Maďarom. Ako riešenie chcel Močári zastaviť maďarizáciu, zrušiť šľachtické výsady, zaviesť všeobecnú daňovú povinnosť, právo zastávať úrad a nadobúdať majetky. Domnieval sa, že vedľa hornej komory uhorského snemu (kde prevládali maďarské národné záujmy), by sa malo prispôsobiť zloženie dolnej komory pomerom národností v celkovom obyvateľstve. Podľa neho, koncentrácia vlastníctva pozemkov v maďarských rukách a existencia hornej snemovne mohli zabezpečiť – bez ďalších represií – maďarskú hegemóniu.

Na slovenských územiach považoval za účelné, aby šľachtické rodiny neprijímali nemaďarsky hovoriaci personál a za dôležité považoval aj tzv. „výmenné prázdniny“. Na „Felvidéku" tomu prikladal zvlášť väčší dôraz, pretože podľa jeho názoru mala slovenčina spomedzi národnostných jazykov najväčší vplyv na maďarčinu. V tejto súvislosti poznamenal: “Nemáme právo expandovať na úkor iných národností, keďže všetky naše kroky v tomto smere boli nespravodlivé a spôsobovali najškodlivejšie následky."

V otázke územnej autonómie sa domnieval, že tá je možná len pre Chorvátov, pretože v prípade ostatných národností bolo národnostné zloženie území kde žili príliš zmiešané, takže jedinou možnosťou zmeny by bolo presídlenie. Naliehal na vyhlásenie rovnoprávnosti s rumunským národom. Čo sa bezvýhradne musí zmeniť, je právo zúčastňovať sa na verejnom živote, vzdelávaní a verejnej správe používaním materinského jazyka.

Podľa neho jazyková otázka je skutočným koreňom problémov: „Nikto neuvidí dôvod vzájomnej nenávisti v tom, že jeden hovorí po slovensky a druhý po maďarsky, a národnostné konflikty ustanú, len čo sa nikto nebude cítiť v tomto smere zranený alebo ohrozený “. Prišiel s návrhom, aby jazykom parlamentu zostala maďarčina, nie však na základe jej dominantného charakteru, ale na základe jej rozšírenosti. Mohla by tiež zostať diplomatickým, t. j. úradným jazykom krajiny. Zároveň by sa v samosprávach a v celej verejnej správe mohol používať akýkoľvek národnostný jazyk. Takto môže v zmiešaných župách viacjazyčnosť posilňovať súdržnosť verejnosti a v konečnom dôsledku aj identifikáciu záujmov národností Uhorska.

Celkovo teda, poskytnutie národnostných práv nevnímal ako hrozbu, ale ako príležitosť na posilnenie štátu.

Politická kariéra

Začiatok politickej kariéry (1860 – 1867)

Pravdepodobne vplyvom úspechu jeho publikácií bol pozvaný na zasadnutie snemu Boršodskej župy a bol dokonca zvolený za druhého podžupana. Tieto posty však neobsadil na protest proti vynechaniu opozičného poslanca Ladislava Palóczyho.

V decembri 1860 sa pripravoval na voľby s programom, ktorý vychádzal zo župných uznesení z roku 1848. Voľby sa konali 20. marca 1861, ale museli byť prerušené z dôvodov nepokojov. Neskoršie hlasovanie Močári vyhral s počtom hlasov 1170 oproti 990 a v uhorskom sneme sa stal členom strany Františka Deáka (Adresnej strany).

Jeho článok s názvom „ Riadenie žúp“ uverejnený v Pesti Napló vyvolal veľkú diskusiu, v ktorom presadzoval nevyhnutnosť obnovenia župnej legislatívy. V ďalších svojich článkoch sa zasadzoval za riešenie národnostných otázok a za mierové spolunažívanie.

„Z našej strany by bolo snom usilovať sa, aby všetci ľudia, ktorí v štáte žijú, stali sa maďarsky hovoriacimi, rovnako snom by bolo aj zo strany našich inako hovoriacich rodákov, usilovať sa o vytvorenie samostatných štátov na pôde našej vlasti“.

K tomu Močári dodáva, že že Uhorsko je multietnický, heterogénny štát a že znovuobnovenie národného cítenia medzi národnosťami je dôsledkom urbanizácie, podobne ako rast maďarského nacionalizmu. Podľa jeho názoru ide o paralelný vývoj: „Najdokonalejšia analógia existuje medzi naším národným prebudením a národným prebudením inako hovoriacich národností.“ Opäť upozornil na, podľa neho neoprávnený strach z panslavizmu, ktorý bol spôsobený chybnými rozhodnutiami, vynútenou maďarizáciou a nedostatočným šírením maďarčiny.

Močári prvýkrát vystúpil v parlamente v máji 1861 s prejavom, v ktorom odmietol snahy o rakúsku jednotu a absolutizmus. Zdôraznil, že absolutizmus nemožno udržať dlho, pretože ho nikto mimo Habsburgovcov nepovažuje za žiaduci. Medzi Rumunmi a Srbmi si získal obľubu svojim záujmom o riešenie národnostnej otázky, ktoré však neprichádzalo, keďže Viedeň – po tom, čo sa jej nepodarilo zblížiť stanoviská s Čechmi, Poliakmi, ani Maďarmi – snem rozpustila.

Po rozpustení snemu žil istý čas v ústraní. Jedným z dôvodov bolo aj policajné vyšetrovanie, ktorému čelil po vydaní brožúry Vyrovnanie z roku 1862. Deák a Eötvös, ako tvorcovia vládneho programu z roku 1861 sa po rozpustení snemu vzdali svojich predchádzajúcich názorov, avšak Močári stále veril, že vytrvalosťou v presadzovaní ústavného systému možno Habsburgovcom čeliť. S týchto dôvodov sa rozišiel s Deákovou stranou a stal sa poslancom snemu po voľbách v roku 1865 za Stranu ľavého stredu.

Po zvolení do snemu publikoval dielo Otázka otázok, v ktorom sa postavil proti tomu aby Uhorsko (maďarstvo) malo zastúpenie na ríšskej (cisárskej) úrovni, keďže by to znamenalo nové diskusie a rokovania. V každom prípade, podľa neho, Rakúsko už nemá dostatok síl na centralizáciu a porážka, ktorú utrpeli od Prusov, zlepšuje aj pozície Maďarov. Nebezpečenstvo vyrovnania videl Močári v germanizácii. Podľa jeho názoru, inštitúcie, ktoré vyrovnanie pripravovali nereprezentovali vôľu ľudu. Vo svojich článkoch kritizoval Deákovu stranu za jej, podľa neho, submisívny postoj a pomoc pri záchrane absolutizmu.

Po vyrovnaní (1867 – 1892)

V máji 1867 bol Močári zvolený za podžupana Boršodskej župy. Za výsledky jeho dvojročnej práce na tomto poste možno označiť najmä zlepšenie verejnej bezpečnosti, rozvoj železničnej dopravy a cestnej siete.

V jarných parlamentných voľbách v roku 1869 po tesnom súboji s kandidátom Deákovej strany získal jeden z mandátov v Miškovci. V nasledujúcich rokoch popri plnení svojich poslaneckých povinností písal články pre časopis Inšpektor (Ellenőr), v ktorých kritizoval centralizačné snahy vlády a vyjadroval sa za posilnenie župnej, samosprávnej a cirkevnej autonómie. V snemovnej diskusii k návrhu zákona o výkone súdnej moci sa postavil proti územnému členeniu súdov na župy a okresy a predložil návrh na zníženie počtu miest nezlučiteľných so sudcovskou funkciou. Počas polemiky k usporiadaniu zákonodarných orgánov v roku 1870 konštatoval, že dualizmus sa od Bachovho absolutizmu líši len tým, že pred vyrovnaním bola germanizácia prostriedkom cisárskej centralizácie, pričom teraz je to maďarizácia.

Na čele Strany nezávislosti (1874 – 1884)

V prvej polovici 70. rokov 19. storočia sa urýchlilo zbližovanie Deákovej strany a Strany ľavého stredu vedenej Kolomanom Tisom a Kolomanom Gicim. Časť stredoľavých poslancov, ktorí boli proti takémuto zbližovaniu (na čele s Ľudovítom Čávolským a Močárim) v novembri 1873 poslanecký klub opustili.

Riešením zbližovania oboch strán bolo ich zlúčenie v marci 1875, s tým, že vznikla Liberálna strana, ktorá vládla v Uhorsku viac ako 30 rokov.

Vo februári 1874 bola rozpustená Krajinská osemaštyridsiatnická strana (Országos 1848-as Párt). O niekoľko dní jej predstavitelia zverejnili manifest „Občanom Uhorska“, ktorý bol základom vzniku Zjednotenej občianskoprávnej opozície. Močári,už ako poslanec snemu, tieto aktivity pochválil. Následne sa stal hlavným redaktorom opozičného denníka Porozumenie (Egyetértés) a predsedom Strany nezávislosti (Függetlenségi Párt). Za hlavný cieľ svojej strany si Močári vytýčil zjednotiť 48rov, občianskoprávnu opozíciu a zbytky stredoľavej strany, čo sa mu však pre početné konflikty a rozdielne názory nepodarilo.

Hoci sa Strane nezávislosti podarilo v rokoch 1875 až 1881 strojnásobiť počet mandátov v sneme (z 30 na 90), nepanovala v nej zhoda v hlavných programových otázkach, či sa to týkalo politiky nezávislosti, či národnostnej politiky. Rôzne skupiny v strane stáli nielen proti sebe, ale aj proti vlastnému predsedovi Močárimu, ktorý nebol schopný taktizovať, či vytvárať dočasné spojenectvá. Počas rozpravy o návrhu zákona o ľudovom školstve v roku 1879 kritizoval zavedenie povinného vyučovania v maďarskom jazyku, ale aj jeho vlastný stranícky kolega Jozef Madarás tento prejav označil za súkromný názor Močáriho.

Močári sa roky snažil zachovať zdanie straníckej jednoty, no v roku 1884 sa rozpory stali neprekonateľnými. Na jeseň sa Strana nezávislosti zjednotila so 48rmi a lídrom novovytvorenej Strany nezávislosti a 48. roku (Függetlenségi és Negyvennyolcas Párt) sa stal Daniel Irányi. Vo svojom programe strana požadovala garanciu osobných slobôd, slobodu vierovyznania, zníženie brannej povinnosti, ako aj zrušenie spoločnej armády, spoločných rakúsko-uhorských ministerstiev a inštitúcií, ale namiesto úplnej uhorskej samostatnosti program počítal s personálnou úniou. Po tomto zlúčení Močári na sneme vystupoval zriedkavejšie.

Močári na titulnej strane rumunsko-jazyčných novín Familia vychádzajúcich v Pešti v roku 1879

Posledné roky v celoštátnej politike (1887 – 1892)

V rozprave o štátnom školskom rozpočte v roku 1886 sa Irányi postavil proti Močáriho postojom v národnostnej politike. Poslednou kvapkou bolo, keď srbský poslanec Miša Dimitrijević vo svojom snemovnom vystúpení hovoril o národnostných krivdách a Močáriho označil za jediného, ​​kto „jasne cíti“ problémy národností. O dva týždne neskôr, Močári ostro kritizoval maďarskú politickú elitu za nedodržiavanie národnostného zákona z roku 1868. Sťažoval sa, že osem študentov v Levoči vyhodili zo strednej školy, pretože v byte jedného z nich čítali slovenské noviny a spievali slovenské piesne. „Vláda vidí v šovinistickom prúde silnú moc a preto si netrúfa proti nemu zakročiť,“ poznamenal.

Prejav sa stretol so všeobecným odmietnutím. Člen strany nezávislosti Gejza Lükő zvolal: „Otvorte okná! Po tomto prejave treba miestnosť vyvetrať!“ Strana nezávislosti a 48. roku mala hneď v ten večer stretnutie, na ktorom odsúdila Močáriho názory. Daniel Irányi sa od Močáriho prejavu dištancoval a premiér Tisa uviedol, že je mu ľúto Močáriho, „pretože napriek svojim úmyslom súhlasí s tými, ktorí prenasledujú maďarskú rasu“. Močári čoskoro oznámil svoj odchod zo strany. V jeho volebnom okrese ľudové zhromaždenie prijalo záver, že nesúhlasí s vyjadreniami svojho poslanca. Bol to už tretí „pokus o prevrat“ v Kiškunhalašskom volebnom okrese s cieľom nahradiť Močáriho na poslaneckom poste. V roku 1881 to bol Mór Jókai, neskôr vtedajší štátny tajomník pre verejné školstvo Gedeon Tanárky, a v roku 1884 starosta István Szabó Vári, ktorí ho – neúspešne – mali na poste nahradiť. Hoci ho miestna organizácia strany podporila a vyjadrila mu dôveru, Močári už viac nechcel zastupovať Kiškunhalašských voličov.

S radosťou prijal pozvanie novosadských Srbov, aby sa stal ich kandidátom na post poslanca. V meste sa mu dostalo srdečného prijatia: Národné divadlo bolo počas jeho príhovoru úplne plné a pred hotelom kde býval sa na jeho počesť konal fakľový sprievod. Napriek tomu ho vo voľbách porazil kandidát vládnych strán Pál Móricz. Voľby sprevádzali mnohé aféry úplatkárstva. Svoj podiel na neúspechu malo aj rozdrobenie národnostných strán, hlasovanie dvesto funkcionárov menovaných vládou a podpora vládnym stranám od vplyvného patriarchu.

Vo februári 1888 boli kvôli odstúpeniu poslanca vo volebnom obvode Karánsebes (Dnešné Rumunsko) vypísané nové voľby. Avšak výsledky týchto volieb boli anulované a boli vypísané voľby ďalšie. Delegácia Rumunskej národnej strany ponúkla možnosť kandidovať Močárimu, ktorý bol potom jednomyseľne zvolený za poslanca. Maďarská tlač písala o zrade a nelojálnosti. Nič však nenasvedčuje tomu, že by Močári niekedy navštívil Karánsebes. Ako napísal v liste z roku 1889: „Som len teoreticky ich zástupcom.“ Svoje zastúpenie charakterizoval tak, že voliči „chceli prejaviť uznanie, aj keď môj národnostný program nie je rovnaký ako ich, páčila sa im férovosť, s akou som sa vyjadroval o národnostných problémoch počas dlhých rokov.

Publikačná činnosť v 80. rokoch.

Močári v týchto rokoch vydal tri významné diela. Niekoľko slov o národnostnej otázke z roku 1886, ktoré je takmer identické s dielami spred 30 rokov. Aj v tomto diele stále počíta s možnosťou spravodlivého riešenia problému, k čomu stačí poctivá implementácia národnostného zákona z roku 1868, podpora kultúrnych požiadaviek národností, pomoc vzdelávacím inštitúciám, spravodlivejšie rozdelenie úradov, novela „škandalózneho sedmohradského volebného zákona“. Podľa neho je v prípade Rumunov veľa krívd naprávania hodných. Zatiaľ čo tvoria 20% obyvateľov štátu, len 2% štátnych úradníkov sú rumunskej národnosti a zastávajú tie „najnižšie pozície“. Sudcovia s rumunským materinským jazykom sú posielaní do nerumunských oblastí, zatiaľ čo sudcovia s malými alebo žiadnymi znalosťami rumunského jazyka súdia v rumunských regiónoch. V Sedmohradsku je volebné právo viazané na vlastníctvo pôdy s päťnásobným príjmom ako v Uhorsku.

Roky v „Andornackej pustovni“

Rodinný hrob Močáriovcov v Andornaktálya

Karikatúra Močáriho v dobovej tlači

V 90. rokoch 19. storočia sa jeho zdravotný stav postupne zhoršoval a z uhorského politického života bol čoraz viac rozčarovaný.

Vo zvyšných dvadsiatich rokoch svojho života publikoval niekoľko brožúr venovaným Strane nezávislosti. Najpôsobivejším dielom tejto éry je Záverečné účtovanie Vecí verejných, ktoré vyšlo na jar roku 1902. Močári v ňom vyjadril komplexnú kritiku systému dualizmu. Podľa jeho názoru „dohoda z roku 1867 nebola ničím iným ako neúspešným pokusom vyriešiť problém, ako by sme mohli žiť spoločne s Rakúskom“. Rozpory, ktoré trápia monarchiu by mohli vyústiť do zániku dualistického systému a jeho nahradenia návrhmi z roku 1848, čo by bol aj tak veľký ústupok zo strany maďarského národa, keďže preň je „personálna únia tiež len zväzkom a nie samostatným štátom“. Ak by ani toto nefungovalo, národ by bol nútený vyhlásiť úplnú štátnu nezávislosť.

V kapitole o národnostnej otázke uviedol, že pre úspech politiky nezávislosti sú potrebné aj národnosti, preto je potrebné koordinovať politiku nezávislosti a národnostnú politiku. Ako príklad šovinistického postoja a xenofóbie uviedol veľmi nepriateľský úvodník Budapesti Hírlap uverejnený pri príležitosti úmrtia Svetozara Miletića. „Je isté, že takéto reči sú najlepším spôsobom, ako jatriť zakrvavené rany neutíchajúcou nenávisťou.“ Strana nezávislosti sa preto musí, podľa neho rozhodnúť: „Musí si vybrať medzi dvoma politikami. Buď maďarizácia, alebo nezávislosť. Je nemožné vážne presadzovať oboje.“ Publikácia nevyvolala v maďarskej tlači veľký ohlas. Aj opozičné periodiká o nej písali len recenzie. Iba nacionalistická tlač prijala dielo s nadšením.

Spomedzi jeho zostávajúcich vzťahov treba vyzdvihnúť jeho korešpondenciu s Andrejom Kmeťom. Na jar 1895 sa na žiadosť tohto slovenského vedca a kultúrneho politika úspešne prihováral za odsúhlasenie stanov Muzeálnej slovenskej spoločnosti ministerstvom v Budapešti. Táto pomoc vytvorila základ priateľstva oboch mužov,ktoré pretrvalo v desaťročiach korešpodencie. Ich listy poskytujú predstavu o „koloniálnej“ situácii v krajine, o názoroch na „šovinistických“ cenzorov, ako aj o jeho korešpondencii s Močáriho sedmohradskými a saskými priateľmi a o jeho vzťahu s parížskym politickým týždenníkom Le Courrier Européen. Vzťah k západnej Európe však naštrbil aj konflikt, kvôli nacionalistickej propagande, ktorej podľa Močáriho týždenník venoval príliš veľký priestor. Kmeťovou smrťou sa skončili aj jeho väzby so slovenskou menšinou. Pred snemovnými voľbami v roku 1906 mu František Košut ponúkol kandidatúru v okrese Nagykőrös, ale Močári ju odmietol. Účasť Strany nezávislosti vo vládnej koalícii považoval za vlastizradu.

Vo svojom článku Všetko zapredali! z decembra 1907 obvinil koalíciu z zo zneuctenia páva a korupcie. O anexii Bosny vyhlásil: „Zo žiadnych dôvodov a za žiadnu cenu Bosnu nepotrebujeme...“.

Ľudovít Močáryi zomrel na aterosklerózu 8. januára 1916. Podľa spomienok rodinných príslušníkov na smrteľnej posteli spomínal na starú Stranu nezávislosti.

Vedecká percepcia v neskoršom období

Nekrológ v slovenských Národných novinách podrobne opísal Močáriho kariéru, spomenul jeho najvýznamnejšie publikácie a odmietanie programu kultúrnej jednoty. Podľa rumunských Gazeta Transilvaniei je Močáriho smrť nielen osobnou stratou pre Rumunsko, ale „znamená koniec moderného a chápavého politického správania“.

Medzi dvoma svetovými vojnami sa o ňom odborné práce vôbec nezmieňovali, alebo iba okrajovo.

V jednozväzkových maďarských dejinách od Miklósa Asztalosa a Sándora Pethőa sa v súvislosti so zatváraním slovenských stredných škôl Močári spomína ako muž, ktorý sa postavil proti národnostnej politike vlády Kolomana Tisu „práve kvôli politike nezávislosti“, v čase keď aj „opozícia tlieskala Tisovej sile“. Oszkár Jászi, ktorý emigroval do USA, vo svojej monografii O zániku habsburskej monarchie z roku 1929 o Močárim píše ako o „brilantnom vodcovi maďarského hnutia za nezávislosť“, „poslednom strážcovi kossuthovských tradícií“.

Po druhej svetovej vojne – predovšetkým kvôli zmene politických pomerov a aj vďaka pôsobeniu Gábora G. Keménya a Eda Tótha – sa činnosti Močáriho venovala oveľa väčšia pozornosť.

Zvláštnu pozornosť Močárimu venovala novovzniknutá Maďarsko-rumunská spoločnosť, ktorá zorganizovala spomienkovú slávnosť s účasťou maďarského prezidenta Zoltána Kodálya. Vzniklo aj Kolégium Lajosa Mocsáryho, v ktorom sa študenti venovali stredoeurópskym dejinám, národnostnej problematike a rumunskému jazyku.

V roku 1976 sa pri príležitosti 150. výročia narodenia Močáriho uskutočnili vedecké konferencie organizované Maďarskou akadémiou vied, Vlasteneckým ľudovým frontom a Radou Hevešskej župy. V roku 1979 vyšla Pamätná kniha Ľudovíta Močáriho, ktorá obsahuje odborné články a štúdie v súvislosti s výročím, text troch Močáriho publikácií a doteraz nepublikovanú Močáriho korešpondenciu so Samuelom Štefanovičom.

Druhý zväzok Dejín Uhorska Erika Molnára v niekoľkých riadkoch načrtáva Močáriho cestu do izolácie, pričom sa vyhýba hlbšej analýze. Vysokoškolská učebnica z roku 1975, ktorú edične pripravil Péter Hanák, sa do hĺbky venuje jeho úvahám o národnostnej politike a jeho úlohe v Strane nezávislosti. Šiesty zväzok desaťdielnych dejín Uhorska podrobne opisuje jeho kariéru, pôsobenie v Strane nezávislosti, názory na šľachtu, verejnú správu a národnosti.

Po zmenách v roku 1989 sa Močárimu venuje viac vedeckých prác. János Gyurgyák v roku 2007 označil Močáriho za „jedného z najvzrušujúcejších a určite najstatočnejších“ politikov éry dualizmu, „viackrát vyhláseného za zradcu a potom úplne zabudnutého“.

V populárnych jednozväzkových Dejinách Maďarska ho autori Iván Bertényi a Gábor Gyapay spomínajú ako „vynikajúceho člena Strany nezávislosti a 48.roku“ a citujú jeho výrok o nebezpečenstvách násilnej maďarizácie.

Jeho odkaz

Nadácia Ľudovíta Močáriho, založená v roku 1992 Ministerstvom sociálnych vecí, pomáhala zahraničným Maďarom do roku 2004. Cenu Ľudovíta Močáriho nadácia každoročne udeľuje trom až štyrom ľuďom. Od roku 2002 je po Močárim pomenovaná škola s vyučovacím jazykom maďarským vo Fiľakove.]

V roku 1976 bola odhalená v Andornaktálii pamätná mramorová tabuľa. V roku 1986 vedľa Kurtánskeho kaštieľa bola odhalená tabuľa pri príležitosti 160. výročia jeho narodenia. Každoročne vo Fiľakovských Kováčoch Csemadok organizuje Pamätný deň Ľudovíta Močáriho.

Boli po ňom pomenované ulice v Andornaktályi a v mestách Jáger, Lučenec a Fiľakovo.

V roku 2022 vznikol v Komárne Inštitút Ľudovíta Močáriho.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ľudovít Močári

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Mocsáry Lajos na maďarskej Wikipédii.