Študentský domov Lafranconi

Študentský domov Lafranconi
internát
Štát	Slovensko
Región	Bratislavský kraj
Okres	Bratislava I
Mesto	Bratislava
Mestská časť	Staré Mesto
Súradnice	48°08′41″S 17°04′43″V
Poloha v rámci Bratislavy
Poloha v rámci Starého Mesta
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:  Geografický portál

Študentský domov Lafranconi (iné názvy: Internát Lafranconi, staršie: internát na Lafranconi, do roku 1945 Internát Lanfranconi) je funkcionalistický internát v Bratislave. Dnes je to Internát Fakulty telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave, Nábrežie armádneho generála Ludvíka Svobodu 9. Autorom je Klement Šilinger. Objekt bol realizovaný v rozpätí rokov 1927–1933 (1927 návrh 1. etapy, 1931 návrh 2. etapy, 1928–1929 realizácia 1. etapy a 1932–1933 realizácia 2. etapy).

Situovanie

Autor vytvoril stavbu, ktorá bola v dobe jej vzniku odvážnym a unikátnym riešením. Objekt sa nachádza v prírodnom prostredí, ktoré však narúša dopravná komunikácia pri jej vstupnej časti. Okolité prostredie bolo pôvodne priamo napojené na botanickú záhradu. V súčasnosti sa prepojenie prerušilo vybudovaním Mosta Lanfranconi. Význam internátu je umocnený umiestnením pri vodnom toku, kde pôsobí ako nenásilná dominanta. Stavba je vhodne orientovaná na svetové strany. Zalomená hmota objektu dotvára výraz fasády tvorenej kombináciou omietaného a tehlového muriva. Šilinger navyše internát obohatil oválnym schodiskom. Budovu situoval v blízkosti Dunaja v náväznosti na okolitú pahorkatinu. Nachádza sa v zeleni s dostatočnými priestormi pre šport a rekreáciu.

Dispozičné riešenie a filozofia

Internát bol navrhnutý pre 396 študentov, riešený ako voľný komplex s jasným členením hmôt, zodpovedajúcich funkčnej náplni. Z 238 izieb bolo 95 jednoposteľových, 135 dvojposteľových a 8 trojposteľových. Skoro všetky izby architekt orientoval na juh s výhľadom na Dunaj. Ani jedna z izieb nie orientovaná na sever. Jedáleň, telocvičňa, navrhnutý plavecký bazén, služby a administratíva tvorili celky, ktoré nenarušovali obytné podmienky v izbovom trakte. Celkový výraz budovy (plochá strecha, obklady a pod.) boli podnetom dlhých úvah a diskusií. Vo vnútorných priestoroch internátu sa nachádza unikátne oválne schodisko, ktoré sa ako samostatná valcová hmota aktívne uplatňuje v celkovom pôsobení stavby. Koncept programu budovy vychádzal zo zásady rozvoja duševných a telesných síl mladého človeka. Použitie kvalitných vonkajších materiálov v kombinácii neomietnutého a omietnutého tehlového muriva zodpovedá veľkorysému chápaniu kompozície. Stavba má formálnu súvislosť s ostrovnou architektúrou z tehlového muriva.

Budova univerzitného internátu bola prvá tohto druhu na Slovensku. Internát pozostáva z dvoch častí – ubytovacej a spoločenskej, ktoré sú doplnené rozsiahlymi športoviskami. Dispozičné riešenie objektu a jeho orientácia k svetovým stranám reagujú na aktuálne funkcionalistické názory na bývanie a prevádzkovanie budovy. Ubytovacia časť je päťpodlažná, dvojtraktová, s izbami orientovanými na juh k Dunaju. So spoločenskou častou, v ktorej sa nachádza jedáleň, študovne a telocvičňa je prepojená dvojpodlažnou hospodársko-komunikačnou častou. Dispozícia je symetrická, s miernym zalomením obytného krídla. Hlavný nástup do budovy naznačuje jednoduché stĺporadie. Malé okenné otvory a kombinácia klasickej omietky s keramickým obkladom dávajú stavbe jednoduchý domáci charakter. Budova má výrazné vertikálne členenie hmôt. Monoblok internátu má charakter pavilónovej zástavby. Spojenie obytných častí so spoločenskými priestormi (vstup, jedáleň, študovne a telocvičňa) je komponované izolačným kĺbom hlavného schodiska, riešeného v eliptickej pôdorysnej forme. Celková prevádzka je jasne čitateľná od hlavného osového nástupu až po obytnú bunku. Obytná časť, obrátená hlavnou fasádou k Dunaju, je riešená v súlade s krajinným reliéfom v zalomenej forme tak, aby v maximálnej miere využívala pohľadové možnosti na vodnú hladinu. Mierne zalomenie obytnej časti autor zdôvodňoval sledovaním oblúka Dunaja a úsilím zosúladiť stavbu s okolitou krajinou. Napriek tomu je budova sebavedomá a jej masívne vežovité hmoty s keramickým obkladom neustupujú svojmu prostrediu, ale monumentálne v ňom dominujú.

Význam stavby

Objekt internátu a akademickej menzy Lafranconi v čase svojho vzniku poskytoval ubytovanie a ostatné služby neobvykle veľkému počtu študentov novej Univerzity Komenského. Predstavuje podstatný kvalitatívny skok v riešení internátov. Svojím vybavením prekračoval vtedajší československý štandard a patril k najlepším svojho druhu v Európe. Pri tejto, vo vtedajšej republike typologicky jedinečnej stavbe, sa zvykne zdôrazňovať Šilingerovo štúdium architektúry anglických kampusov, ktoré ho mali inšpirovať k veľkorysému riešeniu celého komplexu.

Komplex je jednou z prvých realizácií modernej architektúry na Slovensku a v kontexte Šilingerovej tvorby predstavuje príklon k funkcionalizmu. Vysokoškolský internát Lafranconi predstavuje špičkovú úroveň, ktorú u nás nedosiahlo ani jedno riešenie súčasníkov. K tomuto riešeniu sa nepodarilo kvalitatívne priblížiť ani v období prekonávania hospodárskej krízy okolo polovice tridsiatych rokov. Koncom pätdesiatych rokov dostavali k internátu plaváreň podľa projektu I. Matušíka.

Súčasnosť

Okolie objektu je v súčasnosti pretvorené a sčasti aj zastavané. Pôvodný výraz si internát zachoval z južnej strany od Dunaja, aj keď tu pribudla dostavba plavárne. Zo severnej strany sa objekt dostal do menej výraznej pozície vybudovaním súvislého násypu vzniknutého pri výstavbe neďalekého tunela. Pred budovou navyše vedie rušná cestná komunikácia a električková trať. Internát Lafranconi je aj v súčasnosti pozoruhodnou stavbou v ktorej je spojená funkčnosť s estetikou.

Literatúra

• Dulla, M., Moravčíková, H.: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava: Slovart, 2002.
• Kusý, M.: Architektúra na Slovensku 1918-1945. Bratislava: Pallas, 1971.
• Foltyn, L.: Slovenská architektúra a česká avantgarda 1918–1939. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku architektov Slovenska, 1993.