Švédska východoindická spoločnosť

Švédska vychodoindická spoločnosť (švéd. Svenska Ostindiska Companiet, v skratke SOIC) bola obchodná spoločnosť, ktorá v rokoch 1731 až 1813^{[chýba zdroj]} mala vo Švédsku monopol na obchod s východnou Áziou. Bola to súkromná spoločnosť s výrazným vplyvom štátu na svoje podnikanie. Patrila k podobným spoločnostiam iných európskych krajín, ktoré bojovali o podiel na obchode s Áziou.

Charakteristika

Roku 1731 škótsky obchodník Colin Campbell so svojimi švédskymi obchodnými spoločníkmi dostal od švédskej vlády povolenie založiť obchodnú spoločnosť, ktorej hlavnou obchodnou činnosťou by bolo obchodovanie s Áziou. Podľa znenia dohody mala spoločnosť oprávnenie obchodovať s krajinami na východ od Mysu dobrej nádeje s výnimkou obchodných staníc iných európskych krajín nachádzajúcich sa v týchto miestach.

Švédska východoindická spoločnosť v nasledujúcich rokoch vyvinula čulú obchodnú aktivitu, napriek tomu, že na rozdiel od východoindických spoločností ostatných krajín nesmela zakladať v oblasti východnej Ázie vlastné obchodné stanice a faktórie, a tak celý obchod prebiehal priamo cez švédske prístavy, predovšetkým prístav Göteborg.^[1] Švédska vláda mala podľa dohody podiel na veľkú časť zisku z každého predaného lodného tovaru, ktorý dorazil do Švédska. Švédska východoindická spoločnosť smela využívať na svoju obchodnú aktivitu toľko lodí, koľko potrebovala na nerušené vedenie obchodných ciest, ale všetky lode používané v obchode museli byť navrhnuté a postavené v švédskych lodeniciach. Lode museli niesť vyvesenú švédsku zástavu a švédske lodné identifikačné papiere. Dôstojníkom a hodnostárom spoločnosti boli švédskou vládou dané rovnaké právomoci a autorita rozhodovať o pomeroch na lodi, ako mali námorní dôstojníci švédskeho loďstva.

Spoločnosť od vlády dostala povolenie vydávať svoje vlastné finančné papierové akcie, prostredníctvom ktorých mala od akcionárov získať dostatok kapitálu na vedenie svojej obchodnej činnosti. Kapitál, ktorý spoločnosť získala od akcionárov, sa z počiatku smel použiť iba na financovanie jednotlivých konkrétnych plavieb s jasným cieľom plavby, časovým plánom a s vypracovaným predpokladaným plánom finančného výnosu z predaja tovaru, netýkal sa investovania do akcií spoločnosti ako celku. Až po roku 1753 sa začali vydávať akcie spoločnosti bez konkrétnych obmedzení a spoločnosť mohla peniaze podľa vlastného uváženia rozdeliť na jednotlivé obchodné projekty. Akcionári mali odvtedy podľa veľkosti investovaného kapitálu aj právo na odmenu z celoročného zisku spoločnosti. Obchodné stanovy a privilégia spoločnosti boli po vyhotovení preložené do latinčiny a francúzštiny a odoslané všetkým východindickým spoločnostiam.

História

Prvá expedícia

Roku 1732 sa uskutočnila prvá obchodná výprava novozaloženej spoločnosti na čele s loďou Friedericus Rex Sueciae, na ktorej palube bol prítomný aj Colin Campbell. Cieľom výpravy bola Čína a tamojšie bohaté prístavy. Campell bol z tohto dôvodu ešte pred vyplávaním vyhlásený za oficiálneho veľvyslanca švédskeho kráľa v Číne povereného viesť obchodné rokovania. Po vyplávaní sa výprava bez väčších problémov po 181 dňoch dostala do Kantonu, jedného z hlavných obchodných prístavov Číny a hneď sa začalo s obchodovaním. Žiadanými tovarmi bolo korenie, porcelán a čaj.

27. augusta 1733 sa plne naložené lode vrátili do Göteborgu, takmer rok aj pol od svojho odchodu. Výprava bola vo Švédsku vnímaná ako obrovský ekonomický úspech, akcionári spoločnosti na výprave zbohatli. Celkovo výprava vyniesli vyše 900 tisíc riksdalerov (švédska mena), z nich 25% bolo rozdelených medzi akcionárov vo forme dividend.^[2]

Ďalšie výpravy

Obrovský ekonomický úspech prvej výpravy podnietil nové výpravy. Len v prvých 15 rokoch existencie východoindickej spoločnosti bolo vyslaných 25 ďalších obchodných výprav, z toho 3 výpravy do Indie a zvyšné do Číny. Štyri obchodné výpravy skončili potopením lodí a obchodným nezdarom.

Medzi rokmi 1766 až 1786 sa uskutočnilo ďalších 36 výprav, z toho tri do Indie, zvyšok do Kantonu v Číne a jedna výprava sa skončila potopením lodí. Počas celej svojej existencie vyslala spoločnosť v rokoch 1731 až 1813 celkovo 132 obchodných expedícii, z nich 8 expedícii sa skončilo potopením lodí. Z dobových záznamov je zrejmé, že výpravy prinášali akcionárom obrovské zisky a množstvo z nich rozprávkovo zbohatlo.^[3]

Spoločnosť ponúkala na obchodnú výmenu za exotický tovar vychýrené švédske železo v surovom, ušľachtilom stave vo forme mečov, zbraní, ocele, opaskov, atď. Vyvážaná bol aj meď a drevené dubové trámy. Hlavným dovozným artiklom z čínskych prístavov bol čaj, ktorý v roku 1774 predstavoval 90% všetkého dovezeného tovaru. Väčšina dovezeného čaju bola po príchode do Švédska opätovne exportovaná do iných európskych krajín, najmä do Anglicka. Druhým najdôležitejším dovozným artiklom bol porcelán, ktorý sa podieľal na obchode 5%. Súčasní bádatelia odhadujú, že za celú existenciu švédskej východoindickej spoločnosti bolo prostredníctvom jej lodí dovezených do Európy 50 miliónov kusov rôznych druhov čínskeho porcelánu. Návrat vloženej investície predstavoval pre akcionárov a majiteľov spoločnosti 20 až 30%.^[4]

Zánik

Koncom 18. storočia sa začala prejavovať rastúca konkurencia Angličanov a Holanďanov pri obchodovaní s Čínou a švédska východoindická spoločnosť postupne začala strácať obchodné pozície vo vzájomnom konkurenčnom boji. Obchod postupne upadal. Posledná obchodná výprava pod vedením spoločnosti sa uskutočnila v roku 1806^{[chýba zdroj]}. V roku 1813 spoločnosť oficiálne zanikla.^{[chýba zdroj]}

Literatúra

↑ Scattered archives have been assembled into a digital archive of the Swedish East India Company, 1731-1813: a joint project of a university library and a history department: Svenska Ostindiska Companiets Arkiv.
↑ Quoted by William Milburn, Oriental commerce: containing a geographical description of the principal places in the East Indies, China, and Japan, With their Produce, Manufactures, and Trade, 1813:575.
↑ The reappearance of some Antwerp bankers who had been members of the Ostend Company, as investors in the Swedish East India Company misled some historians in viewing the SOIC as a type of front for continuing the Ostend Company; this misperception was put to rest by Koninckx 1980.
↑ Koninccx, quoted in "The European Trading Companies", in The New Cambridge History of India vol. 5 European Commercial Enterprise in Pre-Colonial India 1998:80.

Christian Koninckx, as A Passage to China: Colin Campbell's Diary of the First Swedish East India Company Expedition to Canton, 1732-33, 1996.

Externé odkazy

Pôvodné dokumenty švédskej východoindickej spoločnost dostupné online na stránke Göteborskej univerzitnej knižnice

[1] Scattered archives have been assembled into a digital archive of the Swedish East India Company, 1731-1813: a joint project of a university library and a history department: Svenska Ostindiska Companiets Arkiv.

[2] Quoted by William Milburn, Oriental commerce: containing a geographical description of the principal places in the East Indies, China, and Japan, With their Produce, Manufactures, and Trade, 1813:575.

[3] The reappearance of some Antwerp bankers who had been members of the Ostend Company, as investors in the Swedish East India Company misled some historians in viewing the SOIC as a type of front for continuing the Ostend Company; this misperception was put to rest by Koninckx 1980.

[4] Koninccx, quoted in "The European Trading Companies", in The New Cambridge History of India vol. 5 European Commercial Enterprise in Pre-Colonial India 1998:80.

[1]

[2]

[3]

[4]