Život a dielo skladateľa Foltýna

Život a dielo skladateľa Foltýna je posledný, nedokončený román Karla Čapka, vydaný až po jeho smrti v roku 1939. Je inšpirovaný epizódou z pamätí Karla Sabiny, v ktorom je predstavovaný podobne tvoriaci reálny skladateľ Hörner. Román je fiktívnym životopisom Bedřicha Foltýna (pseudonymne Beda Folten), skladateľského diletanta a hudobného grafomana, ktorý ale seba samotného považuje za geniálneho. Je posadnutý myšlienkou stvoriť veľké dielo, aj keď na to nestačia jeho schopnosti. Román je pozoruhodný svojou stavbou, v ktorej autor necháva rôznych Foltýnových známych (spolužiakov zo štúdií, manželku, ľudí, ktorých využíval pre svoje dielo) spomínať a hodnotiť jeho osobnosť, a naznačuje tak rôznorodosť uhlov pohľadu na tú istú vec, podobne ako v Hordubalovi a Povětroni. Román, obsahujúci mnoho úvah o zmysle umenia, je štylisticky aj tematicky podobný románom tzv. noetickej trilógie, je ale voči ostatným omnoho tragickejší. Román mal v rámci Čapkovho diela pomerne veľký ohlas, reakciu na neho v podobe novely Jak to bylo s Foltýnem napísal napríklad spisovateľ Jan Křesadlo. Román bol v roku 1992 adaptovaný do podoby televízneho filmu v réžii Pavla Hášu s Viktorom Preissom v hlavnej úlohe.

Dej

Román sa skladá z deviatich čiastočne poviedkovo ladených výpovedí („svedectiev“) rôznych Foltýnových známych, jedna z nich je vložená do úst samotnému autorovi. Výpovede majú rôznu dĺžku, rôzny obsah a rôznu stavbu. Pôvodne ich malo byť viac, vzhľadom k tomu, že román nie je dokončený, ale vzniklo len deväť. Výpovede sú radené chronologicky, niektoré fakty sa ale vo výpovediach opakujú alebo sa výpovede navzájom predpovedajú či doplňujú. Príbeh Foltýnovho života je v hrubých obrysoch dovedený až do jeho smrti, ale nie je dokončený dopodrobna.

Prvým svedkom je Foltýnov „priateľ z mladosti“, sudca Šimek. Spomína, ako sa za gymnaziálnych rokov Foltýn, ktorý v tom čase vášnivo hral na klavír, vydával za veľkého bohéma a umelca, líči jeho školské neúspechy, jeho vymyslené romantické historky, údajne z vlastného života, na jeho lipnutí na „umeleckom“ životnom štýle, na túžbu po umeleckej budúcnosti aj na začiatky jeho skladateľskej tvorby, kedy chcel Foltýn zhudobniť niektoré Šimkove básne (kvôli tomu sa neskôr znepriatelili).

Druhým svedkom je Foltýnova „prvá láska“ Jitka. Foltýn sa s ňou zoznámil v tanečných, líčil jej tiež svoje hudobné schopnosti a bohémsky život, chcel jej zahrať svoju rozpísanú symfonickú báseň Ariel, vyhovoril sa ale na to, že nie je hotová. Jitka popisuje Foltýnovu umeleckú a bohémsku pózu, jej líčenie vyznieva ale relatívne pozitívne, uvažuje o ňom s pochopením ako o povahe hlbšej a jemnejšej, že ju ona nie je schopná pochopiť.

Autor tretieho svedectva je skrytý za iniciálami V. B., je to Foltýnov spolubývajúci z čias jeho univerzitných štúdií. Foltýn sa mu protivil ako arogantný predstaviteľ bohémskeho, „živelného“ umenia, honosiaci sa frázami niektorých básnikov jeho doby, zástanca „erotickej prasily“ z ktorej umenie vychádza. V. B. tiež vysvetľuje svoj vlastný názor umenia, pričom odmieta všetku živelnosť a požaduje architektonickú čistotu a dokonalosť. Od Foltýna sa V. B. čoskoro odsťahuje, ten sa totiž pokúsi zviesť jeho kamarátku a chváli sa tým pred ním. Jeho výpoveď ústi do mierne paradoxného záveru, v ktorom síce uznáva Foltýnov talent, ale odmieta jeho aroganciu a umelecké bohémstvo.

Štvrté, svedectvo, postihujúce povrchne v podstate celý Foltýnov následujúci život, vypráva samotná manželka Bedřicha Foltýna, dcéra bohatého majiteľa domov, s ktorou sa Foltýn zoznámil ako nedoštudovaný právnik. Popisuje - pomerne pozitívne - jeho snahu o eleganciu aj o akési „bohémstvo v lakovkách“. Foltýn usporadúval v ich dome „hudobné večery“, fungoval ako mecenáš pre mladých umelcov a postupne tak prišiel o väčšinu zdedeného majetku. Stále hovoril o svojich operách, ktoré chce zložiť, má ísť o zhudobnenie biblického príbehu o Judite a o Abelardovi a Heloise, v skutočnosti však nenapíše ani jednu. Má aféry s opernými speváčkami, žije s pražskou bohémou, zoznamuje sa s rôznymi umelcami, mnohokrát pochybnými. Zaoberá sa rôznymi projektami, žiadny z nich ale nedokončí, chce napísať filmovú operetu. Nakoniec, potom, čo spácha podvod so zmenkami, sa od seba manželia odlúčia, Foltýn ale dostáva od svojej ženy pravidelnú podporu. Ako chudobný umelec, žijúci bohvie ako, stále reční o svojich dielach a svojej opere Judita, dokonca zorganizuje jej predstavenie, na ktorom sa ale zblázni a za niekoľko dní zomrie. Je tiež popisovaný jeho slávny pohreb, na ktorom účinkujú najlepší hudobní umelci svojho času z úcty k talentu Bedřicha Foltýna. Aj toto svedectvo je ladené pomerne pozitívne, na Foltýna je tu nahliadané ako na veľkého umelca, ktorý ale žije neprimerane bohémskym životom.

Piate, najkratšie svedectvo, rozpráva akýsi profesor Strauss, odborník na stredovek, s ktorým sa Foltýn radí o historických detailoch opery o Abelardovi a Heloise. Záver je tu jednoznačne pozitívny, čo v kontexte románu pôsobí dosť bizarne. Vedec tu chváli Foltýna za snahu o odbornú správnosť a vedeckú presnosť svojej opery - ktorú však nikdy nenapíše.

Šieste svedectvo je vložené do úst literárnemu vedcovi Janu Petrů. Foltýn ho požiada, aby upravil, respektíve prepísal libreto k jeho opere Judita. Petrů si libreto prečíta a zistí, že každú časť libreta napísal iný básnik, takže libreto je v dôsledku nezmyselná zlátanina. Zistí, že časť napísal jeho priateľ, básnik Franta Kupecký, iné časti iní básnici. Petrů to Foltenovi povie a požiada ho, aby libreto napísal sám. Foltýn to urobí a za nejaký čas mu libreto donesie, ide ale o neumelý plagiát Hebbelovej hry. Petrů ho preto opäť odmietne, Foltýn „svoje“ libreto rozhorčene háji. Dokončenie Judity sa stalo jeho zmyslom života, je pre neho schopný umeleckých krádeží a plagiátov. Rozídu sa teda v zlom. Hodnotenie Foltýna je tu vyložene negatívne, ale skôr ľútostivé.

Siedmym svedkom je klavirista Váša Ambrož, ktorý líči, ako ho so svojími spolužiakmi z konzervatória pozval Foltýn na jeden zo svojich hudobných večerov. Stal sa ich mecenášom a chcel po nich rôzne drobné skladby. Z týchto skladieb neskôr zloží hudobnú časť svojej Judity. Neskôr ich ale urazí a všetci traja konzervatoristi s ním potom prestanú komunikovať. Ich následujúci umelecký osud bol nešťastný. Dvaja z troch zahynuli, jeden bol zabudnutý ako bezvýznamný klavirista.

Ôsmym svedectvom sú dve poznámky samotného autora, z ktorých prvá líči milostné dobrodružstvo Bedy Foltena so stárnucou, kedysi veľmi slávnou opernou speváčkou. Autor na tom ukazuje Foltýnovu túžbu stať sa veľkým umelcom, ktorý je hoden takej milenky. V druhej poznámke je popísaný geniálny hudobník Kanner, ktorý je ale zabudnutý a živí sa hraním na klavír v pražských krčmách. Folten sa s ním zoznámi a chce využiť jeho talent.

Deviatym a posledným svedectvom je text hudobníka Jana Trojana, ktorého Folten požiadal o pomoc s inštrumentáciou Judity. Trojan Foltena kritizoval pre jeho živelnosť a nespútanosť, pre nesúvislosť hudby (spôsobenou tým, že je poskladaná z mnohých plagiátov). Napriek tomu si ho však váži pre niektoré jednotlivé motívy (ktoré Folten ukradol konzervatoristom). Svedectvo aj dokončená časť románu končí Trojanovou úvahou o umení, kde jazykom presýteným biblickými citáciami obhajuje čistotu umenia a jeho nezávislosť na osobe umelca, a vylučuje tak živelnosť.

Zdroj

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Život a dílo skladatele Foltýna na českej Wikipédii.

Literárny portál