4. symfónia (Nielsen)
Symfónia č. 4 "Det Uudslukkelige", Op. 29 | |
| Druh skladby | symfónia |
|---|---|
| Vznik | 1915 – 1916 |
| Približná dĺžka | 35 min. |
| Časti skladby | |
| |
| Inštrumentácia | |
| 3 Fl., 2 Ob., 2 Cl., 2 Fag., Cfg. – 4 Cor., 3 Tr., 3 Tromb., Tb. – 2 Timp. – Archi. | |
Symfónia č. 4, "To nezničiteľné", Op. 29 (dán. Det Uudslukkelige) je dielo dánskeho skladateľa Carla Nielsena.
Názov symfónie
[upraviť | upraviť zdroj]Symfónia má prívlastok, ktorý je v angličitine prekladaný ako "The Inextinguishable". Tento výraz nie je šťastný, pretože jednak zle vystihuje zmysel pôvodného dánskeho výrazu Det Uudslukkelige a jednak sa zdá, že sa samoľúbo vzťahuje na samotné dielo. Význam tohto prívlastku je hlbší. Sám Carl Nielsen to vysvetlil v poznámkach k partitúre takto:
| „ | Týmto titulom zamýšľal skladateľ jedným slovom naznačiť to, čo je schopná naplno vyjadriť samotná hudba: základnú vôľu žiť. Hudba je život a ako on je nezničiteľná. | “ |
| – Carl Nielsen | ||
Túto nádhernú myšlienku skladby napísal Nielsen aj na titulný list partitúry ako vieru v nezničiteľnosť hudby a ľudského ducha, napriek ťažkým okolnostiam 1. svetovej vojny, počas ktorej dielo vzniklo.
Charakteristika symfónie
[upraviť | upraviť zdroj]Nielsen komponoval symfóniu v rokoch 1915 – 1916. Už krátko po dokončení, vo februári 1916 mala premiéru v Kodani. Zaznamenala veľký úspech a priniesla autorovi členstvo vo Švédskej akadémií i Berlínskej akadémií umenia. V symfónií sa zaiste prejavili agresia a brutalita 1. svetovej vojny. Preto ide o najdramatickejšiu Nielsenovu symfóniu. Zvláštnosťou sú dve sady tympanov, umiestnené v orchestri čo najďalej od seba.
Dielo má štyri vety, ktoré sa hrajú bez prerušenia (attaca). Symfónia, podobne ako Symfónia d-mol od C. Francka využíva hudobné motto, ktoré tvorí ústredný motív skladby a objavuje sa v rôznych podobách vo všetkých štyroch vetách. Prvá veta Allegro začína prudko, in medias res a priamo uvádza poslucháča do pohnutej atmosféry. Spomínané motto v základnej podobe – majestátna hudobná myšlienka sa dostáva k slovu až omnoho neskôr. Druhá veta, Poco allegretto je relatívne krátka. Oproti nepokojnej prvej vete prináša uvoľnenie využívajúc prvky dánskej ľudovej melodiky. Je to akési intermezzo namiesto očakavaného adagia, ktoré zvyčajne označuje druhú vetu symfónií. To prichádza v tretej vete, Poco Adagio quasi Andante. V záverečnej vete Con Anima – Allegro sa objavuje akýsi súboj tympánov, ktorý posobí až agresívne a reflektuje okolnosti vzniku diela. Po ňom sa k slovu postupne dostáva zvýraznená nosná téma skladby z prvej vety – triumfálne uzatvára celú skladbu a vyjadruje víťazstvo hudby a života.
Symfónia je najčastejšie uvádzanou a nahrávanou Nielsenovou symfóniou. Hoci nepatrí k jadru svetovej symfonickej tvorby v repertoári sa sporadicky objavuje dodnes. Tak ako celému Nielsenovmu dielu sa jej okrem Dánska dostalo zaslúženej pozornosti najmä vo Veľkej Británii a v USA.