Preskočiť na obsah

Ada Blackjacková

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Ada Blackjacková
Ada Blackjacková
Narodenie10. máj 1898
Spruce Creek, Aljaška
Úmrtie29. marec 1983 (84 rokov)
Palmer, Aljaška, USA
Národnosťinuitka
Zamestnaniekrajčírka, cestovateľka
Známa vďakaprežitie v divočine
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Ada Blackjacková

Ada Blackjack Johnsonová rodená Ada Delutuk[1] (* 10. máj 1898, Spruce Creek, Aljaška – † 29. marec 1983 Palmer, Aljaška) bola inuitka, ktorá dva roky žila ako stroskotanec na neobývanom Wrangelovom ostrove, ktorý sa nachádza na sever od Sibíri.

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Narodila sa v roku 1898 v Spruce Creek na Aljaške, odľahlej osade na severnej strane Polárneho kruhu neďaleko mesta Nome. Bola vychovaná metodistickými misionármi, ktorí ju naučili anglicky čítať Bibliu,[1] šiť a starať sa o domácnosť podľa vzoru bielych ľudí. V šestnástich si vzala Jacka Blackjacka a mali spolu tri deti, avšak iba jedno prežilo útle detstvo. Manžel, ktorý ju bil ju neskôr opustil[2] a Ada so svojim päťročným synom musela ísť 40 km pešo do Nome . Syn trpel tuberkulózou a podlomeným zdravím a Ada si nemohla dovoliť výdavky na jeho liečbu, preto ho dala do sirotinca. Aby mohla svojho syna uživiť, pridala sa v roku 1921 k expedícii naprieč Čukotským morom na Wrangelov ostrov, ktorú viedol Kanaďan Allan Crawford, ale financovanie a plánovanie zaisťoval Vilhjálmur Stefánsson.[3]

Expedícia na Wrangelov ostrov

[upraviť | upraviť zdroj]

Stefansson poslal expedíciu, aby sa pokúsila nárokovať ostrov pre Britské impérium.[4] Prieskumníkov si vybral sám podľa ich predchádzajúcich skúseností a akademických znalostí. Vyberal si tých s pokročilou znalosťou v oblasti geografie a vedy. Čo je však zvláštne, Británia si zamrznutý Wrangelov ostrov, ktorý leží viac ako 402 km východne od Aljašky a približne 161 km severne od Sibíri, nikdy nenárokovala. Ada reagovala na Stefanssovu ponuku hľadajúcu anglicky hovoriacu inuitku krajčírku,[5] ale ako odchovanka misionárov nemala žiadne schopnosti pre prežitie v divočine. Tiež mala pochybnosti o tom či sa vôbec pridať k skupine samých mužov, ale plat 50 dolárov mesačne bol oveľa viac, než by si kedy zarobila látaním oblečenia v Nome.[3]

Expedícia na Wrangelov ostrov: Ada Blackjacková, Allan Crawford, Lorne Knight, Fred Maurer, Milton Galle a mačka Victoria
Wrangelov ostrov, satelitný snímok

Dňa 9. septembra 1921 vyrazila expedícia na lodi Silver Wave (Strieborná vlna) na cestu. Celý tím sa skladal z piatich členov: Ada; Američania Lorne Knight (28 rokov), Milton Galle (19 rokov) a Freud Maurer (28 rokov); a Kanaďan Allan Crawford (20 rokov). Maurer v roku 1914 strávil na ostrove osem mesiacov po stroskotaní lode Karkuk. Samotný Stefansson nikdy nemal v úmysle sa k expedícii pridať. Naopak skupine oznámil, že im bude zariaďovať ďalšie zásobovanie a za rok ich z ostrova vyzdvihne. Posádka dorazila na Wraglerov ostrov bez väčších problémov, podľa inštrukcií Stefanssona. Niekoľko prvých mesiacov si posádka žila v relatívnom pohodlí. Ada sa starala o posádku a látala mužom oblečenie, zatiaľ čo muži chodili loviť. Podmienky boli síce oveľa tvrdšie ako im povedal Stefansson, ale posádke sa darilo získavať relatívny dostatok jedla. Na konci leta ostrov obalil ľad, čím znemožnil prístup lode Teddy Bear, ktorá mala expedíciu vyzdvihnúť.[6] Medzitým sa Stefanssonovi nepodarilo zohnať peniaze na poslanie ďalších zásob a kým bola vybavená žiadosť o vládnu pomoc, bol už koniec augusta a nebolo už možné vyslať loď na sever. V januári 1923 už expedícia hladovala. Teploty siahali pod −48°C a Knight ochorel na skorbut. Relatívne zdraví Crawford, Mauer a Galle sa vydali na 700 míľ dlhú cestu cez zamrznuté Čukotské more na Sibír, aby priviedli pomoc, ale už ich nikdy nikto nevidel.

Život na ostrove

[upraviť | upraviť zdroj]

Na mieste zostala Ada a Knight, o ktorého sa Ada neúnavne starala ďalší polrok. Ako neskôr napísal denník Los Angeles Times, Ada bola „doktorkou, opatrovateľkou, spoločníčkou, posluhovačkou, drevorubačom a lovkyňou v jednej osobe“.[3] Ani to neviedlo Knighta, aby si Ady vážil, namiesto toho si na nej vylieval svoju zlosť,[7] dokonca ju osočoval, že sa o neho nedokáže postarať a niet divu, že od nej manžel odišiel a zomreli jej dve deti. Ada si svoj hnev stoicky vylievala vo svojom denníku. Knight zomrel 23. júla 1923. Jeho smrť Ada zaznamenala na písacom stroji, ktorý po sebe zanechal jeden člen výpravy. Po Knightovej smrti sa Ada rozhodla neprepadať zúfalstvu, namiesto toho si dala za cieľ prežiť, aby sa mohla znovu stretnúť so svojím synom. Strach, že už ho nikdy neuvidí ju držal pri živote. Knightovo telo nechala v stane, pretože nebola dosť silná na to, aby ho zvládla sama pochovať. Obložila ho debnami, aby telo ochránila pred divokými zvieratami a sama sa presunula do druhého skladovacieho stanu, kde pre istotu spala s nabitou puškou, v prípade, že by sa objavil ľadový medveď. Tri mesiace žila Ada úplne sama, len v spoločnosti mačky Viktórie. Naučila sa prežiť v extrémne mrazivom prostredí - trénovala strieľanie vtákov a nastavovala pasce na ľadové líšky. Postavila si loď, namiesto zničenej lode posádky, z koží, plátna a naplaveného dreva. Tiež si postavila vyvýšenú pozorovateľňu na sledovanie polárnych medveďov. Dokonca sa naučila sama obsluhovať fotoaparát a vytvorila svoje fotografie pred stanom. Po takmer dvoch rokoch od vylodenia na ostrove, pristála pri Wrangelovom ostrove, 20. augusta 1923, loď Donaldson.[2] Posádka bola Adou a jej príbytkom ohromená. Podľa svedectva by tu Ada mohla prežiť ešte ďalší rok.[8]

Návrat

[upraviť | upraviť zdroj]

Po návrate domov sa rozniesli správy o tragickom konci expedície a Ada sa ocitla v epicentre záujmu médií. Niektoré noviny ju nazývali skutočnou „ženskou Robinsonkou“. Tichá Ada sa publicite radšej stránila. Aj napriek väčšinou úplne obdivuhodnej reakcie musela čeliť aj obvineniu, že nechala Knighta zomrieť. S obvinením prišiel člen posádky, ktorá ju zachránila. Ako však dokázal jej denník, Ada sa o Knighta starala ako mohla a nakoniec sa dočkala ospravedlnenia.[8] Svoje peniaze Ada použila, aby vzala syna Benetta do Seattlu, aby sa vyliečil z tuberkulózy.[9] Paradoxne najväčšia sláva a zisk pripadol Stefanssonovi, ktorý Adin príbeh propagoval ako „najromantickejší arktický príbeh v histórii“[10] a napísal o ňom knihu Dobrodružstvo Wrangelovho ostrova. Nakoniec najväčšou iróniou bolo, že Stefansson nevedome poslal expedíciu, aby nárokovala Wrangelov ostrov, ktorý si už päť rokov predtým nárokovalo Rusko.[8]

Ada sa neskôr vrátila na Aljašku, kde sa znova vydala a mala ďalšieho syna Billyho. Jej život tu, avšak nebol jednoduchý ani s novo nadobudnutou prestížou a životné podmienky sa skoro nelíšili od čias pred expedíciou. Po zvyšok života sa stretla s chudobou a aj druhého syna musela dať na deväť rokov do sirotinca, keď nemala prostriedky, aby ho uživila.[3] Jej syn Benett zomrel v roku 1972 a Ada ho nasledovala o desať rokov neskôr. Zomrela 29. marca 1983 v meste Palmer na Aljaške Je pochovaná na cintoríne Anchorage Memorial Park. Mesiac po jej smrti ju aljašská legislatíva oficiálne uctila a ako skutočnú hrdinku.[11]

Odkaz v kultúre

[upraviť | upraviť zdroj]
  • O živote Ady Blackjackovej napísala Jenifer Nivenovú knihu Ada Blackjack: A True Story of Survival in the Arctic (Ada Blackjack: Naozajstný príbeh prežitia v Arktíde). [3]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b NIVEN, Jennifer. Ada Blackjack (A True Story of Survival in the Arctic). [s.l.] : Hachette UK, 2012. 448 s. ISBN 978-1-4013-0442-3.
  2. ↑ a b HARPER, Kenn. Taissumani: May 29, 1983 — The death of Ada Blackjack [online]. nunatsiaq.com, 2006-05-26, [cit. 2022-03-22]. Dostupné online.
  3. ↑ a b c d e HULLS, Tessa. Ada Blackjack, the Forgotten Sole Survivor of an Odd Arctic Expedition [online]. atlasobscura.com, 2017-12-06, [cit. 2022-03-21]. Dostupné online. (anglicky)
  4. ↑ Ada Blackjack : a true story of survival in the Arctic. [s.l.] : [s.n.], 2003. Dostupné online. ISBN 0-7868-6863-5. S. 431. (anglicky)
  5. ↑ MCCLANAHAN, Alexandra. The Heroine of Wrangel Island [online]. 2001-09-09, [cit. 2022-03-22]. Dostupné online. (anglicky)
  6. ↑ BUCK, Stephanie. Stranded for two years on an Arctic island, this woman miraculously survived by shooting seals [online]. timeline.com, 2017-08-29, [cit. 2022-03-30]. Dostupné online. [nefunkčný odkaz]
  7. ↑ MULVANEY, Kieran. The Inuit Woman Who Survived Alone on an Arctic Island After a Disastrous Expedition [online]. history.com, [cit. 2022-03-22]. Dostupné online.
  8. ↑ a b c Ada Blackjack: Forgotten Queen of Arctic Expeditions [online]. oceanwide-expeditions.com, [cit. 2022-03-22]. Dostupné online. (anglicky)
  9. ↑ Historical Spotlight: Ada Blackjack [online]. beringstraits.com, 2020-04-05, [cit. 2022-03-22]. Dostupné online.
  10. ↑ ROWAN, Lily. Ada Blackjack's Adventure is One of the Most Extreme Wilderness Survivor Stories in Recorded History [online]. historydaily.org, [cit. 2022-03-22]. Dostupné online. Archivované 2022-04-07 z originálu.
  11. ↑ CARAVANTES, Peggy. Marooned in the Arctic (The True Story of Ada Blackjack, the "Female Robinson Crusoe"). [s.l.] : Chicago Review Press, 2016. 208 s. ISBN 978-1-61373-101-7.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ada Blackjack na českej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ada_Blackjacková&oldid=7904668“