Preskočiť na obsah

Alexandr Gelievič Dugin

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Alexander Dugin)
Alexandr Gelievič Dugin
Alexandr Dugin, 2018.
Alexandr Dugin, 2018.
Narodenie7. január 1962 (62 rokov)
Moskva, ZSSR (dnes Rusko)
Národnosťruská
Profesiafilozof, politológ, profesor, sociológ, spisovateľ a politik
Odkazy
Webstránkadugin.ru
CommonsSpolupracuj na Commons Alexandr Gelievič Dugin

Alexandr Gelievič Dugin (rus. Александр Гельевич Дугин; * 7. január 1962 Moskva, ZSSR, dnes Rusko) je ruský krajne pravicový konzervatívny politik, publicista, politológ, sociológ, filozof. Bývalý profesor Lomonosovej univerzity v Moskve (prepustený v roku 2014[1]). Ideológ tzv. eurázijského hnutia. Je autorom desiatok monografií na najrôznejšie témy a stoviek článkov v dennej tlači.

Jeho kľúčový konceptom je štvrtá politická teória, ktorou sa zaoberá v rovnomennej publikácii.

Život

[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa 7. januára 1962 v Moskve, kde vyrastal a neskôr žil. Jeho otec Gelij Alexandrovič Dugin (1935-1998) bol generálporučík Hlavnej správy rozviedky (GRU) Generálneho štábu ozbrojených síl ZSSR, kandidát právnych vied, pracoval na Ruskej colnej akadémii. Matka - Galina Viktorovna Dugina (rod. Onufrienko) (1937-2000) bola lekárka, kandidátka lekárskych vied.

V roku 1979 nastúpil na Moskovský letecký inštitút (MAI), ale bol vylúčený v druhom ročníku. Neskôr pri obhajobe dizertačnej práce predložil Akademickej rade Ruskej štátnej univerzity diplom o absolvovaní korešpondenčného oddelenia Novočerkaského inžiniersko-melioračného ústavu.[2]

V 80. rokoch 20. storočia sa stal súčasťou disidentského Južinského krúžku spolu s básnikom Jevgeniom Golovinom, filozofom Geidarom Džemaľom a básnikom Vladimirom Stepanovom. Tu sa Dugin stretol s myšlienkami tradicionalizmu (Guénon a Evola), nemeckej konzervatívnej revolúcie, okultizmu a povojnových pravicových talianskych a latinskoamerických prúdov.[3]

V roku 1991 začal spolupracovať s Alexandrom Prochanovom v redakcii novín Deň, ktoré neskôr Jeľcinova vláda zakázala. Noviny sa neskôr premenovali a pod názvom Zavtra (Zajtra, zajtrajšok) vychádzajú dodnes, a publikujú hlavne komunistické a nacionalistické texty. Dugin stál spoločne s Eduardom Limonovom a Jegorom Letovom pri zrode Nacionálne-boľševickej strany Ruska (1993); po nezhodách s Limonovom z nej však odišiel, majúc bližšie k pravicovejšiemu a nacionalistickejšiemu Nacionálne-boľševickému frontu. V roku 2003 sa stal zakladateľom a čelným predstaviteľom Eurázijského zväzu mládeže. Dugin bol tiež poslancom ruskej Štátnej dumy.

Duginovu ideológiu nie je jednoduché opísať, navyše sa s postupom času menila. Je založená na idei konzervatívnej revolúcie, ruskom nacionalizme, militarizme, tradicionalizme (okrem iného podpore Ruskej pravoslávnej cirkvi), antiliberalizme, antiamerikanizme v zmiešaní s marxizmom a s vplyvmi mnohých ďalších smerov. Často je označovaná za fašistickú, čo iní popierajú napr. s poukazom na Duginov článok Apológia antifašizmu, kde Dugin trvá na triednom boji s tým, že trieda, za ktorú bojuje, nie je ruský národ, ale "ruská trieda".[4] [5] Tento boj má podľa Dugina metafyzický a mystický rozmer.

Vo svojej ústrednej knihe s názvom Četvertaja političeskaja teorija tvrdí, že je potrebné vypracovať novú politickú teóriu či ideológiu, ktorá by sa stavala proti trom predchádzajúcim ideológiám - liberalizmu, komunizmu a fašizmu/nacizmu. Obsah tejto novej politickej teórie necháva otvorený, navrhuje však, aby sa opieral o filozofiu Martina Heideggera a jeho koncept pobytu.[6]

Od novembra 2003 bol zvolený za predsedu neziskovej organizácie Medzinárodného eurázijského hnutia (rus. Международное евразийское движение), ktoré sám v roku 2001 založil. Duginovo eurázijstvo predstavuje vlastne neo-euroázijský nacionalizmus, ktorých vychádzal z politickej a kultúrnej filozofie európskej novej pravice. K pôvodnému eurázijstvu, ktoré vzniklo v medzivojnovom období v kruhoch ruskej emigrácie pridáva prvky boľševického nacionalizmu, tradíciu pravoslávia a Nietzscheho filozofie.[7] Podľa Šechovcova „je založený na kvázi geopolitickej teórii, ktorá stavia vedľa seba 'atlantický nový svetový poriadok' (predovšetkým USA a Spojené kráľovstvo) a na 'Rusko orientovaný nový eurázijský poriadok'.“[8] Dugin sa usiluje o opätovné pripojenie niekdajších krajín ZSSR k Rusku (pri zachovaní ruskej hegemónie). Istú dobu podporoval Vladimira Putina, ktorý však uňho klesol "stratou Ukrajiny", keď nezasiahol pri tzv. Oranžovej revolúcii. V roku 2008 pri vojne v Južnom Osetsku, sa vyslovil pre obsadenie Gruzínska a zriadenie proruskej vlády.[9] Dugin je považovaný za neoficiálneho ideológa strany Jednotné Rusko.[10]

Od septembra 2008 pôsobil ako profesor Lomonosovovej Moskovskej štátnej univerzity a riaditeľ Centra pre konzervatívny výskum na Fakulte sociológie Moskovskej štátnej univerzity.[10]. Univerzita ho tejto funkcie podľa oficiálneho vyhlásenia prepustila v roku 2014.[1]

Dugin neskôr počas vojny na Donbase prostredníctvom svojho Eurázijského zväzu mládeže regrutoval dobrovoľníkov pre pro-ruských separatistov na Donbase. Pre svoje aktivity v boji proti a Ukrajine a pre svoje aktivity na konšpiračnom webe Geopolitica, ktorý ovláda, sa v roku 2014 dostal na sankčný zoznam Európskej únie a neskôr aj USA.[11] Podľa niektorých názorov boli viaceré jeho radikálne myšlienky o Ukrajine prevzaté Putinovou administratívou a vojnovou propagandou, ruským generálnym štábom a samotným Putinom.[2] Sám Dugin sa o svojich osobných kontaktoch s Putinom nikdy nezmieňoval, ani nie je známe, či sa osobne poznajú.[12]

Rodina

[upraviť | upraviť zdroj]

Dugin bol ženatý s Evgeniou Debrianskou, spisovateľkou a aktivistkou hnutia LGBT. V súčasnosti je ženatý s Natáliou Melentievovou, filozofkou, profesorkou filozofie na Moskovskej štátnej univerzite. Mal dve deti syna Artura (* 1985, z prvého manželstva), a dcéru Dariu (1992 - 2022).

Publikačná činnosť (výber)

[upraviť | upraviť zdroj]

V slovenčine mu (do roku 2020) žiaden titul nevyšiel.

České preklady

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Velká válka kontinentů (orig. 'Velikaja vojna kontinentov'). 1. vyd. V Praze : Adam Benjamin Bartoš, 2016. 51 S. Preklad: Břetislav Dejdar
  • Čtvrtá politická teorie (orig: "Četvertaja političeskaja teorija"). 1. vyd. Zvolen: Sol Noctis, 2020. 480 s. Preklad: Ivan Šebesta. 2. vyd: Zvolen: Sol Noctis, 2022. 480 s.

Anglické preklady

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Eurasian misson : an introduction to Neo-Eurasianism. Arktos London, 2014. 179 S.
  • The fourth political theory. Arktos London, 2012. 211 S.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b Russia This Week: Dugin Dismissed from Moscow State University? (23-29 June) [online]. [Cit. 2018-10-09]. Dostupné online. Archivované 2015-02-19 z originálu.
  2. ↑ a b VIDEO Videohub. Alexandr Dugin: Ultrakonzervativní ideolog a pravá ruka Putina, který přežil pokus o atentát [online]. e15.cz, 2022-08-21, [cit. 2022-08-21]. Dostupné online.
  3. ↑ LARUELLE, Marlene. 10 Alexander Dugin and Eurasianism In: SEDGWICK, Mark J.. Key Thinkers of the Radical Right (Behind the New Threat to Liberal Democracy). [s.l.] : Oxford University Press, 2019. 325 s. ISBN 978-0-19-087759-0.
  4. ↑ RATNER, Paul. The Most Dangerous Philosopher in the World [online]. BigThink, 2016-12-18, [cit. 2018-10-09]. Dostupné online. (po anglicky)
  5. ↑ А.Г.Дугин: АПОЛОГИЯ АНТИФАШИЗМА Archivované 2007-10-15 na Wayback Machine Газета "Лимонка", 1997; "Русская Вещь", Арктогея, 2001.
  6. ↑ Sol Noctis [online]. [Cit. 2020-08-16]. Dostupné online.
  7. ↑ Eurasianismus. Ideologie, která má ovládat dnešní Kreml [online]. Praha: Česká televize, [cit. 2022-08-22]. Dostupné online.
  8. ↑ Anton Shekhovtsov - Aleksandr Dugin's Neo-Eurasianism: The New Right à la Russe [online]. mod-langs.ox.ac.uk, [cit. 2022-08-22]. Dostupné online.
  9. ↑ Последние публикации в формате RSS Если Кремль предаст братский народ Осетии, Россию ждет распад, а Путина – трибунал[nefunkčný odkaz] Novyj region, 8. 8. 2008.
  10. ↑ a b Alexandr Dugin / Александр Дугин [online]. konservatizm.org, [cit. 2022-08-22]. Dostupné online. Archivované 2022-01-20 z originálu.
  11. ↑ U.S. Department of the Treasury [online]. home.treasury.gov, [cit. 2022-08-21]. Dostupné online.
  12. ↑ Petra Procházková, Deník N. Prišla vojna do Moskvy? Čo znamená smrť „Rasputinovej“ dcéry pre Putinov pokojný spánok. Denník N (Bratislava: N Press), 2022-08-21. Dostupné online [cit. 2022-08-22]. ISSN 1339-844X.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Alexandr_Gelievič_Dugin&oldid=7904707“