Alexandr Iľjič Jegorov
Alexandr Iľjič Jegorov | |
maršal Sovietskeho zväzu | |
Narodenie | 13. október 1883 Buzuluk, Rusko |
---|---|
Úmrtie | 22. február 1939 (55 rokov) Moskva, ZSSR |
Odkazy | |
Commons | Alexandr Iľjič Jegorov |
Alexandr Iľjič Jegorov, rus. Александр Ильич Егоров (* 13. október 1883 – † 22. február 1939) bol významný veliteľ Červenej armády počas Ruskej občianskej vojny, jeden z prvých maršalov Sovietskeho zväzu.
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Narodil sa v ruskej meštiackej rodine, absolvoval gymnázium v Samare a pechotné učilište v Kazani. V apríli 1905 sa stal dôstojníkom na Kaukaze ako veliteľ čaty. Od roku 1913 veliteľ roty na Ukrajine. Po vypuknutí 1. svetovej vojny bojoval na Juhozápadnom fronte v Haliči. Bol niekoľkokrát ranený. V júni 1916 bol menovaný za veliteľa výcvikového práporu, a v októbri 1916 pôsobil vo funkcii zástupcu veliteľa kurzu záložných dôstojníkov v Rige. Začiatkom roku 1917 bol menovaný zástupcom veliteľa 131. pešieho pluku v Pobaltí, kde vystúpil ako zástupca eserov (socialistov revolucionárov) a bol zvolený za predsedu vojenskej rady divízie. Od novembra 1917 už ako plukovník zastával funkciu člena vojenskej rady 1. armády. Potom bol členom všearmádneho zjazdu pre otázky demobilizácie. V januári 1918 sa stal členom bolševickej strany a od apríla zastával funkciu komisára Moskovského vojenského okruhu. V septembri 1918 bol menovaný veliteľom 9. armády, pričom zabránil rozpadu armády, a v decembri už velil 10. armáde, s ktorou sa mu podarilo zabrániť strate Caricinu (neskôr Stalingrad, teraz Volgograd). V apríli roku 1919 bol ťažko ranený, čo ho prinútilo podstúpiť rekonvalescenciu. Po doliečení sa v lete 1919 stal veliteľom 14. armády, a od novembra 1919 bol veliteľom Južného frontu, pričom jeho politickým komisárom sa stal Josif Vissarionovič Džugašvili (Stalin). Koncom roku 1919 zastavil postup vojsk bieleho generála Antona Denikina na Moskvu. V nasledujúcich mesiacoch sa mu podarilo obsadiť značnú časť Ukrajiny.
Počas Rusko-poľskej vojny s Juhozápadným frontom porazil poľské vojská pri Kyjeve a v postupe na Ľvov mu zabránila len porážka Tuchačevského a Buďonného, v dôsledku čoho bol donútený ustúpiť. Čiara jeho ústupu sa stala novou hranicou medzi Sovietskym zväzom a Poľskom.
Od novembra 1920 sa podieľal na potlačení národného odporu na Ukrajine (ako veliteľ Kyjevského okruhu). Od apríla bol veliteľom Petrohradského okruhu a vo februári sa stal veliteľom Kavkazskej armády, ktorá potláčala horalské povstanie. Od marca 1924 bol na čele Ukrajinského a Kaukazského veliteľstva vojsk. Od novembra pôsobil ako poradca v Číne. O rok a pol v máji 1926 bol náčelníkom správy vojenského priemyslu. V roku 1927 veliteľ Bieloruského okruhu. V apríli 1931 sa stal náčelníkom štábu Červenej armády, pričom v roku 1935 reorganizoval Generálny štáb.
V novembri 1935 dostal hodnosť maršal Sovietskeho zväzu.
V čase, keď začali počas veľkého teroru čistky v armáde, bol chránencom samotného Stalina, dokonca nastúpil na miesto prvého zástupcu ľudového komisára obrany po Vorošilovovi. Vo februári 1938 bol však odvolaný a menovaný veliteľom Zakaukazského okruhu, pričom počas cesty na Kaukaz bol zatknutý, dlho držaný vo väzbe (asi rok), a ako jeden z posledných popravený vo februári 1939.
14. marca 1956 bol rehabilitovaný.
Vyznamenania
[upraviť | upraviť zdroj]Vyznamenania získané ešte za cárskeho Ruska nie su známe.
- Rad červenej zástavy 4x
- Rad Svätého Stanislava 3. stupňa
- Azerbajdžanský Rad červenej zástavy [1]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ DUROV, V. A.. Ruská a sovětská vojenská vyznamenání. Praha : Naše vojsko, 2006. 103 s. ISBN 80-206-0839-7. S. 54. (po česky)
Zdroje
[upraviť | upraviť zdroj]- Jiří Fidler, Za víru, vládce a vlast, Jota s.r.o., 2005 ISBN 80-7217-354-5