Alfred Grosz

Alfred Grosz
stredoškolský profesor, horolezec, publicista, fotograf
Narodenie	26. január 1885 Kežmarok, Slovensko
Úmrtie	1. marec 1973 (88 rokov) Kežmarok, Slovensko
Národnosť	nemecká
Profesia	stredoškolský učiteľ
Aktívne roky	1901 – 1973
Odkazy
Commons	Alfred Grosz
Biografický portál

Alfred Grosz (* 26. január 1885, Kežmarok – † 1. marec 1973, Kežmarok), (jeho popol bol rozptýlený vo Vysokých Tatrách) bol gymnaziálny profesor, horolezec, horský záchranár, fotograf, činiteľ Uhorského karpatského spolku, publicista.

Osobný život

Absolvoval právnickú a poľnohospodársku akadémiu v Prešove a v Košiciach a študoval na katedre telesnej výchovy v Budapešti. Po krátke dočasnej profesúre v Jászberényi sa usadil v Kežmarku. Od roku 1922 pôsobil na kežmarskom lýceu. Neskôr v rokoch 1945 - 1948 na gymnáziu v Spišskej novej Vsi. Bol vynikajúcim pedagógom, ale aj prvým profesorom telesnej výchovy na Slovensku. So svojimi žiakmi chodil na vychádzky do Vysokých Tatier, organizoval pre nich lyžiarske školenia a exkurzie, približoval im horolezeckú techniku a prvú pomoc na horách. Pre chudobných žiakov mal vždy naporúdzi niekoľko kompletov horolezeckých a lyžiarskych potrieb, ktoré kupoval z vlastných peňazí. Nemecké okupačné orgány mu v rokoch okupácie, počas druhej svetovej vojny zakázali všetky mimoškolské styky so školskou mládežou. Bol autorom mnohých článkov a esejí o Vysokých Tatrách.

Turistike sa začal venovať v roku 1900, kedy vystúpil JV stenou na Jahňací štít. Od roku 1902 sa plne venovalhorolezectvu. V rokoch 1905 - 1945 urobil vyše 100 prvovýstupov, mnohé veľmi ťažké, napríklad v roku 1912 na Ľadovú kopu (2 602 m n. m.) vytýčil cestu, ktorá mnoho rokov patrila medzi najťažšie v Tatrách, ale aj iné v masíve Kežmarského štítu, Gerlachovského štítu, na Bradavicu, Satan a veľa iných. Ako prvý stál napríklad na Skorušiniakovej veži (1 804 m n. m.) v masíve Mlynára. Bol jedným z popredných horolezcov, ktorí uskutočnili mnohé prvovýstupy v zimnom období. V roku 1911 na Ostrý štít, v roku 1913 na Voliu vežu (2 355 m n. m.), Žabiu vežu (2 338 m n. m.) a Žabieho koňa - je to najnižšia veža (2 291 m n. m.) v pohraničnom hrebeni nad Mengusovskou dolinou. V roku 1914 vystúpil na Hrebeň bášt v masíve Satana a Rumanov štít.

Jeho najčastejšími spoločníkmi na týchto horolezeckých výpravách boli Tibold Kregczy, Lajos Rokfalusy, Gyula A. Hefty, István Laufer a iní, ale často aj študenti kežmarského lýcea. Svojich študentov viedol k láske k turistike, horolezectvu, prírode, športovaniu a lyžovaniu, organizoval pre nich výlety do Vysokých Tatier. V lýceu pod jeho vplyvom vyrástli mnohí horolezci ako napríklad Klara Hensch, Ferenc Bányász, Georg Lingsch, Gabriel Seide a iní.

Už ako mladý študent bol členom Uhorského karpatského spolku. Patril však medzi tých, ktorí vystupovali proti konzervatívnemu smeru, ktorý v tom čase vládol na konci 19. storočia. Po jeho zániku bol v Maďarskom turistickom spolku (Magyar Turista Egyesület) a bol funkcionárom v Karpatskom spolku (Karpathenverein). Bol jedným z prvých záchranárov Tatranskej záchrannej organizácie, ktorá bola založená v roku 1913: "Tátrai Önkéntes Bizottság Mento (TŐBM), podieľal sa na záchranných prácach, školil nových členov horskej služby (aj po Druhej svetovej vojne). Úzko spolupracoval s poľskými záchranármi a horolezcami.

Publicistika

• Od roku 1906 uverejňoval články a eseje na rôzne témy dotýkajúce sa Vysokých Tatier v maďarských a nemeckých časopisoch venujúcich sa turistike, cestovnému ruchu a horolezectvu. Písal aj pre poľské časopisy a noviny. Okrem popisu nových turistických a horolezeckých ciest alebo článkov napríklad "Drei Tátratouren" (Jahrbuch des Ungarischen Karpathen-Vereines - Ročenka Uhorského karpatského spolku 1906)[1], "Die Ratzentürme" (tamže 1914)[2], "Die erste Durchkletterung der Südwand des Markasitturmes" (tamže 1917), písal o záchrane, napríklad v článku "Das Freiwillige Rettungskomitee der Tatra" (tamže 1914)[3], "A fecsketoronyi katasztrófa" (Nešťastie v Lastovičej štrbine) (Turistág Lapja 1925).
• Priekopníckou bola práca o lavínach: "Uber die in der Hohen Lawinenverhältnisse Tatra" (Ročenka Uhorského karpatského spolku 1916) a o ochrane tatranskej prírody "Schafft einen Naturschutz für die Tatra" (Karpathen Post 1934, Nr. 12).
• Publikoval veľa článkov o histórii cestovného ruchu: "Die Rolle der Zipser in der Erschließung der Hohen Tatra, Wer war der erste Bergsteiger der Spitze Lomnitzer" (1922-1923 Turistaság és alpinizmus), ("Die Karpathen" 1941, číslo 4), "Der Anteil unserer Erschließung der Anstalt der Hohen Tatra" (Kežmarok 1942), "Wer war der Erstbesteiger der Spitze Gerlsdorfer"("Karpatenjahrbuch", Stuttgart 1971).
• Napísal knihu, ktorá je jedným zo základných pilierov histórie cestovného ruchu vo Vysokých Tatrách: "Die Vysoké Tatry, Geschichte des Karpatenvereins" (Stuttgart, 1962).
• Písal o názvosloví Vysokých Tatier a ich podhoria "Käsmark Kesmark oder? ("Die Karpathen" 1942, No. 2), "Auf den Spuren der Hinzen" (tamtiež 1943, č 3-4), i o ľuďoch, ktorí pôsobili vo Vysokých Tatrách: "Josef Dery;Ein Pioneer der Tatraturistik" (Karpathen Post 1937, číslo 43), "Siedemdziesięciopięciolecie Dr Gyula Komárnická" ("Taternik". 1960, č 3-4).
• Okrem toho, od roku 1917 veľmi ochotne poskytoval zo svojho archívu mnohé záznamy a fotografie autorom tatranských sprievodcov, ktoré boli použité v maďarských, poľských, nemeckých a slovenských turistických a horolezeckých sprievodcoch. (napríklad "Wierchy " 1933).
• Počas Prvej svetovej vojny bojoval tri roky na talianskom fronte v Alpách. Počas Druhej svetovej vojny žil na Spiši v Kežmarku.
• Po vojne, väčšina Spišských Nemcov bola vysídlená zo Spiša a zo Slovenska. Alfred Grosz mohol zostať. Vtedajší predstavitelia štátu uznali jeho zásluhy. Podľa jeho poslednej vôle, jeho popol bol po smrti rozptýlený vo Vysokých Tatrách

Externé odkazy

• [4]
• [5]
• [6]
• [7]
• Záznam o narodení a krste v matrike záznam číslo 39 – evanjelická farnosť; pokrstený ako Alfréd Vilmoš Gyula Grósz