Alojz Rosina

"Mojím hobby je medicína"

A. Rosina

Alojz Rosina (15. máj 1931, Púchov) bol doktor a zakladateľ rehabilitačných centier na Slovensku

MUDr. Alojz Rosina bol rehabilitačným lekárom a založil niekoľko rehabilitačných centier v Slovenskej republike, vrátane tých v Starej Ľubovni, Levoči a Poprade. V Levoči založil aj masérsku školu pre nevidomých a slabozrakých.

Raný život

Alojz Rosina sa narodil 15. mája 1931 v meste Púchov, konkrétne v časti známej ako Horné Kočkovce. V tom čase boli Horné Kočkovce samostatnou obcou, ktorá sa začiatkom 19. storočia spojila s Púchovom. Alojz Rosina bol druhým dieťaťom Pavlíny a Františka Rosinu, po staršom bratovi Viktorovi. Neskôr sa rodina rozrástla o ďalšie dve dcéry, Annu a Máriu. Rodina Rosinovcov žila v skromných podmienkach.

Rodina

Starý otec Ján Rosina

Ján Rosina bol známy slovenský ľudový liečiteľ a fyzioterapeut. Ján Rosina bol väčšinou samouk. Vedel čítať a písať, no nemal formálne vzdelanie v aritmetike. Základy matematiky sa naučil v miestnej krčme, kde platil iným, aby ho naučili počítať. Toto vzdelanie využil vo svojej neskoršej kariére obchodníka. Kúpil a predával rôzne tovary, vrátane tovaru z Poľska, ktorý predával na trhoch v Púchove.

Jeho vstup do oblasti ľudového liečiteľstva začal počas jeho vojenskej služby. Po tom, ako uviedol, že vie čítať, písať a pracovať na farskom hospodárstve, bol pridelený k vojenským ošetrovateľom. Skúsenosti s liečením vojenských zranení sa stali základom jeho neskoršej práce ako liečiteľ. Ján Rosina používal efektívne metódy, ktoré si osvojil počas svojho života a pozorovania. Aj keď Ján Rosina nemal formálne lekárske vzdelanie, jeho zručnosti a metódy boli uznávané aj lekármi. Tieto fyzioterapeutické vedomosti neskôr prevzala jeho nevesta Pavlína Rosina, ktorá ich odovzdala svojmu synovi Alojzovi.

Otec František Rosina

Otec Alojza Rosinu, František Rosina, sa narodil v roku 1902. Za manželku si vzal Pavlínu, rodenú Šelestiakovú, ktorá sa narodila v roku 1908 a pochádzala zo Streženíc, dediny na druhej strane Váhu oproti Horným Kočkovciam.

František Rosina, po narodení svojho prvorodeného syna Viktora, odišiel v marci 1926 za prácou do Kanady. Vrátil sa v roku 1930. Počas svojho pobytu v Kanade pracoval na stavbe železnice, kde upravoval terén a nosil koľajnice. Neskôr sa dostal na stavbu priehrady. Po čase sa František stal žeriavnikom, keď sa od žeriavnika, ktorý odišiel na inú stavbu, naučil obsluhovať žeriav.

František sa zároveň venoval obchodu s látkami vTrenčína, kde predával látky na trhu. František mal okrem Alojza ešte tri deti. Jeho najstarší syn Viktor sa stal ekonómom v Púchovských gumárňach a neskôr vyučoval ekonómiu na vysokej škole. Jeho dve dcéry, Anna (narodená v 1937) a Mária (narodená v 1943), pracovali v gumárňach a obchode.

Manželka Katarína

Manželka Katarína bola vernou spoločníčkou MUDr. Rosinu po dobu 59 rokov. Vychovali spolu šesť detí, z ktorých jedna dcéra, tiež Katarína, sa stala odborníčkou na rehabilitáciu a pracuje na Kramároch v Bratislave.

Rodičia Kataríny pochádzali z Poľska, z dediny Vyšné Šromovce, ktorá patrila do Galície pod Rakúskou ríšou. Po svadbe sa rodičia Kataríny usadili v Spišskej Starej Vsi, no po prvej svetovej vojne sa hranica presunula a ich rodina sa ocitla na Slovensku. Katarína, ako najmladšia dcéra, vyštudovala zdravotnícku školu a pracovala ako sestra.

Katarína a MUDr. Rosina mali spolu šesť detí: Pavla, Gabrielu, Katarínu, Máriu, Františka a Barboru. Pracovala na posudkovom oddelení v Starej Ľubovni. Katarína zomrela v roku 2017 vo veku 84 rokov po dlhšej chorobe.

Život a práca

Alojz Rosina žil v troch rôznych fázach spoločnosti. Narodil sa za prvej republiky, počas kapitalizmu, kde jeho rodičia mali obchod a polia. Bola to rodina, ktorá vychovávala deti k cieľavedomej práci a náboženskému životu. Po druhej svetovej vojne, keď mal Rosina 14 rokov, im armáda vzala kone a potraviny. V roku 1948 sa začal socializmus, ktorý rodine vzal polia a obchod.

Rosina študoval katolícke gymnázium u Piaristov a po zmene režimu prvé štátne gymnázium v Trenčine ^[1]. Po skončení štúdia začal a ukončil vysokú školu za socializmu, no jeho pracovný život pokračoval v socializme a skončil v kapitalizme. Pracoval až do 86. rokov.

Po ukončení gymnázia v roku 1950 sa Alojz rozhodol študovať medicínu v Bratislave. Po dvoch rokoch štúdia prišiel príkaz, ktorý určil, že časť študentov musí prestúpiť na Karlovu univerzitu v Prahe, kde bola lekárska fakulta rozdelená na tri časti: všeobecné lekárstvo, hygienu a detské lekárstvo.

V roku 1956 ukončil štúdium medicíny so špecializáciou na hygienu. Po ukončení štúdia sa stal odborníkom na rehabilitačnú medicínu a primárom. Neskôr sa stal zakladateľom masérskej školy pre nevidomých a významnou osobnosťou v oblasti rehabilitácie.

V priebehu svojho profesionálneho života pôsobil ako člen Slovenskej spoločnosti akupunktúry, pričom sa usiloval o rozvoj tejto oblasti medicíny na Slovensku. Bol členom výboru Komisie akupunktúry pri Slovenskej fyziatrickej spoločnosti a neskôr aj sekcie akupunktúry. Podieľal sa na zakladaní Slovenskej spoločnosti akupunktúry a bol zvolený za jej člena. Spolu s ostatnými členmi tímu sa podieľal na popularizácii akupunktúry, organizovaní odborných podujatí a budovaní základov pre jej ďalší rozvoj na Slovensku ^[2].

Lekárska prax

Prešov

Po ukončení štúdií v 1956 roku bol Rosina pridelený na pracovisko do Prešova. V päťdesiatych rokoch bola v povojnovej republike nedostatok lekárov, ako aj učiteľov, a štátna moc ich prideľovala do miest, kde bola potreba obsadiť tieto profesie. T

Spišská Stará Ves

V 1957 roku krajský šéflekár vyhlásil výzvu na zastupovanie obvodného lekára v Spišskej Starej Vsi, keďže tamojší lekár nemal dovolenku už dva roky. Rosina sa prihlásil na tento záskok. Tento krok sa ukázal ako kľúčový v jeho kariére, pretože v Spišskej Starej Vsi sa zoznámil so zdravotnou sestrou Katarínou, ktorá sa v februári 1958 stala jeho manželkou.

Počas pôsobenia v Spišskej Starej Vsi začal Rosina experimentovať s fyzioterapiou, čím rozvíjal a zdokonaľoval prax, ktorú mal už z domova. Tento začiatok bol rozhodujúci pre jeho ďalší profesijný rozvoj.

Rosina následne pracoval ako obvodný lekár v Starej Ľubovni a Novej Ľubovni, kde mal rôzne profesijné funkcie, vrátane okresného hygienika. V tejto dobe bol stále nedostatok lekárov, pričom v roku 1958 bolo situácia v oblasti zdravotnej starostlivosti kritická.

Stará Ľubovňa a Praha

V Starej Ľubovni sa Alojz Rosina dozvedel o výzve štátneho tajomníka ministerstva zdravotníctva, ktorý ponúkol školenie pre štyroch lekárov zo Slovenska v Prahe u uznávaného odborníka na fyzioterapiu, MUDr. Karla Lewita.

Karel Lewit bol neurológ a zakladateľ modernej funkčnej diagnostiky a liečby vertebrogénnych ochorení v Československu. Bol priekopníkom v oblasti manuálnej reflexnej terapie. Do päťdesiatych rokov (1950) boli manuálne terapeutické techniky (manipulačná a mobilizačná liečba, manuálna trakcia) doménou nelekárskych profesií ako chiropraktici, osteopati a ľudoví liečitelia.

V roku 1964 sa Alojz Rosina zúčastnil školenia u MUDr. Lewita^[3], čo udivilo ministerstvo zdravotníctva, keďže lekár sa prihlásil na školenie v oblasti, o ktorú nebol záujem medzi slovenskými lekármi. Tento krok mal významný vplyv na jeho ďalšiu kariéru. ^[4]

^[5] ^[6]

Po absolvovaní školenia v Prahe v 1964 založil Alojz Rosina rehabilitačné nelôžkové oddelenie v Starej Ľubovni. Toto pracovisko zahrňovalo ambulanciu, telocvičňu a vodoliečbu. Rosina sa stal prvým rehabilitačným lekárom v regióne, pričom školil aj personál ^[7].

Levoča

Do Levoče prišiel aj s rodinou v roku 1972. V tomto roku ho oslovil Ing. Michal Dzurňák^[8], ktorý bol riaditeľom internátnej školy pre nevidiacich a slabozrakých v Levoči. Tento riaditeľ dostal nápad vyučovať na škole masérstvo. Bol so svojím projektom na ministerstve zdravotníctva, kde dostal súhlas, ale na jeho otázku, či je nejaký učiteľ k danému odboru voľný, odporučilo mu ministerstvo, že v Starej Ľubovni je nejaký MUDr. Rosina, rehabilitačný lekár, tak nech sa dohodne s ním. Ing. Dzurňák to vzal na vedomie a zanedlho sa s doktorom Rosinom dohodli na spolupráci. A tak sa naša rodina sťahovala do Levoče.

Doktor Rosina v Levoči založil nové rehabilitačné pracovisko v roku 1977. Vedenie nemocnice mu poskytlo priestory na Sédrii, kde bola poliklinika. Na prízemí vybudoval ambulanciu, vyšetrovňu, v suterénnych priestoroch, rozumej v pivnici vybudoval telocvične a vodoliečbu. ^[9]

Na slávnostnom oceňovaní zdravotníkov v Levoči získal ocenenie v roku 2020, za to že bol po celý svoj profesionálny život oddaný pomoci pacientom. ^[10]

Pre školu nevidiacich a slabozrakých v Levoči postupne vypracoval skriptá, podľa ktorých sa masérstvo vyučovalo, spolu s riaditeľom Mudr. Dzurňákom.

Poprad

Neskôr dostal ponuku pracovať v Poprade, kde sa otvárala nová nemocnica. V Poprade sa pustil do vybudovania už tretieho rehabilitačného pracoviska. Dve ambulancie, vodoliečba, telocvičňa a na prvom poschodí lôžkové oddelenie.

Odmenou za to mu bola umožnená druhá atestácia, po ktorej tak veľmi túžil. V roku 1981 primár Rosina nastúpil v Bratislave na štúdium k druhej atestácie.

Odvolanie primára Rosinu z postu neostalo bez odozvy. Vtedajšia verejnosť to zaregistrovala ako krivdu, ktorá sa udiala na dobrom človekovi a odborníkovi.

A. Rosina (vpravo), jeho deti a manželka	zľava: Manželka Katarína, A. Rosina a najstarší pravnuk	zľava: rehoľná sestra Maxima - teta A. Rosinu, dcéra Mária a Manželka
	A. Rosina (vpravo). Manuálna práca mu nikdy nebola cudzia

Záver

Žil aj pre svojich pacientov, pre nevidomých žiakov, ktorým dal nový rozmer života, a svojím pevným postojom ako veriaci človek ukázal iným, že sa to dá. Rodičia, prarodičia, manželka a všetci, ktorí s ním žili, zanechali po sebe dobrú stopu.

↑ 32. výročná správa štátneho slovenského gymnázia v Trenčíne. Štátne slovenské gymnázium v Trenčíne, 1950.
↑ Breza, J., Bernadič, M., & Mácová, Ž. (Ed.). (2019). História Slovenskej lekárskej spoločnosti. Bratislava
↑ Kolář, Pavel. "Rehabilitace v klinické praxi." (2009).
↑ Lewit, K., and A. Rosina. "Manipulation under general anaesthesia for acute subluxation between atlas and axis in three children." Journal of Orthopaedic Medicine 17.3 (1995): 78-83.
↑ Cattley, Peter, et al. "Validity and reliability of clinical tests for the sacroiliac joint: A review of literature." Australasian chiropractic & osteopathy 10.2 (2002): 73.
↑ Lewit, Karel, and Alois Rosinab. "Why yet another diagnostic sign of sacroiliac movement restriction?." Journal of manipulative and physiological therapeutics 22.3 (1999): 154-160.
↑ Karaš, J., Pitoňáková, M., Sroka, J., Poľanská, M., Hajnala, M., Smoroň, P., Sivuľková, J., Gerjaková, K., & Plučinská, Š. (2004). BULLETIN vydaný k 40. výročiu otvorenia Nemocnice s poliklinikou v okrese Stará Ľubovňa. Stará Ľubovňa: Nemocnica s poliklinikou v okrese Stará Ľubovňa.
↑ https://msslevoca.sk/michal-dzurnak/
↑ 30 rokov RSZP. (2022). Levoča: Rehabilitačné stredisko pre zrakovo postihnutých. https://rszp.sk/wp-content/uploads/2022/02/brozura.pdf
↑ LIMKA. (2020). Informačný magazín mesta Levoča LIMKA. Roč. V, č. 1. Levoča: Mesto Levoča.

[1] 32. výročná správa štátneho slovenského gymnázia v Trenčíne. Štátne slovenské gymnázium v Trenčíne, 1950.

[2] Breza, J., Bernadič, M., & Mácová, Ž. (Ed.). (2019). História Slovenskej lekárskej spoločnosti. Bratislava

[3] Kolář, Pavel. "Rehabilitace v klinické praxi." (2009).

[4] Lewit, K., and A. Rosina. "Manipulation under general anaesthesia for acute subluxation between atlas and axis in three children." Journal of Orthopaedic Medicine 17.3 (1995): 78-83.

[5] Cattley, Peter, et al. "Validity and reliability of clinical tests for the sacroiliac joint: A review of literature." Australasian chiropractic & osteopathy 10.2 (2002): 73.

[6] Lewit, Karel, and Alois Rosinab. "Why yet another diagnostic sign of sacroiliac movement restriction?." Journal of manipulative and physiological therapeutics 22.3 (1999): 154-160.

[7] Karaš, J., Pitoňáková, M., Sroka, J., Poľanská, M., Hajnala, M., Smoroň, P., Sivuľková, J., Gerjaková, K., & Plučinská, Š. (2004). BULLETIN vydaný k 40. výročiu otvorenia Nemocnice s poliklinikou v okrese Stará Ľubovňa. Stará Ľubovňa: Nemocnica s poliklinikou v okrese Stará Ľubovňa.

[8] ttps://msslevoca.sk/michal-dzurnak/

[9] 30 rokov RSZP. (2022). Levoča: Rehabilitačné stredisko pre zrakovo postihnutých. https://rszp.sk/wp-content/uploads/2022/02/brozura.pdf

[10] LIMKA. (2020). Informačný magazín mesta Levoča LIMKA. Roč. V, č. 1. Levoča: Mesto Levoča.

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]

[8]

[9]

[10]