Ana Kansky
| Ana Kansky | |
| slovinská chemička | |
| Narodenie | 20. jún 1895 Lože, Rakúsko-Uhorsko (dnes Slovinsko) |
|---|---|
| Úmrtie | 3. november 1962 (67 rokov) Podgrad, Juhoslávia (dnes Slovinsko) |
| Alma mater | Viedenská univerzita Ľubľanská univerzita |
Ana Kansky, rod. Mayerová (* 20. jún 1895, Lože – † 3. november 1962, Podgrad) bola slovinská chemička a chemická inžinierka známa ako prvá osoba, ktorá získala doktorát na Univerzite v Ľubľane, a jedna z prvých vedkýň zo Slovinska.[1]
Raný život a vzdelanie
[upraviť | upraviť zdroj]Ana Mayerová sa narodila slovinskému statkárovi Karlovi Mayerovi von Leitenburg z Lože v údolí Vipavy a Ane Dejak, dcére bohatého podnikateľa zo Senožeče. Navštevovala základnú školu vo Vipave, potom dievčenské lýceum v Ľubľane a základné vzdelanie ukončila na ľubľanskom klasickom gymnáziu v roku 1914 ako jedno z prvých dievčat, ktoré mohli navštevovať túto inštitúciu. Vynikala vo vede a chcela pokračovať v štúdiu na Viedenskej univerzite, ale jej otec sľúbil matke na smrteľnej posteli, že Anu nepošle na vysokú školu. Aby tento sľub obišiel, navrhol Anne, aby si sama zohnala školné, čo urobila organizovaním zberu a predaja marhúľ z rodinnej plantáže. Pokračovala v štúdiu chémie s fyzikou ako vedľajším odborom na Filozofickej fakulte vo Viedni (1914 – 1918).[2]
Vo Viedni žila Ana skromne, kvôli vojne mala častý nedostatok potravín. Hostila ju rakúska barónka, ktorá jej napriek tomu poskytla dostatok slobody, tak sa jej byt v tom čase stal miestom stretnutí slovinských študentov. Podporovala ich rodina literárneho historika Ivana Prijatelja, ktorý žil vo Viedni. Po čase sa vytvoril spoločenský kruh s Anou, Marijom Kogojom, Srečkom Brodarom, Milkom Kosom a ďalšími. Stretla sa aj so zástupcom rakúskeho pobrežia, ktorý jej zariadil návštevnícky vstup do rakúskeho parlamentu. Často tam počúvala prejavy a bola prítomná pri vyhlásení májovej deklarácie (1917), ktorá vyzývala väčšiu autonómiu južných slovanských národov v rámci Rakúsko-Uhorska, ako aj iné udalosti signalizujúce rozpad monarchie.[2]
Kvôli okolnostiam, ktoré predznamenali rozpad štátu po prvej svetovej vojne, vydala Viedenská univerzita v roku 1918 dekrét o prepustení slovanských študentov, takže Ana musela prerušiť štúdium a vrátiť sa do Ľubľany. V nasledujúcom roku pokračovala štúdium pod profesorom Maksom Samcom na novozaloženej Univerzite v Ľubľane a 15. júla 1920 obhájila doktorandskú prácu (O učinkovanju formalina na škrob – O účinku formalínu na škrob) a stala sa prvou držiteľkou doktorandského titulu na tejto univerzite.[2] Podľa štúdie z roku 1978, ktorú zverejnila Padovská univerzita, bola 72. ženou na svete, ktorá získala doktorát.[3] Výsledky jej doktorandského výskumu boli publikované v nemeckom časopise Kolloidchemische Beihefte so Samecom ako spoluautorom. Jej dôkladné experimenty upozornili na aktuálny problém vtedajšej organickej chémie – či formalín dokáže rozpustiť škrob alebo nie. Dokázala, že to formalín nedokáže, ale kyselina mravčia ako bežná nečistota áno.
Kariéra
[upraviť | upraviť zdroj]Mayer sa stala prvou ženou v akademickom zbore na univerzite. Najskôr, niekoľko mesiacov pred získaním PhD, ako výskumná asistentka, potom pokračovala vo výskume na Ústave chémie univerzity. V nasledujúcich dvoch rokoch publikovala ďalšie štyri vedecké práce. V roku 1921 sa vydala za Evgena Kanského [sl], profesora na Lekárskej fakulte. Mali spolu tri deti: Alekseja, Evgena a Nuša. V roku 1922 rezignovala z nejasných dôvodov – či už pre nedostatok financií, manželstvo alebo prvé tehotenstvo.[2][4]
V roku 1922 manželia otvorili prvú juhoslávsku továreň na výrobu éteru síry a iných chemických produktov v Podgrade neďaleko Ľubľany.[2] Sama riadila spoločnosť Dr. A. Kansky, zatiaľ čo jej manžel mal chemické laboratórium. V roku 1929 kúpili opustené objekty bývalej továrne Osterberger Ölfabrik bei Laibach v Podgrade a zrekonštruovali ich, ako aj ruiny neďalekej pevnosti, kde postavili chatu. Elektrifikovali obe nehnuteľnosti.[2][4] Čoskoro začali z domácich surovín vyrábať zložité organické zlúčeniny, väčšinou rôzne estery do rozpúšťadiel.[2]
Rodina si tiež ponechala dom na námestí Krek v Ľubľane, kde mali kancelárie a laboratórium, ako aj obchod. Ich podnik sa skončil počas druhej svetovej vojny, keď nacistické úrady obsadili továreň, po ktorej ju juhoslávska vláda znárodnila a pokračovala v prevádzke pod názvom Tovarna kemičnih izdelkov Arbo (Továreň chemických výrobkov Arbo).[2] Jej manžel bol nútený odísť do dôchodku, zatiaľ čo ona strávila zvyšné roky svojej kariéry ako učiteľka chémie.[5]
Továreň Arbo na svojom vrchole zamestnávala 60 ľudí. V 80. rokoch vyrábala najmä sušidlá, ktoré na juhoslávskom trhu dosahovali 80 %. Po nezávislosti Slovinska bola továreň odštátnená – vrátená potomkom Kanských a v roku 1995 ukončila svoju činnosť pre zlý manažment, zastarané závody a zastaraný sortiment.[4]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ First doctorate awarded in Ljubljana 100 years ago [online]. Slovenian Press Agency, 15 July 2020, [cit. 2021-03-09]. Dostupné online.
- ↑ a b c d e f g h ŠELIH, Alenka. Pozabljena polovica: portreti žensk 19. in 20. stoletja na Slovenskem. 1. vyd. Ljubljana : Zalozba Tuma d.o.o, 2007. ISBN 9789616682015.
- ↑ Enciklopedija Slovenije. Mladinska knjiga, Ljubljana 1987–2002
- ↑ a b c OLJARICA IN TOVARNA ARBO [online]. Kulturno turistično društvo Podgrad pri Ljubljani, [cit. 2023-05-13]. Dostupné online.
- ↑ SAŠA, Senica. Kemičarka, ki je povezala dva svetova [online]. Delo doo, 2020-07-15, [cit. 2023-05-13]. Dostupné online.
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]- Ana Kansky na portáli Kvarkadabra (po slovinsky)