Anatólske jazyky

Anatólske jazyky alebo chetitsko-luvijské jazyky alebo maloázijské jazyky sú vymretá vetva indoeurópskych jazykov, ktorou sa hovorilo v staroveku (pred narodením Krista) v Malej Ázii (Anatólii): v dnešnom Turecku a severnej Sýrii.

Delenie

Patrili k nim:

• chetitčina
• luvijčina:
  • klinopisná luvijčina
  • hieroglyfická luvijčina
• lýdčina
• lykijčina A a lykijčina B (=milijčina)
• palajčina

A možno aj:

• sidetčina
• pisidčina
• kárčina

Tieto jazyka sa vyvinuli z hypotetickej praanatólčiny, ktorá sa neskôr rozdelila na západnú praanatólčinu (tá neskôr zas na (a) lýdčinu a (b) ostatné) a chetitčinu.

Charakteristika

Podľa najrozšírenejšej teórie prišli nositelia týchto jazykov do Malej Ázie pravdepodobne z dolného Povolžia v dvoch vlnách (luvijskej a chetitskej) cez Kaukaz či Balkán.

Práve zo skupiny anatólskych jazykov pochádzajú najstaršie písomné záznamy indoeurópskeho jazyka vôbec, chetitské klínopisné texty na hlinených tabuľkách z čias okolo roku 1600 pred Kr. Chetitčina, rozlúštená Bedřichom Hrozným v rokoch 1916-1917, je bohato doložená nálezmi tabuliek zo 17.-14. storočia pred Kr. Chetitčine bola blízka palajčina, takisto písaná klinovým písmom, ktorá vymrela niekedy v 13. stor. pred Kr.

Ďalším významným a dobre doloženým anatólskym jazykom bola luvijčina, a z nej odvodené spriaznené jazyky lýdčina, kárčina a lykijčina, zhrnované niekedy pod pojem luvijské jazyky.

Neskorými príkladmi (pravdepodobne) anatolských jazykov, ktoré poznáme len z hŕstky nápisov na hroboch a minciach, pochádzajúcich z obdobia okolo 2. storočia pred Kr. sú pisidčina a sidetčina. Aj tieto jazyky sa písali gréckym písmom. Ich zaradenie do anatólskych jazykov je sporné, ale zvyknú sa zaraďovať aspoň medzi indoeurópske jazyky, hoci ani také zaradenie nie je isté.

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Anatolské jazyky na českej Wikipédii.