Andrej Hieng

Andrej Hieng
Osobné informácie
Narodenie	17. február 1925
	Ľubľana, Slovinsko
Úmrtie	17. január 2000 (74 rokov)
	Ľubľana, Slovinsko
Národnosť	slovinská
Zamestnanie	režisér, dramatik, spisovateľ, scenárista
Odkazy
	Andrej Hieng (multimediálne súbory na commons)
Literárny portál  Biografický portál

Andrej Hieng (* 17. február 1925, Ľubľana – † 17. január 2000, tamže) bol slovinský spisovateľ, dramatik, režisér, scenárista.

Životopis

Narodil sa v buržoáznej rodine so šiestimi deťmi. V dôsledku bankrotu sa rodina presťahovala do prímestskej vily neďaleko proletariátu Kosez. Počas jeho vysokoškolského štúdia ochorel na astmu. V roku 1946 odišiel na vojenskú službu, odkiaľ písal listy svojmu priateľovi, sochárovi Jakobovi Savinškovi a čítal básne Mila Kačiča. Bol priateľom s Herbertom Grünom.

V rodinnej knižnici sa zoznámil s moderným románom. V rokoch 1948 až 1952, na Akadémii múzických umení v Ľubľane, predchodcami dnešnej AGRFT, študoval réžiu. V roku 1951 bol režisérom v Prešernovom divadle v Kranji, od roku 1952 do roku 1960 v Slovinskom ľudovom divadle v Celje. Od roku 1961 pôsobil ako nezávislý umelec a režisér v rôznych divadlách v Ľubľane, Maribore a Terste. Od roku 1983 do roku 1988 bol umeleckým riaditeľom divadla Celje a v roku 1988 prevzal tú istú prácu v Ľubľanskom divadle. V roku 1995 sa stal mimoriadnym členom SAZU.

Hieng získal za svoju tvorbu niekoľko ocenení:

• cena Župančiča z roku 1971
• 1988 Cena Prešerna za prozaickú dramatiku
• 1994 ocenie kresnik za dielo Zázračný Fénix

Literárne dielo

Hiengovou prvou prácou je línia Petera Helmana, publikovaná v rokoch 1939/1940 v časopise Slovinskej mládeži. Po roku 1945 vzbudil pozornosť novelami Študije o nenavadnih značajih (1950/1951). V nich sa vzdialil od foriem spoločenského alebo socialistického realizmu, a preto dostal polemické prijatie. V polovici 50. rokov sa stal jedným z popredných rozprávačov a neskôr dramatikov. Jeho diela sa vyznačujú psycho-realistickou témou, ktorá vychádza z psychoanalýzy a novoromantickej tradície a spája s erotickými, buržoáznymi, umeleckými a autoritatívnymi motívmi. Ide o zobrazovanie duchovného sveta, sveta podvedomia a vnútorných rozdelení jeho hrdinov. Štýlom sa nakláňa k modernému románu a jeho prvkom, najmä k vnútornému monológu. Po svojom prvom významnom vystúpení v knihe Novely, so spoluautormi L. Kovačičom a F. Bohancom, kde publikoval poviedky Noži in Onstran livade je rož, nezávisle vydal ďalšie dva romány, po ktorých nasledovalo ešte päť románov.

Jeho hlavné diela sú: Usodni rob, Planota, Gozd in pečina, Orfeum, Čarodej, Obnebje metuljev, Čudežni Feliks, Cortesova vrnitev, Burleska o Grku, Gluhi mož na meji, Osvajalec, Večer ženinov, Dež v Piranu, Zakladi gospe Berte, Mark in Antonij, Lažna Ivana, Izgubljeni sin, Krvava ptica, Nori malar.

Groteskné a historicko-alegorické prvky sú viditeľné v Hiengovej dramatike. Dominantou je historická podstata, dobyvateľ ako degenerovaná moc, z nej výsledné národné a individuálne traumy, politická emigrácia, rozpad rodiny, útlak umelcov.

Jeho diela boli preložené do albánskeho, anglického, českého, francúzskeho, talianskeho, maďarského, macedónskeho, nemeckého, ruského, srbsko-chorvátskeho jazyka a mnoho ďalších.

Režíroval krátky hraný film Sobota, njegov dan (1957) a hraný film Kala (1958). Je spoluautorom scenárov alebo pomocným režisérom filmov: Balada o trobenti in oblakov (1961), Tistega lepega dne (1962), Ne joči, Peter (1964), Amandus (1966) a Povest o dobrih ljudeh (1975).

Hieng na Slovensku

V 20. storočí existujú slovensko-slovinské kultúrne vzťahy, ktoré boli a stále sú dôsledkom kultúrnej a politickej orientácie oboch národov. V období, ktoré sa skončilo rozpadom habsburskej monarchie, bola slovinská literatúra prijatá na Slovensku prostredníctvom českej mediácie. Prekladateľmi diel boli najmä českí úradníci a učitelia, ktorí pôsobili na území Slovenska od začiatku storočia. Slovenské periodiká boli preložené slovinskými literárnymi dielami v 20. rokoch 20. storočia.

Román Les a bralo vyšiel v preklade M. Václava v roku 1972. Hieng prejavil zmysel pre kompozíciu a psychologickú analýzu, miestami ide o grotesknosť. Melichar Václav príležitostne publikoval preklady slovinskej literatúry v periodikách na prelome 80. a 90. rokov.

• román: Les a bralo (Gozd in pečina), preložil Václav Melichar (1972)
• román: Mág (Čarodej), preložil Tómas Štrba (1983)
• článok: Ožbolt chrání dítě, preložil František Benhart (2003)

Zdroje

• Stanko Janež: Pregled Slovenske književnosti. Maribor: Obzorja, 1978.
• The imagination of Terra incognita: Slovenian writing 1945-1995. Ed. Aleš Debeljak, New York: White Pine Press, 1997. COBISS Archivované 2020-08-07 na Wayback Machine
• Marjeta Žebovec: Slovenski književniki rojeni od leta 1920 do 1929. Ljubljana: Karantanija, 2007.