Preskočiť na obsah

Anton Hansen Tammsaare

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Anton Hansen Tammsaare
estónsky esejista, dramatik, prozaik, prekladateľ a kultúrny filozof
estónsky esejista, dramatik, prozaik, prekladateľ a kultúrny filozof
Rod. menoAnton Hansen
Narodenie30. január 1878
Vetepere, Abu vald, Estónsko
Úmrtie1. marec 1940 (62 rokov)
Tallinn, Estónsko
Národnosťestónska
ManželkaKäthe-Amalie (1920 – 1940)
DetiRita (1921 – 2004)
Erik (1928 – 1980)
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Anton Hansen Tammsaare

Anton Hansen Tammsaare (alebo tiež A. H. Hansen-Tammsaare, U. H. Tammsaare, A. H., A. H. Kadejuku[1]; vlastným menom menom Anton Hansen; * 30. január 1878, Vetepere, Abu vald – † 1. marec 1940, Tallinn) bol estónsky esejista, dramatik, prozaik[2], prekladateľ a kultúrny filozof.[1] Je autorom románovej pentalógie Tõde ja õigus (prekl.: Pravda a spravodlivosť), ktorá je základným dielom estónskej literatúry.

Život

[upraviť | upraviť zdroj]

A. H. Tammsaare sa narodil v oblasti Järvamaa v rodine farmára Peetera Hansena. Navzdory svojej sociálnej situácii sa Tammsaare dostal na štúdiá do Tartu. Kvôli peniazom na školu musel pracovať ako novinár a divadelný kritik v Tallinne s osobnosťami ako Konstantin Päts, či Eduard Vilder. Začal tiež na Univerzite v Tartu študovať právo, ktoré ale kvôli tuberkulóze nedokončil. V roku 1911 odišiel na rok na liečenie do sanatória na Kaukaze, čo bola jeho jediná cesta do zahraničia. Po návrate zo sanatória žil Tammsaare šesť rokov u svojho brata na farme v Koitjärve.[3] Počas pobytu u brata u Tammsaareho nastali komplikácie žalúdka a musel byť v Tartu operovaný. Lekári mu nedávali nádej, ale nakoniec sa uzdravil.

Roku 1919 sa Tammsaare presťahoval do Tallinnu, kde žil až do svojej smrti. Spolu so svojou manželkou Käthe Weltman žili v dome na ulici Koidula v časti Kadriorg, kde je dnes zriadené Tammsaarovo múzeum.

Ešte počas života Tammsaare nadobudol uznanie okolia a bol mu postavený pamätník, na ktorého odhalení sa spisovateľ, kvôli svojej uzavretej povahe, nezúčastnil.[4]

Tammsaare zomrel v Tallinne roku 1940 nečakane na srdcový infarkt. Jeho hrob sa nachádza na Tallinna Metsakalmistu (prekl.: lesný cintorín)

Dielo

[upraviť | upraviť zdroj]

A. H. Tammsaare debutoval roku 1900 novelou Kilgvere Kustas, ktorá bola vydaná v novinách Postimees (prekl.: Poštár) pod menom A. H. V roku 1902 začal používať pseudonym Tammsaare, podľa názvu farmy, na ktorej vyrastal.

Počiatok tvorby je u Tammsaareho charakterizovaný vidieckym realizmom, ktorý je inšpirovaný ruským realizmom. Autor v dielach psychologizuje postavy, ktoré sa počas deja vyvíjajú. V jeho tvorbe vidíme vplyvy z okolia, napr. rodičovská farma, Prvá svetová vojna, ale taktiež aj vplyvy iných autorov, napr. v knihe Poiss ja liblik (prekl.: Chlapec ja motýľ) je badateľný vplyv Oscara Wilda.

Prvou a zároveň najlepšou hrou je Juudit (prekl.: Judita), ktorá je postavená na jednom príbehu zo Starého zákona, a ktorý je plný protikladov ako láska a smrť, túžba a krutosť. Ďalšou z hier je napr.: Kuningal on külm (Kráľovi je zima), ktorá predkladá príbeh starého kráľa, ktorý trpí nachladnutím a je upozornený na nebezpečenstvo nedemokratického hnutia.

Ale najznámejším dielom A. H. Tammsaareho je pentalógia Tõde ja õigus (prekl.: Pravda a spravodlivosť). Prvá časť je o ťažkostiach muža so zemou, druhá s Bohom, tretia so spoločnosťou, štvrtá sám so sebou a piata končí rezignáciou. Tammsaareho pohľad je skeptický a naturalistický.

Pre prvú časť našiel inšpiráciu vo svojom detstve, kedy sa jeho otec rozhodol pracovať na farme plnej močarísk a skál. Túto jeho snahu často ničil ich sused. Ale Tammsaaremu sa podarilo zohnať peniaze na štúdia a z farmy odišiel. V knihe je spočiatku hlavnou postavou Andres, ktorý sa pokúša založiť prosperujúcu farmu, ktorú by zdedili jeho deti, až neskôr sa do popredia dostáva postava syna, Indreka. Príbeh končí odchodom najstarších dvoch synov: jeden ide na vojnu a druhý na štúdiá.

Druhá časť pentalógie je Indrekovým príbehom. Hlavný hrdina študuje v meste, kde sa zamiluje do dcéry riaditeľa. Ale tá umiera na tuberkulózu a Indrek je zo školy vyhodený, pretože napíše ateistický článok. Indrek ako citlivé dieťa začína na škole pochybovať o Bohu a viere, o zmysle života.

Tretia časť rozpráva ako sa Indrek zúčastňuje na revolučných akciách v roku 1905, ale je zhrozený ich priebehom. Je to boj človeka so spoločnosťou. Tammsaare vyjadruje svoj pozitívny postoj voči demokracii a socialistické myšlienky považuje za násilné.

Štvrtá časť je prepojená s osamostatnením Estónska od Ruska. Indrek si zakladá vlastnú rodinu s Karin a majú spolu dve deti. No jeho šťastie je prerušené ženinou neverou a Indrek ju takmer zabije. Z väzenia ho prepustia. A Karin zomrie pri autonehode.

V poslednej piatej časti sa Indrek vracia do svojej rodnej dediny. Táto kniha znamená nový začiatok.

Pentalógia Tõde ja õigus je o existencii, či neexistencii pravdy a spravodlivosti. Knihy boli preložené do niekoľkých svetových jazykov a preslávili Tammsaareho po celom svete.

V roku 1922 vydáva autor román Kõrboja peremees (prekl.: Statkár z Kõrboja), ktorý je jedným z najtragickejších romantických románov v literatúre. Je celý popretkávaný témou lásky, ale nikto toto slovo v románe ani raz nespomenie. Prejavuje sa tu Tammsaareho poetickosť a komplikovanosť v štruktúre.

V tridsiatych rokoch píše autor neorealistické romány ako Elu ja armastus (prekl.: Život a láska). Láska je témou ďalšieho modernistického psychologického románu Ma armastasin sakslast (prekl.: Miloval som Nemku), ktorý je o vzťahu baltonemeckej ženy a estónskeho muža. V knihe končí obetovanie lásky smrťou.

Ďalším dielom, ktoré si získalo povedomie verejnosti je kniha Põrgupõhja uus vanapagan (prekl.: Nehody nového diabla) z roku 1939. Je to román, ktorý je satirickou alegóriou Boha posielajúceho diabla na Zem, aby tam našiel spásu, no ukazuje sa, že je to márne. Diabol žije na zemi ako farmár s nadľudskou silou, no aj napriek tomu má problémy so svetom plným pokrytectva a demagógie. Dielo je Tammsaareho najpopulárnejšou knihou.

Tvorba

[upraviť | upraviť zdroj]
  • 1907 "Uurimisel", "Raha-auk"
  • 1908 "Pikad sammud"
  • 1909 "Noored hinged"
  • 1910 "Üle piiri"
  • 1913 "Vanad ja noored"
  • 1915 "Poiss ja liblik" (Chlapec a motýľ, Perioodika: 1980), "Keelest ja luulest"
  • 1917 "Varjundid", "Kärbes"
  • 1919 "Sõjamõtted"
  • 1921 "Juudit" (hra)
  • 1922 "Kõrboja peremees"
  • 1923 "Pöialpoiss"
  • 1924 "Kaks paari ja üksainus ning teised jutustused", "Sic transit..."
  • 1925 "Tähtis päev ja Tõsi jah"
  • 1926 Tõde ja õigus I (Dva rody z Vargamäe, Slovenský Spisovateľ: 1973)
  • 1929 Tõde ja õigus II
  • 1931 Tõde ja õigus III
  • 1932 Tõde ja õigus IV, "Meie rebane"
  • 1933 Tõde ja õigus V
  • 1934 "Elu ja armastus"
  • 1935 "Ma armastasin sakslast"
  • 1936 "Kuningal on külm" (hra)
  • 1937 "Kõrboja peremees" (hra), "Andres ja Pearu"
  • 1938 "Hiina ja hiinlane"
  • 1939 "Põrgupõhja uus Vanapagan"
  • 1940 "Põrgupõhja uus vanapagan" (hra)

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b Hansen, Anton; Eesti biograafiline andmebaas ISIK
  2. ↑ Slovník pobaltských spisovatelů, Pavel Štoll a kol., Libri: 2008
  3. ↑ Anton Tammsaare, Petri Liukkonen; 2008
  4. ↑ Who is A. H. Tammsaare, Linnamuuseum

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Anton_Hansen_Tammsaare&oldid=7687794“