Artúr Görgei

	Artúr Görgei
	uhorský vojvodca a politik
Narodenie	30. január 1818; Toporec, Slovensko
Úmrtie	21. máj 1916 (98 rokov); Budapešť, Maďarsko
Súrodenci	Štefan Görgei
Podpis
Odkazy
Commons	Artúr Görgei
	Biografický portál

Artúr Görgei^[2] (starým pravopisom: Görgey, šľachtický predikát „Görgey de Görgő et Toporcz“; * 30. január 1818, Toporec – † 21. máj 1916, Budapešť) bol uhorský vojvodca a politik.

Život

Narodil sa v zemianskej rodine Juraja Görgey (1777-1843) a jeho manželky Alžbety Vilmy Pertzián(1784-1829). Stredoškolské štúdium ukončil na gymnáziu v Kežmarku, v blízkosti ktorého sa narodil. V rakúskom Tullne absolvoval vojenskú školu, kde potom ďalej slúžil ako nižší dôstojník, neskôr ako podporučík sa stal členom cisárskej osobnej stráže vo Viedni a v roku 1842 bol prevelený do Pešti. Po otcovej smrti sa zapísal na Karlovu-Ferdinandovu univerzitu v Prahe, aby sa tam mohol venovať štúdiu chémie. V rámci experimentálnej práce objavil novú mastnú kyselinu.^[3]

V druhej polovici mája 1848 sa pripojil k novozaloženej národnej garde (honvédi).^[3] 29. septembra 1848 bol veliteľom husárskeho oddielu a na ostrove Csepel predsedal mimoriadnemu súdu, ktorý obvinil uhorského magnáta Eugena Zičiho (1809 – 1848) (maďarsky Ödön Zichy) a jeho brata Pavla, že sú spolčení s blížiacim sa rakúskym vojskom. Eugen Ziči bol na mieste popravený a jeho brat bol deportovaný ako väzeň do Pešti.^[4]

Bol najvýznamnejším generálom maďarskej revolúcie v rokoch 1848 – 49 avšak Görgeiho vzťah a konflikty s Lajosom Košutom, najvýznamnejším politikom a prezidentom guvernérom revolučného Uhorska, ovplyvnili priebeh vojny za nezávislosť a jeho vojenskú kariéru, ale aj jeho porevolučný život až do smrti. Počas jeho vojenských kampaní v zime a v lete 1848–1849 sa dostal do konfliktu s Košutom kvôli rozdielnym názorom na vojenské operácie a kvôli tomu, že Görgei nesúhlasil s Deklaráciou maďarskej nezávislosti, ktorej architektom bol práve Košut. Uhorský parlament v Debrecíne 14. marca 1849 detronizoval Habsburgovcov a vyhlásil úplnú nezávislosť maďarského štátu a Košúta zvolil za prezidenta - regenta. Görgei nebol nadšený týmito radikálnymi krokmi. Obával sa, že to povedie k spojeniu Rakúska s ruskou monarchiou,^[3] čo sa napokon aj stalo. Košut sa mnohokrát vyhýbal tomu, aby Görgeiho vymenoval za hlavného veliteľa maďarskej armády, a namiesto neho menoval slabších veliteľov, ako boli Henryk Dembiński alebo Lázár Mészáros. Po úteku Košuta do Turecka v roku 1849 sa na krátky čas stal aj politickým vodcom Maďarov. Keď maďarské vojská zložili zbrane, práve on bol považovaný za zradcu Maďarov, hoci rozhodnutie o kapitulácii bolo urobené s vedomím a z vôle maďarskej vlády.^[3]

Po bitka pri Világoši, keď posledné zvyšky revolučnej uhorskej armády vedenej práve Görgeim kapitulovali 13. augusta 1849 pri rumunskej obci Șiria (známejšej pod vtedajším maďarským názvom Világos) pred pruským generálom v ruských službách Theodorom von Rüdigerom bolo mnoho maďarských vzbúrencov ale aj generálov popravených.

Görgei nebol popravený, ale vďaka ruskej požiadavke na jeho omilostenie bol Rakúšanmi uväznený v Klagenfurte v Korutánsku a držaný pod dozorom 18 rokov, ktoré prežil s manželkou v exile vo Viktringu. Görgei kúpil dom v dedine Viktring neďaleko Klagenfurtu, kde v záhrade začal pestovať zeleninu a ovocie, aby uživil svoju rodinu. V roku 1850 sa im narodila dcéra a v roku 1855 syn Kornél. Až v roku 1867 vďaka amnestii vydanej v dôsledku maďarsko-rakúskeho vyrovnania a založenia rakúsko-uhorskej monarchie sa mohol vrátiť do Maďarska. Po niekoľkých rokoch útrap v rôznych častiach Maďarska, kde sa najprv snažil bez úspechu nájsť vhodné uplatnenie, mu jeho brat István Görgey poskytol domov vo Visegráde, kde prežil posledné desaťročia svojho života.

Súvis so Slovenskom

Počas Slovenského povstania viedol jednotku národnej gardy (Honvédi) v bojoch proti slovenským dobrovoľníkom. 12. mája 1849 prepadli v kraľovianskej doline slovenských dobrovoľníkov, z ktorých potom učiteľa Langsfelda 22. júna 1849 Herman Görgei (starší brat Artúra) v Kremnici nariadil vyšetrovať a vojenským súdom bol 23 ročný Langsfeld odsúdený a obesený. Pred súdom odmietol milosť, ktorá mu bola ponúknutá výmenou za zrieknutie sa revolučných ideálov a vodcov politického života (Štúrovcov).
Görgeiho tunel bol vybudovaný pravdepodobne v 14. storočí na ceste spájajúcej Banskú Bystricu s Kremnicou. Bol využívaný aj počas vojenských akcií a niekoľkokrát bol zničený a neskôr obnovený. Doteraz však nesie meno práve po Arturovi Görgeiovi, ktorý ním nechal prejsť svoje vojsko z Kremnice do B. Bystrice 24. januára 1849.

Referencie

↑ GÖRGEI, Štefan. In: Biografický lexikón Slovenska. Zväzok III G – H. Martin : Slovenská národná knižnica; Národný biografický ústav, 2007. 739 s. ISBN 978-80-89023-96-7. S. 170.
↑ GÖRGEI, Artúr. In: Biografický lexikón Slovenska. Zväzok III G – H. Martin : Slovenská národná knižnica; Národný biografický ústav, 2007. 739 s. ISBN 978-80-89023-96-7. S. 169.
↑ ^a ^b ^c ^d KRNO, Martin. Artúr Görgei: Spišský Nemec, hrdina a zradca maďarského národa [online]. Pravda.sk, 2018-01-30, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
↑ Devatenácté století slovem i obrazem: Dějiny politické a kulturní. Díl I. Svazek prvý, nakladatel J.R.Vilímek,. [s.l.]: [s.n.] Kapitola Zdvihající se bouře za Litavou (autor: Josef Jakub Toužimský), s. 364.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Artúr Görgei

Externé odkazy

Záznam o narodení a krste v matrike záznam číslo 141– evanjelická farnosť Toporec; pokrstený ako Johannes Arthur Woldemár Görgey

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Artúr Görgey na českej Wikipédii.

[1] GÖRGEI, Štefan. In: Biografický lexikón Slovenska. Zväzok III G – H. Martin : Slovenská národná knižnica; Národný biografický ústav, 2007. 739 s. ISBN 978-80-89023-96-7. S. 170.

[BLS-2] GÖRGEI, Artúr. In: Biografický lexikón Slovenska. Zväzok III G – H. Martin : Slovenská národná knižnica; Národný biografický ústav, 2007. 739 s. ISBN 978-80-89023-96-7. S. 169.

[:0-3] KRNO, Martin. Artúr Görgei: Spišský Nemec, hrdina a zradca maďarského národa [online]. Pravda.sk, 2018-01-30, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.

[4] Devatenácté století slovem i obrazem: Dějiny politické a kulturní. Díl I. Svazek prvý, nakladatel J.R.Vilímek,. [s.l.]: [s.n.] Kapitola Zdvihající se bouře za Litavou (autor: Josef Jakub Toužimský), s. 364.

[1]

[2]

[3]

[4]