Attalos z Atén

Attalos (starogr. Ἄτταλος) bol grécky sochár v 2. stor. pred Kr.^[1]^[2]^[3]

Attalos, syn Lachara, bol aténsky sochár. Svedectvom jeho tvorby je jeho menom signovaný podstavec (SEG 19, 328), ktorý bol súčasťou veľkej základne postavenej z bielych kamenných blokov (4,81 x 2,95 m), základne kultových sôch Asklépia a Hygieie, objavenej na severovýchode Arkádie, v lokalite starovekej obce Feneos.^[4]^[5]

Ἄτταλος Λαχάρου ̓Αθηναῖος ἐποίησεν

Attalos syn Lachara z Atén to zhotovil ^[6]

Táto základňa stála v zadnej časti miestnosti (budova mala dve miestnosti) zrejme „Asklépiovej svätyne“, zatiaľ čo prednú časť miestnosti pokrývala mozaiková podlaha, zdobená geometrickými motívmi a obklopená pásmi utlačenej hliny.^[3] Okolo základne sa našli fragmenty veľkorozmerných mramorových sôch, akrolity, hlava a prsty Hygieie a obuté nohy Asklépia.^[4]^[3] Pozdĺž hornej časti základne sa tiahol nápis, ktorý pripomínal vztýčenie sôch za pôsobenia kňaza boha Asklépia Therilaa, syna Heroida (nižšie bol uvedený autorský podpis Attala).^[4]

Nápis na základe paleografických čŕt písma datujú do 2. stor. pred Kr. (koniec 2. stor. pred Kr. alebo okolo roku 100 pred Kr.^[7]). Attala je zrejme možné stotožniť s rovnomenným sochárom (datovaného do rokov okolo roku 150 pred Kr.^[3]), ktorého spomína Pausanias ako autora sochy Apolóna Lykia v Argose.^[2]^[8]

Referencie a bibliografia

↑ Biographischer Index der Antike. Berlin : Walter de Gruyter, 2012. ISBN 978-31-1095-441-8. S. 140.
↑ ^a ^b Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Attalos [1]
↑ ^a ^b ^c ^d Milena Melfi. I santuari di Asclepio in Grecia. Roma : L'ERMA di BRETSCHNEIDER, 2007. ISBN 978-88-8265-347-7. S. 237.
↑ ^a ^b ^c Olga Palagia. Handbook of Greek Sculpture. Berlin : Walter de Gruyter GmbH & Co KG, 2019. ISBN 978-16-1451-353-7. S. 45.
↑ J. J. Pollitt. The Art of Ancient Greece. Cambridge : Cambridge University Press, 1990. ISBN 978-05-2127-366-4. S. 121.
↑ Chronique des fouilles et découvertes archéologiques en Grèce en 1956. Paris : École franc̜aise d'Athenes, 1957. S. 625.
↑ Christoph Reusser. Der Fidestempel auf dem Kapitol in Rom und seine Ausstattung. Roma : L'ERMA di BRETSCHNEIDER, 1993. ISBN 978-88-7062-825-8. S. 109.
↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 162.

[:140-1] Biographischer Index der Antike. Berlin : Walter de Gruyter, 2012. ISBN 978-31-1095-441-8. S. 140.

[:1-2] Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Attalos [1]

[:237-3] Milena Melfi. I santuari di Asclepio in Grecia. Roma : L'ERMA di BRETSCHNEIDER, 2007. ISBN 978-88-8265-347-7. S. 237.

[:45-4] Olga Palagia. Handbook of Greek Sculpture. Berlin : Walter de Gruyter GmbH & Co KG, 2019. ISBN 978-16-1451-353-7. S. 45.

[:121-5] J. J. Pollitt. The Art of Ancient Greece. Cambridge : Cambridge University Press, 1990. ISBN 978-05-2127-366-4. S. 121.

[:625-6] Chronique des fouilles et découvertes archéologiques en Grèce en 1956. Paris : École franc̜aise d'Athenes, 1957. S. 625.

[:109-7] Christoph Reusser. Der Fidestempel auf dem Kapitol in Rom und seine Ausstattung. Roma : L'ERMA di BRETSCHNEIDER, 1993. ISBN 978-88-7062-825-8. S. 109.

[:162-8] Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 162.

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]

[8]