Preskočiť na obsah

Beánia (stredovek)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Beánia[1][2] (iné názvy: depozícia[3][4], beánie [čiže pomnožné podst. m.][5]) bol v 14. (15.) až 18. storočí v Európe (často krutý alebo posmešný) obrad, obyčajne na nádvorí internátu alebo univerzity, za účasti najmä starších študentov a niektorých predstaviteľov školy, ktorým sa prvoročiaci prijímali medzi študentov a prestali byť považovaní za „zvieratá“, a po ktorom obyčajne nasledovala oficiálna imatrikulácia a hostina.

Etymológia

[upraviť | upraviť zdroj]

Slovo beánia pochádza z stredovekého latinského slova beania, ktoré je odvodené od slova beanus (=študent nováčik [v stredoveku]; po slovensky: beán). Slovo beanus vzniklo asi latinizáciou francúzskeho slova bec-jaune/béjaune (=[akýkoľvek] zelenáč, nováčik; doslova: žltý zobák). Podľa iného názoru je slovo beanus latinizovaný tvar onomatopoického slova ironizujúceho znalosti novoprijatého študenta. V stredoveku sa ako "výklad" uvádzalo, že slovo beanus vraj pochádza z prvých písmen vety Beanus est animal nesciens vitam studiosorum (doslova: Beanus je zviera nepoznajúce život študentov).[6][7][8][9]

Charakteristika

[upraviť | upraviť zdroj]

Latinské názvy obradu boli: depositio cornuum (doslova: odkladanie rohov), depositio, depositio beanorum, beania a v Prahe aj examen patientiae. Nový študent univerzity sa (do 16. storočia) volal beanus (beán - pozri vyššie), ale existovalo preňho ešte veľa iných názvov (ktoré obyčajne mali niečo do činenia so zvieratami alebo divokosťou). Depozícia pochádza zrejme pôvodne z Parížskej univerzity, od 15. storočia je doložená ako oficiálny akt aj v strednej Európe (v Nemecku). V strednej Európe spočiatku išlo najmä o rituál prijímania študenta do internátu (lat. bursa); zasväcovacie rituály na internátoch sú v Nemecku doložené od 14. storočia. Čoskoro sa však zmenil na rituál prijímania priamo medzi študentov univerzity, zúčastňovali sa ňom aj predstavitelia univerzity, často bezprostredne predchádzal imatrikulácii a často nadobudol aj úplne oficiálny charakter (dotyčný dostal aj osvedčenie o depozícii, ktoré bolo neskôr pri rôznych príležitostiach potrebné predložiť). Po depozícii (a imatrikulácii) nasledovala hostina (lat. convivium), ktorú musel zaplatiť beán. V 17.-18. storočí sa depozícia zmenila na frašku a zahŕňala rôzne excesy (napr. beán musel požiť pilulky zo zvieracích exkrementov a špiny), preto bola postupne zrušená a zakázaná (v Prahe už v 16. storočí).

Depozícia bola iniciačný a zasväcovací rituál a symbolický akt očisty, ktorým sa nováčikovia prijímali na internáty resp. neskôr na samotné univerzity a súčasne sa v prenesenom význame prijímali aj medzi ľudí, ktorí už nie sú zvieratami (a sú teda vzdelaní a pod.). Konala sa obyčajne na nádvorí internátu alebo univerzity. Nováčik sa pred depozíciou považoval za nevzdelané a nevychované zviera z poľa (lat. pecus campi ). Počas depozície musel preto nosiť masku so zvieracími rohmi, klami (prípadne dlhými ušami), ktoré mu obradne, posmešne a často krutým spôsobom, pomocou rôznych obrovských nástrojov, odstránili a spravili tak z neho človeka. Toto odkladanie robil tzv. depositor ("odkladač"), ktorým býval najčastejšie spočiatku rektor internátu, neskôr dekan artistickej fakulty a ešte neskôr pedel školy. Okrem toho sa počas depozície vykonávala symbolická očista (napr. bola z beána zmazaná brada, ktorú mu predtým namaľovali). Na konci rituálu depositor beánov vyskúšal, predniesol reč a potom beánom nasypal do úst soľ a na hlavu im nalial víno, čím ich vyhlásil za študentov.

Po depozícii boli študenti ešte asi rok až rok a pol v postavení podradných študentov (latinské názvy: innocentes, imperfecti, neovisti, iuniores, quasimodogeniti, clientes; nemecký názov: Pennäle[10]), ktorých mohli starší študenti tyranizovať.

Zdroje kapitoly:[11][9] [12][13][14][15][16][3][2][4][17]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. beánia. In: Slovník cudzích slov : akademický. 2. dopl. a upr. slovenské vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá, 2005. 1054 s. Dostupné online. ISBN 80-10-00381-6.
  2. a b beánia [online]. ludovakultura.sk, [cit. 2018-01-09]. Dostupné online. Archivované 2018-01-10 z originálu.
  3. a b Prvá univerzitná beánia už po deviatykrát neoficiálne privíta prvákov na Univerzite Komenského [online]. uniba.sk, [cit. 2018-01-09]. Dostupné online.
  4. a b [1]
  5. beánie. In: ŠALING, Samo; IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, Mária; MANÍKOVÁ, Zuzana. Veľký slovník cudzích slov. 2. revid. a dopl. vyd. Bratislava-Veľký Šariš : SAMO, 2000. ISBN 80-967524-6-4. S. 157.
  6. beánia. In: Pedagogická encyklopédia Slovenska. 1. vyd. Zväzok 1, A – O. Bratislava : Veda, 1984. 744 s. S. 66.
  7. beánia. In: KRÁLIK, Ľubor. Stručný etymologický slovník slovenčiny. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2015. 704 s. ISBN 978-80-224-1493-7. S. 66.
  8. béjaune. In: NEUMANN, Josef; HOŘEJŠÍ, Vladimír. Velký francouzsko-český slovník 1. A – K. 2. rev., opr. a dopl. vyd. Praha : Academia, 1992. 833 s. ISBN 80-200-0234-0.
  9. a b Deutsche Gesellschaft zur Erforschung vaterländischer Sprache und Altertümer, Leipzig. Mittheilungen der Deutschen Gesellschaft zur Erforschung Vaterländischer Sprache und Alterthümer in Leipzig. [s.l.] : [s.n.], 1872. 400 s. Dostupné online. S. 103.
  10. MEINERS, Christoph. Göttingische akademische Annalen. [s.l.] : Helwing, 1804. 378 s. Dostupné online. S. 159.
  11. Door Hilde de Ridder-Symoens, Walter Rüegg: A History of the University in Europe. Cambridge University Press, 2003, S. 349, 350
  12. Norbert, N. Über den akademischen Brauch der Deposition in Marburg, 2007 (2017)
  13. Universität Leipzig – Studentisches Leben – Deposition und Pennalismus
  14. Dolhopff, J. A. Orationes duae, De ritu et modo depositionis beanorum, Straßburg 1680
  15. Pennalismus und Deposition in Gießen (pdf)
  16. Raumer, K. von. The German Universities. (preklad z nemčiny) In: The American Journal of Education, Vol. VI, marec 1859, S. 37 dostupné online
  17. ZOUBEK, F. J. O beanii či přijímaní studentů do akademií. In: Česká škola, 1889, č. 6 dostupné online (S. 85-87)