Belgická koloniálna ríša

Belgické kráľovstvo v súčasnosti radíme ku koloniálnym veľmociam, ale v porovnaní so Spojeným kráľovstvom, či Francúzskom, ovládalo len obmedzený počet území. Príčinou bolo pomerne neskoré zapojenie sa do koloniálneho boja a to až po roku 1830 kedy Belgické kráľovstvo oficiálne deklarovalo nezávislosť od Severného Holandska. Kým sa však počas vlády kráľa Leopolda I. došlo len k niekoľkým koloniálnym výpravám, ktoré však nepriniesli žiadne väčšie úspechy, cieľ získavania kolónií začal presadzovať najmä jeho syn Leopold II., vládnuci od roku 1865, podľa ktorého „aby sa s Belgickom vo svete počítalo, musí byť koloniálnou veľmocou“. Belgická koloniálna ríša bola špecifická tým, že jediná kolónia, dnešná Demokratická republika Kongo, tvorila až 98 % spravovaného územia, pričom i v tomto prípade sa ňou stalo oficiálne až v roku 1908 po presune správy z osobného vlastníctva kráľa Leopolda II. do rúk belgického parlamentu.

Belgické kolónie

Slobodný konžský štát (1885 – 1908)

Leopold II., v snahe získavania kolónií, sústredil svoju pozornosť na neobsadené územie v okolí povodia rieky Kongo. V 70. a 80. rokoch 19. storočia sem preto vyslal prieskumníka H. M. Stanleyho, ktorý tu postupne vystaval základne, infraštruktúru a zaistil kontakt s miestnymi vládcami. Leopold II. bol následne na Berlínskej konferencii v roku 1885 schopný zaistiť si uznanie ostatných koloniálnych veľmocí, vďaka čomu vznikol Slobodný konžský štát, ktorý však nie je možné oficiálne považovať za belgickú kolóniu, keďže šlo o územie v osobnom vlastníctve kráľa. Hoci Belgicko z časti ťažilo z obchodu surovín, najmä slonoviny a kaučuku, ktoré sa v kolónii nachádzali, správa územia s rozlohou osemkrát väčšou, než samotné Belgicko, bola finančne nákladná a belgický parlament jeho udržiavanie nepodporoval. Územie Slobodného kožského štátu tak ostalo pod priamou správou kráľa Leopolda II., ktorý tu mohol vládnuť takmer neobmedzene, keďže, ako uvádza autor Ewans, „kým Leopold II. bol v Belgicku len konštitučný monarcha, v Kongu mohol byť neobmedzený autokrat", pretože držba kolónií bola pre neho otázkou prestíže a „stále lepšieho postavenia v európskej rodine národov“. Kráľ Leopold II. tu presadzoval brutálny, tzv. „gumový“ režim – miestni obyvatelia boli nútení zbierať kaučuk, ktorý z veľkej časti putoval bez zisku priamo do Európy, pričom pri nesplnenie kvót bolo trestané mrzačením, či vraždami. Počas tohto obdobia dochádzalo i k vyhladzovaniu osád, či vraždám miestnych vládcov, ďalší obyvatelia umierali na podvýživu a európske choroby. Správa Leopolda II. v Slobodnom konžskom štáte sa preto často označuje za holokaust – podľa súčasných zdrojov počas neho Kongo prišlo o približne 10 miliónov obyvateľov. Až po diplomatickom nátlaku, iniciovanom britským novinárom a politikom E. D. Morelom, bola v roku 1908 oficiálne prevzatá pod správu belgického parlamentu a premenovaná na Belgické Kongo.

Belgické Kongo (1908 – 1960)

V roku 1908 po diplomatického nátlaku veľmocí v snahe ukončiť režim Leopolda II., prešiel Slobodný konžský štát pod správu belgického parlamentu. Belgické Kongo, ako bolo územie premenované, sa tak stalo oficiálnou belgickou kolóniou a to až do získania nezávislosti územia v roku 1960. Ale, v súlade s autorom Vanthemschem, „hoci sa belgické autority odvtedy snažili o potlačenie najhorších excesov z obdobia vlády Leopolda II., nútená práca nezmizla; až do posledných rokov koloniálnej správy museli Konžania pracovať „zadarmo“, [...] pričom v medzivojnovom období patrilo Belgické Kongo k najväčším svetovým producentom primárnych komodít.“ Došlo tak len k minimálnym zmenám, zatiaľ čo v kolónii bol naďalej uplatňovaný princíp tzv. paternalizmu, spočívajúcom v tendencii udržiavania postoja ku Konžanom ako rodič k deťom, s čím bolo spojené napr. obmedzovanie autonómie a osobnej slobody miestnych obyvateľov. V kolónii sa tiež uplatňoval princíp podobný apartheidu, hoci ten v Južnej Afrike Belgicko oficiálne odsudzovalo. Len vybraní miestni obyvatelia, tzv. „evolués“ mali prístup k pro-západnému vzdelaniu a preberali európske hodnoty, zatiaľ čo väčšina obyvateľstva túto možnosť v koloniálnej ére nikdy nedostala. Belgické Kongo slúžilo ako „modelová kolónia“ – hoci tu, i vďaka zásahom misionárov, bola snaha o vybudovanie zdravotníctva a systému základného školstva, politický a sociálny systém, či intelektuálna elita tu do dekolonizácie neexistovali. V roku 1960, kedy došlo, podobne ako v mnohých ostatných afrických kolóniách, k presadeniu nezávislosti, bolo Belgické Kongo na tento proces nepripravené, čo „vysvetľuje mnohé z negatívnych aspektov jeho vývoja v nasledujúcich dekádach“.

Ruanda-Urundi (1923 – 1962)

Ďalšou kolóniou Belgického kráľovstva bolo územie Ruanda-Urundi, z ktorého po získaní nezávislosti vzišli dva štáty, pod dnešným názvom Rwanda a Burundi. Toto územie pripadlo v roku 1885 Nemecku, ktoré, podobne ako Belgicko, sa do koloniálneho boja zapojilo až po jeho zjednotení v roku 1871, kedy už bola veľká časť území Afriky pod správou iných európskych impérií. Po prvej svetovej vojne, v súlade s Versailleskou zmluvou, muselo Nemecko územie odstúpiť územie Ruanda-Urundi, ktoré v roku 1923 oficiálne pripadlo Belgickému kráľovstvu, pričom bolo následne deklarované ako mandát C Organizácie spojených národov. V roku 1925 Belgicko administratívne pričlenilo územie ku Belgickému Kongu a stanovilo tu špeciálny režim. Mandátne územie získalo nezávislosť od Belgického kráľovstva v roku 1962.

Medzinárodná zóna v Tientsin (1902 – 1931)

Belgické kráľovstvo spravovalo medzi rokmi 1902 až 1931 časť medzinárodnej zóny v Tientsin (dnešný Tianjin) v Číne. Parlament však nemal v záujme financovanie a rozvoj tohto územia, preto už v roku 1929 Belgicko podpísalo zmluvu o jeho návrate Číne, ktorá vošla v platnosť v roku 1931.

Medzinárodná zóna v Tangier (1928 – 1956)

Počas obdobia medzi rokmi 1928 až 1956 malo Belgicko výsadné postavenie v časti medzinárodnej zóny v Tangier nachádzajúcej sa v dnešnom Maroku. K správe územia okolo mesta Tangier, ktoré sa v roku 1924 stalo demilitarizovanou zónou pod správou Spojeného kráľovstva, Francúzska a Španielska, sa Belgicko spolu s ďalšími štátmi pridalo v roku 1928. V roku 1956 bolo mesto opäť vrátené Maroku.

Poznámka: Hoci Belgicko malo na určité obdobia vo výhradnej správe časti v uvedených medzinárodných zónach, ako oficiálne kolónie sa v literatúre väčšinou neuvádzajú.