Flyšové pásmo

Geológia Západných Karpát
Morfotektonické členenie
Čelná karpatská priehlbina Flyšové pásmo Bradlové pásmo Pásmo jadrových pohorí Veporské pásmo Gemerské pásmo Meliatske pásmo Bükkské pásmo Bakonské pásmo Zemplínske pásmo
Tektonické jednotky a rozhrania rôzneho rádu
Oravikum Váhikum Tatrikum Subtatranské príkrovy Čertovická línia Fatrikum Veporikum Lubenícko-margecianska línia Gemerikum Hronikum Rožňavská línia Silicikum Meliatikum Turnaikum Bükkikum Transdanubikum Zemplinikum
Paleogeografické termíny
Valaiský oceán Čorštynská elevácia Váhický oceán Alcapa Meliatsko-halstattský oceán
Portál vied o Zemi

Flyšové pásmo je rozsiahla zóna Karpát, tvoriaca akrečný klin Karpát. V prevažnej miere je tvorené príkrovmi flyšu t. j. striedajúcimi sa vrstvami morských usadenín ílovitých bridlíc, ílovcov a pieskovca, ktoré boli odtrhnuté od svojho podložia a nasunuté v oblasti Západných Karpát na sever, vo Východných Karpatoch na severovýchod až na juh v Južných Karpatoch.

Flyšové pásmo v niektorých starších koncepciách stotožňovali s tektonickou jednotkou označovanou ako beskydikum.

Geografické vymedzenie

Karpatské flyšové pásmo plynule nadväzuje na flyš Álp (rýnsko-dunajský flyš) a pokračuje cez Česko, Slovensko do Poľska a ďalej do Rumunska. Je asi 1 300 km dlhé a 60 – 75 km široké. Na Slovensku tvorí napr. Biele Karpaty, Javorníky, Oravskú Maguru Západné, Stredné a Východné Beskydy (Čergov, Ondavská vrchovina) a Skorušinské vrchy (pozri aj Zoznam flyšových pohorí na Slovensku). Na severe sú horniny flyšového pásma nasunuté na čelnú karpatskú predhlbeň, ktorej podložím je na západe Český masív a severe Európska platforma. Na juhu sa tektonicky stýka s bradlovým pásmom v oblasti Rumunských Karpát je južná hranica flyšového pásma tvorená násunom kryštalinických a mezozoických jednotiek.

Geologická stavba

Zóna obsahuje najmä usadené horniny, ktoré sa usadili od jury a kriedy po paleogén. Horniny nie sú vo svojej pôvodnej pozícii, pretože boli zo svojho sedimentačného priestoru tvoreného paraoceanickým typom zemskej kôry, na ktorej sa pôvodne nachádzali, odlepené v podobe viacerých príkrovov a presunuté smerom generálne na sever (prípadne severovýchod a severozápad). Osi vrás je možné sledovať desiatky kilometrov, no pre charakter flyšu sú odkryvy skôr zriedkavé. Príkrovy majú generálne severnú vergenciu. Na západe severozápadnú, v centrálnej časti severnú, na východe severovýchodnú až východnú. Iba v Južných Karpatoch majú príkrovy východnú až juhovýchodnú vergenciu.

V minulosti sa predpokladalo, že znosové oblasti, ktoré zásobovali flyšové miesto klastickým materiálom, boli tvorené systémom lineárnych kordiliér (elevácii), ktoré boli rovnobežné s osou horstva. Takéto predstavy síce pretrvávajú medzi mnohými dodnes, ale novšie interpretácie skôr uvažujú o prínose materiálu podmorskými kaňonmi z priľahlých pevnín (napr. nesvačilská priekopa).

Vo flyšovom pásme je približne na spojnici Hodonín – Námestovo – Nowy Sacz – Neresnica pozorovateľná záporná gravimetrická anomália, ktorá sleduje južný okraj Českého masívu a Európskej tabule, ktoré sú tu podsunuté pod Karpaty. Anomálne zhrubnutie kôry, značné najmä v juhovýchodnom Poľsku a na západnej Ukrajine, je spôsobené ulomením a pohltením substrátu. Zemská kôra v tejto oblasti dosahuje hĺbku až 65 km.

Z neotektonického hľadiska prebieha v oblasti flyšového pásma spätný násun príkrovov, miestami až 12 mm ročne.

Regionálnogeologické členenie

Schematický rez Západnými Karpatami. Flyšové pásmo v čele orogénu tvorené magurskou a krosenskou zónou (žltá a oranžová farba).

Flyšové pásmo sa ďalej delí na dve pásma, ktoré sa ďalej členia na čiastkové jednotky, niekedy tiež označované ako príkrovy:

• Sliezsko-krosenské pásmo, nachádza sa na vonkajšej (severnejšej) časti pásma, na územie Slovenska zasahuje iba čiastočne. Je spoločné pre celé Karpaty. Začína sa na rozhraní Álp a Karpát a pokračuje až do Východných Karpát, kde nadväzuje na jednotky moldavíd.
  • pouzdřanská jednotka
  • podsliezska a ždánická jednotka (niekedy tiež ždánicko-podsliezska jednotka) tvorili spoločný sedimentačný priestor
  • sliezska jednotka obsahuje hrubé súvrstvia mezozoika (bašský a godulský vývoj)
  • dukelská jednotka, jej stratigrafický rozsah je od vrchnej kriedy po oligocén, prítomná na východnom Slovensku, od Medzilaboriec po Sninu. Táto jednotka býva paralelizovaná s krasnoshorskou a svidovetskou na ukrajinskom území
  • zdounecká jednotka
  • predmagurská jednotka
• Magurské pásmo, tvorí vnútornú časť flyšového pásma, je nasunutá na predošlú, jej rozsah je od paleocénu po oligocén. Tvorí zrejme pokračovanie alpského rýnsko-dunajského flyšového pásma. Tvoria ho čiastkové jednotky:
  • račianska jednotka, vonkajšia jednotka, tvorená hlavne zlínskym súvrstvím.
  • bystrická jednotka, vnútornejšia jednotka, nasunutá na sever na račiansku, na juhu v styku s bielokarpatskou alebo bradlovým pásmom. Budovaná hlavne belovežským súvrstvím.
  • krynická jendotka (na Orave oravsko-magurská jednotka) budovaná hlavne magurským (krynickým) súvrstvím. Vystupuje na Orave, v Poľsku a na východnom Slovensku.
  • bielokarpatská jednotka má samostatné postavenie, nachádza sa iba na Slovensku a v Česku. Tvorená je vrchným javorinským a spodným bošáckym príkrovom (niektorí autori považujú za jej analóg na Orave oravsko-magurskú jednotku) je prechodným členom medzi bradlovým pásmom a flyšovým pásmom.

Do Východných Karpát pokračuje západokarpatská magurská jednotka, tu tiež označovaná ako leordinská, (rozsahu od mástrichtu po paleocén). Vo Východných Karpatoch boli definované ďalšie jednotky, na Ukrajine sú to:

• borislavsko-pokutyjská jednotka
• kamianno potikská jednotka

V Rumunských Karpatoch sú to jednotky (príkrovy) marmarošského flyšu (rachivská a porkuletská jednotka) a hlavne jednotky moldavidného pásma:

• konvolútny flyš
• jednotka Macla
• jednotka Audia
• jednotka Tarcau
• jednotka okrajových vrás
• subkarpatská jednotka

V západnom úseku na území Slovenska sú flyšové príkrovy šikmo oddelené od bradlového pásma, v oravskom úseku sú však naň spätne nasunuté, prípadne spoločne deformované a zošupinovatelé a prevrátené na juh.

Vývoj

Sedimentácia v panvách flyšového pásma je doložená od strednej jury a pokračovala do oligocénu resp. začiatku miocénu. Panvy flyšového pásma sa vyvíjali vo viacerých etapách. Prvou bola strednojurská až spodnokriedová termálna subsidencia. Od vrchnej kriedy po paleocén možno v niektorých jednotkách pozorovať známky inverznej tektoniky. Vo väčšine oblastí však subsidencia pokračovala celý paleocén až po stredný eocén. Synorogénne uzatváranie panví flyšového pásma nasledovalo od vrchného eocénu po spodný miocén.

Príkrovy flyšového pásma boli uvedené do pohybu v dôsledku subdukcie ich podložia a vytvorili rozsiahly vrásovo násunový komplex. Charakter kôry (oceánska, suboceanická či kontinentálna) jeho podložia je dodnes predmetom diskusií. Deformácia flyšového pásma sa udiala postupne. Oblasť magurskej panvy bola deformovaná v období od vrchného oligocénu po baden (stredný miocén). Sliezská a ždánická jednotka boli deformované v karpate až spodnom badene. Moldavidný flyš bol deformovaný od burdigalu, hlavne v sarmate a badene. Najvnútornejšie príkrovy vykazujú aj staršiu vrchnokriedovú deformáciu. Subdukcia podložia flyšového pásma (možného pokračovania Valaiského oceánu) mala generálne južný smer, vnútorné jednotky preto boli pri orogenéze presunuté na vonkajšie časti teda generálne z juhu na sever. Skrátenie malo rozsah od 60 do 120 km, resp. 130 – 135 km. Zánik oceánu bol spojený s pohybom (leterálna extrúzia) Západných Karpát na východ a severovýchod. Spolu s pohybom do „karpatského zálivu“, pri ktorom došlo k výraznej rotácií vnútrokapratských jednotiek proti smeru hodinových ručičiek až do 90°.

Hydrogeologické a inžinierskogeologické pomery

Flyš, teda rytmické striedanie ílovcov a pieskovcov, vytvára horninové prostredie, v ktorom prevláda povrchový odtok vôd nad infiltráciou. Napriek pomerne dobrej priepustnosti pieskovcov, ovplyvňujú priepustnosť flyšu ílovce, ktorých priepustnosť je veľmi nízka. Zdrojom väčšiny podzemnej vody sú atmosférické zrážky. Hlbší obeh vody umožňujú hlavne hlbšie zlomové poruchy, po ktorých z podložia vystupujú i artézske vody. Mineralizácia sa pohybuje od 0,3 do 1 g.l⁻¹. K vyššej mineralizácii dochádza len lokálne, napr. v zóne zvetrávania pyritu. Lokálne je známa prítomnosť fosilných marinogénných vôd (napr. Slaná voda, vrt Zborov II pri obci Smilno).

Flyš podlieha pomerne rýchlo erózii, hromadia sa tu preto pomerne hrubé deluviálne sedimenty, väčšinou s vysokým obsahom ílovitej zložky. Svahová erózia sa pri náhlych zmenách nasýtenia hornín vodou často prejavuje mimoriadne intenzívnym rozvojom plošných a prúdových zosunov. Na veľkú intenzitu zosuvov v tejto oblasti okrem nepriaznivých geologických podmienok vplývajú i vlastnosti reliéfu, hustota riečnej siete a vysoké atmosférické zrážky, v dôsledku geografického postavenia flyšových pohorí, čo je pozorovateľné najmä na Kysuciach či severovýchodnom Slovensku.

Pri inžinierskogeologickom výskume a stavebnej činnosti je v tejto oblasti potrebné sledovať stálosť poloskalných ílovcov a pieskovcov, ktorých vlastnosti sa pri styku s vodou často výrazne menia. Časté sú tiež komplikácie so stabilitou svahov a drenážou podzemných vôd i zabezpečením stálych zdrojov pitnej i úžitkovej vody.

Pozri aj

• Zoznam flyšových pohorí na Slovensku

Portál vied o Zemi