Veporikum

Geológia Západných Karpát
Morfotektonické členenie
Čelná karpatská priehlbina Flyšové pásmo Bradlové pásmo Pásmo jadrových pohorí Veporské pásmo Gemerské pásmo Meliatske pásmo Bükkské pásmo Bakonské pásmo Zemplínske pásmo
Tektonické jednotky a rozhrania rôzneho rádu
Oravikum Váhikum Tatrikum Subtatranské príkrovy Čertovická línia Fatrikum Veporikum Lubenícko-margecianska línia Gemerikum Hronikum Rožňavská línia Silicikum Meliatikum Turnaikum Bükkikum Transdanubikum Zemplinikum
Paleogeografické termíny
Valaiský oceán Čorštynská elevácia Váhický oceán Alcapa Meliatsko-halstattský oceán
Portál vied o Zemi

Veporikum je stredná tektonická jednotka centrálnych Západných Karpát, na severe je čiastočne nasunuté na južnú časť tatrika, na juhu je podobným spôsobom veporikum prekryté severnou časťou gemerika. Tvoria ho najmä paleozoické kryštalické bridlice a granitoidy, menej usadené a premenené horniny mladšieho paleozoika a mezozoika. Jeho geologické členenie nie je plne doriešené a je zatiaľ predmetom odborných diskusií.

Veporikum na povrchu buduje pás na západe ohraničený stredoslovenskými neovulkanitmi, na východe zasahuje do západnej časti Slovenského rudohoria (od masívu Kohúta). Významnú časť veporika tvorí východná (kráľovoholská) časť Nízkych Tatier na východ od sedla Čertovica, južná časť pohoria Branisko a Čierna hora. Zo severu je veporikum ohraničené čertovickou, na juhu lubenícko-margecianskou líniou. Predpokladá sa, že pokračovaním veporika by mohli byť aj predneogénne horninové komplexy vystupujúce v Zemplínskych vrchoch (tzv. zemplinikum), ktoré sa značne odlišujú od ostatných geologických jednotiek Západných Karpát.

Pôvodne Zoubkom označované ako granidy (podľa staršieho názvu rieky Hron). Neskôr Andrusov zaviedol názov veporidy, ktorý je odvodený od študovaných typových oblastí vo Veporských vrchoch. Termín veporikum bol prvýkrát použitý v roku 1973 v Andrusovovej, Bystrického a Fusánovej práci Outline of the structure of the West Carpathians.

Geologická stavba

Tektonické členenie veporika

Členenie podľa Zoubka (1957)
Ľubietovská zóna
Krakľovská zóna
Kráľovohoľská zóna
Kohútska zóna

Členenie podľa Klinca (1966)
Kráľovohoľský príkrov
Hronský komplex

Väčšinu dnešného veporika tvorí predalpínske podložie, ktoré je veľmi podobné tatriku. Za najstaršie horniny veporika sú považované kryštalické bridlice (ortoruly, pararuly, migmatity) tiež ryolity, dacity a prípadne ich vulkanoklastiká, ktoré boli postihnuté rôznymi stupňami metamorfózy a najmä alpínskej diaftorézy. Pre veporikum je špecifické zachovanie niektorých čŕt pôvodnej hercýnskej stavby.

Granitoidy veporika sú od tatrických odlišné. Nachádza sa tu viacero typov špecifických variet granitov, sústredených v takzvanom veporskom plutóne. Veľká časť z nich je karbónskeho veku. Zriedkavé teleso pri Rochovciach spojené s vrchnokriedovou alpínskou kolíziou nevystupuje na povrch ale bolo zistené podľa geofyzikálnych indícií vrtným prieskumom.

• granitoid veporského a sihlianskeho typu
• granit typu Hrončok, Čierťaž a Rochovce

Usadené horniny tvoriace obal kryštalinika, sa oproti ostatným geologickým celkom Západných Karpát vyznačujú výraznejšou alpínskou metamorfózou. Sú rozčlenené do dvoch hlavných jednotiek:

• Veľkobocká jednotka prítomná je v kráľovoholskej časti Nízkych Tatier, nadväzuje na fatrikum, tvorila južný okraj zliechovského trógu.
• Foederátska jednotka (tiež struženícka, či federátska alebo föderátska) je zachovaná len v južnej časti veporika (kohútske a kráľovohoľské pásmo). Nachádzajú sa v nej vrchnopaleozoické klastické horniny a nad nimi klasický sled triasových kremencov a verfénskych bridlíc a pokračujúci karbonátovou sedimentáciou.

Na veporiku ležia aj trosky chočského príkrovu (hronikum) a kryha muránskeho príkrovu (ktorý patrí do silicika).

Podľa názorov niektorých geológov by mali patriť k skĺznutým častiam tzv. severného veporika viaceré tektonické jednotky tatrika (napr. belická jednotka Považského Inovca), bradlového pásma (manínska jednotka) alebo podvihorlatská iňačovsko-kričevská jendotka.

Oblasť veporika bola v období starších treťohôr (paleogénu) aspoň čiastočne zaliata morom, o čom svedčia relikty paleogénnych usadenín v oblasti Horehronského podolia. Neskôr v mladších treťohorách (miocéne) oblasť prekrývali viaceré sopky (Štiavnický stratovulkán, Poľana, Veporský stratovulkán).

Vývoj

Mezozoický vývoj veporika, ktorý nasledoval po násune jednotiek pochádzajúcich z Meliatickej oblasti na sever, mal vo vrchnej kriede za následok jeho pochovanie počas tzv. tuhárskej fázy pod horniny gemerika a na ňom nasunutých jednotiek. Toto pochovanie malo za následok rozsiahlu metamorfózu (amfibolitová fácia). Česť veporika bola v tomto období ponorená do hlbších častí kôry. V následnej kohútskej fáze došlo k odstrešeniu a spätnému vynoreniu, ktoré iniciovalo presun fatrika a zrejme i hronika (v prípade, že má hronikum skutočne vnútroveporický pôvod). Následná extenzia pozdĺž mierne uklonených zlomov spôsobila spätný pohyb blokov nadložného gemerika pozdĺž lubenícko-margecianskeho násunu. Na toto obdobie štádia tzv. metamorfného kôrového komplexu (84 – 88 miliónov rokov) sa viaže aj výstup rochovského granitu. Vynorenie, bolo natoľko extrémne, že v priebehu pomerne krátkeho obdobia bol eróziou celkom odstránený celý Veporský stratovulkán, ktorý bol ešte v badene a sarmate.

Referencie

Portál vied o Zemi