Biela krvinka
Biele krvinky alebo leukocyty sú krvné telieska, ktoré tvoria najdôležitejšiu časť imunocytov, buniek tvoriacich bunkovú zložku imunitného systému. Obsahujú jadro, nemajú však stály tvar. Všetky majú schopnosť amébovito sa pohybovať. Na rozdiel od červených krviniek sú bezfarebné a ich množstvo v krvi je podstatne nižšie. Vyskytujú sa predovšetkým v krvi, kostnej dreni, v lymfatických orgánoch, na povrchu slizníc, ale aj v iných tkanivách. V jednom litri krvi človeka je ich priemerný počet medzi 3.8 až 10 miliardami.
Všetky druhy leukocytov pochádzajú z pluripotentných kmeňových buniek, ktorých malé množstvo je po celý život udržované v kostnej dreni. Pod vplyvom rôznych faktorov sa kmeňová bunka diferencuje na rôzne druhy leukocytov, ktoré je možné na základe vývojovej rady rozdeliť na bunky myeloidnej línie (vznikajúce z myeloidného prekurzoru) a bunky lymfoidnej línie (tzv. lymfocyt, vznikajúce z lymfoidného progenitoru). Zatiaľ čo všetky bunky myeloidnej línie tvoria základ nešpecifickej časti imunitného systému, lymfocyty tvoria (okrem NK buniek) časť špecifickú. Väčšina buniek myeloidnej línie je schopná fagocytózy a niektoré z nich fungujú ako tzv. antigén prezentujúce bunky (APC, z angl. antigen presenting cells). Z myeloidnej línie pochádzajú aj erytrocyty (červené krvinky) a trombocyty (krvné doštičky), ktoré však nepatria medzi leukocyty. Lymfocyty sú zodpovedné za špecifickú imunitnú odpoveď, namierenú proti konkrétnemu antigénu[1].
Na základe funkcie a morfológie sa leukocyty rozdeľujú do viacerých skupín: granulocyty, monocyty a lymfocyty. Medzi granulocyty patria neutrofily, eozinofily, bazofily a mastocyty. Ostatné bunky patria medzi tzv. agranulocyty. Monocyty sa ďalej diferencujú na makrofágy a dendritové bunky.[1]
Granulocyty
[upraviť | upraviť zdroj]Spoločným znakom tejto skupiny buniek je polymorfonuklearita, čiže rôznorodosť v tvare jadra, ktoré je typicky rozdelené na tri laloky. Ich imunitná reakcia je sprostredkovaná procesom tzv. degranulácie, pri ktorej je obsah granúl vyliaty do priestoru medzi granulocytom a cieľovou bunkou.[1]
Neutrofily
[upraviť | upraviť zdroj]Neutrofily tvoria 60 – 70 % zo všetkých bielych krviniek v krvi zdravého dospelého človeka. Väčšina z nich sa fyziologicky nachádza v krvi a do tkanív putujú až po prijatí signálu o prebiehajúcej infekcii. Reagujú predovšetkým na extracelulárne baktérie. Ich doba života je pomerne krátka (6 – 8 hodín).[1]
Eozinofily
[upraviť | upraviť zdroj]Eozinofily tvoria približne 1 – 3 % leukocytov v krvi človeka a podobne ako neutrofily putujú do tkanív po obdržaní špecifických signálov. Významne sa podieľajú na obrane pred extracelulárnymi a niektorými intracelulárnymi parazitmi.[1]
Bazofily
[upraviť | upraviť zdroj]Bazofily na rozdiel od ostatných granulocytov nemajú schopnosť fagocytovať ostatné bunky. Dlho boli považované za v krvi cirkulujúcu formu mastocytov, ukázalo sa však, že ide o terminálne diferencované bunky. Svojou receptorovou výbavou, obsahom granúl, spôsobmi stimulácie a funkciami sú si však s nimi podobné. Hrajú dôležitú rolu pri vzniku anafylaktického šoku.[1]
Mastocyty
[upraviť | upraviť zdroj]Hlavnou úlohou mastocytov je produkcia a sekrécia fyziologicky účinných látok. Po diferenciácii putujú z kostnej drene krvou do tkanív a podľa miesta výskytu sa rozdeľujú na spojivové a sližničné. Sú to jedny z prvých buniek aktivovaných pri zápale a rolu hrajú v obrane proti infekciám spôsobeným parazitmi. Spoločne s bazofilmi môžu byť zodpovedné za vznik anafylaktického šoku a ich funkcia úzko súvisí so vznikom alergií.[1]
Monocyty
[upraviť | upraviť zdroj]Tieto bunky tvoria 5-10 % všetkých leukocytov v krvi a ide o hlavné fagocytujúce bunky imunitného systému. Ich úloha spočíva v dopĺňaní počtu makrofágov a dendritových buniek. Sú to najväčšie leukocyty. Sú schopné rýchleho transportu na miesto zápalu a rýchlej diferenciácie na makrofágy alebo dendritové bunky.[1]
Makrofágy
[upraviť | upraviť zdroj]Makrofágy sú tkanivovou formou monocytov. Na rozdiel od neutrofilov exprimujú na svojom povrchu MHC glykoproteíny druhej triedy (MHC gp II) a môžu tak plniť úlohu antigén prezentujúcich buniek. Makrofágy fagocytujú predovšetkým pozostatky buniek po apoptóze a iné odpadné častice. Pri zápale navyše fagocytujú aj extracelulárne a intracelulárne baktérie.[1]
Dendritové bunky
[upraviť | upraviť zdroj]Dendritové bunky sú najschopnejšie antigén prezentujúce bunky. Nezrelé sa nachádzajú na miestach styku organizmu s okolitým prostredím, hlavne na koži a slizniciach dýchacieho a gastrointestinálneho traktu, v menšom množstve sa však nachádzajú vo všetkých orgánoch. Dendritové bunky pohlcujú vlastné poškodené bunky a putujú do lymfatických uzlín. Na svojich MHC gp II vystavujú naštiepené peptidické fragmenty z pohltených buniek a prezentujú ich T-lymfocytom, čím tvoria základné prepojenie medzi nešpecifickou a špecifickou imunitou.[1]
Lymfocyty
[upraviť | upraviť zdroj]Lymfocyty sú s výnimkou NK buniek súčasťou špecifickej imunity. Ide o morfologicky podobné bunky s rôznymi funkciami.[1]
T-lymfocyty
[upraviť | upraviť zdroj]T-lymfocyty tvoria dôležité spojenie medzi nešpecifickou a špecifickou imunitou. Tvoria sa v kostnej dreni, v týmuse následne prebieha ich prísna selekcia. V sekundárnych lymfatických orgánoch môžu byť následne aktivované po naviazaní ich T-bunkového receptoru na MHC gp II antigén prezentujúcich buniek. Týmto spôsobom aktivované T-lymfocyty môžu byť diferencované na pomocné T-lymfocyty (Th-lymfocyty), ktoré pomáhajú aktivovať B-lymfocyty alebo na cytotoxické T-lymfocyty (Tc lymfocyty), ktoré priamo zabíjajú cieľové bunky. Ďalšou možnosťou je vznik tzv. supresorových T-lymfocytov, ktoré tlmia účinky imunitného systému.[1]
B-lymfocyty
[upraviť | upraviť zdroj]B-lymfocyty potrebujú pre svoju aktiváciu vo väčšine prípadov pomocné T-lymfocyty. Ich rola spočíva v produkcii protilátok.[1]
NK bunky
[upraviť | upraviť zdroj]NK bunky zabíjajú predovšetkým vírusom infikované a nádorové bunky, ktoré sa dokážu skrývať pred Tc-lymfocytmi znížením expresie povrchových MHC gp I.[1]