Preskočiť na obsah

Bitka o Midway

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Bitka pri Midway)
Bitka o Midway
Súčasť bojov v Pacifiku počas druhej svetovej vojny

Americké strmhlavé bombardéry SBD-3 Dauntless z lietadlovej lode USS Hornet útočia na horiaci japonský krížnik Mikuma
Dátum 4. – 7. jún 1942
Miesto Midwayské ostrovy
Výsledok víťazstvo USA, bod obratu vo vojne v Pacifiku
Protivníci
USA (1912-1959) Spojené štáty Japonsko
Velitelia
Raymond A. Spruance
Chester Nimitz
Frank J. Fletcher
Čuiči Nagumo
Isoroku Jamamoto
Sila
3 lietadlové lode a 50 podporných plavidiel 4 lietadlové lode a 200 podporných plavidiel
Straty
1 lietadlová loď, 1 torpédoborec, 98 lietadiel, 307 mužov 4 lietadlové lode, 1 krížnik, asi 300 lietadiel, viac než 4 500 mužov
Vojna v Pacifiku
Pearl HarborGuam (1941)MalajziaFilipíny (1941 – 1942)SingapurHolandská východná India (1941 – 1942)Koralové moreMidwayGuadalcanalSavovýchodné Šalamúnove ostrovymys Esperanceostrovy Santa Cruzpri GuadalcanaleTassafarongaRennellov ostrovBismarckovo moreKomandorské ostrovyTarawaFilipínske moreMariány a PalauSaipanGuam (1944)TinianPeleliuFilipíny (1944 – 1945)LeyteManila (1945)Iwó-džimaOkinava

Bitka o Midway (angl. Battle of Midway; jap. ミッドウェー海戦Middové Kaisen) bola námorná bitka na tichomorskom bojisku počas druhej svetovej vojny. Trvala od 4. do 7. júna 1942. Začala sa iba mesiac po bitke v Koralovom mori a pol roka po japonskom útoku na Pearl Harbor, po ktorom Spojené štáty vstúpili do druhej svetovej vojny na strane Spojencov.

Počas bitky Námorníctvo Spojených štátov porazilo zväz japonských lietadlových lodí útočiacich na Midwayské ostrovy nachádzajúce sa severozápadne od Havajských ostrovov. Likvidácia tohto zväzu, ktorý tvoril úderný hrot japonského námorníctva, umožnila Američanom hneď od začiatku bojov prevziať strategickú iniciatívu a spolu s bitkou o Guadalcanal predstavovala bod obratu vo vojne v Pacifiku.

Stratégia bojujúcich strán

[upraviť | upraviť zdroj]

Japonsko dosiahlo hneď na začiatku vojny mnohé svoje vojnové ciele: obsadilo Filipíny, Malajziu a Singapur a zabezpečilo zásoby a suroviny na Jáve, Borneu a ostatných ostrovoch Holandskej Východnej Indie (Indonézie).

Primárnym cieľom japoncov bolo zničenie zvyšných amerických lietadlových lodí. Tento plán bol čiastočne podporený Doolittlovým náletom na Japonsko. Potopenie amerických lietadlových lodí a obsadenie základne na Midwayi sa zdalo byť jedinou cestou k odstráneniu tejto hrozby. Midway v rukách Japoncov by poskytol dostatočne predsunutý kontrolný bod, ktorý by nabudúce pred takým útokom varoval a navyše by z neho bolo možné ohroziť Havajské ostrovy so základňou amerického námorníctva v Pearl Harbore. Američania pokladali Midway za hlavný bod obrany proti japonskému loďstvu.

Japonský plán

[upraviť | upraviť zdroj]
Rozsah japonskej vojenskej expanzie, apríl 1942

Plán bitky bol dielom admirála Isoroku Jamamota. Admirál Jamamoto chcel vnútiť americkému loďstvu rozhodujúcu bitku a zničiť ho, najmä zničiť americké lietadlové lode, čím by následne Japonsko ovládlo Tichý oceán a možno by tak prinútilo Spojené štáty k mierovým jednaniam. Japonský plán však zlyhal. Američania, ktorí rozlúštili japonské šifry a zaznamenali rádiové depeše s japonským plánom ho poznali do značných podrobností.

Američania sa väčšinou vyhýbali priamemu stretnutiu so silnejším japonským loďstvom, no Jamamoto správne predpokladal, že atolu Midway sa nevzdajú bez boja. Napadnutím Midway chcel vlákať americké sily do stretnutia, v ktorom by ich zničil.

Aby američanov ohľadom skutočného cieľa útoku zmiatol, naplánoval aj obsadenie Aleutských ostrovov 24 hodín pred prvým leteckým úderom na Midway. Pre absolútnu istotu tiež navrhol deň pred útokom na Aleuty letecký prieskum nad Pearl Harborom pre uistenie, či v prístave kotví americká flotila.

Jamamoto plánoval k realizácii svojho plánu využiť najväčšie japonské lietadlové lode a najlepších admirálov japonského cisárskeho loďstva. Proti Midway boli nakoniec použité štyri lietadlové lode: Akagi, Kaga, Hirjú a Sorjú. Ako ich hlavného veliteľa zvolil admirála Naguma.

Kombinácia výhody momentu prekvapenia na strane američanov, ich technické vymoženosti (radar), nerozhodnosť admirála Naguma a v neposlednom rade aj obrovského šťastia rozhodlo bitku a zasadilo japonskému námorníctvu zdrvujúcu porážku, keď stratilo všetky štyri nasadené lietadlové lode a tým aj akúkoľvek šancu na vedenie ďalších útočných operácií väčšieho rozsahu. V nasledujúcich bitkách potom už jasne prevládal priemysel a technická prevaha Spojených štátov, keďže Japonsko nemohlo so svojím nedostatkom nerastných zdrojov konkurovať Spojeným štátom ani vo výrobe zbraní, ani v ich vývoji.

Organizácia japonských síl

[upraviť | upraviť zdroj]

Organizácia japonského loďstva pre útok na Midway vyzerala takto:

  • Okupačný zväz pre Midway pod velením viceadmirála Konda. 2 bojové lode Kongó a Hiei, ľahká lietadlová loď Zuihó (24 lietadiel), 8 ťažkých krížnikov Atago, Čókai, Mjókó, Haguro, Kumano, Sujuza, Mikuma, Mogami, 2 ľahké krížniky Jura a Džincú, 2 materské lode hydroplánov Čitose a Kawikawa Maru, 19 torpédoborcov, 12 transportných lodí, 4 transportné torpédoborce, 6 tankerov, dielenská loď a 5 000 mužov ako výsadok.

Americký plán

[upraviť | upraviť zdroj]

Na smolu japonského velenia, američania mali v rukách plány japonských akcií ešte pred začiatkom operácie a tak podnikli protiopatrenia. Najprv so skupinou ôsmich krížnikov, štrnástich torpédoborcov a troch veľkých lietadlových lodí USS Enterprise, USS Hornet a USS Yorktown vyplávali z Pearl Harboru ešte pretým ako tam priplávali japonské ponorky, ktoré mali tvoriť predvoj a prieskum japonskej flotily, keďže Japonsko v tej dobe ešte nemalo radar. Zaujímavosťou je, že lietadlová loď Yorktown bola počas bitky v Koralovom mori ťažko poškodená a zachrániť sa ju podarilo iba zázrakom. O to prekvapivejšie bolo, že oprava, ktorá mala trvať takmer tri mesiace sa 1 400 robotníkom podarila v Pearl Harbore iba za 48 hodín (dokončenie opráv ale prebiehalo aj počas plavby do priestoru Midway).

Predohra bitky

[upraviť | upraviť zdroj]

Bitka v Koralovom mori neskončila víťazstvom, ktoré by Japonci potrebovali. Rozhodli sa preto, že sa v Port Moresby na Novej Guieni nevylodia. Hlavný veliteľ Tichomorského loďstva Spojených štátov admirál Chester Nimitz teda mohol svoje lode z tejto oblasti stiahnuť a čeliť novej hrozbe pri Midwayi. Prípravy na útok proti ostrovom Midway Jamamoto zámerne netajil. Mal totiž v úmysle vlákať americké loďstvo do pasce a vybojovať s ním rozhodujúcu bitku. Lietadlová loď USS Yorktown bitku v Koralovom mori prežila a lietadlá z potopenej lietadlovej lode USS Lexington američania rozmiestnili na zvyšné lode. Zavedením zmodernizovanej stíhačky F4F Wildcat so sklápacími krídlami americké námorníctvo čiastočne kompenzovalo kvalitatívny handicap svojho parku stíhacích lietadiel. Jamamoto prekypoval sebadôverou. Aj napriek tomu, že dve japonské lietadlové lode museli ísť do opravy, rozhodol sa postupovať na Midway hoci len štyrmi lietadlovými loďami. Disponoval totiž do tých čias najmohutnejším loďstvom v Tichom oceáne. Tvorilo ho 165 vojnových hladinových lodí a 18 ponoriek. Jamamoto tajne plánoval súčasné vylodenie na Aleutských ostrovoch.[1]

Boje začali japonským útokom na Aleutské ostrovy severne od Midway. Tento útok mal zmiasť Američanov, ktorí si mali myslieť, že Aleuty sú hlavným cieľom útoku. Prezident Roosevelt opakovane žiadal admirála Nimitza, aby zväz vyplával k Aleutám namiesto k Midway, no Nimitz veril dešifrovaným japonským správam a pripravoval sa k obrane Midway. Japonci obsadili v Aleutách dva ostrovy, Attu a Kisku, ktoré však boli ako základňa ohrozujúca Aljašku nepoužiteľné.

Japonská lietadlová loď Hyriu pri vyhýbaní sa náletu amerických bombardérov B-17 4. júna 1942

Ráno 3. júna o 9:04 nahlásil prieskumný hydroplán PBY Catalina spozorovanie dvoch japonských transportných lodí. Po nej nahlásil ďalší kontakt PBY 8-V-55 v 9:25. Zatiaľ čo prvý PBY Catalina spozoroval výsadkový zväz, druhý zhliadol sprievodné bojové lode. Nagumov zväz zatiaľ ostal neodhalený. Proti objaveným plavidlám na samej hranici svojho doletu odštartovalo o 12:25 deväť B-17, ale ich bomby minuli cieľ.

4. júna v 4:30 vypustil admirál Nagumo útočnú vlnu lietadiel, ktorá mala vyradiť z boja základňu na ostrove. V 6:20 dorazili tieto sily k Midway; útok bol drvivý, napriek tomu, že ho uskutočnili mladší piloti. Letisko však vyradené nebolo.

Jedno prieskumné lietadlo odhalilo polohu japonského zväzu, nezbadané Japoncami. Proti japonskému loďstvu vzlietli najprv bombardéry z Midway, no nespôsobili žiadne škody a utrpeli veľké straty. Japonské prieskumné lietadlo č. 4 (Aiči E13A Jake z ťažkého krížnika Tone) malo polhodinové meškanie a preto podalo správu o americkom loďstve neskoro. Navyše jeho pilot najskôr nezbadal žiadnu lietadlovú loď. Admirál Nagumo sa preto rozhodol opäť zaútočiť na Midway. S americkým loďstvom, ktoré pre neho bez lietadlových lodí nepredstavovalo hrozbu, sa mohol vysporiadať neskôr. Lietadlá na japonských lodiach, ktoré boli pripravené k útoku na americké loďstvo, začali byť prezbrojované bombami k ničeniu pozemných cieľov. V polovici prác však prišla od lietadla č. 4 konečne správa o prítomnosti amerických lietadlových lodí a začalo sa znova prezbrojovať na torpéda.

No než mohlo byť prezbrojenie dokončené, zaútočili lietadlá z amerických lietadlových lodí. Ako prvé útočili torpédové bombardéry, tie však nezasiahli žiadny cieľ a japonskí stíhači ich skoro všetky zostrelili. Všetky TBD-1 Devastator z 8. torpédovej eskadry (VT-8 z Hornetu) boli zostrelené – prežil iba podporučík Gay. Z VT-6 (z Enterprise) sa nazad vrátili štyri a z VT-3 (z Yorktownu) iba jeden Devastator. Pri týchto bojoch museli japonskí stíhači klesnúť do nižších letových hladín a začínalo im dochádzať palivo a munícia. Nemohli preto zasiahnuť proti vysoko letiacim strmhlavým bombardérom z Yorktownu (VB-3) a Enterprise (VB-6 a VS-6), ktorých piloti tak mali ľahkú prácu. Piloti z Yorktownu si vybrali za cieľ Sorjú a piloti z Enterprise si medzi sebou rozdelili Akagi a Kagu. Počas piatich minút boli tieto tri z celkovo štyroch japonských lietadlových lodí zasiahnuté. Výbuchy bômb zapálili plne vyzbrojené a natankované lietadlá na ich palubách, lietadlá následne explodovali a požiare na zasiahnutých lodiach sa vymkli spod kontroly. Okrem toho v plameňoch zahynula väčšina elitných pilotov japonského námorného letectva. Do večera ostali z lodí Kaga, Akagi a Sorjú iba obhorené a potápajúce sa vraky, ktoré boli ich posádkami opúšťané.

Štvrtá japonská lietadlová loď Hirjú však zasiahnutá nebola. Jej lietadlá vzlietli a zaútočili na americkú lietadlovú loď Yorktown, ktorú niekoľkými zásahmi bômb a torpéd ťažko poškodili. Potom však aj Hirjú podľahla novému náletu amerických lietadiel. No neprežila ani Yorktown, ktorá sa na druhý deň spoločne s torpédoborcom USS Hammann potopila po torpédovom útoku japonskej ponorky I-168. Vtedy už japonské loďstvo ustupovalo, prenasledované americkými lietadlovými loďami Hornet a Enterprise. Ich bombardérom sa podarilo potopiť ťažký krížnik Mikuma a jeho sesterskú loď Mogami ťažko poškodiť, zvyšok japonského loďstva unikol.

5. júna admirál Jamamoto zdesený stratou lietadlových lodí odvolal výsadok na Midway. Strata štyroch lietadlových lodí znamenala katastrofu, japonský priemysel ju až do konca vojny nevedel nahradiť. Tragickou bola aj strata skúsených posádok lietadiel a lodí ako aj približne 300 lietadiel v priebehu jedného jediného dňa.

Bitka o Midway zmenila pomer síl v Pacifiku. Japonci stratili prevahu v počte lietadlových lodí aj v počte kvalitných pilotov, prišli o strategickú iniciatívu a museli prejsť z ofenzívy do obrany. Pritom tieto faktory boli po celú vojnu v Pacifiku kľúčové.

Príčin japonskej porážky by sa dal nájsť celý rad. Najdôležitejšími zrejme bolo podcenenie sily amerického loďstva, rozptýlenie vlastných síl, nerozhodnosť veliteľa japonských lietadlových lodí Naguma a neopatrnosť pri prezbrojovaní lietadiel, keďže bomby ostali na palube, namiesto toho aby boli presunuté do bezpečia muničných skladov v podpalubí.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. NEWARK, Tim. Rozhodujúce bitky dejín. Prvé. vyd. Praha : OTTOVO NAKLADATELSTVÍ, 2004. 200 s. ISBN 80-7360-150-8. S. 113.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]