Preskočiť na obsah

Indonézia

Upraviť odkazy
Tento článok spĺňa podľa redaktorov slovenskej Wikipédie kritériá na dobrý článok.
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Indonézska republika
Vlajka Indonézie Štátny znak Indonézie
Vlajka Znak
Národné motto:
Bhinneka Tunggal Ika (in.)
Jednota v rozdielnosti
Štátna hymna:
Indonézska hymna
Miestny názov  
 • dlhý Republik Indonesia
 • krátky Indonesia
Hlavné mesto Jakarta
6°10′ j.š. 106°49′ v.d.
Najväčšie mesto Jakarta
Úradné jazyky indonézština (úradná, štandardizovaná forma malajčiny), angličtina, holandčina, veľké množstvo miestnych jazykov, z ktorých najpočetnejšia je javánčina


Štátne zriadenie
prezident
viceprezident 		republika
Prabowo Subianto
Gibran Rakabuming Raka
Vznik 17. august 1945
Susedia Papua-Nová Guinea, Východný Timor, Malajzia
Rozloha
 • celková
 • voda (%) 		 
1 904 569 km² (14.)  
 km² (4,85 %)
Počet obyvateľov
 • odhad (2016)
 • sčítanie (2010)
 • hustota (2016) 		 
261 115 456 (?.)
237 641 326
138/km² (88.)
HDP
 • celkový
 • na hlavu (PKS) 		2018
1,075 bilión $ (16.)
13 162 $ (96.)
Index ľudského rozvoja (2017) 0,694 (116.) – stredný
Mena Indonézska rupia (IDR)
Časové pásmo
 • Letný čas 		(UTC+7, +8, +9)
(UTC+8, +9, +10)
Medzinárodný kód IDN / ID
Medzinárodná poznávacia značka RI
Internetová doména .id
Smerové telefónne číslo +62

Súradnice: 2°J 118°V / 2°J 118°V / -2; 118

Indonézia, dlhý tvar Indonézska republika, je štát v juhovýchodnej Ázii a Oceánii tvorený 17 508 ostrovmi. S viac ako 230 miliónmi obyvateľov ide o štvrtý najľudnatejší štát sveta a takisto o štát s najväčším počtom obyvateľov hlásiacich sa k islamu. Štátnym zriadením krajiny je republika s voleným prezidentom a parlamentom. Hlavným mestom Indonézie je Jakarta. Na pevnine Indonézia hraničí s Papuou-Novou Guineou, Východným Timorom a Malajziou. Na mori susedí so Singapurom, Filipínami, Austráliou, Palau, Thajskom a indickým územím Andamany a Nikobary.

Indonézske súostrovie bolo významným obchodným centrom najmenej od 7. storočia, keď kráľovstvo Šrívidžaja obchodovalo s Čínou a Indiou. Miestni vládcovia postupne začali preberať indickú kultúru, náboženské a politické modely a hinduistické a budhistické kráľovstvá rozkvitali. Indonézska história bola ovplyvnená snahami cudzích mocností ovládnuť jej prírodné bohatstvo. Moslimskí obchodníci priniesli islam a európski kolonialisti spolu v čase zámorských objavov bojovali o ovládnutie obchodu s korením na Molukách. Po troch a pol storočiach holandskej nadvlády získala Indonézia po druhej svetovej vojne nezávislosť. Turbulentná moderná história krajiny bola ovplyvnená prírodnými katastrofami, korupciou, separatizmom, demokratizáciou a obdobiami prudkých ekonomických zmien.

Obyvateľstvo súostrovia patrí k mnohým etnickým, jazykovým a náboženským skupinám. V Indonézii došlo k vývoju zdieľanej identity definovanej spoločným jazykom, etnickou a náboženskou pluralitou vnútri väčšinovo moslimskej spoločnosti, umožnenú historickou skúsenosťou s kolonializmom a bojom proti nemu. Indonézske národné motto, „Bhinneka Tunggal Ika“ („Jednota v rozdielnosti“, doslova „Veľa, ale jeden“) vyjadruje rozdielnosť, ktorá je pre krajinu typická. Napriek veľkému počtu obyvateľov a vysokej hustote osídlenia sa v krajine nachádzajú obrovské oblasti divokej prírody s druhou najväčšou biodiverzitou na svete. Indonézia má veľké prírodné bohatstvo, ale napriek tomu je rozšíreným problémom chudoba. Aj napriek problémom s chudobou je Indonézia 19. najväčšou ekonomikou sveta a je preto jednou z krajín skupiny G-20. Je tiež členom Združenia národov juhovýchodnej Ázie a Ázijsko-pacifického hospodárskeho spoločenstva.

Etymológia

[upraviť | upraviť zdroj]

Názov Indonézia je odvodený od latinského slova Indus znamenajúceho „India“ a gréckeho slova nesos znamenajúceho „ostrov“.[1] Meno bolo prvýkrát použité v 18. storočí, dlho pred vznikom nezávislej Indonézie.[2] V roku 1850 navrhol anglický etnológ George Earl označenie Indunesianovia(Indunesians) a Malayunesiánovia(Malayunesians) pre obyvateľstvo „Indického súostrovia alebo Malajského súostrovia“.[3] V tej istej publikácii Earlov študent James Richardson Logan použil termín Indonézia ako synonymum pre Indické súostrovie.[4] Holandskí akademici venujúci sa východnej Ázii však termín neprebrali. Namiesto neho označovali oblasť ako Malajzijské súostrovie (Maleische Archipel), Holandskú Východnú Indiu (Nederlandsche Oost Indie), ľudovo tiež Indië, Východ (de Oost) a Insulinde.[pozn 1]

Od roku 1900 sa termín Indonézia stal štandardom v akademickom prostredí mimo Holandska a Indonézske nacionalistické skupiny ho prevzali pre účely svojej politickej prezentácie.[5] Adolf Bastian z Berlínskej univerzity spopularizoval označenie svojou knihou Indonesien oder die Inseln des Malayischen Archipels, 1884-1894. Prvým holandským akademikom, ktorý termín Indonézia použil, bol Suwardi Suryaningrat (Ki Hajar Dewantara) keď v roku 1913 otvoril tlačovú agentúru pomenovanú Indonesisch Pers-bureau.[2]

Dejiny

[upraviť | upraviť zdroj]
Loď vyrezaná v Borobudure

Fosílne pozostatky Homo erectus, niekedy nazývaného človek Jávsky, naznačujú, že Indonézske súostrovie bolo osídlené pred dvoma až pol miliónom rokov.[6]

Austronézania, ktorí v súčasnosti tvoria väčšinu populácie, migrovali do juhovýchodnej Ázie z Taiwanu. Do Indonézie dorazili okolo roku 2000 pred Kr. a s rozširovaním po súostroví začali vytláčať domorodé melanézske obyvateľstvo do oblastí na východe.[7] Vďaka ideálnym podmienkam pre poľnohospodárstvo a zvládnutí pestovanie ryže okolo roku 800 pred Kr.[8] sa mohli rozvíjať dediny a mestá, ktoré nakoniec dali základ prvým kráľovstvám existujúcim asi od roku 100 pred Kr. Vďaka strategickému umiestneniu Indonézie rástol obchod medzi ostrovmi, ale aj medzinárodný obchod. Obchodné spojenie s Indiou a Čínou bolo nadviazané niekoľko storočí pred Kr.[9] Odvtedy hral obchod v indonézskej histórii zásadnú úlohu.[10]

Od 7. storočia po Kr. existovalo a prosperovalo mocné kráľovstvo Šrívidžaja, ktoré bolo ovplyvnené budhizmom a hinduizmom, ktoré do neho boli prinesené vďaka intenzívnym obchodným vzťahom s okolím.[11] Medzi ôsmym a desiatym storočím na Jáve prosperovali a následne upadli dve mocné poľnohospodárske dynastie, budhistická Sailendra a hinduistická Mataram. Obe vybudovali okázalé náboženské pamiatky, Sailendra vybudovala Borobudur a Mataram za sebou zanechala Prambanan. V 13. storočí vzniklo na východe Jávy hinduistické kráľovstvo Majapahit a za vlády panovníka Gajah Mady sa jeho vplyv rozšíril do väčšiny Indonézie. Toto obdobie je niekedy označované za „zlatú éru“ indonézskych dejín.[12]

Muškátový oriešok, v minulosti jedna z najcennejších indonézskych komodít.

Hoci moslimskí obchodníci prvýkrát navštívili juhovýchodnú Áziu v období raného islamu, prvé doklady o islamizácii obyvateľstva siahajú až do 13. storočia na sever Sumatry.[13] Ďalšie indonézske oblasti začali postupne preberať islam, ktorý sa do konca 16. storočia stal dominantným náboženstvom na Jáve a Sumatre. Vo väčšine prípadov sa islam zmiešal s existujúcou kultúrou, čím vznikla dominantná forma indonézskeho islamu.[14] Prví Európania pristáli v Indonézii v roku 1512, keď sa portugalskí obchodníci, ktorých viedol Francisco Serrão, pokúsili ovládnuť zdroje muškátového orieška, klinčekov a kubéby na Molukách.[15] Britskí a holandskí obchodníci ich čoskoro nasledovali. V roku 1602 vznikla Nizozemská východoindická spoločnosť a stala sa dominantnou európskou silou. Zanikla po bankrote v roku 1800 a holandská vláda vyhlásila Holandskú Východnú Indiu za svoju kolóniu.[16]

Po väčšinu koloniálneho obdobia bola holandská kontrola súostrovia okrem pobrežných pevností minimálna. Až na začiatku 20. storočia sa holandský vplyv rozšíril po celom území dnešnej Indonézie.[pozn 2] Holandskú vládu ukončila Druhá svetová vojna a japonská invázia a následná okupácia Indonézie, ktoré podnietili k aktivite predtým potlačované hnutia za nezávislosť.[pozn 3][17][18] Dva dni po japonskej kapitulácii v auguste 1945 vyhlásil Sukarno, vplyvný nacionalistický líder, nezávislosť Indonézie a bol menovaný za jej prezidenta.[19] Holandsko sa pokúsilo opätovne získať kontrolu nad Indonéziou a ozbrojený a diplomatický boj skončil v decembri 1949, keď Holandsko pod medzinárodným tlakom uznalo indonézsku nezávislosť.[20][pozn 4]

Sukarno, prvý indonézsky prezident

Sukarno posunul krajinu od demokracie k autoritárskej vláde a udržoval sa pri moci balansovaním medzi opozíciou tvorenou armádnymi zložkami a Komunistickou stranou Indonézie.[21] Pokus o puč 30. septembra 1965 bol potlačený armádou, ktorá rozpútala násilnú protikomunistickú kampaň. Tá si vyžiadala medzi 500 tisícmi až miliónom obetí a viedla k rozprášeniu komunistickej strany.[22][23] Veliteľ armády, generál Suharto, vytlačil politicky oslabeného Sukarna a v marci 1968 bol vymenovaný za prezidenta. Jeho vláda „Nového poriadku“ [24] bola podporovaná Spojenými štátmi[25] a otvorila Indonéziu zahraničným investíciám, ktoré boli hlavným dôvodom troch desaťročí nepretržitého ekonomického rastu .[26] Autoritárska vláda „Nového poriadku“ bola však obviňovaná z korupcie a potláčania opozície.

V rokoch 1997 a 1998 bola krajina zasiahnutá Ázijskou finančnou krízou,[27] ktorá viedla k prepadu popularity vlády a masívnym protestom.[28] Suharto 21. mája 1998 rezignoval.[29] V roku 1999 sa od Indonézie po 25 rokov trvajúcej okupácii spojenej s represiou miestneho obyvateľstva, ktorá bola medzinárodným spoločenstvom odsudzovaná ako brutálna, odtrhol Východný Timor.[30] Demokratický proces po Suhartovej rezignácii obsahoval napríklad program vedúci k väčšej autonómii regiónov. V roku 2004 sa konali prvé priame prezidentské voľby. Politická a ekonomická nestabilita, sociálne napätie, korupcia a terorizmus však demokratizáciu spomaľujú. Hoci vzťahy medzi rôznymi náboženskými a etnickými skupinami sú väčšinou dobré, v niektorých oblastiach zostáva násilie významným problémom.[31] Politická dohoda o ukončení konfliktu na Acehu bola dosiahnutá v roku 2005.[32]

Politika a vláda

[upraviť | upraviť zdroj]
Zasadnutie indonézskeho parlamentu.

Indonézia je republika s prezidentským systémom. Keďže ide o unitárny štát, politickú moc drží centrálna vláda. Po Suhartovej rezignácii v roku 1998 prešli ústavné inštitúcie významnou transformáciou. Štyri dodatky k ústave z roku 1945[pozn 5] transformovali postavenie zákonodarnej, výkonnej i súdnej moci.[33] Prezident je hlavou štátu, stojí na čele ozbrojených zložiek, vedie domácu vládu a formuluje domácu a zahraničnú politiku. Vymenováva radu ministrov, ktorí nemusia byť zvolenými členmi zákonodarných orgánov. Vo voľbách konaných v roku 2004 volili ľudia prezidenta a viceprezidenta prvýkrát priamo.[34] Prezident môže byť zvolený najviac na dve päťročné funkčné obdobia.[35]

Najvyšším zákonodarným orgánom je Ľudové konzultatívne zhromaždenie. Jeho hlavnou úlohou je podpora a dopĺňanie ústavy, inaugurácia prezidenta a formalizácia štátnej politiky. Má tiež právo odvolať prezidenta.[36] Tvoria ho dve komory, Ľudová reprezentatívna rada s 560 členmi a Regionálna reprezentatívna rada s 132 členmi.[37] Ľudová reprezentatívna rada schvaľuje zákony a kontroluje exekutívu. Je volená občanmi na základe systému pomerného zastúpenia.[33] Reformy z roku 1998 výrazne posilnili jej postavenie v politickom systéme Indonézie.[pozn 6] Regionálna reprezentatívna rada je novou komorou zriadenou za účelom riešenia regionálnych tém.[pozn 7]

Súkromnoprávne spory sú riešené pred štátnymi súdmi a odvolanie pred Vrchným súdom. Najvyššie postaveným indonézskym súdom je Najvyšší súd, ktorý rozhoduje o odvolacích sťažnostiach voči rozsudkom Vrchného súdu. Ďalšími súdnymi orgánmi sú Obchodný súd zaoberajúci sa bankrotami a insolventnosťou, Štátny správny súd riešiaci správne spory namierené voči fungovaniu verejnej moci a Ústavný súd rozhodujúci o ústavnosti a zákonnosti zákonov, volieb, rozpustení politických strán a právomociach štátnych orgánov. Náboženský súd rozhoduje niektoré veci týkajúce sa náboženstva.[38]

Armáda a zahraničná politika

[upraviť | upraviť zdroj]
Československý prezident Antonín Novotný pri stretnutí so Sukarnom, prvým prezidentom nezávislej Indonézie

V porovnaní so Sukarnovým anti-imperialistickým postojom voči západným vládam a roztržkám s Malajziou bola indonézska zahraničná politika za Suhartovej vlády „Nového poriadku“ založená na ekonomickej a politickej spolupráci s vyspelými západnými štátmi.[39] Indonézia udržiava blízke vzťahy so svojimi susedmi v Ázii, je zakladajúcim členom ASEANu, Hnutia nezúčastnených krajín, Organizácie islamskej konferencie a východoázijského summitu.[37] V roku 1990 krajina obnovila diplomatické styky s Čínou, ktoré boli prerušené v dôsledkov anti-komunistických čistiek krátko po Suhartovom nástupe do funkcie.[38] Od roku 1950 je Indonézia členom OSN.[pozn 8] Je signatárom dohody o zóne voľného obchodu SEAN, členom Cairnskej skupiny, WTO a do roku 2008 bola členom OPECu, ale jej členstvo zaniklo tým, že prestala byť čistým vývozcom ropy. Od roku 1966 bola Indonézia príjemcom humanitárnej a rozvojovej pomoci, predovšetkým od Spojených štátov, Japonska, Austrálie a západnej Európy.[37]

Indonézska vláda vyhlasuje, že sa snaží odhaliť a potrestať páchateľov teroristických útokov spájaných s al-Káidou a radikálnym islamizmom.[40] Najhorší teroristický útok prežila Indonézia v roku 2002, keď pri explózii na ostrove Bali zahynulo 202 osôb, z ktorých 164 boli zahraniční turisti.[41] Útok a následné varovanie pred cestami do Indonézie vážne poškodili turistický sektor v krajine a odradili množstvo zahraničných investorov.[42]

Indonézske ozbrojené sily (300 tis. mužov) tvorí pozemná armáda, námorníctvo a letectvo.[43] Pozemné sily majú asi 233 tis. mužov v aktívnej službe. Na obranu boli v roku 2006 vydané 4 % HDP, pričom časť zdrojov získavajú ozbrojené sily na základe vlastných podnikateľských aktivít a nadácií.[44] Armáda podniká v ťažbe dreva a tiež vyberá poplatky od spoločností ťažiacich ropu, zemný plyn a minerály. Takto získané financie nie sú súčasťou rozpočtu schváleného parlamentom a legislatíva nemá možnosť ovplyvniť ich využitie.[45] Dôsledkom reforiem z roku 1998 bolo tiež odstránenie formálneho zastúpenia ozbrojených zložiek v parlamente, ktoré si však v krajine naďalej udržiavajú významný neformálny vplyv.[46]

Separatistické hnutie v provinciách Aceh a Papua viedlo k ozbrojeným konfliktom s centrálnou vládou a vzájomnému obviňovaniu sa z brutality a porušovania ľudských práv.[47] S Hnutím za slobodný Aceh bola v roku 2005, po tridsaťročnom guerillovom konflikte, podpísaná dohoda o pokoji zbraní.[48] Na Papue prebieha, hoci nedokonalá, implementácia zákonov vedúcich k regionálnej autonómii a po nástupe prezidenta Susila Bambanga Judhojona došlo k poklesu intenzity konfliktu a porušovania ľudských práv.[49]

Indonézia udržiava diplomatické styky so Slovenskom a má v Bratislave veľvyslanectvo. Slovensko prevádzkuje veľvyslanectvo v Jakarte.[50]

Administratívne členenie

[upraviť | upraviť zdroj]
Mapa indonézskych provincií.

Indonéziu tvorí 33 provincií (indonézsky provinsi), z ktorých päť (daerah istimewa) disponuje špeciálnym statusom. Každá provincia má svoje zákonodarné orgány a guvernéra. Provincia sa delí na kraje (kabupaten) a mestá (kota), ktoré sú tvorené okresmi (kecamatan) a tie ďalej zoskupeniami dedín (desa alebo kelurahan). Po prijatí legislatívy garantujúcej regionálnu autonómiu v roku 2001 sa regentstvá a mestá stali kľúčovými administratívnymi zložkami štátu, pretože poskytujú väčšinu verejných služieb. Na čele dedinskej správy stojí volený starosta (lurah alebo kepala desa), ktorý ovplyvňuje záležitosti bežného života v dedine.

Provincia Aceh, Jakarta, Yogyakarta, Papua a Západná Papua disponujú širšími legislatívnymi právomocami a vyššou mierou autonómie na centrálnej vláde ako ostatné provincie. Vláda na Acehu disponuje napríklad právom vytvoriť vlastný právny poriadok a v roku 2003 zaviedla nový, založený na islamskom práve šaría.[51] Yogyakarta získala špeciálny status ako formu uznania za svoju vodcovskú úlohu v podpore indonézskych republikánov počas Indonézskej revolúcie.[pozn 9] Papua, predtým označovaná ako Irian Jaya, dostala špeciálny štatút v roku 2001.[pozn 10] Zvláštnym územím je i hlavné mesto Jakarta. Hoci ide o mesto, je spravované veľmi podobne ako ostatné indonézske provincie. Napríklad má guvernéra (namiesto starostu) a jej obvody majú vlastnú administratívu podobne ako kraje.

Východný Timor bol indonézskou provinciou od roku 1975, kedy bol pripojený vojenskou inváziou, až kým Indonézia uznala jeho suverenitu v roku 1999 po rokoch tvrdých bojov proti východotimorským bojovníkom a po terore indonézskych vojakov voči východotimorským civilistom. Nasledovalo obdobie dočasnej správy Spojenými národmi a v roku 2002 sa Východný Timor konečne stal nezávislým štátom.

Indonézske provincie a ich hlavné mestá

[upraviť | upraviť zdroj]

Geografický celok

  • Provincia

† označuje provinciu so špeciálnym statusom
Sumatra

Jáva

Malé Sundy

Kalimantan

Celebes (Sulawesi)

Moluky

Západná Papua

Geografia

[upraviť | upraviť zdroj]
Mapa Indonézie.

Indonéziu tvorí 17 508 ostrovov, z ktorých je asi 6000 obývaných.[52] Ostrovy sa nachádzajú na oboch stranách rovníka. Najväčšími sú Jáva, Sumatra, Kalimantan (indonézska časť Bornea), Nová Guinea (zdieľaná s Papuou-Novou Guineou) a Celebes. Na pevnine susedí Indonézia s Malajziou na ostrovoch Borneo a Sebatik; s Papuou-Novou Guineou na ostrove Nová Guinea a s Východným Timorom na ostrove Timor. Na severe susedí cez morské úžiny tiež s Filipínami a Singapurom a na juhu s Austráliou. Hlavné mesto Jakarta sa nachádza na Jáve a je najväčším mestom Indonézie. Ďalšími veľkými mestami Indonézie sú Surabaja, Bandung, Medan a Semarang.[53]

S rozlohou 1 919 440 km² je Indonézia šestnástou najväčšou krajinou sveta.[54] Priemerná hustota zaľudnenia je 134 osôb na km2, čo Indonéziu radí na 79. miesto na svete,[55] ale na Jáve, najľudnatejšom ostrove sveta, dosahuje hustota zaľudnenia 940 osôb na km2.[56] Najvyššou horou krajiny je s výškou 4 884 m[57] Puncak Jaya na ostrove Nová Guinea.[pozn 11] Jazero Toba je vďaka rozlohe 1 145 km² najväčším indonézskym jazerom. Najväčšie rieky, napríklad Mahakam a Barito, sa nachádzajú na ostrove Kalimantan a slúžia ako významné dopravné trasy spájajúce sídla na svojich brehoch.[58]

Sopky Mount Semeru a Mount Bromo.

Keďže sa Indonézia nachádza na okrajoch Pacifickej, Eurázijskej a Austrálskej tektonickej dosky, vzniklo na jej území mnoho sopiek, z ktorých je približne 150 aktívnych, a dochádza tu k častým zemetraseniam.[59] Výbuchy sopiek Tambora a Krakatoa v 19. storočí sú známe pre svoju devastujúcu silu. Explózia supervulkánu Toba pred asi 70 tisíc rokmi bola jednou z najväčších známych sopečných erupcií a katastrofou s globálnymi dôsledkami.[60] Medzi posledné väčšie prírodné katastrofy patrí zemetrasenie a následné cunami v roku 2004, ktoré si vyžiadalo viac ako 150 tisíc obetí[61] a zemetrasenie na ostrove Yogyakarta v roku 2006. Sopečný prach má na druhú stranu pozitívny vplyv na úrodnosť pôdy a umožňuje nadpriemerne vysoké zaľudnenie.[62]

Vďaka polohe na rovníku sa v Indonézii prejavuje tropické podnebie s obdobiami sucha a monzúnov. Priemerné ročné zrážky dosahujú v nížinách 1 780 – 3 175 mm a v horských oblastiach až 6 100 mm. Najviac zrážok je zaznamenávaných v horských oblastiach na západnom pobreží Sumatry, na západe Jávy, na Kalimantane, Celebese a Novej Guiney. Priemerná vlhkosť vzduchu sa pohybuje okolo 80 %. V priebehu roka sa teploty menia len mierne, napríklad v Jakarte sa pohybujú medzi 26 až 30 °C.[63]

Životné prostredie

[upraviť | upraviť zdroj]
Kriticky ohrozený orangutan sumatriansky.

Vďaka veľkosti, tropickej klíme a ostrovnému charakteru dosahuje indonézska príroda druhú najvyššiu mieru biodiverzity na svete (po Brazílii).[64] Indonézska flóra je zmesou ázijských a austrálskych druhov.[65] Ostrovy Sundského šelfu (Sumatra, Jáva, Borneo a Bali), predtým prepojené s ázijskou pevninou, sú charakteristické bohatou ázijskú faunou. Indonézia je domovom mnohých druhov veľkých zvierat, ako sú tigre, nosorožce, orangutany, slony a leopardy, ale počty prežívajúcich zástupcov drasticky klesli a niektoré druhy sú teraz kriticky ohrozené. Približne 60 % územia zaberajú lesy.[66] Na Sumatre a Kalimantane v nich prevládajú ázijské druhy. Lesy na menšie a hustejšie osídlenej Jáve boli z väčšej časti odstránené kvôli rozvoju poľnohospodárstva a ľudského osídlenia. Celebes, Nusa Tenggara a Moluky, ktoré boli dlhodobo oddelené od kontinentu, si vytvorili vlastnú unikátnu zmes fauny a flóry.[67] Nová Guinea, ktorá bola súčasťou austrálskej pevniny, je domovom unikátnej fauny a flóry pripomínajúcu tú austrálsku, ktorej súčasťou je viac ako 600 druhov vtákov.[68]

Wallaceova línia.

Iba druhy žijúce v Austrálii dosahujú väčšiu intenzitu endemitov ako indonézske. Za endemity možno označiť 26 % z 1531 druhov indonézskych vtákov a 39 % z 515 druhov cicavcov.[69] Indonézske pobrežie dlhé 80 tisíc km je obklopené tropickými morami, ktoré prispievajú k vysokej biodiverzite druhov. V Indonézii sa nachádza množstvo morských a pobrežných ekosystémov, napríklad pláži, piesočných dún, koralových útesov, estuárov, mangrovov, nánosov v ústiach riek a malých ostrovných ekosystémov.[1] Britský prírodovedec Alfred Wallace popísal deliacu líniu medzi územím ázijských a austrálskych druhov v Indonézii.[70] Táto línia, označovaná niekedy ako Wallaceova, sa tiahne severojužne pozdĺž okraja Sundského šelfu, medzi Kalimantanom a Celebesom, pozdĺž Lombockého prielivu medzi Lombokom a Bali. Fauna a flóra smerom na západ od línie má viac ázijský a smerom na východ viac austrálsky charakter. Vo svojej knihe The Malay Archipelago z roku 1869 popisuje Wallace mnohé unikátne miestne druhy.[71] Oblasť ostrovov medzi jeho líniou a Novou Guineou je dnes označovaná ako Wallacea.[70]

Početná populácia a rýchla industrializácia sú v súčasnosti hrozbami pre životné prostredie, ktorého ochrana však nie je vinou chudoby a nedostatku zdrojov hlavnou prioritou vlády.[72] Aktuálnymi environmentálnymi problémami sú napríklad rozsiahle odlesňovanie[pozn 12] a s ním súvisiace lesné požiare vytvárajúce smog nad západnou Indonéziou, Malajziou a Singapurom. Ďalej tiež nadužívaniu morských zdrojov a problémy spojené s rýchlou urbanizáciou, ako je znečistenie ovzdušia, dopravné zápchy, prebytok odpadu a nedostatok kvalitnej vody.[72] Indonézia je vinou odlesňovania a ničenia rašelinísk tretím najväčším producentom skleníkových plynov na svete.[73] Vinou ničenia domovského prostredia cicavcov bolo Medzinárodným zväzom pre ochranu prírody 140 druhov označených za ohrozené a 15, medzi nimi aj orangutan sumatriansky, za kriticky ohrozené.[74]

Ekonomika

[upraviť | upraviť zdroj]
Využitie byvolov domácich v poľnohospodárstve.

Indonézia je najväčšou ekonomikou juhovýchodnej Ázie a tiež členom skupiny dvadsiatich najväčších svetových ekonomík G-20.[75] Odhadovaný HDP bol v roku 2007 408 mld USD (1038 mld USD podľa parity kúpnej sily),[76] v prepočte na jedného obyvateľa teda 1812 USD (4616 USD podľa parity kúpnej sily).[77] Sektor služieb vytvára 45,3 %, priemysel 40,7 % a poľnohospodárstvo 14 % HDP (2005).[78] V poľnohospodárstve však pracuje 44,3 % obyvateľstva, t. j. asi 95 miliónov osôb. V službách pracuje 36,9 % obyvateľov a v priemysle 18,8 %.[79] Hlavnými priemyselnými sektormi sú ťažba ropy a zemného plynu, výroba látok a odevov a ťažba. Najvýznamnejšími poľnohospodárskymi produktami sú palmový olej, ryža, čaj, káva, korenie a guma.

Hlavnými exportnými trhmi sú Japonsko (22,3 %), Spojené štáty (13,9 %), Čína (9,1 %) a Singapur (8,9 %). Najväčšími importnými partnermi Indonézie sú Japonsko (18 %), Čína (16,1 %) a Singapur (12,8 %). V roku 2005 vytvorila Indonézia obchodný prebytok, pretože hodnota exportu dosiahla 83,64 mld USD a hodnota importu 62,02 mld USD. Krajina je bohatá na prírodné zdroje, napríklad ropu, zemný plyn, cín, meď a zlato. Hlavnými importnými produktami sú strojárske výrobky, chemikálie, palivá a potraviny.[80]

Jakarta, hlavné mesto Indonézie.

V 60. rokoch 20. storočia sa ekonomika kvôli politickej nestabilite, neefektívnej vláde a ekonomickému nacionalizmu dostala do vážnej krízy, ktorá viedla k rozšíreniu chudoby a hladomorom.[pozn 13] Po páde prezidenta Sukarna vykonala Suhartova vláda "Nového poriadku" ekonomické reformy, ktorými znížila mieru inflácie, stabilizovala menu a zahraničný dlh a prilákala zahraničnú pomoc a investície.[81] Indonézia bola jediným členom OPEC v regióne a vďaka rastúcim cenám ropy v 70. rokoch sa zvýšili príjmy štátneho rozpočtu, ktoré prispeli k ekonomickému rastu krajiny.[pozn 14] Ekonomické reformy na konci 80. rokoch prilákali ďalších investorov, predovšetkým do rozvíjajúceho sa priemyselného sektora zameraného na export.[pozn 15] Medzi rokmi 1989 a 1997 rástla indonézska ekonomika každoročne v priemere o 7 %.[82]

Krajina bola ťažko zasiahnutá ázijskou finančnou krízou v rokoch 1997-8. Cena amerického dolára sa vzhľadom k rupii zvýšila z 2600 Rp na 14000 Rp a ekonomika sa prepadla o 13,7 %.[83] Odvtedy rupia posilnila na hodnotu medzi 8 a 10 tisícmi za USD.[84] Politická nestabilita, pomalé ekonomické reformy a korupcia na všetkých úrovniach však spomalila ekonomickú obnovu.[85][86] Transparency International umiestnila v roku 2007 Indonéziu na 143. miesto zo 180 krajín podľa indexu vnímania korupcie.[87] Rast HDP napriek tomu v rokoch 2004 a 2005 presiahol 5 %. Napriek rastu nedošlo k zníženiu miery nezamestnanosti[85][88] a rastúce ceny energií a ryže pri stabilných platoch naopak viedli k rozšíreniu chudoby. V roku 2006 žilo v chudobe definovanej denným príjmom domácnosti 1,55 USD asi 17,8 % obyvateľov krajiny. Viac ako polovica obyvateľov zarábala v roku 2006 menej než 2 USD denne.[89] V roku 2008 predstavovala miera nezamestnanosti 8,46 %.[90]

Demografia

[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa sčítania ľudu z roku 2000 mala Indonézia 206 miliónov obyvateľov[91] a v roku 2006 odhadoval štatistický úrad počet obyvateľov na 222 miliónov.[92] Populácia Jávy, najľudnatejšieho ostrova sveta, predstavuje približne 130 miliónov ľudí.[93] Napriek plánom na kontrolu rodičovstva zavedených v 60. rokoch sa očakáva nárast populácie na 254 miliónov v roku 2020 a na 288 miliónov v roku 2050.[94]

Predkovia väčšiny Indonézanov boli Austronézania hovoriaci jazykom so základom v proto austronézančine, ktorá pochádza pravdepodobne z Taiwanu. Ďalšiu veľkú skupinu obyvateľov tvoria Melanézania žijúci vo východnej časti krajiny.[95] Indonézia je domovom asi 300 domorodých etník používajúcich 742 jazykov a dialektov.[96] Najväčšou etnickou skupinou sú Jávanci, ktorí tvoria 42 % obyvateľstva a sú dominantnou kultúrnou a politickou silou v krajine.[97] Sundanci, etnickí Malajci a Madurijci sú najväčšími nejávanskými etnickými skupinami.[pozn 16] Napriek rozdielom zdieľajú príslušníci etnických skupín indonézsku identitu.[98] Vzájomné vzťahy sú väčšinou umiernené, ale niektoré národnostné a náboženské spory viedli k násilným konfliktom.[99] Veľmi vplyvná čínska menšina tvorí asi 1 % obyvateľov.[100] Veľkú časť ekonomiky kontrolujú práve Číňania,[101] čo viedlo k závisti až protičínskemu násiliu.[102]

Úradný jazyk, indonézština, je vyučovaný na všetkých školách a hovorí ním takmer každý Indonézan. Oficiálny jazyk sa používa v médiách, obchode, politike a v akademickom prostredí. Indonézsky jazyk vychádza z jazyka používaného predtým v oblasti ako lingua franca a je teda príbuzný s malajčinou, ktorá je oficiálnym jazykom v Malajzii, Bruneji a Singapure. Indonézštinu prvýkrát presadzovali nacionalisti v 20. rokoch a po vyhlásení nezávislosti v roku 1945 bola vyhlásená za oficiálny jazyk. Väčšina Indonézanov hovorí jedným zo stoviek miestnych dialektov, často ako svojím materinským jazykom. Najrozšírenejším dialektom je jávčina, ktorou hovorí najpočetnejšia etnická skupina v krajine.[80] Na druhej strane sa v indonézskej časti Novej Guiney s asi 2,7 miliónmi obyvateľov používa viac ako 270 domorodých papuánskych a austronézskych jazykov.[103] Značná časť obyvateľov narodených pred vyhlásením nezávislosti hovorí tiež čiastočne po holandsky.[104]

Hoci je náboženská sloboda zakotvená priamo v ústave,[105] vláda oficiálne uznáva len šesť náboženstiev: islam, protestantizmus, rímsky katolicizmus, hinduizmus, budhizmus a konfucianizmus.[106] Hoci nejde oficiálne o islamský štát, má Indonézia najväčšiu moslimskú populáciu na svete, pretože 86,1 % obyvateľov sa hlási k islamu.[80] Kresťania tvoria 8,7 % populácie,[pozn 17] hinduisti 3 % a budhisti a ďalší 1,8 %. Väčšina indonézskych hinduistov sú Balijčania[107] a väčšina buddhistov sú etnickí Číňania.[108] Hoci ide o menšinové náboženstvo, majú budhizmus a hinduizmus stále značný vplyv na indonézsku kultúru. Islam po prvýkrát prijali obyvatelia severnej Sumatry pod vplyvom zahraničných obchodníkov v 13. storočí a v 16. storočí sa stal dominantným náboženstvom.[109] Rímsky katolicizmus priniesli do oblasti portugalskí kolonialisti a misionári.[110] Holanďania boli naopak počas koloniálneho obdobia zdrojom protestantstva.[111] Veľký podiel Indonézanov, napríklad jávanskí abanganovia, balijskí hinduisti a dajácki kresťania, praktizujú menej ortodoxnú formu svojho náboženstva, ktorá bola výrazne ovplyvnená miestnou vierou a tradíciami.[112]

Počet hovoriacich najvýznamnejších jazykov Indonézie[113]

Jazyk Počet hovoriacich
(v miliónoch) 		Hlavná oblasť používania
jazyka
jávčina 75 stredná a východná Jáva
sundčina 27 západná Jáva
madurčina 9 Madura, východná Jáva
minangkabaučina 6,5 stredná Sumatra
buginčina 3,6 južné Sulawesi
balijčina 3 Bali, Lombok
acehčina 2,4 severná Sumatra
banjarčina 2,1 južný Kalimantan
sasačtina 2,1 Lombok
batačtina 2 severná Sumatra
makasarčina 1,6 južné Sulawesi
Lampungčina 1,5 južná Sumatra
Torajančina 1,5 južné Sulawesi
dairijská batačtina 1,2 severná Sumatra
rejangčina 1 juhovýchodná Sumatra

Obrázok:  Mapa rozšírenia jazykov Indonézie

Kultúra

[upraviť | upraviť zdroj]
Tieňové divadlo wayang kulit z pohľadu diváka.

Indonézska spoločnosť je tvorená asi 300 etnickými skupinami, ktorých kultúra bola po stáročia ovplyvňovaná indickou, arabskou, čínsku, malajskou a európskou kultúrou. Tradičné jávske a balijské tance obsahujú prvky hinduistickej kultúry a mytológie, rovnako ako predstavenie wayang kulit (tieňové bábky). Štýl výroby textílií ako batik, ikat a songket sa medzi regiónmi líši.

Šport je v Indonézii orientovaný predovšetkým na mužov a medzi fanúšikmi je bežné nelegálne stávkovanie.[114] Najpopulárnejšími športmi sú bedminton a futbal. Indonézske tímy vyhrali Thomas Cup[pozn 18] trinásťkrát z dvadsiatich piatich majstrovstiev konaných od roku 1949. Indonézski bedmintonisti boli úspešní aj na Olympijských hrách, do ktorých programu bol tento šport zaradený v roku 1992. Ženský tím vyhral Uber Cup, ženský ekvivalent Thomas Cupu, v rokoch 1994 a 1996. Najvyššia indonézska futbalová súťaž sa volá Liga Indonesia. Tradičnými športmi sú sepak takraw a býčie preteky na Madure. V oblastiach s dlhou históriou kmeňových bojov sú populárne simulácie bojov ako caci na Florese a pasola na Sumbe. Pencak Silat je indonézske bojové umenie.

Tradičné indonézske pokrmy Soto Ayami (kuracia polievka), sate kerang (kebab z mäkkýšov), telor pindang (varené vajcia), perkedel (lievanec), a es teh manis (sladký ľadový čaj).

Indonézska kuchyňa sa medzi regiónmi líši, ale je všeobecne založená na čínskych, európskych, stredovýchodných a indických postupoch.[115] Hlavnou zložkou potravy je ryža, ktorá je servírovaná spoločne s mäsom a zeleninou. Podstatnými prísadami sú koreniny (hlavne chilli), kokosové mlieko, ryby a hydina.[116]

Tradičnými indonézskymi hudobnými štýlmi sú gamelan a keroncong. Dangdut je v súčasnosti populárny žáner založený na arabskej, indickej a malajzijskej ľudovej hudbe. Filmový priemysel sa dostal na vrchol v priebehu 80. rokov, keď indonézskym kinám dominovali domáce filmy,[117] ale v 90. rokoch ich produkcia klesla.[118] Medzi rokmi 2000 a 2005 počet vyprodukovaných filmov opäť postupne rástol.[117]

Najstaršou zachovanou literárne pamiatkou je niekoľko spisov v sanskrite z približne 5. storočia po Kr. Významnými postavami modernej indonézskej literatúry sú holandský autor Multatuli kritizujúci správanie kolonizátorov voči domorodému obyvateľstvu, Sumatrania Muhammad Yamin a Hamka, významní nacionalistickí spisovatelia a politici predindustriálnej éry[119] a proletársky autor Pramoedya Ananta Toer, najslávnejší indonézsky románopisec.[120] Mnoho etnických skupín má silne zakorenené tradície ústneho odovzdávania príbehov a myšlienok, čo im pomáha definovať aj ochrániť ich kultúru.[121]

Sloboda médií sa zväčšuje od konca Suhartovej éry, kedy ministerstvo informácií monitorovalo a kontrolovalo domáce médiá a cenzurovala zahraničné.[122] Na televíznom trhu pôsobí desať celoštátnych komerčných staníc. Vedľa nich existuje verejná stanica TVRI a lokálne televízne stanice. Prístup k internetu malo v roku 2009 asi 30 miliónov obyvateľov, čo predstavuje približne 12,5 % populácie.[123]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Indonézia

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • FRIEND, T.. [s.l.] : Harvard University Press, 2003. ISBN 0-674-01137-6.
  • RICKLEFS, MC. A History of Modern Indonesia bra c.1300, Second Edition. [s.l.] : MacMillan, 1991. ISBN 0-333-57689-X Chybné ISBN.
  • SCHWARZ, A.. A Nation in Waiting: Indonesia in the 1990s. [s.l.] : Westview Press. ISBN 1-86373-635-2.
  • TAYLOR, Jean Gelman. Indonesia: Peoples and Histories. New Haven and London : Yale University Press, 2003. ISBN 0-300-10518-5.
  • VICKERS, Adrian. A History of Modern Indonesia. [s.l.] : Cambridge University Press, 2005. ISBN 0-521-54262-6.

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Tento termín bol použitý v roku 1860 vo vplyvnom diele Max Havelaar kritizujúcom kolonializmus napísanom Multatulim. Justus M. van der Kroef. The Term Indonesia: Its Origin and Usage. Journal of the American Oriental Society, 1951, roč. 71, čís. 3, s. 166-171. Dostupné online. ISSN 0003-0279. DOI: 10.2307/595186.
  2. ↑ Holandskí vojaci dlhodobo potláčali rebélie na Jáve aj mimo nej. Význam miestnych vodcov, napríklad princa Diponegora na strednej Jáve, Imama Bonjola na strednej Sumatre a Pattimury na Molukách a krvavá tridsaťročná vojna na Achehu oslabili vplyv kolonistov a obmedzili priestor pre ich pôsobenie (Schwartz 1999, s. 3-4). Napriek vzájomným rozdielom boli v priebehu indonézskej revolúcie jednotlivé skupiny obyvateľov schopné zjednotiť sa v boji za nezávislosť.
  3. ↑ Podľa neskoršej správy OSN zomreli v Indonézii za japonskej okupácie štyri milióny ľudí v dôsledku hladomorov a nútených prác (označovaných ako romusha) Zdroj:: Dower, John W . War Without Mercy: Race and Power in the Pacific War (1986; Pantheon; ISBN 0-394-75172-8)
  4. ↑ S výnimkou Západnéj Novej Guiney, ktorá sa súčasťou Indonézie stala v roku 1962 na základe dohôd z New Yorku a Aktu slobodnej voľby.
  5. ↑ Dodatky boli prijaté v rokoch 1998, 1999, 2000 a 2001.
  6. ↑ Na základe reforiem stratila exekutíva možnosť ovplyvňovať tvorbu zákonov zákonodarnou mocou. Boli tiež odstránené mandáty vyhradené pre armádneho predstaviteľa (pozri Harijanti and Lindsey 2006).
  7. ↑ Na základe ústavného dodatku z roku 2001 je v Regionálnej reprezentatívnej rade každá provincia reprezentovaná štyrmi nestraníkmi volenými obyvateľmi provincie.People's Consultative Assembly. Third Amendment to the 1945 Constitution of The Republic of Indonesia. [s.l.] : [s.n.]. [Cit. 2006-12-13]. Dostupné online. Archivované 2006-12-01 z originálu.
  8. ↑ Indonézia krátkodobo z OSN vystúpila v januári 1965 na protest voči zvoleniu Malajzie za nestáleho člena Bezpečnostnej rady. V septembri 1966 prejavila záujem opäť sa zapojiť do práce OSN a na konci septembra bola späť do organizácie pozvaná.
  9. ↑ Prednosť v obsadzovaní miesta guvernéra majú potomkovia sultána z Yogyakarty (momentálne veľmi populárny Sri Sultan Hamengkubuwono X je de facto doživotným vládcom územia) a Páku Alama. Elucidation on the Indonesia Law No. 22/1999 Regarding Regional Governance. People's Representative Council (1999). Chapter XIV Other Provisions, Art. 122; http://www.gtzsfdm.or.id/documents/archive/Law5_1974.pdf Archivované 2007-09-28 na Wayback Machine Indonesia Law No. 5/1974 Concerning Basic Principles on Administration in the Región (preložená verzia). The President of Republic of Indonesia (1974). Chapter VII Transitional Provisions, Art. 91
  10. ↑ Súčasťou autonómie je zriadenie Papuánskeho ľudového zboru, ktorý má za úlohu riešiť spory a hovoriť v mene papuánskych kmeňov. Implementácia autonómneho zriadenia je však kritizovaná za polovičatosť a nekompetentnosť. DURSIN, Richel, Kafil Yamin Another Fine Mess in Papua [online]. The Jakarta Post, 2004-11-18, [cit. 2006-10-05]. (Editorial.) Dostupné online. ; Papua Chronology Confusing Signals from Jakarta [online]. The Jakarta Post, 2004-11-18, [cit. 2006-10-05]. Dostupné online.
  11. ↑ Rôzne zdroje sa v nadmorskej výške odlišujú, napríklad encyklopédia Universum uvádza starú a nepresnú hodnotu 5 030 m n. m.
  12. ↑ Odlesňovanie prebieha väčšinou ilegálne.
  13. ↑ V čase Sukarnovho pádu v polovici 60. rokov dosahovala medziročná inflácia 1000 %. Schwarz (1994), s. 52-57
  14. ↑ V priemere viac ako 7% od 1968 do 1981. Schwarz (1994), s. 52-57
  15. ↑ Kvôli nadmernej regulácii a klesajúcim cenám ropy spomalil medziročný ekonomický rast na priemerne 4,3 % ročne v období rokov 1981 a 1988. Na konci 80. rokov boli vykonané ďalšie reformy, napríklad devalvácia rupie a deregulácia finančného sektora (Schwarz (1994), s. 52-57).
  16. ↑ Malé, ale významné menšiny Číňanov, Indov, Európanov a Arabov žijú hlavne v mestách.
  17. ↑ Z ktorých sú asi dve tretiny protestanti.
  18. ↑ Svetový šampionát mužských bedmintonových tímov

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Indonésie na českej Wikipédii.

  1. ↑ a b TOMASCIK, T., Mah, J.A., Nontji A., Moosa, M.K. The Ecology of the Indonesian Seas - Part One. Hong Kong : Periplus Editions Ltd.. ISBN 962-593-078-7.
  2. ↑ a b ANSHORI, Irfan. Asal Usul Nama Indonesia [online]. Pikiran Rakov, 2004-08-16, [cit. 2006-10-05]. Dostupné online.
  3. ↑ EARL, George S.W.. On The Leading Characteristics of the Papuan, Australian and Malay-Polynesian Nations. Journal of the Indian Archipelago and Eastern Asia (JIAEA), 1850, s. 119.
  4. ↑ LOGAN, James Richardson. the Ethnology of the Indian Archipelago: Embracing Enquiries into the Continental Relations of the Indo-Pacific Islanders. Journal of the Indian Archipelago and Eastern Asia (JIAEA), 1850, s. 4:252-347. ; EARL, George S.W.. On The Leading Characteristics of the Papuan, Australian and Malay-Polynesian Nations. Journal of the Indian Archipelago and Eastern Asia (JIAEA), 1850, s. 254 , 277-278.
  5. ↑ Jusuf M. van der Kroef. The Term Indonesia: Its Origin and Usage. Journal of the American Oriental Society, 1951, roč. 71, čís. 3, s. 166-171. Dostupné online. DOI: 10.2307/595186.
  6. ↑ POPE. Recent Advances in far eastern paleoanthropology. Annual Review of Anthropology, 1988, roč. 17, s. 43-77. DOI: 10.1146/annurev.an.17.100188.000355. citované v WHITTEN, T, Soeriaatmadja R.E., Suraya A.A. The Ecology of Java and Bali. Hong Kong : Periplus Editions Ltd, 1996. S. 309-312. ; POPE, G.. Evidencia on the Age of the Asian Hominidae. Proceedings of the National Academy of Sciences of the United States of America, 15. augusta 1983, roč. 80, čís. 16, s. 4,988-4992. Dostupné online. DOI: 10.1073/pnas.80.16.4988. PMID 6410399. citované v WHITTEN, T., Soeriaatmadja R.E., Suraya A.A. The Ecology of Java and Bali. Hong Kong : Periplus Editions Ltd, 1996. S. 309. ; DE VOS, J.P., P.Y. Sondaar Dating Hominid sites in Indonesia. Science Magazine, 9. decembra 1994, roč. 266, čís. 16, s. 4988-4992. Dostupné online [PDF]. DOI: 10.1126/science.7992059. citované v WHITTEN, T., Soeriaatmadja R.E., Suraya A.A. The Ecology of Java and Bali. Hong Kong : Periplus Editions Ltd, 1996. S. 309.
  7. ↑ Taylor (2003), s. 5-7
  8. ↑ TAYLOR, Jean Gelman. Indonesia. New Haven and London : Yale University Press. ISBN 0-300-10518-5. S. 8-9.
  9. ↑ TAYLOR, Jean Gelman. Indonesia. New Haven and London : Yale University press. ISBN 0-300-10518-5. S. 15-18.
  10. ↑ Taylor (2003), s. 3, 9, 10-11, 13, 14-15, 18-20, 22-23; Vickers (2005), s. 18-20, 60, 133-134
  11. ↑ Taylor (2003), s. 22-26; Ricklefs (1991), s. 3
  12. ↑ Peter Lewis. The next great empire. Futures, 1982, roč. 14, čís. 1, s. 47-61. DOI: 10.1016/0016-3287 (82) 90071-4.
  13. ↑ Ricklefs (1991), s. 3 - 14
  14. ↑ Ricklefs (1991), s. 12-14
  15. ↑ RICKLEFS, MC. A History of Modern Indonesia Since c.1300, second edition. London : MacMillan, 1993. ISBN 0-333-57689-6. S. 22-24.
  16. ↑ Ricklefs (1991), page 24
  17. ↑ Gert Oostindie and Bert Paasman. Dutch Attitudes towards Colonial Empires, Indigenous Cultures , and Slaves. Eighteenth-Century Studies, 1998, roč. 31, čís. 3, s. 349-355. Dostupné online. DOI: 10.1353/ecs.1998.0021. ; RICKLEFS, M.C.. History of Modern Indonesia Since c.1300, second edition. London : MacMillan, 1993. ISBN 0-333-57689-6.
  18. ↑ Library of Congress, 1992, "Indonesia: World War II and the Struggle For Independence, 1942-50; The Japanese Occupation, 1942-45".
  19. ↑ H.J. Van Mook. Indonesia. Royal Institute of International Affairs, 1949, roč. 25, čís. 3, s. 274-285. Dostupné online. ; Charles Bidien. Independence the Issue. Far Eastern Survey, 5. decembra 1945, roč. 14, čís. 24, s. 345-348. Dostupné online. DOI: 10.1525/as.1945.14.24.01p17062. ; TAYLOR, Jean Gelman. Indonesia: Peoples and History. [s.l.] : Yale University Press, 2003. ISBN 0-300-10518-5. S. 325. ; Reid (1973), s. 30
  20. ↑ Charles Bidien. Independence the Issue. Far Eastern Survey, 5. decembra 1945, roč. 14, čís. 24, s. 345-348. Dostupné online. DOI: 10.1525/as.1945.14.24.01p17062. ; Indonesian War of Independence " [online]. GlobalSecurity.org, [cit. 2006-12-11]. (Military.) Dostupné online.
  21. ↑ Ricklefs (1991), s. 237 - 280
  22. ↑ Friend (2003), s. 107-109; Ricklefs (1991), s. 280-283, 284, 287-290
  23. ↑ John Roosa and Joseph Nevins. 40 Years Later: The Mass Killings in Indonesia. CounterPunch, 5. novembra 2005. Dostupné online [cit. 2006-11-12]. Archivované 2006-12-07 z originálu. ; Robert Cribb. Unresolved Problems in the Indonesian Killings of 1965-1966. Asian Survey, 2002, roč. 42, čís. 4, s. 550-563. DOI: 10.1525/as.2002.42. 4.550.
  24. ↑ John D. Legge. General Suharto's New Order. Royal Institute of International Affairs, 1968, roč. 44, čís. 1, s. 40-47. Dostupné online.
  25. ↑ US National Archives, RG 59 Records of Department of State; cable no. 868, ref: Embtel 852, 5. októbra 1965. [1]; Adrian Vickers,A History of Modern Indonesia. Cambridge University Press, p. 163; 2005; David Slater, Geopolitics and the Post-Colonial: Rethinking North-South Relations, London: Blackwell, p. 70
  26. ↑ VICKERS, Adrian. A History of Modern Indonesia. [s.l.] : Cambridge University Press, 2005. ISBN 0-521-54262-6. ; SCHWARZ, A.. A Nation in Waiting: Indonesia in the 1990s. [s.l.] : Westview Press, 1994. ISBN 1-86373-635-2. ; RICKLEFS, M.C.. A History of Modern Indonesia bra c.1300, Second Edition. [s.l.] : MacMillan, 1991. ISBN 0-333-57689-X Chybné ISBN.
  27. ↑ DELHAISE, Philippe F.. Asia in Crisis: The Implosion of the Banking and Financie Systems. [s.l.] : Willey, 1998. ISBN 0-471-83450-5. S. 123.
  28. ↑ Jonathan Pincus and Rizal Ramla. Indonesia: from Showcase to basket case. Cambridge Journal of Economics, 1998, roč. 22, čís. 6, s. 723-734. Dostupné online. DOI: 10.1093/cje/22.6.723.
  29. ↑ President Suharto resigns [online]. BBC, 21. mája 1998, [cit. 2006-11-12]. Dostupné online.
  30. ↑ BURR, W., Evans, M.L. Ford and Kissinger Gave Green Light to Indonesia's Invasion of East Timor, 1975: New Documents Detail Conversations with Suharto [online]. National Security Archive, The George Washington University, Washington, DC, 6. decembra 2001, [cit. 2006-09-17]. (National Security Archive Electronic Briefing Book No. 62.) Dostupné online. ; International Religious Freedom Report [online]. US Department of State, 2002-10-17, [cit. 2006-09-29]. (Bureau of Democracy, Human Rights, and Labor.) Dostupné online.
  31. ↑ Robert W. Hefner. Religious Ironies in East Timor. Religion in the News, 2000, roč. 3, čís. 1. Dostupné online [cit. 2006-12-12]. Archivované 2007-01-07 z originálu.
  32. ↑ Aceh Rebels sign peace agreement [online]. BBC, 15. augusta 2005, [cit. 2006-12-12]. Dostupné online.
  33. ↑ a b Susi Dwi Harijanti and Tim Lindsey. Indonesia: General elections test the Amended Constitution and the new Constitutional Court. International Journal of Constitutional Law, 2006, roč. 4, čís. 1, s. 138-150. DOI: 10.1093/icon/moi055.
  34. ↑ The Carter Center 2004 Indonesia Election Report [PDF]. Carter Center, [cit. 2006-12-13]. cartercenter.org/documents/2161.pdf Dostupné online.
  35. ↑ _(2002), The fourth Amendment of 1945 Indonesia Constitution, Chapter III - The Executive Power, Art. 7.
  36. ↑ People's Consultative Assembly (MPR-RI). Ketetapan MPR-RI Nomor II/MPR/2000 tentang Perubahan Kedua Peraturan Tata Tertib Majelis Permusyawaratan Rakov Republik Indonesia. [s.l.] : [s.n.]. [Cit. 2006-11-07]. Dostupné online.
  37. ↑ a b c Background Note: Indonesia [online]. U.S. Department of State, [cit. 2009-11-26]. (U.S. Library of Congress.) Dostupné online.
  38. ↑ a b Country Profile: Indonesia [PDF]. US Library of Congress, [cit. 2006-12-09]. Dostupné online.
  39. ↑ Indonesia - Foreign Policy [online]. U.S. Library of Congress, [cit. 2007-05-05]. (U.S. Library of Congress.) Dostupné online.
  40. ↑ Chris Wilson. Indonesia and Transnational Terrorism [online]. Parliament of Australia, 11. októbra 2001, [cit. 2006-10-15]. (Foreign Affairs, Defense and Trade Group.) Dostupné online. Archivované 2011-08-16 z originálu. ; Reyko Huang. Priority Dilemmas: U.S. - Indonesia Military Relations in the Anti Terror War [online]. Center for Defense Information, 23. mája 2002. (Terrorism Project.) Dostupné online.
  41. ↑ Commemoration of 3rd anniversary of bombings [online]. The Age Newspaper, 10. decembra 2006, [cit. 2011-01-29]. (AAP.) Dostupné online. Archivované 2015-02-12 z originálu.
  42. ↑ Travel Warning: Indonesia [online]. U.S. Embassy, Jakarta, 10. mája 2005, [cit. 2006-12-26]. Dostupné online.
  43. ↑ CHEW, Amy. Indonesia military regains ground [online]. CNN Asia, 2002-07-07, [cit. 2007-04-24]. Dostupné online. Archivované 2017-11-14 z originálu.
  44. ↑ WITULAR, Rendo A.. Susilo Approves Additional Military Funding [online]. The Jakarta Post, 2005-05-19, [cit. 2007-04-24]. Dostupné online.
  45. ↑ ROSS, Michael, Ian Bannon, Paul Collier The Natural Resource Curse: How Wealth Can Make You Poor. Washington, D.C. : The World Bank, 2003. S. 17-42.
  46. ↑ Friend (2003), s. 473-475, 484
  47. ↑ Friend (2003), s. 270-273, 477-480; Indonesia flashpoints: Aceh [online]. BBC, 29. decembra 2005, [cit. 2007-05-20]. (BBC News.) Dostupné online.
  48. ↑ Indonesia agrees Aceh peace deal [online]. BBC, 17 . júla 2005, [cit. 2007-05-20]. (BBC News.) Dostupné online. ; Indonesia starts Aceh withdrawal [online]. BBC, 18. septembra 2005, [cit. 2007-05-20]. (BBC News.) Dostupné online.
  49. ↑ LATELINE TV CURRENT AFFAIRS. Sidney Jones on South East Asian conflicts [online]. Australian Broadcasting Commission (ABC), 20. apríla 2006. (TV Program Transcript, Interview with South East Asia director of the International Crisis Group.) Dostupné online. ; INTERNATIONAL CRISIS GROUP. Papua: Answer to Frequently Asked Questions. Update Briefing (International Crisis Group), 5. septembra 2006, čís. 53, s. 1. Dostupné online [PDF, cit. 2006-09-17].
  50. ↑ Ministerstvo zahraničných vecí SR: [hhttp://www.foreign.gov.sk/servlet/content?MT=/App/WCM/main.nsf/vw_ByID/ID_CACD708CB9D56CF2C125763500336AEF_SK&OpenDocument=Y&LANG=SK&MENU=slovenske_zastupitelstva-vsetky_zastupitelstva&TG= Indonézia, kontaktné informácie], on-line text, overené k 29. januáru 2011.
  51. ↑ Michelle Ann Miller. The Nanggroe Aceh Darussalam law: a serious response to Acehnese separatisti?. Asian Ethnicity, 2004, roč. 5, čís. 3, s. 333-351. Dostupné online. DOI: 10.1080/1463136042000259789.
  52. ↑ World Economic Outlook Database [online]. International Monetary Fund, apríl 2006, [cit. 2006-10-05]. Dostupné online. ; Indonesia Regions [online]. Indonesia Business Directory, [cit. 2007-04-24]. Dostupné online.
  53. ↑ WITTON, Patrick. Indonesia. Melbourne : Lonely Planet, 2003. ISBN 1-74059-154-2. S. 139, 181, 251, 435.
  54. ↑ CENTRAL INTELLIGENCE AGENCY. Rank Order Area [online]. U.S. CIA, Washington, DC, 2006-10-17, [cit. 2006-11-03]. (The World Factbook.) Dostupné online. Archivované 2014-02-09 z originálu.
  55. ↑ Population density - Persons per km2 2006 [online]. Photius Coutsoukis, [cit. 2006-10-04]. (CIA world Factbook.) Dostupné online.
  56. ↑ CALDER, Joshua. Most Populous Islands [online]. World Island Information, 3. mája 2006, [cit. 2006-09-26]. Dostupné online.
  57. ↑ Harry Kikstra, 7summits.com. Carstensz Pyramid, the summit of Oceania. The seven Summits, the highest peaks of the 7 Continents. Trips, Statistics & information! [online]. [Cit. 2009-12-20]. Dostupné online.
  58. ↑ Republic of Indonesia [online]. Microsoft. (Encarta.) Dostupné online. Archivované 2009-10-28 z originálu.
  59. ↑ Volcanoes of Indonesia [online]. Smithsonian Institution, [cit. 2007-03-25]. (Global Volcanism Program.) Dostupné online.
  60. ↑ MIHULKA, Stanislav. Erupce supervulkánu Toba před 73 tisíci lety odlesnila Indii [online]. OSEL.CZ, 2009-12-19, [cit. 2009-12-23]. Dostupné online. (po česky)
  61. ↑ The Human Toll [online]. United Nations, [cit. 2007-03-25]. (UN Office of the Special Envoy for Tsunami Recovery.) Dostupné online. Archivované 2007-05-19 z originálu.
  62. ↑ WHITTEN, T, Soeriaatmadja R.E., Suraya A.A. The Ecology of Java and Bali. Hong Kong : Periplus Editions Ltd, 1996. S. 95-97.
  63. ↑ About Jakarta And Depok [online]. University of Indonesia, [cit. 2007-04-24]. (University of Indonesia.) Dostupné online. Archivované 2008-06-17 z originálu.
  64. ↑ LESTER, Brown, R. State of the World 1997: A Worldwatch Institute Report on Progress Toward a Sustainable Society (14th edition). New York : WW Norton & Company, and 1997. ISBN 0393040089. S. 7.
  65. ↑ Indonesia's Natural Wealth: The Right of a Nation and Her People [online]. Islam Online, 2003-05-22, [cit. 2006-10-06]. Dostupné online.
  66. ↑ Globalis-Indonesia [online]. Global Virtual University, [cit. 2007-05-14]. (Globalis, an interactive world map.) Dostupné online.
  67. ↑ WHITTEN, T.. The Ecology of Sulawesi. Hong Kong : Periplus Editions Ltd., 1996. ISBN 962-593-075-2. ; MONK,, K.A., Fretes, Y., Reksodiharjo-Lilley, G. The Ecology of Nusa Tenggara and Maluku. Hong Kong : Periplus Editions Ltd., 1996. ISBN 962-593-076-0.
  68. ↑ Indonesia [online]. InterKnowledge Corp, [cit. 2006-10-06]. Dostupné online.
  69. ↑ Lambertini, A naturalistov's Guide to the Tropics , Excerpta
  70. ↑ a b SEVERIN, Tim. The Spice Island Voyage: In Search of Wallace. Great Britain : Abacus Travel, 1997. ISBN 0-349-11040-9.
  71. ↑ WALLACE, A.R.. The Malay Archipelago. [s.l.] : Periplus Editions. ISBN 962-593-645-9.
  72. ↑ a b Jason R. Miller. Deforestation in Indonesia and the Orangutan Population [online]. TED Case Studies, 1997-01-30, [cit. 2007-08-14]. Dostupné online.
  73. ↑ HIGGINS, Andrew. A climate threat, rising from the soil [online]. The Washington Post, [cit. 2009-12-11]. Dostupné online.
  74. ↑ MASSICOT, Paul. Animal Info - Indonesia [online]. Animal Info - Information on Endangered Mammals, [cit. 2007-08-14]. Dostupné online.
  75. ↑ What is the G-20, www.g20.org. Zdroj 2009-10-6
  76. ↑ Report for Selected Countries and Subjects (GDP) [online]. International Monetary Fund, [cit. 2007-08-09]. (World Economic Outlook Database, April 2007.) Dostupné online.
  77. ↑ Report for Selected Countries and Subjects (GDP na hlavu) [online]. International Monetary Fund, [cit. 2007-08-09]. (World Economic Outlook Database, April 2007.) Dostupné online.
  78. ↑ Official Statistics and its Development in Indonesia [PDF]. Economic and Social Commission for Asia & the Pacific, [cit. 2008-12-29]. (Sub Committee on Statistics: First Session 18-20 February 2004.) S. 19. Dostupné online. Archivované 2009-09-29 z originálu.
  79. ↑ Indonesia at a Glance [PDF]. World Bank, 13. augusta 2006, [cit. 2008-12-29]. Dostupné online.
  80. ↑ a b c Indonesia - The World Factbook [online]. [Cit. 2007-08-14]. Dostupné online. Archivované 2008-12-10 z originálu.
  81. ↑ Schwarz (1994), s. 52-57
  82. ↑ Schwarz (1994), s. 52-57; Indonesia: Country Brief [online]. World Bank. (Indonesia: Key Development Data & Statistics.) Dostupné online. Archivované 2012-11-01 z originálu.
  83. ↑ Indonesia: Country Brief [online]. World Bank. (Indonesia: Key development Data & Statistics.) Dostupné online. Archivované 2012-11-01 z originálu.
  84. ↑ Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2011-01-29]. Dostupné online. Archivované 2006-07-20 z originálu.
  85. ↑ a b Poverty in Indonesia: Always with them. The Economist, 14. septembra 2006. Dostupné online [cit. 2006-12-26]. ; = 8001604 (následná korekcia)
  86. ↑ GUERIN, G.. Archivovaná kópia. Asia Tims Online (Asia Times Online Ltd, Hong Kong), 23. mája 2006. Dostupné online. Archivované 2017-11-14 z originálu.
  87. ↑ Corruption Perceptions Index [online]. Transparency International, [cit. 2007-09-28]. Dostupné online. Archivované 2008-04-28 z originálu.
  88. ↑ Ridwan Max Sijabat. Unemployment still blighting the Indonesian landscape [online]. The Jakarta Post, 23. marca 2007, [cit. 2011-01-29]. Dostupné online. Archivované 2007-05-01 z originálu.
  89. ↑ Making the New Indonesia Work for the Poor - Overview [PDF]. World Bank, [cit. 2006-12-26]. Dostupné online.
  90. ↑ Indonesia: BPS-STATISTICS INDONESIA STRATEGIC DATA [online]. BPS-Statistic Indonesia, [cit. 2008-11-01]. Dostupné online. ; Beberapa Indikator Penting Mengenai Indonesia [PDF]. Indonesian Central Statistics Bureau, 2. decembra 2008, [cit. 2008-03-18]. Dostupné online. (po indonézsky)
  91. ↑ 2000 Population Statistics [online]. Indonesian Central Statistics Bureau, 30. júna 2000, [cit. 2006-10-05]. Dostupné online.
  92. ↑ Tingkat Kemiskinan di Indonesia Tahun 2005-2006 [PDF]. Indonesian Central Statistics Bureau, 1. septembra 2006, [cit. 2006-09-26]. Dostupné online. (po indonézsky)
  93. ↑ CALDER, Joshua. Most Populous Islands [online]. World Island Information, 3. mája 2006, [cit. 2006-09-26]. Dostupné online.
  94. ↑ United Nations (2008): World Population Prospects. Archivované 2010-08-19 na Wayback Machine
  95. ↑ Taylor (2003), s. 5-7, DAWSON, B., Gillow, J. The Traditional Architecture of Indonesia. London : Thames and Hudson Ltd, 1994. ISBN 0-500-34132-X. S. 7. ; WITTON, Patrick. Indonesia. Melbourne : Lonely Planet, 2003. ISBN 1-74059-154-2. S. 139, 181, 251, 435.
  96. ↑ an Overview of Indonesia [online]. Expat Web Site Association, [cit. 2006-10-05]. (Living in Indonesia, A Site for Expatriates.) Dostupné online. ; MERDEKAWATY, E.. "Bahasa Indonesia" and languages of Indonesia [PDF]. Free University of Bozen, 2006-07-06, [cit. 2006-07-17]. (UNIBZ - Introduction to Linguistics.) Dostupné online.
  97. ↑ KINGSBURY, Damien. Autonomy and Disintegration in Indonesia. [s.l.] : Routledge, 2003. ISBN 0-415-29737-0. S. 131.
  98. ↑ Ricklefs (1991), s. 256
  99. ↑ Vnútorná migrácia je často zdrojom masakrov, napríklad na Molukách, strednom Celebese, a v častiach Papuy.TN Pudjiastuti. Migration & Conflict in Indonesia [PDF]. International Union for the Scientific Study of Population (IUSSP), Paris, [cit. 2006-09-17]. Dostupné online. Archivované 2012-02-09 z originálu. ; Kalimantan The Conflict [online]. Conflict Prevention Initiative, Harvard University, [cit. 2007-01-07]. (Program on Humanitarian Policy and Conflict Research.) Dostupné online. ; JW Ajawaila; MJ Papilaya; Tonny D. Pariela ; F. Nahusona; G. Lease; T. Soumokil; James Lalaun and WR Sihasale. Proposal Pemecahan Masalah Kerusuhan di Ambon [online]. Ambon, Indonesia: Fica-Net, [cit. 2006-09-29]. Dostupné online. Archivované 2012-05-27 z originálu. ; Kyoto University: Sulawesi Kaken Team & Center for Southeast Asian Studies http://sulawesi.cseas.kyoto-u.ac.jp/lib/pdf/MRidwanAlimuddin.pdf Bugis Sailors
  100. ↑ Indonesia's Population: Ethnicity and Religion in a Changing Political Landscape. [s.l.] : Institute of Southeast Asian Studies, 2003.
  101. ↑ Schwarz (1994), s. 53, 80-81; Friend (2003), s. 85-87, 164-165, 233-237
  102. ↑ M.F. Swasono. Indigenous Cultures in the Development of Indonesia [online]. Indira Gandhi National Centre for the Arts, New Delhi, [cit. 2006-09-17]. (Integration of endogenous cultural dimension into development.) Dostupné online. ; The Overseas Chinese [online]. Prospect Magazine, 9. apríla 1998, [cit. 2006-09-17]. Dostupné online. Archivované 2011-10-08 z originálu. Terčom nepokojov v Jakarte v máji 1998 boli predovšetkým Číňania. M. Ocorandi. An Analysis of the Implication of Suharto's resignation for Chinese Indonesians [online]. Worldwide HuaRen Peace Mission, 28. mája 1998, [cit. 2006-09-26]. Dostupné online. ; FH Winarta. Bhinneka Tunggal Ika belu Menjadi Kenyataan Menjelang HUT Kemerdekaan RI Ku-59 [online]. Komisii Hukum Nasional Republik Indonesia (National Law Commission, Republic of Indonesia), Jakarta. Dostupné online. (po indonézsky)
  103. ↑ http://www.ethnologue.com/show_country.asp?name=IDP
  104. ↑ [2]
  105. ↑ The 1945 Constitution of the Republic of Indonesia [online]. [Cit. 2006-10-02]. (US-ASEAN.) Dostupné online.
  106. ↑ YANG, Heriyanto. The History and Legal Position of Confucianism in Post Independence Indonesia. Religion, august 2005, roč. 10, čís. 1, s. 8. Dostupné online [PDF, cit. 2006-10-02].
  107. ↑ OEY, Eric. Bali. 3rd. vyd. Periplus Editions. ISBN 962-593-028-0.
  108. ↑ Indonesia - Buddhism [online]. US Library of Congress, [cit. 2006-10-15]. Dostupné online.
  109. ↑ Indonesia - Islam [online]. US Library of Congress, [cit. 2006-10-15]. Dostupné online.
  110. ↑ Ricklefs (1991), pp. 25, 26, 28; 1500 to 1670: Great Kings and Trade Empires [online]. Sejarah Indonesia, [cit. 2007-04-25]. Dostupné online.
  111. ↑ Ricklefs (1991), pp.28, 62; Vickers (2005), p.22; GOH, Robbie BH. Christianity in Southeast Asia. [s.l.] : Institute of Southeast Asian Studies, 2005. ISBN 9812302972. S. 80.
  112. ↑ Magnis-Suseno, F. 1981, Javanese Ethics and World-View: The Javanese Idea of the Good Life, PT Gramedia Pustaka Utama, Jakarta, 1997, pp. 15-18, ISBN 979-605-406-X; Indonesia Annual International Religious Freedom Report 2003 [online]. Jakarta, Indonesia: Bureau of Democracy, Human Rights and Labor, Embassy of the United States, 2003-12-18, [cit. 2007-04-25]. Dostupné online.
  113. ↑ SNEDDON, James. The Indonesian Language: Its history and role in modern society. Sydney : University of South Wales Press Ltd, 2003.
  114. ↑ WITTON, Patrick. Indonesia. Melbourne : Lonely Planet, 2003. ISBN 1-74059-154-2. S. 103.
  115. ↑ WITTON, Patrick. World Food: Indonesia. Melbourne : Lonely Planet, 2002. ISBN 1-74059-009-0.
  116. ↑ BRISSENDON, Rosemary. South East Asian Food. Melbourne : Hardie Grant Books, 2003. ISBN 1-74066-013-7.
  117. ↑ a b KRISTIANTO, J.B.. Sepuluh Tahun Terakhir Perfilman Indonesia [online]. Kompas, 2005-07 -02, [cit. 2006-10-05]. Dostupné online.
  118. ↑ Kondisi Perfilman di Indonesia (The State of The Film Industry in Indonesia) [online]. [Cit. 2006-10-05]. (Panton.) Dostupné online.
  119. ↑ Taylor (2003), s . 299-301
  120. ↑ Vickers (2005) s. 3 - 7; Friend (2003), s. 74, 180
  121. ↑ CZERMAK, Karen, Philippe DeLanghe, Wei Weng "Preserving Intangible Cultural Heritage in Indonesia" [PDF]. SÍL International, [cit. 2007-07-04]. Dostupné online.
  122. ↑ SHANNON L., Smith, Lloyd Grayson J. Indonesia Today: Challenges of History. Melbourne, Australia : Singapore: Institute of Southeast Asian Studies, 2001. ISBN 0-7425-1761-6.
  123. ↑ Internet World Stats http://www.internetworldstats.com/stats3.htm Archivované 2012-01-30 na Wayback Machine
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Indonézia&oldid=7945137“