Bolus
| Bolus | |
 Vzorka bolusu | |
| Zloženie | |
|---|---|
| Hlavné minerály | oxid kremičitý, oxid hlinitý, oxidy železa a mangánu, a alkalických zemín |
| Vlastnosti | |
| Textúra | prášková |
| Farba | červená, hnedá, oker až tmavohnedá |
Bolus, červený bolus alebo arménsky bolus[1] (lat. bolus – hlinka, grec. bolos – hruda) je minerálny pigment s veľkou jemnosťou. Je to prírodná hlinka, ktorá sa skladá z hliny, prímes kremeňa a oxidu železa. Používa sa najčastejšie ako maliarsky podkladový náter na ktorý sa kladú plátky zlata. Ako bolusový podklad je všeobecne označovaný akýkoľvek červený podklad obrazov.[2]
Vznik
[upraviť | upraviť zdroj]Bolus vznikol vyzrážaním pár a preto je jeho zrnitosť celkom nulová, na rozdiel od zemitých odtieňov, ako je oker alebo umbra. Farba škály siaha od bielej až cez žltú a hnedo-červenú až po tmavohnedú. Chemické zloženie a tým aj farba a správanie sa pri vypálení sa mení. Záleží na obsahu oxidu kremičitého, hlinitého a oxidov železa a mangánu, na možných alkalických zeminách. Žlté druhy sa vypaľujú červeno, rovnako ako tie hnedé, ak nebol prítomný oxid mangánu. Ak je mangán prítomný farba zostavá hnedá. Zo zemitých odtieňov sú vhodné pre použitie ako bolus zeminy, čo najjemnejšie a čo s najmenším obsahom kremeňa. Zeminy bez obsahu oxidu železa sú biele a označujú sa ako kaolín.[1][3]
Vlastnosti
[upraviť | upraviť zdroj]V surovom stave aj po vypálení má červenú alebo bielu farbu alebo ostatne zemité farby. Je mäkký a plastický. Na rozdiel od iných ílových minerálov má dobré sorpčné vlastnosti. Biely bolus t.j kaolín je najčistejší druh hlinky kryštalickej štruktúry a veľmi mäkkej textúry. Červený bolus t.j arménsky bolus, červený oker, terra rossa, je zemitá odroda krveľu (hematit) s prímesou hlinky a vápenca. Je bohatý na oxidy železa. Na rozdiel od okru má veľmi mäkkú textúru a hebkosť.[4][5]
Využitie
[upraviť | upraviť zdroj]V staroveku bol využívaný k výrobe keramiky (s bolusom označovaná ako Böttgerova kamenina). V rímskej antike sa jemná bolusová hlinka používala na výrobu nádob (terra sigillata). Tzv. arménsky bolus je považovaný za najkvalitnejšiu hlinku používanú v knižnej maľbe. Po zmiešaní s organickým pojivom – bielkom alebo glejom – bol používaný pod označením poliment ako podklad na pozlacovanie na doskových obrazoch a sochách od obdobia gotiky. V dobe baroka a rokoka sa z neho pripravovali bolusové podklady, ktoré podporovali plné rozvinutie iluzívneho šerosvitu. Od 17. storočia bolus slúžil tiež k podmaľbe obrazov, najmä v nizozemskom maliarstve. Nevýhodou bolo, že zároveň spôsobovalo stmavenie obrazov. Najbežnejším je červený bolus (rudka, poliment, červený oker, terra rossa), bohatý na oxidy železa. Sfarbenie od svetlo žltej cez okrovú až ku tmavohnedej je určené relatívnym podielom železa alebo mangánu. Biely bolus (bolus alba, porcelánová hlinka, kaolín) je používaný v keramike alebo sa z nej pripravuje glejová farba (šeps) k podmaľbe obrazov a polychrómovaných sôch. Používa sa pri výrobe ultramarínu, špeciálnych druhov papiera a pastelov. Odtieň určuje obsah horčíka. Novodobo sa z hliniek vyrábajú špecifické svojou farbou, napr. niektoré druhy fajok, špičky na fajky, sošky a povrch keramických predmetov.[2][4]
Výskyt
[upraviť | upraviť zdroj]Ložiska bolusu sa nachádzajú v Nemecku, Taliansku, Arménsku a na ostrovoch Lemnu (Terra Lemia) a Samos (Terra Samia). Jeho ložiská sú tiež v Nórsku a v Česku.[4]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b BALEKA, Jan. Výtvarné umění: výkladový slovník (malířství, sochařství, grafika). Praha : Academia, 1997. ISBN 8020006095. S. 51.
- ↑ a b BLAŽÍČEK, L.; J., Oldřich; KROPÁČEK, Jiří. Slovník pojmů z dějin umění: názvosloví a tvarosloví architektury, sochařství, malby a užitého umění. Praha : Odeon, 1991. ISBN 8020702466. S. 33.
- ↑ Bolus – Arts Lexikon [online]. www.artslexikon.cz, [cit. 2019-10-18]. Dostupné online.
- ↑ a b c SLÁNSKY, Bohuslav. Technika v malířské tvorbě: (malířský a restaurátorský materiál). 2.. vyd. Praha : Státní nakladatelství technické literatury, 1976. S. 25 - 28.
- ↑ Bolus [online]. leporelo.info, [cit. 2019-10-18]. Dostupné online. Archivované 2020-06-01 z originálu.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- LOSOS, Ludvík. Pozlacování a polychromie. Praha : Grada Publishing, 2005. Dostupné online. ISBN 80-247-0913-9. S. 147.
- HŘEBÍČKOVÁ, Barbora A.. Recepty starých mistrů aneb Malířské postupy středověku. Brno : CPress, 2017. Dostupné online. ISBN 978-80-264-1598-5. S. 176.
- LUDWIG STRUMPF, Ferdinad. Systematisches Handbuch der Arzneimittellehre. 1.. vyd. Berlin : Enslin, 1848. Dostupné online. S. 369.