Boris Čebotarev
| Boris Čebotarev | |
| filológ, redaktor, odborný publicista a vysokoškolský pedagóg | |
 | |
| Rod. meno | Boris Vladimírovič Čebotarev |
|---|---|
| Narodenie | 17. júl 1917 Aleksejevka, Ruská ríša |
| Úmrtie | 14. február 1978 (60 rokov) Plavecký Štvrtok, ČSSR |
| Bydlisko | Bratislava |
| Národnosť | ruská |
| Zamestnanie | SF SVŠT |
| Alma mater | Karlova univerzita Univerzita Komenského |
| Profesia | vysokoškolský pedagóg |
| Rodičia | Vladimír Čebotarev, Nadežda Čebotareva |
| Manželka | Irina Čebotarevova |
| Partnerka | Rozália Svetoňová |
| Deti | PhDr. Pavol Svetoň, Nikita Čebotarev |
Docent, PhDr. Boris Čebotarev (pôvodným menom Boris Vladimírovič Čebotarev; * 17. júl 1917, Aleksejevka, Voronežská gubernia, Ruská ríša – † 14. február 1978, Plavecký Štvrtok, ČSSR) bol rusko-slovenský filológ, redaktor, odborný publicista a vysokoškolský pedagóg. Venoval sa najmä výučbe ruského jazyka, bol popredným rusistom na Slovensku. Bol autorom mnohých vysokoškolských učebníc a odborných publikácii.[1]
Životopis
[upraviť | upraviť zdroj]Osobný život
[upraviť | upraviť zdroj]Jeho otcom bol profesor Vladimír Čebotarev, pedagóg na Univerzite Komenského v Bratislave, matkou Nadežda, rod. Šramkovová, učiteľka ruského jazyka. Mal dve deti. S Rozáliou Svetoňovou mal syna novinára PhDr. Pavla Svetoňa a s manželkou Irinou, rodenou Jerofejevovou mal syna Nikitu.
Emigrácia
[upraviť | upraviť zdroj]Pochádzal z rodiny ruskej inteligencie. Do Česko-Slovenska prišiel roku 1922 ako päťročný s rodičmi z bývalého Sovietskeho zväzu. Jeho rodičia prišli s vlnou emigrantov, ktorí nesúhlasili s porevolučným vývojom v bývalom Rusku. Výber Československej republiky ako novej domoviny bol ovplyvnený projektom československej vlády – Ruskou pomocnou akciou realizovanou od roku 1921, ktorej cieľom bolo morálne a finančne pomôcť migrantom z bývalého cárskeho Ruska. Medzivojnové Československo sa tak stalo domovom pre státisíce migrantov z bývalého cárskeho Ruska. Centrom migrantov sa stala Praha. V Prahe ruskí, ale aj ukrajinskí a bieloruskí migranti zakladali svoje kultúrno-spoločenské spolky, vydávali svoje noviny a časopisy, realizovali svoje vedecko-výskumné aktivity.[2]
Vzdelanie
[upraviť | upraviť zdroj]Základné vzdelanie získal na ruskej obecnej škole v Prahe. V rokoch 1930 – 1935 študoval na ruskom gymnáziu v Moravskej Třebovej a v rokoch 1935 – 1938 v Prahe. Po maturite v roku 1938 študoval právo na Karlovej univerzite v Prahe a v rokoch 1939 – 1943 ruský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Titul PhDr. získal v roku 1943 a docentúru v roku 1963.
Vojnové roky
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 1941 bol hlásateľom ruských správ v bratislavskom rozhlase. K tejto práci bol prinútený vtedajším režimom pod hrozbou väznenia v koncentračnom tábore. V roku 1942 pracoval vo firme Batex vo Svite. V Poprade pôsobil ako stredoškolský profesor na Štátnej obchodnej akadémii v rokoch 1943 – 1944. Zapojil sa do protifašistického odboja, po vypuknutí Slovenského národného povstania v auguste 1944 odišiel do hôr ako dobrovoľník do Pohroneskej doliny, prihlásil sa do radov Československej armády a bol nasadený na prvý obranný úsek Telgárt – Červená Skala. Po páde Banskej Bystrice bol v partizánskej jednotke plk. Staneka a kapitána Kvietinského. V decembri roku 1944 ho poslal Karol Šmidke do Košíc, kde s poslancom Oskarom Jeleňom pomáhal organizovať protifašistický odboj. Vo februári 1945 sa vrátil do oslobodeného Popradu. V marci bol sovietskymi orgánmi NKVD odvlečený a odsúdený na desať rokov do gulagu v Kemerovskej oblasti Sovietskeho zväzu. Po mnohých intervenciách ho po roku 1947 oslobodili a mohol sa vrátiť na Slovensko.
Pôsobenie v školstve
[upraviť | upraviť zdroj]V rokoch 1948 – 1949 pôsobil v zahraničnom obchode, bol redaktorom vo vydavateľstvách Pravda, Obroda, Slovenský spisovateľ a súčasne prednášal ruský jazyk na Vysokej škole hospodárskych vied. Od roku 1958 sa stal vedúcim Katedry jazykov Stavebnej fakulty SVTŠ v Bratislave, kde sa zaslúžil o modernizáciu výučby jazykov. Bol popredným rusistom na Slovensku, autorom a spoluautorom odborných príručiek, učebníc ruského jazyka na stredných školách, vysokoškolských učebníc pre technické odbory, ako aj rusko-slovenských technických slovníkov. Publikoval články z metodiky vyučovania ruského jazyka, o prekladoch z ruštiny a o pedagogických otázkach. bol vyznamenaný Radom SNP II. triedy.[1]
Boris Čebotarev je pochovaný na cintoríne v Slávičom údolí v Bratislave.
Publikačná činnosť (výber)
[upraviť | upraviť zdroj]- Rusko-slovenský technický slovník. Bratislava 1956
- Ruský jazyk audiovizuálne. Bratislava 1970
- Ruština v obchodnom styku. Učebnica pre 1.-4. ročník SEŠ
- Ruština pre technikov. Bratislava 1965
- Ruština pre poslucháčov a vedeckých ašpirantov stavebnej fakulty. Bratislava 1967
- Audioorálna ruská konverzácia pre pracovníkov v stavebníctve. Bratislava 1971
- Ruský jazyk, odbor pozemné stavby. Bratislava 1974
- Audioorálna učebnica ruštiny pre poslucháčov stavebnej fakulty – odbor konštrukcie a dopravné stavby. Bratislava 1976[1]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c KOLÁROVÁ, Zuzana a kolektív. Biografický slovník mesta Poprad. 1. vyd. Poprad : Mestský úrad v Poprade, 2004. ISBN 80-969037-6-4. S. 237.
- ↑ HARBUĽOVÁ, Ľubica. Ruská emigrácia a Slovensko (Pôsobenie ruskej pooktóbrovej emigrácie na Slovensku v rokoch 1919 – 1939). 1. vyd. Prešov : Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, 2001. S. 17.