Preskočiť na obsah

Bratislava/nahlas

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Bratislava nahlas)
Bratislava/nahlas
Autor Ján Budaj a kol.
Pôvodný jazyk slovenský
Krajina vydania ČSSR
Nakladateľstvo originálneho vydania Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny
Dátum 1. vydania originálu 1987
Slovenské vydania knihy

Bratislava/nahlas (skratka B/n) alebo Bratislava nahlas bola slovenská ekologická iniciatíva, ktorá sa verejne zviditeľnila vydaním rovnomennej publikácie. Brožovaná knižka v mäkkom obale (zborník príspevkov viacerých autorov) s rozsahom 61 strán formátu A4, čiernobiela tlač s obalom so zelenou grafikou (tzv. „zelená brožúrka“), bola vydaná prvýkrát v roku 1987.[1] Napriek tomu, že obsahovala odborné informácie o ochrane životného prostredia, stala sa predmetom aj politického diskurzu, ktorý prispel k zmene režimu o dva roky neskôr (Nežná revolúcia). Václav Havel označil túto iniciatívu za slovenskú obdobu Charty 77.[2]

Obsah a distribúcia

[upraviť | upraviť zdroj]

Obsah tvorili preambula, edičná poznámka a štyri hlavné časti: Prírodné zložky prostredia, Kultúrno-historické zložky prostredia, Sociálne prostredie, Súvislosti. Spolu obsahovala 17 kapitol zaoberajúcich sa problematikou ochrany životného prostredia od kvality ovzdušia až po znevýhodnené sociálne skupiny.[3] (Znečistené ovzdušie; kvalita prirodzených zásob vody; nadnormatívne dávky hlučnosti; stav zelene v meste; situácia v obnovovaní budov v historickom jadre mesta; nevyhovujúca situácia na sídliskách; zaostávanie vo výstavbe občianskej vybavenosti; nedostatočná sieť mestskej hromadnej dopravy; zanedbané budovanie služieb, kultúrnych, športových a sociálnych zariadení v meste.[4]) Na jej príprave, recenzovaní, zostavení a vydaní sa spolu podieľalo 84 ľudí, ktorí sú uvedení plnými občianskymi menami. Publikácia vyšla 4. júna 1987 (predvečer Medzinárodného dňa životného prostredia) ako príloha zápisnice spoločného stretnutia dvoch základných organizácií Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny v Bratislave (SZOPK) číslo 6 a 13 v náklade 1 000 výtlačkov. O tri týždne neskôr bolo dokopírovaných ďalších 2 000 výtlačkov. Podľa neoficiálnych údajov bolo celkom zhotovené 60 000 kópií na rôznych nosičoch.[3][5][6]

Hlavné témy [5][6]

[upraviť | upraviť zdroj]

V závere obsahuje viac ako 300 odporúčaní, ako situáciu zlepšiť.

Autorský kolektív

[upraviť | upraviť zdroj]

Do publikácie prispelo celkovo 23 autorov:[1][pozn 1]

  1. Ján Budaj
  2. Mária Filková, KV SZOPK
  3. Juraj Flamík, Mestská správa pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody
  4. Fedor Gál, Kabinet prognózovania vedy SAV
  5. Eugen Gindl, redaktor časopisu Kozmos
  6. Ivan Gojdič, Štátny ústav pamiatkovej starostlivosti
  7. Mikuláš Huba, Geografický ústav CGV SAV
  8. Vladimír Ira, Geografický ústav CGV SAV
  9. Gabriela Kaliská, Mestská správa pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody
  10. Vladimír Kohút, Stavoprojekt
  11. Judita Kokolevská, Výskumný ústav preventívneho lekárstva
  12. Juraj Kubáček, Strojnícka fakulta SVŠT
  13. Ivan Kusý, Ústav stavebníctva a architektúry SAV
  14. Peter Kresánek, Fakulta architektúry SVŠT
  15. Igor Levský, Výskumný ústav výživy ľudu
  16. Zora Okáliová-Paulíniová, Projektový ústav kultúry
  17. Juraj Podoba, Národopisný ústav SAV
  18. Kamil Procházka, redaktor Technických novín
  19. Pavel Šremer, Staving
  20. Ivan Štúr, Poliklinika, Bezručova 5
  21. Peter Tatár, Ústav experimentálnej endokrinológie SAV
  22. Jana Višváderová, Chemický ústav SAV
  23. Hana Volková (Zemanová), URBION

Editorom bol Ján Budaj a vydavateľmi Mikuláš Huba a Juraj Flamík ako štatutárni zástupcovia Základných organizácií SZOPK č. 6 a 13 v Bratislave. Redakčný kolektív sa skladal zo 6 členov (Ján Budaj, Juraj Flamík, Fedor Gál, Eugen Gindl, Mikuláš Huba, Peter Tatár). Vrátane odborných recenzentov sa na publikácii podieľalo 84 ľudí.[1][5][6]

V politike

[upraviť | upraviť zdroj]

Iniciatíva Bratislava nahlas dostala meno podľa tejto publikácie.[2]

Podľa Mikuláša Hubu „Nechápali sme to len ako kritiku stavu vecí verejných a vládnuceho režimu, ale že tu je aj príspevok do diskusie."[7]

„Je možné, že napríklad Ján Budaj ju vnímal od začiatku ako politický počin, ale takýto postoj bol určite výrazne menšinový. Prevažne politickou sa celá záležitosť stala až následne... po jej masívnom spropagovaní na Hlase Ameriky. Potom už ani nebola veľmi iná možnosť, ako sa začať správať‚ politicky‘.“[2]

Prvá správa o vydaní Bratislavy/nahlas ešte koncom roku 1987 vysielal Hlas Ameriky, ktorý opakovane odvysielal reláciu informujúcu o základných okruhoch tém publikácie. Informáciu priniesli v prvom čísle roku 1988 aj samizdatové Lidové noviny a samizdatový časopis Fragment.[7] The New York Times nazval publikáciu kronikou ohrozenia životného prostredia.[4]

3. februára 1988 vyšiel v denníku ústredného výboru KSS Pravda článok nazvaný „Nič nového pod slnkom“ s podtitulom „Úvaha nad zelenou brožúrkou Bratislava/nahlas“. V texte podpísanom pseudonymom Dana Piskorová[8] sa píše aj toto[7]:

„Prednedávnom ma priateľka oslovila dosť neobvykle – otázkou, či som čítala zelene sfarbenú brožúrku ochranárov – Bratislava/nahlas, ako vraj hodnotím jej obsah a aký je môj názor na zámer zostavovateľov a vydavateľa. Keď ma zhruba oboznámila, o čo v nej ide, vzbudila môj záujem oboznámiť sa s tým, s čím sa vraj má obohatiť verejná informovanosť. Prečítala som ju raz, nič ma v nej nijako zvlášť nezaujalo, veď to, čo v „zelenej“ skladačke niektorí ochranári či skupinka ochranárov uvádza ako vedecky fundované upozornenie Bratislavčanov na „neriešené“ problémy životného prostredia, vedecko-výskumné, akademické i rezortné ústavy a ďalšie odborné ustanovizne v oveľa širšom a komplexnejšom spektre dlhodobo a cieľavedome sledujú, vyhodnocujú a s návrhmi spracúvajú pre rozhodovanie štátnym a straníckym orgánom. A tu vzniká otázka – prečo to teda vydali, prečo z existujúcich negatív vybrali tie najnegatívnejšie, prečo miestami až hororovo píšu o veciach nielen bratislavskej verejnosti nie neznámych. Začalo sa mi vyjasňovať až pri uvedomení si zostavovateľského cieľa, ktorým nie je jednota kvalifikovanej kritiky konkrétnych nedostatkov s reálnymi návrhmi na formy a prostriedky riešenia týchto problémov. Veď či môže seriózny odborník žiadať napríklad presťahovanie Slovnaftu bez toho, aby návrh doplnil ekonomickými údajmi?“[7]

Kritiku stavu životného prostredia KSČ zobrala osobne ale nereagovala brutálne. Gustáv Husák na rokovaní 4. obvodnej konferencie KSS v bratislavskom PKO 23. apríla 1988 povedal:

„Zažili ste v Bratislave senzáciu – zelená kniha ekológie! Sú ekologické problémy? Sú! Sú v Bratislave, sú v Československu, sú na celom svete, kde je priemyselný rozvoj. Miliardy na to dávame, aby sme to prekonali. Dobre je upozorňovať na to, že v tej a v tej fabrike nie sú vhodné podmienky, v tej a v tej, to je dobromyseľné. Ale tu niekto z toho robí demagógiu, zneužíva to! To je provokácia, nielen demagógia.“[7]

Podľa Juraja Flamíka sa pod pseudonymom Dana Piskorová skrýval šéfredaktor Arnošt Bak,[9] v roku 1987 zástupca šéfredaktora Pravdy.[10] V uvedenom komentári použil výrazy, ktoré boli kľúčové pre obvinenia „rozvracanie republiky“ a „hanobenie mena v zahraničí“.[9] Tvorcov B/n predviedli na policajný výsluch na „Februárku“.[7][9] K Flamíkovi („podanie vysvetlenia“) sa správali férovo, avšak Budajovi (s tehotnou manželkou) sa vyhrážali.[9]

Podporovatelia

[upraviť | upraviť zdroj]

Prenasledovanie autorov malo však aj opačný efekt a to, že verejne (vystúpením na rôznych fórach, alebo písomnou reakciou) podporilo B/n približne 500 občanov, okrem iných: Vladimír Mináč, Vladimír Krivý, Milan Trizna, Peter Tremboš, Zora a Martin Bútorovci, Ivan Dianiška, Mário Dobrovodský, Pavol Frič, Soňa Szomolányi, Ivan Hoffman, Iveta Radičová, Miroslav Cipár, Vladimír Kompánek, Vladimír Maňák, Oľga Martinčeková, Karol Fröhlich, Fedor Gömöry, Jiří Kulich, Emil Hadač, Juraj Hatrik, Ilja Zeljenka a mnohí ďalší. Najväčším podporovateľom B/n na vtedajšej federálnej úrovni bol Josef Vavroušek, neskorší federálny minister životného prostredia.

Ľudia stojaci za vydaním publikácie sa o dva roky postavili ako lídri na novembrové tribúny a nevolali už len po zmenách v Bratislave, ale po zásadnej celospoločenskej zmene v štáte.

Bratislavy/nahlas, VPN a Nežná revolúcia

[upraviť | upraviť zdroj]

Personálne spojenie autorského kolektívu a štruktúr Verejnosti proti násiliu v novembri 1989 reprezentovali Ján Budaj, Fedor Gál a Juraj Flamik. VPN dostala prostredníctvom štruktúr ochranárskeho hnutia aj neoceniteľnú organizačnú a materiálno-technologickú pomoc.[4]

Hodnotenie Mikuláša Hubu v roku 2007:

„Pred Novembrom´89 mali environmentálne problémy v „súťažiach o najpálčivejší problém“ pomerne slabú konkurenciu. Materiálna životná úroveň obyvateľov ČSSR bola spolu s NDR najvyššia v celom východnom boku, nezamestnanosť bola neznámym pojmom, doširoka rozvinutý a preferovaný represívny aparát a medzinárodná izolovanosť nášho štátu umožňovali kriminalitu udržiavať v medziach únosnosti, no a problém upieraných ľudských práv a slobôd pociťovala bolestne iba relatívne malá menšina občanov; Relatívna liberálnosť moci voči ekologickej problematike v porovnaní s inými, ešte viac tabuizovanými a poskribovanejšími témami. I preto v čase Nežnej revolúcie a krátko po nej, mal pocit potreby zmeny práve v oblasti životného prostredia aj podľa vtedajších sociologických prieskumov prioritné postavenie.“[5][6]

A vo svojom blogu ďalej uviedol:

„Bratislava/nahlas bola jedným z vyvrcholení dovtedajších ochranárskych snažení. V tomto zmysle bola v prvom rade kritikou vtedajších rozhodnutí či nečinnosti a navrhovaním alternatívnych riešení. Bola artikulovaným a verbálnym naplnením vízie nového, demokratického, kultúrnejšieho, ekologickejšieho, zdravšieho a krajšieho Slovenska. Takto k nej pristupovala aj väčšina jej tvorcov.“[11]

Spor o dedičstvo

[upraviť | upraviť zdroj]

Po Nežnej revolúcii získala Bratislava/nahlas uznanie, ba bola až mýtizovaná, jej autori uznávaní a oceňovaní avšak niektorí z nich pociťovali zároveň stratu záujmu o obsah a posolstvo. Mikuláš Huba túto situáciu nazval „sporom o dedičstvo“.[5] Pozri nasledovné polemiky:

Ocenenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa uznesenia NR SR č. 333 zo 7. novembra 2012 „… iniciatíva Bratislava/nahlas prispela významnou mierou k tomu, ako kultivovane prebehla Nežná revolúcia na Slovensku, že dnes dýchame čistejší vzduch a žijeme v demokratickom štáte, ktorý garantuje základné slobody vrátane slobody slova. [Národná rada] vyjadruje pri príležitosti 25. výročia vzniku iniciatívy Bratislava/nahlas ocenenie občianskej angažovanosti, odbornej erudície i ľudskej statočnosti autorov tejto iniciatívy.“[16]

V januári 2018 boli Mikuláš Huba a Juraj Flamik ocenení prezidentom SR Andrejom Kiskom prepožičaním Radu Ľudovíta Štúra (I. resp. II. triedy).[17]

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ V zozname vrátane vtedajších pôsobísk, uvedených v publikácii.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c BUDAJ, Ján, a kol. Bratislava/nahlas. Bratislava : Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny, 1987. 62 s. Dostupné online.
  2. ↑ a b c PREČAN, Vilém. Charta 77 na Slovensku aneb Slovensko a Charta 77. Česko-slovenská historická ročenka (Brno: Masarykova univerzita), 2007, s. 277 – 360. Dostupné online [cit. 2019-11-07]. ISSN 1214-8334.
  3. ↑ a b Bratislava/nahlas [online]. Bratislava: Ústav pamäti národa, [cit. 2019-11-07]. Dostupné online.
  4. ↑ a b c JAŠEK, Peter. November 89: Životné prostredie a ako sa tu ťažko dýchalo [online]. ÚPN, [cit. 2019-11-28]. Dostupné online.
  5. ↑ a b c d e HUBA, Mikuláš. Bratislava nahlas – Pokus o analýzu príčin, následkov a výziev [online]. https://www.sav.sk/index.php?lang=sk&doc=services-news&source_no=20&news_no=1721, [cit. 2019-11-07]. Dostupné online.
  6. ↑ a b c d HUBA, Mikuláš. Bratislava/nahlas vtedy a dnes – príloha vo Worde [online]. https://www.sav.sk/index.php?lang=sk&doc=services-news&source_no=20&news_no=1721, 2007-12-11, [cit. 2019-11-07]. Dostupné online.
  7. ↑ a b c d e f PÚČEK, Ján. Sloboda, sloboda pod továrenskými komínmi. Pravda (Bratislava: OUR MEDIA SR), 2017-10-11. Dostupné online [cit. 2023-11-20]. ISSN 1336-197X.
  8. ↑ HUBA, Mikuláš. Bratislava/nahlas po dvadsiatich rokoch. Pamäť národa (Bratislava: Ústav pamäti národa), 2007, č. 4, s. 104 – 106. Dostupné online [cit. 2019-11-07].
  9. ↑ a b c d SNITKOVÁ, Tatiana. Ako ochranári nepatrili priamo k disentu. Niekedy sa nikto nepostavil proti, takže sme mohli veľa spraviť, hovorí Juraj Flamik. Denník N (Bratislava: N Press), 2019-05-08. Dostupné online [cit. 2023-11-20]. ISSN 1339-844X.
  10. ↑ POLÁK, Emil. Ako sme (ne)robili perestrojku (2). Slovo (Bratislava: Klub Nového slova), 2019-10-11. Dostupné online [cit. 2023-11-20]. ISSN 1336-2984. Archivované 2019-11-22 z originálu.
  11. ↑ HUBA, Mikuláš. Pred 20 rokmi sa témou dňa stala Bratislava/nahlas. Blog aktuálne.sk (Bratislava: News and Media Holding), 2007-11-22. Dostupné online [cit. 2019-11-07]. Archivované 2012-01-13 z originálu.
  12. ↑ ŠIMEČKA, Martin M.. Bratislava bola mestom, v ktorom sa nedalo dýchať. Denník N (Bratislava: N Press), 2017-09-29. Dostupné online [cit. 2019-11-07]. ISSN 1339-844X.
  13. ↑ BUDAJ, Ján. Ku Šimečkovej gratulácii aktivistom Bratislavy/nahlas. Denník N Blog (Bratislava: N Press), 2017-11-13. Dostupné online [cit. 2019-11-07].
  14. ↑ FLAMIK, Juraj. O ochranároch bez ochranárov – spor Martina M. Šimečku a Jána Budaja o Bratislavu/nahlas. Denník N Blog (Bratislava: N Press), 2018-01-11. Dostupné online [cit. 2019-11-07].
  15. ↑ TATÁR, Peter. Peter Tatár: Ochranári v novembri 1989 a po ňom. SME (Bratislava: Petit Press), 2019-11-08. Dostupné online [cit. 2023-11-20]. ISSN 1335-4418.
  16. ↑ Uznesenie č. 333 : Návrh na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k 25. výročiu vzniku iniciatívy Bratislava/nahlas [online]. Bratislava: Národná rada SR, 2012-11-07, [cit. 2019-11-07]. Dostupné online.
  17. ↑ Prezident Kiska udelil štátne vyznamenania 25 osobnostiam [online]. Bratislava: Kancelária prezidenta SR, 2018-01-01, [cit. 2019-11-07]. Dostupné online.

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Bratislava/nahlas&oldid=7821145“